Retrospektívny kompozičný postup

Retrospektívny kompozičný postup
L. Mňačko – Smrť sa volá Engelchen, Ako chutí moc
J. D Salinger – Kto chytá v žite
A. Solženicyn – Jeden deň Ivana Denisoviča

Retrospektívne rozprávanie – pohľad späť, vybavenie si minulých udalostí, spomienka, dej sa odvíja od konca
 
ALFONZ BEDNÁR

Sklený vrch - román z obdobia SNP, prelína sa minulosť a prítomnosť, je písaný ako denník
(psychologický román, román – denník, román s tajomstvom)
Román je pomerne náročný na čítanie, pretože sa tu prelievajú viaceré časové pásma.
1.1942 – 44 (SNP)
2.1947 – Ema bola späť v tichej doline.
3.1951 – 1952 – Emina súčasnosť – (stavba hydrocetrály)

Ema Klaasová je dcéra fašistu a komunistky, otec sa dal v 40. r. k fašistom a udal matku aj dcéru – matka zomiera, Ema uteká do hôr
- príbeh z minulosti sa odohráva v Tichej doline, nad ňou sa vypína Sklený vrch = symbol čistoty a morálneho charakteru ľudí počas SNP
- hlavná hrdinka: Ema Klasová – rieši vzťahy k 3 mužom
1. Miloslav Kališ – partizán umučený fašistami, pochovaný v Tichej doline
- Ema sa do neho zaľúbi, čaká dieťa, nechce priviesť dieťa do vojnových
čias a dá si urobiť interrupciu – už nikdy nemôže mať deti (to sa stáva tajomstvom jej života)
2. Zolo Balo – Ema sa s ním zoznamuje po vojne v Tichej doline
- po vojne ju núti k emigrácii, Ema odmieta, zostáva na Slovensku, Balo emigruje
3. Ing. Jozef Solan – Emin manžel, pracuje na stavbe hydrocentrály
- túžia po deťoch, Ema sa rozhodne prezradiť mu tajomstvo v Tichej doline
- tajomstvo si zoberie do hrobu, lebo na stavbe pred odchodom zahynie
- jej manžel sa tajomstvo dozvie z denníka, ktorý si písala
 
Kolíska  - novela, retrospektívna kompozícia:
Zita Černeková – pekná, mladá, chudobná žena, manželka Miša Černeka, s ktorým má syna
Mišo Černek – starostlivý, miluje Zitu, avšak aj pomstychtivý a tvrdý vodca partizánskej skupiny
Jozef Majerský – nespravodlivý, lakomý, vypočítavý. Keď Zita s matkou kedysi pracovali na jeho statku v Čechách, zaľúbil sa do Zity, čakala s ním aj dieťa, o ktoré však prišla, nakoniec sa dozvedela, že Majerký má už ženu a dieťa, matka jej zakázala stretať sa s ním, Majerský ju opúšťa
Dej:
Novela začína tým ako po vojne hlavná hrdinka Zita Černeková počúva rozhlasový prenos zo súdu (súdne procesy v 50. Rokoch), na ktorom svedčí jej muž. Svedčil proti jej bývalému milencovi Majerskému. Zita si začína spomínať na rok 1945. Lieskov, dedinu, v ktorej žila, obsadili Nemci. Kontrolovali ju, pálili domy, ženy, deti, ľudia sa navzájom udávali... Nemci hľadali ukrytých partizánov. Jedného večera k nej nečakane prišiel Majerský, ktorý ju prosil, aby ho ukryla. Ušiel od svojej partizánskej skupiny, pretože trpel vážnou chorobou očí a už to nemohol vydržať. Nevedel, že Zita je Černekova žena. Mal veľké výčitky svedomia z toho, čo jej urobil v minulosti a z toho, že teraz ohrozuje svojou prítomnosťou ju aj jej dieťa. Zita ho ukryla v izbe, v ktorej nikto nebýval a v kuchyni mu začala chystať večeru. Pritom kolísala v drevenej kolíske svojho chorého syna. Odrazu sa do Zitinej malej kuchynky vrútili Nemci.
Zita musela kolísať dieťa, pretože zvuk ošúchaných podnôh kolísky veliteľovi pripomínal jeho domov, dedinu a mlyn, v ktorom vyrastal. Zita sa veľmi bála, že nájdu v izbe Majerského. Nemci začali byť po čase veľmi dotieraví, smiali sa Zite, urážali ju a ponižovali. Majerský sa bál, že ho u Zity nájdu. Bál sa, že jej kvôli nemu ublížia a tak utiekol von oknom. Zita volala Majerského na pomoc. Ten však už ušiel.
Zita sedí v kuchyni, počúva v rádiu prenos zo súdu. Majerského odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Zita sa veľmi hnevá na svojho muža, pretože svedčil proti Majerskému. Zdá sa jej, že jej muž sa chcel iba vypomstiť Majerskému, pretože Zita si ho z núdze zobrala a z núdze s ním žije...
 Idea – človek sa má v každej situácii zachovať čestne a spravodlivo (podľa svojho svedomia)
 
LADISLAV MŇAČKO
- spisovateľ, novinár, dramatik
- zúčastnil sa vojny, SNP, dostal sa do koncentračného tábora, po vojne musel emigrovať
- sám o svojej tvorbe napísal: „Píšem len o tom, čo som na vlastné oči videl, čo som na vlastné uši počul, to je nakoniec povinnosť každého spisovateľa.“

Ako chutí moc - román
Hlavná myšlienka:
Román je precíznou analýzou životného osudu bývalého revolucionára, odbojára a neskôr popredného štátneho činiteľa, ktorého nekontrolovateľná moc postupne rozloží mravne, ľudsky i politicky. Moc zabíja v človeku človeka.
Autor si položil otázku, kedy a za akých okolností sa z komunistov, bojovníkov za spravodlivejšiu spoločnosť, stali neobmedzení vládcovia nad životom a smrťou obyčajných ľudí. Je to román-pamflet. Prototypom postavy bol známy komunistický funkcionár. V románe nemá táto ústredná postava nijaké meno. Autor tak chcel naznačiť, že nejde o individuálny prípad, ale o zosobnenú negatívnu tendenciu, realizujúcu sa vo všetkých komunistických krajinách.
Rozprávačom príbehu je Frank, fotoreportér, ktorý si spomína a rozpráva príbeh svojho bývalého priateľa, z ktorého sa postupne stal 1. muž v krajine. Dej začína pohrebom tohto významného štátnika. Rozlúčka je naplánovaná presne do detailov na 2 dni. Frank má z toho urobiť fotoreportáž. Sleduje ľudí, ktorí sa iba navonok tvária, že je im ho ľúto, no v skutočnosti je to veľká komédia. Ľudí pokladal za hercov vystupujúcich na pódiu. Frank pôsobil ako fotograf už 20 rokov. Tí, ktorých si kedysi vybral mŕtvy za spolupracovníkov, sa teraz boja o svoje miesta.
Frank si ďalej spomína, že v posledných rokoch jeho priateľ už nedôveroval nikomu. Chcel mať všetku moc vo svojich rukách. Počas svojho pôsobenia urobil i veľa nesprávnych rozhodnutí, ale vinu vždy zvalil na iných. „Čistil. Čistil a čistil. Osvedčil sa. Poslali ho vyčistiť zasvinený kraj. Žiadali od neho: buď rozhodný, pevný, tvrdý a nepodplatiteľný. A nesentimentálny. Neboj sa tvrdých činov a pamätaj, keď sa rúbe les, lietajú triesky. Za triesky ťa nikto nebude volať na zodpovednosť. Tak rúbal. Triesky lietali. Vyrúbal kraj, povolali ho vyššie. Prerúbaval sa od spodku.
 
Smrť sa volá Engelchen – román,
námet – 2. svetová vojna, autobiografia
- hlavné postavy: Voloďa (=autor), partizánsky veliteľ Nikolaj, Židovka Marta
- dej sa odohráva v dedine Ploštiná (na Slovensko–Moravskom pomedzí) – je to skutočná udalosť
- prebieha retrospektíva: Voloďa na konci vojny leží v nemocnici, má ochrnuté nohy a spomína si na dni, ktoré prežil v Nikolajovej skupine
- Nikolaj je smelý, odvážny partizánsky veliteľ, ale pripustil taktickú chybu, keď prepustil Nemcov, tým ohrozil celú dedinu – prepustení Nemci priviedli svojich vojakov a tí vyvraždili chlapov z dediny (upálili ich v stodole)
- do nemocnice za Voloďom prichádza Marta, ktorá počas vojny pracovala v miestnej lekárni a pomáhala partizánom, ale naoko kolaborovala s Nemcami a tak získavala informácie, po skončení vojny sa k nej ľudia správali ako k prisluhovačke fašizmu, spoločnosť po vojne ju neprijala a odsúdila, preto sa rozhodne odísť z mesta. Voloďa k nej mal citový vzťah, odrádza ju od odchodu
- postava Marty nesie prvky stratenej generácie – po vojne si nevie nájsť miesto, otrávi sa  morfiom
- záver: Voloďa si ucíti nohy, rozhodne sa hľadať nemeckého veliteľa, ktorý zapríčinil smrť
mužov Ploštinej, ten veliteľ sa volá Engelchen
 
 
 
 
 
 
JEROME DAVID SALINGER

Kto chytá v žite
Príbeh 17-ročného chlapca, Holdena Caufielda (kofilda), ktorého vyhodili zo strednej školy (už 4.). Je to mladý chlapec, rebel, ktorý neznáša faloš, pretvárku a konzumnú spoločnosť, v ktorej si vážia iba tých, čo majú na to. Bojí sa ísť domov, lebo jeho rodina, ktorá má v spoločnosti dobré postavenie, by sa na neho hnevala (otec bohatý advokát, matka sa nevyrovnala so smrťou jeho brata). Zisťuje, že americká spoločnosť je plná pokrytectva, egoistov, ktorým záleží len na vlastnom bohatstve, sláve a na tom, aby žili snobským životom. Holdenovi sa často sníva sen, v ktorom stojí na okraji priepasti hneď vedľa žitného poľa, v ktorom sa hrajú deti, ak sa niekto z nich priblíži k priepasti Holden ho musí chytiť, aby do priepasti nespadlo. (Žitné pole symbolizuje hojnosť USA a priepasť konzumnú americkú spoločnosť/. Holden miluje deti chce ich chrániť, ale najviac ľúbi svoju sestru Phoebe (10 rokov). Keď ide za ňou do školy, zisťuje, že všade na stenách sú vulgárne nápisy a skaza zachvátila i detskú nevinnosť. Vtedy si uvedomuje, že ak sú skazené už deti, nikde na svete nenájde čisté miesto, a i keby také existovalo, len čo tam vstúpi človek, zmení sa na špinu. Zisťuje, že je sám a že tento svet nezmení, preto končí na psychiatrii, kde rozpráva svoj príbeh.
 
ALEXANDER SOLŽENICYN
Jeden deň Ivana Denisoviča  - jedna z najznámejších noviel vo svetovej literatúre.
- novela z prostredia sibírskych gulagov (prac. táborov), v ktorých autor prežil 8 rokov. Vyjdenie diela bolo možné po zmene v politickom vývoji v bývalom Sovietskom zväze, keď roku 1956 Chruščov verejne kritizoval kult osobnosti Stalina. Dovtedy svet o existencii Ivanov Denisovičov len tušil.
- dielo s dokumentárnou presnosťou zachytáva jeden deň väzňa č.854 Ivana Denisoviča Šuchova v sovietskom gulagu. Tento 40-ročný bývalý vojak Červenej armády bol odsúdený na 10 rokov za vlastizradu ako mnohí iní sovietski vojaci, ktorí padli do nemeckého zajatia a mali to ,,nešťastie“, že prežili. Sám si pritom nie je vedomý žiadnej viny. Gulag je určený pre politických väzňov, všetci sú odsúdení podľa paragrafu 58-14. Autor zaľudnil svoje dielo mnohými typmi ľudí s rôznymi skúsenosťami, ale s rovnakým osudom. Dĺžka trestu závisí od politických pomerov a nie od zákonov - istú dobu po vojne dostávali všetci 10 rokov, neskôr až 25 rokov.
Rodine píše 2 listy ročne, ako je dovolené, a ani sa mu nežiada písať viac, lebo jeho dni v gulagu sú takmer rovnaké. Vstávajú vždy o piatej, musia tvrdo pracovať.
Okrem neho sú v gulagu i intelektuáli, maliari i zločinci. Dôležité bolo jedlo, odpočinok a najmä zbytočne na seba neupozorniť, aby im nezvýšili trest.
O osudoch trestancov, o ich rodine, pôvode sa dozvieme zo spomienok, z rozhovorov, z vnútorného monológu postavy.
Zvláštnosťou novely je podrobné, takmer dokumentárne presné zachytenie každého kroku Ivana Denisoviča.
Autor sa sústredil na takmer dokumentárny zápis jedného pracovného dňa obete, opísal dozorcov a ich pomocníkov,
Autorovi sa podarilo verne zobraziť nielen osud nespravodlivo väzneného človeka a zároveň celej spoločnosti, ale hlavne postavil v 2.polovici 20.storočia opätovný pomník malému ruskému človeku, ktorý si musel vytrpieť viac ako hociktorý iný. Prežije tak, že pod hlavňami samopalov dozorcov nestráca svoju ľudskú hodnotu, nestane sa zverom, ale zostane jednoduchým človekom s úctou k inému človeku, Bohu, práci.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/6557-retrospektivny-kompozicny-postup/