Alfonz Bednár

Alfonz Bednár
Alfonz Bednár (* 19. október 1914, Rožňová Neporadza (dnes Neporadza) – † 9. november 1989,Bratislava)
Bol slovenský prozaik, scenárista a prekladateľ, ktorý použil novátorské tvorivé postupy pri zobrazovaní spoločenskej situácie po druhej svetovej vojne. Vniesol svetlo aj do literárneho spracovania Slovenského národného povstania.

Životopis
Pochádzal z roľníckej rodiny. Ľudovú školu vychodil v Bošianskej Neporadzi.
 Gymnázium navštevoval v Nitre (1926 – 1930) a v Trenčíne (1930 – 1934). Po maturite študoval na Filozofickej fakulte v Prahe a v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a v Bardejove.
Po roku 1945 pracoval na Povereníctve informácií v Bratislave, bol lektorom vydavateľstva Pravda a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Od roku 1960pracoval ako dramaturg a scenárista v Československom filme v Bratislave.

Tvorba
Už počas vojny publikoval v odbornej tlači niekoľko článkov o vyučovaní slovenského jazyka. Do literatúry vstúpil po roku 1945 ako prekladateľ. Venoval sa prekladaniu americkej a anglickej prózy. V tom čase vydal aj knihy veršov pre deti. Už prvým románom sa Bednár predstavil ako umelecky zrelý epický prozaik. Bol autorom, ktorý sa dokázal vnútorne vzoprieť hotovým schémam poplatným ideológii päťdesiatych rokov. Šiel svojou vlastnou tvorivou cestou.

Bednár pri tvorbe románov vychádzal z presvedčenia, že človeka rozlične determinuje minulosť (Slovenské národné povstanie), a aj v povojnovej dobe ovplyvňuje jeho rozhodovanie a konanie. Umelecky silným spôsobom zobrazoval pudové stránky v človeku – aj v takom, ktorý počas povstania stál na „správnej“ strane dejín. Vtedajšia kritika označovala jeho diela za „netriedne“ a „abstraktne humanistické“.

Bednár moderným epickým spôsobom opisoval slovenskú dedinu v jej polstoročnom vývoji. Jeho úsilie však bolo brzdené cenzúrou, preto kompletné spracovanie problematiky dediny mohlo vyjsť až po páde komunistického režimu. V roku 1992 vyšla jeho románová epopeja Role.
Napísal tiež cestopis a je autorom viacerých televíznych a filmových scenárov. V roku 1963 vydal Alfonz Bednár prvý zväzok Dejín slovenskej literatúry, vysokoškolskej učebnice, kde uplatnil osobitý pohľad na problematiku a novú koncepciu literárnych dejín.
 
Diela
Tvorba pre deti:
Strom, veršíky pre deti; Márne chúťky na pochúťky, Dva stromy
Próza:
Sklený vrch, Hodiny a minúty, Cudzí, Hromový zub, Balkón bol privisoko, Pri holbáchsmoly, Výpoveď.....
Kolíska
Alfonz Bednár bol prakticky prvým slovenským spisovateľom, ktorý nezobrazoval Slovenské národné povstanie schematicky čierno-bielo - v zmysle Nemci sú zlí, naši - teda partizáni a Rusi sú dobrí.
 
Kolíska vyšla ako jedna zo štyroch noviel pod spoločným názvom Hodiny a minúty. Odohráva sa počas SNP. Dej novely je retrospektívny, cez spomínanie hrdinov. Dej rytmicky sprevádza zvuk kolísky.

V roku 1952 počúva Zita Černeková v rádiu vysielanie procesu s nepriateľmi socialistického zriadenia. Jedným z triednych nepriateľov má byť aj Jozef Majerský. Majerského prokuratúra obvinila zo zrady, sabotáže a kulactva.

Mišo Černek, bývalý veliteľ partizánov, svedčil v procese proti Majerskému a jeho výpovede tiež čítajú v rádiu.. Zita vie, že jeho svedectvo je nepravdivé a spomína na udalosti z roku 1945.

Začiatkom roka obsadili dedinu Nemci. Zita bola sama s dieťaťom, keďže manžel bol u partizánov. Príbuzných partizánov a tých, čo im pomáhali, Nemci pozabíjali a ich domy podpálili.

Na gardistickom zozname Zita nefigurovala a tak sa jej s dieťaťom nič nestalo.Počas jednej noci bola dlho hore, keďže sa starala o choré dieťa. Jozef Majerský sa zjavil v dome a prosil o ukrytie, keďže neďaleko domu bol nemecký vojak. Zita ho sprvoti prosila, aby odišiel, ale nakoniec napriek tomu, že sa bála o život svoj i dieťaťa, Majerskému úkryt poskytla. Skryla ho v izbe pod perinou.

Majerský sa pridal k partizánom len preto, aby mal po vojne nejaké zásluhy. Veliteľom skupiny bol práve Zitin manžel Mišo, v skupine prežilo len málo mužov. Keď Majerský ochorel silným zápalom očí, rozhodol sa, že opustí partizánov. Nevedel, kde ide a až po ukrytí začal uvažovať o Zite a o tom, ako sa voči nej previnil i do akého nebezpečenstva ju teraz dostal.

Zita spomínala na udalosti pred vojnou, kde ju Majerský ako správca na veľkostatku zviedol a nechal tehotnú. Sám Majerský na statku kradol a z krádeží obvinil Zitu i jej matku, ktoré vyhnali. Zita potratila. Zitin nový druh a manžel Ragula bol tiež vyhnanec zo statku, zomrel pri prestrelke s políciou. Zita sa potom vydala za starého mládenca Miša Černeka.

Zitine spomienky prerušili Nemci, ktorí vtrhli do chalupy, lebo zvuk kolísky pripomenul veliteľovi SS zvuk jeho rodného mlyna. Nemci boli k Zite hrubí, posmievali sa jej a stále jej prikazovali kolísať kolísku. Plánovali sa vymočiť do hrnca, dať jej obsah vypiť ako víno i pokrstiť tak jej dieťa v kolíske.

Zita nevydržala a utekala do izby, kde predtým Majerského ukryla. Majerský však už predtým ušiel. Vonku sa ozvala streľba a Nemci opustili dom. Potom doniesli do domu dvoch mŕtvych a troch ranených i Majerského.

Nemci nakoniec Zite a jej synovi nič nespravili a Majerského, mŕtvych i ranených odviezli. Zita po rokoch vytýka pri rádiu manželovi nepravdivú výpoveď, je prekvapená, že Majerský prežil vojnu. Socialistický súd ho teraz odsúdil na 12 rokov väzenia a stratu majetku. Mišo sa bráni, že k výpovedi bol prinútený a podpísal, lebo sa bál o Zitu a syna a že na súde pravdu povedal, ale už ju nezobrali do úvahy. Zita už sama nevie, či môže mužovi veriť, či nevypovedal len zo žiarlivosti.

Dielo je typickým pre Bednára, zaoberá sa životom normálnych ľudí, ktorí sa dostali do existenciálne ťažkých situácií a ich riešenie a ozveny predchádzajúcich udalostí a skutkov sa im po rokoch vracajú a majú ešte stále dopad na ich život.