Ladislav Mňačko (* 29. január 1919, Valašské Klobouky – † 24. február 1994, Bratislava) bol slovenskýprozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“ alebo „slovenským Kischom“.
Detstvo a mladosť prežil v Martine, kde sa aj vyučil za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník.
V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach vNemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánov. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril, ako jeden z oddaných komunistickému režimu, k najprominentnejším novinárom. V rokoch 1945 – 1953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo aPravdu, v rokoch 1954 – 1966 bol spravodajcom vmnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život.
Postupom času však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa dokonca k jeho
nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný. Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa. Vystupoval rozhodne proti
odtrhnutiu Slovenska, po rozpade spoločného štátu v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v
ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy.
Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe.
K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výrazným úspechom vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen(ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom). Na počiatku 60. rokov popísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva zrovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.
V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje diela publikoval najmä v nemčine. Vznikol tu celý rad
scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori a Siedma
noc.
Smrť sa volá Engelchen, Nočný rozhovor, Ako chutí moc,
Súdruh Münchhausen
Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné
skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov; popisuje osud valašskej obce Ploštiny, spojený s problematikou partizánskeho
hnutia na moravsko-sliezskom pomedzí; výborne psychologicky prekreslení hlavní hrdinovia – partizán Voloďa (zosobnenie autora) a židovka
Marta, ktorá ho miluje a získava pre partizánov správy od Nemcov, zo strachu sa im však poddá.
Marxova ulica,
Jazvy ostali, Jeden prežije, Gigant...
Bubny a činely, maják...
Mosty na východ, živá voda
Lit. druh: epika
Lit.
žáner: spoločensko-kritický román
- politický pamflet
Miesto a čas deja: ČSR,
prítomnosť (3 dni v 50-tych rokoch)
minulosť (SNP a obdobie po ňom)
Téma: autor odhaľuje podstatu
totalitného systému, jeho absurditu, kritizuje pokryteckú spoločnosť; v popredí je analýza života človeka, kt. nekontrolovateľná moc
postupne rozkladá mravne, ľudsky a politicky
- nadčasové dielo, o zmysle života
- rozprávač- autor, kt. nie je vševediaci,
niekedy sa stotožňuje s postavami
Postavy: mŕtvy- veľký muž- šéf kabinetu- štátnik
(jeho meno sa neuvádza)
- bývalý revolucionár, ako partizánsky veliteľ odvážny, riskuje, cieľavedomý,
krutý, rozvážny,
hranatý= neoblomný, sám sebou
- stal sa 1. mužom v krajine, moc z neho spravila iného človeka
Frank- banketový
fotoreportér a mŕtveho blízky priateľ, jeho záľuba- zachytiť
odvrátenú tvár sveta
Margita- mŕtveho 1. žena,
pokojná, dobrá, charakterná
Martin- syn Margity a štátnika, hranatý asfaltér
vdova- štátnikova 2. žena
Galovič- symbol totality, štátnikov politický súper
Licka, Judita, prof. Fonda- priatelia mŕtveho
a Franka
Známy fotograf politického diania v spoločnosti, Frank, sa zúčastňuje pohrebu bývalého priateľa. Kedysi spolu partizánčili a on sa postupne prepracoval až na najvyššie miesto politickej moci štátu. Celý príeh sa odohráva počas 3 dní rozlúčky so zosnulým. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti. Pripomína si chvíle, ktoré spolu prežili. Zo začiatku boli veľmi dobrí kamaráti, bojovali spolu v povstaní, bok po boku znášali útrapy. On bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Spolu sa chodievali večer kúpať, s nimi aj Frankove dievča Margita. Keď mu ju prebral, po chlapsky si to vybavili a šlo sa ďalej. Áno, v tých časoch to bol ozajstný chlap. Lenže po vojne sa dostával vyššie.
Stále vyššie a vyššie. Zabúdal na starých priateľov a nových nenáchadzal, lebo všetci sa báli jeho moci a on sa zase bál ich. Posledný krok k odcuczeniu urobil vtedy, keď opustil Margitu (neskôr za ňou vyhodil aj syna Martina) a oženil sa so svojou bývalou sekretárkou. Začali sa stýkaž už len oficiálne. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí, ktorí ho skývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých. Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako najvyšší (Galovič) rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách.
Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia) a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým bol poväčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali, pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičovo rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky. V závere Frank rozmýšľa, čo vlasne moc je a čo je jej dôsledkom.