Milan Rúfus (* 10. december 1928, Závažná Poruba – † 11. január 2009, Bratislava) bol slovenský básnik,literárny historik, prekladateľ a esejista.
Narodil sa v rodine murára a vzdelanie získaval v ľudovej škole v rodisku, na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1948 úspešne zmaturoval a v rokoch 1948 – 1952 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prvý knižný debut mal v roku 1956- Až dozrieme.
Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulteUniverzity Komenského ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 – 1972 pôsobil na univerzite Instituto Universitario v Neapole, kde prednášal slovenský jazyk a literatúru. Od roku 1990 do svojej smrti v roku 2009 žil na dôchodku v Bratislave.
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkouAž dozrieme, ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie. Jeho tvorbu ovplyvnil symbolizmus, mal silné sociálne cítenie a nechal sa inšpirovať i dielom fotografa M. Martinčeka. Inšpiroval sa slovenskou ľudovou slovesnosťou a dielami viacerých slovenských maliarov. Okrem tvorby pre dospelých sa venoval tiež písaniu kníh pre deti a mládež.
Tvorbou patrí k najvýraznejším básnickým zjavom. Predstavil sa ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka i sveta druhej polovice 20. storočia. Veľmi vnímavo a citlivo hľadá zmysel a podstatu ľudského života. Hlboko načrel do jeho starostí, bolestí, neistôt, radosti, šťastia i vzdoru. Je to poézia vysokých ideových, morálnych a estetických hodnôt zakotvená v mnohorozmernom priestore ľudského sveta.
- V
celej Rúfusovej zbierke je cítiť prírodu, spätosť s prírodou. Akoby aj nie, veď sám básnik, ktorý vyrastal v prostredí liptovskej dediny a
zo svojho domu v Závažnej Porube na gymnázium do Mikuláša musel každý deň prejsť šesť kilometrov po poľnej ceste, musel vnímať premeny
prírody veľmi intenzívne. Taktiež prírodu nerozlučiteľne spája s ľudskou prácou.
- Ďalšou témou je detstvo, dospievanie,
smerovanie človeka. Básnik sa zamýšľa nad osudom nad životom a osudom ľudstva (Len tak), ale aj jednotlivca (Človek; Abeceda). V Abecede
posielajú človeka žiť, pretože na svojej ceste má už všetko pripravené. Nepozná pravdu, ale pozná abecedu, ktorou slabikuje svoj život.
Žije zo dňa na deň, nepozná zákulisie života.
- Nielen zo zbierky, ale z celej tvorby Rúfusa je zrejmé, že si vysoko váži svojich rodičov. Zbierka, rozdelená na dve časti, pričom prvú začína venovanie: „Otcovi a matke“, obsahuje aj básne o rodnom kraji, o domove. Hneď v prvej básni Zvony, teda rovnomennej s celou zbierkou spomína