Literárna moderna
Literárna moderna
Začiatky modernej literatúry siahajú do 2. polovice 19. storočia. Medzi najznámejšie
umelecké smery patrí symbolizmus / z gréckeho symbolón = znak, znamenie/. Vznikol vo Francúzsku, jeho zakladateľom bol básnik
Charles Baudelaire. Symbolistickí spisovatelia žijú a tvoria v čase, keď sa prehlbujú rozpory v buržoáznej spoločnosti,
stupňuje sa sociálny útlak. Sú nespokojní s dobou, v spoločnosti sa cítia osamotení, uzatvárajú sa do seba. Vzťah ku
skutočnosti je iracionálny, zdôrazňuje sa nerozumové – zmyslové poznanie. Narastá význam obraznosti, fantázie
a intuície /tušenia/. Básnici neopisujú svoj vnútorný ani vonkajší svet priamo, používajú rôzne
symboly, ktoré môžu mať aj niekoľko významov. V básňach sa kladie dôraz na melodickosť,
ľubozvučnosť veršov. Poézia sa má priblížiť hudbe. Známe sú slová francúzskeho básnika Paula Verlaina, ktorý
povedal: „ Predovšetkým hudbu!“
Najznámejším predstaviteľom SLOVENSKEJ LITERÁRNEJ MODERNY
je Ivan
Krasko /1876 – 1958 /, vlastným menom Ján Botto
Narodil sa v Lukovištiach /v Gemeri/. Študoval na gymnáziu v R. Sobote, v Sibini,
v Brašove /v Rumunsku/, na chemickej fakulte v Prahe. Pracoval ako inžinier v cukrovare – v Kloboukoch a v Slanom. Za 1. svetovej vojny
bol na ruskom a talianskom fronte. Po roku 1918 pracoval v štátnych službách. Dlhší čas žil v Piešťanoch. Zomrel v Bratislave.
Pochovaný je v rodných Lukovištiach.
Tvorba: V začiatkoch nadväzuje na poéziu P.O. Hviezdoslava. Svoje literárne práce
uverejňoval pod pseudonymom Janko Cigáň. Prvú básnickú zbierku Nox et solitudo /Noc a samota/vydal roku 1909 pod novým
básnickým menom Ivan Krasko, ktoré mu vybral S.H.Vajanský podľa obce Kraskovo ležiacej neďaleko Lukovíšť. Jeho poézia je úprimná, citovo
bohatá, založená na intenzívnych osobných zážitkoch básnika. Hlavnú zásadu svojej tvorby vyjadril Krasko v básni Poetika starej
lyriky slovami: „Nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo.“ Básnik sa snažil svoje pocity
vyjadriť čo najstručnejšie. Jeho básne majú jednoduchý slovník a častokrát piesňovú formu. V 1. zbierke prevláda osobná lyrika.
Stretávame tu pochmúrne prírodné nálady - Topole, Zmráka sa, stmieva sa ... Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova,
preto sa v nej často objavovali spomienky na domov, na matku, na rodný kraj – Vesper dominicae /Nedeľný večer/. Básnik sa
cíti osamotený, smutný. Samota robí jeho spomienky clivými, mučivými, trýznivými – Balada o jednej milej, Chladný dáždik,
Plachý akord. Často uvažuje o zmysle života – Quia pulvis sum /Pretože som prach/. V básni Solitudo
nájdeme prudkú sebaobžalobu človeka, túžiaceho po spravodlivosti, no bezmocného proti spoločenskému zlu. Celá básnická zbierka je
pochmúrne ladená. Významnú úlohu v nej má príroda, ktorá odráža stav básnikovej duše. Je taká, ako sa básnik cíti – melancholická
a smutná. Akýmsi prelomom v jeho tvorbe je báseň Jehovah – básnik reaguje na národný a sociálny útlak. Nepáči sa mu
pasivita vlastného národa, ktorý sa útlaku nebráni.
2. básnická zbierka Verše /1912/ obsahuje 27 básní
osobnej i nadosobnej /spoločenskej/ lyriky. Básnik postupne prekonáva pochmúrne nálady a citové krízy. Píše sociálne básne, ktoré
vyzývajú do boja proti útlaku. V básni Otrok sa autor predstavuje ako jeden z trpiacich svojho ľudu, ktorý však svoje
položenie nemieni ďalej trpne znášať. Bude burcovať k pomste proti krivdám, kým sa nepominú. Lyrickým subjektom básne Otcova roľa
je tulák, ktorý sa po rokoch vracia domov. Tu už básnik vystupuje ako sebavedomý obranca sociálne a národne zotročeného ľudu.
Ideovo aj umelecky najúčinnejšia je báseň Baníci. Sociálny a národný utláčateľ má podobu démona – pokušiteľa,
ktorý sa snaží sľubmi a prefíkanosťou dostať do svojich osídel každého. Nepodarí sa mu však dosiahnuť zradu na utláčanom národe.
Baníci sú symbolom práce, revolučnou silou, ktorá je schopná zmeniť spoločenský poriadok, oslobodiť ľud, zbaviť ho útlaku.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta