Slovenská poézia po roku 1945 (Kostra, Horov, Plávka, Mihálik, Válek, Rúfus)

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: sp-prace (16)
Typ práce: Referát
Dátum: 10.05.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 814 slov
Počet zobrazení: 15 560
Tlačení: 545
Uložení: 536
Slovenská poézia po roku 1945  (Kostra, Horov, Plávka, Mihálik, Válek, Rúfus)
 
Povojnová poézia umelecky nadväzovala na tvorbu medzivojnových autorov. Tematicky však bola bohatšia, mnohotvárnejšia. Básnici reagovali na aktuálne spoločenské otázky a problémy súčasného človeka.
Po r. 1948 bol prijatý jednotný umelecký smer - SOCIALISTICKÝ REALIZMUS, ktorý mal šíriť ideológiu KS. Pre toto obdobie bola typická absencia osobnej lyriky, tém lásky a experimentovania. K starším básnikom, ktorí publikovali pred vojnou alebo počas vojny, patrili Ján Kostra, Pavol Horov, Andrej Plávka ...
 
Ján Kostra /1910 – 1975/
básnik, redaktor, prekladateľ
V jeho poézii sa najčastejšie stretávame s tematikou rodného kraja, domova.
Narodil sa v Turčianskej Štiavničke. Študoval architektúru v Prahe. Bol redaktorom  časopisu Kultúrny život, podpredsedom Zväzu slovenských spisovateľov.
Do literatúry vstúpil b.zb. Hniezda  - básnik tušil, že čoskoro vypukne 2.sv. v., obáva sa zla, násilia, preto si chcel uchovať v mysli také hodnoty, ako je krása, láska, priateľstvo, spomienky na detstvo, na domov, " na rodné stráne, ktoré ako hniezda pokojné na božej dlani ležia ".
Moja rodná - je to vlastenecká lyrika. V čase vojny sa básnik stavia na obranu svojej krajiny.

Rozbor básne Moja rodná
  Námetom pripomína Kraskovu báseň Otcova roľa. Aj tu je na začiatku básnikova generácia, ľudia, ktorí sa zatúlali za prácou alebo štúdiom do sveta  /„Ej, zablúdili sme, zablúdili v krtisku bolestí a smútku“/.  Ospevovali svet, len o Slovensku nemal kto spievať / „ ty, ktorá nepoznala si dosiaľ chvály milencových úst“/. Neznámy, komplikovaný svet básnik označuje ako krtisko bolestí /genitívna metafora/. Pre Slovensko má však najkrajšie básnické mená: pás poľa zemiakového, verná hruda kamenistá / synekdocha/, bosá kráľovná, pastierka jahniat najbelších, svätica slnkom opálená, trnka na medzi, práčka podkasaná  /metafora/. Básnik v umeleckých obrazoch vystihol dejiny Slovenska, chudobu, pracovitosť, pokoru ľudu, ale aj schopnosť brániť si svoju česť. V závere je symbol návratu. Lyrický subjekt sa rozhodol, že skončí svoje blúdenie po svete / „Zhadzujem na prah mošnu žobrácku...“/.
Na 2.sv.v. reagujú aj zb. Puknutá váza, Presila smútku, Všetko je dobre tak, Ozubený čas .Ďalšie diela: Ave Eva  (zb. patrí ku klenotom slov. ľúb. poézie), Javorový list,  Šípky a slnečnice, Každý deň, Len raz.
 
Pavol Horov / 1914 - 1975 /
Narodil sa v Bánovciach nad Ondavou / vých. Slov./. Študoval na Pedagogickej akadémii v Bratislave. Pracoval ako učiteľ, neskôr ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. 
Jeho poézia je úzko spätá so životom. Básnik sa zaujíma o ľudské problémy svojej doby.  Cíti sa spoluzodpovedný za všetko, čo sa okolo neho deje.
Zb. Zradné vody spodné - b. vyjadruje žiaľ nad osudom ľudstva v obd. 2.sv.v.
Zb. Nioba matka naša - reaguje tiež na vojnové udalosti. B. vyjadruje rozpor medzi životom a smrťou, medzi silami, ktoré obnovujú svet a silami, ktoré spôsobujú jeho odumieranie. Symbolom života je pre básnika matka. Ona je ochrankyňou dobra a ľudskosti. Je to nezničiteľná sila, ktorá prekoná aj najväčšie utrpenie. Básnik  vychádza z antického námetu. Nioba – kráľovná v Thébach, sa právom pokladala za najšťastnejšiu ženu na svete,  mala skvelého muža a sedem krásnych  synov a sedem krásnych dcér. Posmieva sa bohyni Léte a odmieta jej vzdať úctu, pretože táto má len dve deti. Syn bohyne Apollón sa nahnevá a pomstí urážku svojej matky tak, že sa znesie na hradby, pod ktorými sa cvičili chlapci v zbrani a Niobiných synov  postupne jedného za druhým postrieľa šípmi. Nioba ani teraz neprejavila pokoru, ale aj v tomto ukrutnom žiali povedala bohyni, že ešte vždy má viacej detí , ako kedy bohyňa mala. Nato dcéra Artemis urobí presne to isté, čo jej brat a postrieľa lukom Niobine dcéry. Až  keď jej  zostala nažive už len najmladšia Chlóris, začala Nioba zúfalo prosiť o odpustenie. Artemis  sa nad ňou chcela zľutovať, ale šíp už letel a zomiera aj posledná dcéra.Nioba od žiaľu skamenela a v gréckej mytológii sa stáva symbolom nešťastnej matky.
Horov pripodobňuje k Niobe svoju vlasť v čase vojny, lebo aj ona v tomto období hrôzy  a vojnového zabíjania stráca  svojich synov a dcéry.
Ďalšie  zb. Návraty, Defilé ,Vysoké letné nebe, Koráby z Janova ,Ponorná rieka.
 
Andrej Plávka /1907 – 1982
 Narodil sa v Liptovskej Sielnici. V Prahe začal študovať na právnickej  fakulte, štúdium však  nedokončil. V Bratislave pracoval v štátnych i vydavateľských inštitúciách, zomrel v BA.
 Prvé práce písal ako gymnazista. Svojou tvorbou sa prikláňal  k odkazu starších autorov / Štúr, Hviezdoslav /. Prvá básnická zb. Z noci i rána mala baladický charakter. Umeleckú inšpiráciu a myšlienkovú rovnováhu hľadal v rodnom Liptove. Vyspieval lásku ku kraju svojho detstva, hlavne v obd. 2.svet. vojny v zb . Tri prúty Liptova /1942/. Potom zbierku prepracoval, rozšíril a vydal pod názvom Liptovská píšťaľa. Udalosti našich novodobých dejín sa odrazili v zb. Ohne na horách. V skladbe Tri vody / má na mysli tri slov. rieky – Váh, Hron, Hnilec/ , vody symbolizujú slzy slov. národa. Kompozične pripomína Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu. Začína sa  Piesňou o hore, potom nasleduje osem spevov, záver básne tvorí Pozdrav.
Ďalšie  zbierky : Zelená ratolesť, Domovina moja, Sláva života, Kosodrevie. Neumrel na koni, Testament, Post scriptum. Písal aj prózu. Dvojzväzkové dielo Smädný milenec a Plná čaša má autobiografický charakter.
 
Vojtech Mihálik / 1926 – 2001 /
Narodil sa v Dolnej Strede. Študoval V Trnave a na FFUK v Bratislave slovenčinu  a filozofiu. Pracoval ako redaktor. Bol riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Prvé básne publikoval v novinách a časopisoch ako 14 – 15 ročný. Zaujal predovšetkým čistotou mladého básnického videnia.
Debutoval b. zb. Anjeli. Ideovým východiskom poézie tejto zb. bol kresťanský humanizmus – láska k blížnemu. V 2. zb. Plebejská košeľa  sa prejavil básnikov jemný cit pre sociálnu spravodlivosť – v básni Kronika zobrazil príbeh 53- ročnej ženy, ktorá spomína na svoju minulosť, jej pocity charakterizuje veta : „ Som otlčená  tehla na troskách. Sú to spomienky na jej mladosť, na ťažký život.. Asi 28-  ročná stretla svojho muža, vzali sa , boli šťastní. No už na druhý deň nastupuje realita, muž odchádza za prácou. Prichádza kríza,  jej muž umrel, stráca sa šťastie, zostali po ňom len deti. Nastáva situácia, keď by sa táto žena mohla stať trpiteľkou, ale nestalo sa tak, kvôli svojim dvom deťom musí žiť, je ochotná sa búriť v mene svojich detí, za ich budúcnosť. Vyzýva všetky zakríknuté ženy, aby sa tiež búrili  „ Moje dve deti musia žiť, musia mať belší chlieb, akého ja  som  zavše nemala, musia -  chcem ! Skôr neumriem – ba budem ako vlčica šialená a zúfalá tĺcť na srdcia v mene všetkých zakríknutých žien.“
 K najznámejším dielam patrí skladba – poéma Spievajúce srdce – jednotlivé spevy sú venované robotníkom, roľníkom, vojakom a mládeži. B. zb. Tŕpky obsahuje básne o smutných osudoch žien – vdov, opustených stareniek – učiteliek, bezdetných, márne hľadajúcich šťastie, snívajúcich o láske a porozumení.
Ďalšie zbierky: Appassionata ,Útek za Orfeom, Sonety pre tvoju samotu, Posledná prvá láska, Erotikon, Trinásta komnata, Velebný pán z Maduníc  - dielo venované pamiatke bernolákovského básnika Jána Hollého.
V. M. je vynikajúcim prekladateľom z antickej literatúry /Sofokles, Aristofanes, Ovídius/, ďalej z poľskej poézie . Výber z prekladateľskej tvorby vyšiel pod názvom Preklady. Mihálik sa pokúsil aj o básnickú modernizáciu Hviezdoslavových básní.
 
Miroslav Válek / 1927 – 1991 /
Narodil sa v Trnave. Študoval na Vysokej škole obchodnej v Bratislave. Pracoval ako redaktor literárneho časopisu Romboid, vydavateľstva  Mladé letá. Bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov, ministrom kultôry, získal titul národný umelec. Zapájal sa do politického života – bol poslancom SNR.
Jeho poézia sa vyznačuje neopakovateľnosťou, nevšednosťou, ani nie tak v obsahu ako vo forme – používa originálne básnické výrazy, obrazy. Vo svojej tvorbe vyjadruje filozofiu súčasného človeka. V 1. b. zb. Dotyky sa zaoberal vnútorným svetom jednotlivca , ktorý je plný napätia a citových drám. Snaží sa odhaľovať neznáme alebo málokedy vyslovované stavy ľudskej duše, napr, v básňach  Dotyky, Nite, Nepochopiteľné veci, Jablko  vykresľuje zložitý vzťah medzi mužom a ženou. Muž sa chce rozísť so ženou, no ona to nechápe. Plače, prosí o vysvetlenie. V závere je básnik ironický. Dochádza k rozchodu, ale paradoxne v opačnom poradí : „Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal. Čo na tom záleží, že v inom poradí! Otvorila dvere, zbledol som a povedal som : Zostaň ! Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.“
V 2. b. zb. Príťažlivosť básnik spája subjektívne zážitky so spoločenskými udalosťami. Moderné dejiny chápe ako zložitý proces. Jeho básne vyjadrujú obavy z ohrozenia Zeme i ľudstva. Tragické historické skúsenosti nútia dnešného človeka hľadať opory a istoty a tie nachádza básnik najmä v domove a v ľudskom kolektíve, napr. v b. Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
  Autor si v básni spomína na obdobie 2. svetovej vojny, keď mal 13 rokov. Rozpráva okrem iného o svojej prvej láske, spolužiačke Helene Daňkovej, ktorá bola spolu s ďalšími Židmi vyhostená z krajiny a neskôr zahynula v koncentračnom tábore. Báseň je protestom proti hitlerovskému fašizmu, proti ľudskému utrpeniu v období 2. svetovej vojny. Básnik využíva originálne metafory, spojenie verša a prózy.
 
3. b. zb. Nepokoj – básnik sa zamýšľa nad svojou dôverou k človeku. Je nepokojný, smutný, lebo si uvedomuje, že človek v tragických dejinných situáciách nie je len obeťou utrpenia, ale ho aj spôsobuje – vraždí, zabíja, napr. v b. Zabíjanie králikov: „V pondelok mať modro pred očami, mlčať, / v utorok uvažovať o osude sveta, / v stredu a vo štvrtok vynájsť parný stroj a objavovať hviezdy. V piatok myslieť na  iné, ale najmä na belasé oči, celý týždeň ľutovať siroty a obdivovať hviezdy, v sobotu sa do ružova vykúpať a usnúť na jej ústach. V nedeľu po raňajkách zabíjať králikov.“
Ďalšie zbierky: Milovanie v husej koži, Slovo, Len tak, Óda na Angeliku.
 
 
Milan Rúfus /1928 – 2009/
 
Narodil sa v Závažnej Porube. Študoval na FFUK v Bratislave slovenčinu – dejepis. Tu zostal aj po štúdiách ako vysokoškolský učiteľ.
Do literatúry vstúpil v 50. rokoch. Napísal b. zb. Až dozrieme, Chlapec, Chlapec maľuje dúhu, Zvony, Stôl chudobných, Óda na radosť, Triptych, Kolíska ..., veršované rozprávky Kniha rozprávok, Sobotné večery, eseje: Človek, čas a tvorba, O literatúre ...
Niektoré Rúfusove diela vznikli kombináciou poézie s iným druhom umenia , napr. v knihe  Ľudia v horách  sa spája poézia  s umeleckou fotografiou, v knihách Hudba tvarov, Hľadanie obrazu – s umeleckými obrazmi Ľudovíta Fullu a Miloša Bazovského.
Rúfus pristupoval k vlastnej tvorbe s veľkou zodpovednosťou a vážnosťou. Predmetom jeho poézie je celý život, všetky javy skutočnosti – mier, vojna, domov, príroda, láska. Rúfus je básnikom hlboko ľudským. V jeho veršoch často zaznieva tragický pocit zo života, úzkosť, pesimizmus, trápia ho krivdy a utrpenie  ľudí, napr. v b. Rakvy z Vietnamu - báseň  je napísaná formou monológu, vzťahuje sa na účasť Francúzska vo vojne vo Vietname. Rozprávačom je 6O- ročný lodiar. Mal dvoch synov. Z nich jeden padol vo vojne vo Vietname. Z Vietnamu prichádzajú loďou rakvy  s telami padlých vojakov, vedú sa oslavné reči, no lodiar vie, že to nebola láska k vlasti, pre ktorú musel zomrieť jeho syn, ale ziskuchtivosť mocných.
  Záver básne je ironický. „Tak dovidenia, pán minister. A keď mi znova syna zavraždíte, pošlite mi ho ako spešninu. Bez fanfár. Bez slov. Balík kostí, Adresu viete : Henri Marais, ul. č. 2. Bude to aspoň štipka poctivosti  vo vašej hnusnej hre.“
Básnik cíti zodpovednosť za všetko protiľudské. Z jeho básní Otec, Pieseň o tkáčke, Večer na Ďumbieri, Na chotári malá jeseň sedí, Vyznanie lásky cítiť zviazanosť s rodinným prostredím, zrastenosť s podtatranskou prírodou.
Rozbor básne Na chotári malá jeseň sedí
  Básnik zachytáva nostalgický septembrový čas, keď ako študent odchádzal na dlhší čas preč z domu – do školy. Motív pripomína Kraskovu báseň Vesper dominicae – Nedeľný večer.
Umelecké jazykové prostriedky: jeseň sedí, nadieva si koraly /personifikácia/,
malá jeseň , kosé slnce, mliečnym jasom, tulácke podzimy .../epiteton/, lastovičiek modré koraly, zlato makovíc  /metafora/.
 Rúfusova poézia je prostá, citovo bohatá, úprimná, pravdivá, jasná a prístupná.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Literatúra - maturitné témy

Diskusia: Slovenská poézia po roku 1945 (Kostra, Horov, Plávka, Mihálik, Válek, Rúfus)

Pridať nový komentár Celá diskusia (1) »


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.030 s.
Zavrieť reklamu