Humor a satira v slovenskej literatúre
Humor a satira v slovenskej literatúre
Humor – vtipnosť, žartovnosť,
smiech.
Prameňov smiešnosti je veľa (nešťastia, malé chyby ...). Ak spisovateľ vie takéto momenty ľudí objaviť a primerane podať,
má zmysel pre humor, napíše žartovné dielo, ktorým dokáže čitateľov pobaviť.
Satira – výsmech (umelecké dielo,
ktoré odhaľuje spoločenské chyby).
Satira je výsmechom niektorých stránok ľudí. Spisovateľ chce čitateľov zabaviť a upozorniť aj
na negatívne stránky v ich živote, v snahe odstrániť, napraviť chyby.
Už v období baroka sa stretávame so
satirickým obrazom šľachty, ktorý nám podáva Peter Benický v zbierke Slovenské verše /Proč si kord
pripínaš/. Humor a satiru využil i Hugolín Gavlovič v cykle didakticko – reflexívnych básní Valaská škola, mravúv
stodola, v ktorej kritizuje neduhy ľudí /Hle, človek opilý – žádnemu nemilý, Kde gazdiná korhelkyňa, tam je
prázdna kuchyňa /.
Prvky humoru a útočnej satiry nachádzame aj v tvorbe predstaviteľov klasicizmu:
Jozef Ignác Bajza, autor prvého románu v slovenskej literatúre- René mláďenca
príhodi a skúsenosťi – kreslí v ňom smutný a kritický obraz spoločnosti. René, syn bohatého
benátskeho kupca, putuje so svojím sprievodcom Van Stiphoutom /van stifutom / po svete. Zažije veľa
dobrodružných príhod. V 2. časti prichádza na Slovensko. Všíma si zaostalosť ľudu, následky alkoholizmu, kritizuje cirkev, napr. kupčenie
s odpustkami, žobravých mníchov – kveštárov. Vysmieva sa životnému štýlu šľachty. Pre kritický tón cirkevná vrchnosť nedovolila
vydať 2. diel románu. V zbierke veršov Slovenské dvojnásobné epigrammata zosmiešňuje ľudské slabosti a chyby
–lakomstvo, hnev, opilstvo, závisť...
Juraj Fándly napísal prvé dielo v bernolákovčine: Dúverná
zmluva medzi mníchom a diablom – schvaľuje reformy Jozefa II. – zrušenie žobravých reholí, lebo mnísi sa vzdali pôvodných
zásad a telesnej práce a stali sa príťažou pre spoločnosť. Bohatstvo kláštorov navrhuje využiť na vybudovanie škôl a nemocníc, chce
zmierniť biedu ľudu. Cenzúra dielo zhabala a autor bol potrestaný cirkevným súdom na dva týždne kláštorného väzenia.
Ján Chalupka - Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. Autor v hre zosmiešnil feudálnu pýchu,
odrodilstvo chudobných zemanov a panštiacich sa malomeštiakov, ktorí sa povyšujú nad ostatných. Presvedčivo zobrazil život slovenskej
spoločnosti v 1. tretine 19. storočia. Vystupujú tu jej 3 hlavné zložky:
- predstaviteľ feudalizmu – zeman a cirkevný
inšpektor Pán z Chudobíc
- predstaviteľ malomestskej buržoázie – čižmársky majster
Tesnošil a jeho rodina
- predstavitelia pokrokovej inteligencie – mladý učiteľ
Sloboda, starý učiteľ Procházka
Dejovou osnovou sú voľby nového učiteľa a jeho príchod do
Kocúrkova. Mladého učiteľa Slobodu chce získať Pán z Chudobíc pre maďarizáciu – prikazuje mu učiť deti po maďarsky – on to
odmieta, lebo je uvedomelý Slovák. Tesnošilova žena sa ho zase snaží získať za muža pre svoju dcéru. Sloboda sa však ožení s dcérou
starého učiteľa Procházku, ktorú má úprimne rád.
Charakteristika postáv:
Čižmársky majster
Tesnošil je starým remeselníkom, nie je však samostatný, podnikavý, chýbajú mu črty novodobej buržoázie. Chce sa zaradiť do
vyššej, panskej spoločnosti. Poklonkuje bohatým. Rozpráva po maďarsky, hoci maďarčinu neovláda. Používa slová, ktoré maďarčina prevzala
zo slovenčiny. Takto ho autor zosmiešňuje, poukazuje na jeho obmedzenosť.
Tesnošilova žena je falošná,
závistlivá, klebetná, jej jediným cieľom je výhodne vydať rozmaznanú, vzdorovitú a bezočivú dcéru, a tak zabezpečiť „bez práce
poctivé vyživenie“.
Pán z Chudobíc – predstaviteľ upadajúceho zemianstva, ktorého postihol nielen hospodársky, ale aj morálny
úpadok – je nevzdelaný, chce pomaďarčiť celé Kocúrkovo.
Protikladom týchto postáv je mladý učiteľ
Sloboda, ktorý je úzko spätý s ľudovými tradíciami a hrdo sa hlási k slovenskému pôvodu.
Mená postáv vystihujú ich
charakterové vlastnosti. Umelecké prostriedky – humor, irónia, satira.
V romantizme sú satirou a výsmechom
meštianstva preniknuté prózy J.M. Hurbana /Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov /.
Satirická novela –
Od Silvestra do Troch kráľov – hlavný hrdina starý mládenec Šuplata hľadá bohatú nevestu, no nakoniec si zoberie svoju
slúžku Ilonu, keď sa dozvie, že vyhrala v lotérii. Ilona medzitým žreb predala advokátovi Brožkovi, ktorý ho venoval priateľovi ako
svadobný dar. Príbeh sa odohráva v mestečku Bruchoslavice, kde prekvitá klebetárstvo, honba za majetkom a pýcha.
S humorno-parodickou podobou nižšej šľachty sa stretneme v diele Jána Kalinčiaka Reštavrácia.
Autor tu vykreslil život zemanov, ich spory a charakter Dej sa odvíja pred voľbami župných úradníkov a je tu zobrazený boj
dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána. Námetom je obraz získavania voličov pred voľbami župných úradníkov a boj o moc medzi rodinami
Potockých a Bešeňovských. Sú tu príbehy príprav na voľby a boj o zemianske hlasy medzi 2 kandidátmi na úrad vicišpána, Adamom
Bešeňovským a Jánom Potockým. Dôležitú úlohu zohrávali peniaze, obaja si hlasy získavali hostinami, pijatikou a podplácaním. Obe strany
majú prívržencov i odporcov. Adam Bešeňovský si je istý a prisľúbi svoju dcéru Aničku chudobnému zemanovi Števkovi Levickému, ak ho
zvolia za vicišpána. Števkovi pomôže jeho strýko Ondrej Levický a podarí sa mu získať Matiáša Bešeňovského na stranu Potockých.
Matiáš však svoj sľub nedodrží a prejde do radov Adama Bešeňovského. Za porušenie prísahy ho musia potrestať. Prívrženci Potockého ho
chytia a postavia pred súd. Od strachu prisľúbi prejsť na stranu Potockých. Pomocou intríg Potocký dosiahne víťazstvo a Števko sa stane
druhým vicišpánom. Boj o zemianske hlasy sa napokon končí kompromisom, svadbou Števka Levického s Aničkou Bešeňovskou. V povesti niet
víťazov ani porazených, všetci dosiahli to, po čom túžili.
V diele je veľa prirovnaní, prísloví a porekadiel.
Porevolučné a matičné roky
Ján Palárik Veselohra Zmierenie alebo dobrodružstvo pri
obžinkoch – Grófka Eliza Hrabovská a jej spoločníčka Miluša si vymenia svoje úlohy a postavenie, pretože očakávajú
návštevu. Grófka chce spoznať svojho nastávajúceho baróna Kostrovického ktorý prichádza so svojím priateľom inžinierom Rohoňom. Ten si s
ním vymenil totožnosť. Miluša kritizuje baróna Kostrovického, že sa hanbí za svoj slovenský pôvod a že nerozpráva slovensky. Dej má
romantické prvky, dochádza k situačnej komike, páry sa navzájom spoznávajú a až pri obžinkoch vyjde najavo, kto je kto. V závere sa
nádejné manželské páry nájdu a všetko sa končí šťastne. Autor sa vysmieva odnárodneniu, využíva hovorový jazyk, príslovia
a porekadlá.
Veselohry – Inkognito – je vytvorená na zámene postáv a nadväzuje na hru Jána Chalupku Kocúrkovo
Drotár – autor oslavuje slovenský ľud a kritizuje odnárodnené meštianstvo.
Jonáš Záborský -
Dva dni v Chujave - námet čerpal zo svojich skúseností
v Župčanoch.
V 1. časti
Deň škaredý podáva kritiku sociálnej biedy Vzdelaný kňaz je potrestaný za svoje presvedčenie vyhostením na odľahlú
dedinu. Tu vidí bezohľadnosť úradníkov, krčmárov, statkárov, ktorí vyberajú poplatky a zdierajú obyčajných ľudí svojimi požiadavkami
Znepokojuje ho bezcieľnosť živoriaceho ľudu, ktorý hľadá útechu v alkohole.
V 2. časti Deň pekný sa snaží
nájsť východisko z tejto situácie. Hlavnú zásluhu na hmotnom i duchovnom povznesení ľudu má farár Rastic,
ktorý sa venuje osvetovej činnosti. Spojí sa s miestnym úradníkom, advokátom a učiteľom, zriadi školu, spoločnú
sýpku a požičovňu obilia. Celé dielo je vybudované na princípe kontrastu medzi realitou a ideálom.
Veselohra
Najdúch – rozpráva tu dej okolo nemanželského dieťaťa statkára Gejzu a sedliackej dievčiny Maňuše Rojkovičovej.
Maňuša donútená biedou prinesie dieťa na panský dvor, aby ho tam vychovali. Zvodca Gejza ju dá zatvoriť, aby mlčala. Tamojší ľud sa
postaví na jej stranu a chce sa pánom pomstiť. Celé panstvo od pohromy zachráni farár. Dieťa – najdúch nakoniec zostane Gejzovi. Veselohra
je ostrou kritikou mravného úpadku zemianstva
Realizmus
Láskavý a dobrosrdečný humor je typický pre M. Kukučína a jeho poviedky z dedinského prostredia:
Keď báčik
z Chochoľova umrie – poviedka má humorno-satirický charakter. Autor v nej zachytil úpadok zemianstva a jeho neschopnosť
zasahovať do osudov národa. Zemianstvo v diele reprezentuje Aduš Domanický z Domaníc. Jeho charakter je v podstate tragický. Autor na jeho
vykreslenie využíva paradox a iróniu. Aduš navonok vystupuje ako majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho majetok i kaštieľ rozpadá. Svoju
záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného- báčika z Chochoľova /dúfa, že po ňom zdedí majetok/. Proti nemu stojí Ondrej
Tráva – priekupník a podnikateľ, ktorý má všetky znaky svojej triedy: dravosť, bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť
špekulácie pri zhŕňaní majetku. Ešte i jeho sny sú príznačné pre tento spoločenský systém /kapitalizmus/. Trávovi sa sníva, že
všetci ľudia sa menia na ovce, on ich strihá a vlnu odosiela v plných vagónoch. Kukučínovi je sympatická Trávova životaschopnosť, ale
zároveň kritizuje tento egoistický typ podnikateľa z ľudu. Kontrast medzi postavami sa prejavuje aj v reči. Kým Aduš hovorí zoširoka
a nezáväzne, Ondrejov jazykový prejav je konkrétny, stručný, smeruje k cieľu.
Rysavá jalovica –
humoristická poviedka s jednoduchým dejom, kritika alkoholizmu. Kukučínov humor je jemný, láskavý, súcitný. Adam Krt sa vyberie na
jarmok predať kapce, nakúpiť pár vecí do domácnosti a jalovicu. Tú kúpi od svojho suseda Adama Trnku. Uviažu jalovicu pred krčmou,
v ktorej idú zjednať cenu a zapiť oldomáš. Medzitým Trnkova žena, nevediac, že jalovica je už predaná, odvedie ju domov. Podnapitý Adam
hľadá jalovicu až do polnoci. Žena sa veľmi hnevá a vyženie ho z domu. Adam sa zamestná na píle. Po čase sa vracia domov so zarobenými
peniazmi, žene Eve sľúbi, že už nikdy nebude piť. Svoj sľub dodrží a stane sa z neho bohatý gazda.
Humorom sú naplnené
poviedky J.G. Tajovského, v ktorých si spomína na starých rodičov /Prvé hodinky, Do kúpeľa/, pretože dedinský človek svojráznym
humorom riešil životné problémy.
Veselohra Ženský zákon zobrazuje častý problém vtedajšej dediny, keď do ľúbostných
citov zasahovali majetkové záujmy. Záver hry je optimistický, pretože gazda urobí koniec „ženskému zákonu“ – klebetám,
ohováraniu a tvrdohlavosti žien. Autor využil ľudový jazyk, výbornú charakteristiku ženských postáv /Mara Malecká, Dora /
a realistický obraz dediny.
Iróniou zosmiešnila tzv. vlastencov B.S. Timrava v novele Hrdinovia s
tematikou 1. svetovej vojny.
Dielo je usporiadané na princípe kontrastu. Zakladá sa na rozdielnosti názorov na vojnu u ľudu a panských
vrstiev. Ľud považuje vojnu za zlo, ktoré prináša len utrpenie. Páni považujú vojnu za správnu a účasť v nej za vlastenecký čin.
Kontrast sa prejavuje aj v charakteristike postáv. Na jednej strane sú ľudové postavy a podnotár Širický a na druhej strane notár Baláň
a ľudia okolo neho. Baláň je bezohľadný, bezcitný človek. Hrá sa na vlastenca, no v rozhodujúcej chvíli sa prejaví ako zbabelec ako
egoista. Jeho protikladom je podnotár Širický, ktorý si uvedomuje nezmyselnosť vojny, jej protiľudový charakter. Neskôr na fronte zachráni
raneného ruského vojaka a sám pritom zahynie.
Janko Jesenský - Malomestské rozprávky – zbierka
poviedok. Autor v nej kritizuje malomestskú spoločnosť s jej typickými chybami. Odsudzuje klebetárstvo, závisť, pýchu, prefíkanosť,
ohováračstvo, falošnosť, snobizmus, túžbu po peniazoch. Najznámejšie poviedky: Pani Rafiková, Štvorylka, Šťastie v nešťastí,
nešťastie v šťastí, Slnečný kúpeľ, Večera...
Pani Rafiková – je typickou
predstaviteľkou malomeštiačky. Je arogantná, namyslená, falošná. Jej hlavným záujmom sú klebety. Do očí je milá, za chrbtom každého
ohovára. Doma sa zdržuje málo a aj vtedy neustále napomína a poučuje svojho muža. Dcéru Milušku rozmaznáva, nedovolí jej vykonávať
žiadne domáce práce. Miluška jedného dňa, kým matka chodí zbierať a šíriť klebety a intrigy, ujde so svojím učiteľom francúzštiny.
Jej matka zareaguje typicky „rafikovsky“ – nebojí sa o svoju dcéru, ale má strach, čo na to povedia ľudia.
Štvorylka – v nej sa autor sústredil na mestské úradníctvo, na rakúsko-uhorských dôstojníkov a na rozmary
slečien na konci 19. storočia. Hlavnú dejovú líniu tvoria nedorozumenia okolo organizovania mestského bálu, ktorý domácej spoločnosti
prekazili dôstojníci, prechodne bývajúci vo vidieckom mestečku. Miestne dámy sa na plese zabávali len s nimi, svojich partnerov zanedbávali.
Márnomyseľnosť sa im však nevyplatila. Pomsta koketným slečnám v závere novely bola sladká.
Demokrati
– dvojzväzkový spoločensko - politický román z obdobia buržoáznej ČSR. Dej 1. časti sa odohráva v Starom Meste /je to
krycí názov bližšie neurčeného mesta na Slovensku po 1. svetovej vojne/. Autor tu kritizuje malomestské pomery, zameriava sa na postavy
z úradníckych a meštiackych vrstiev. Základom deja je láska mladého právnika Jána Landíka a slúžky Hany. Landík sa zoznámil
s Hankou zo žartu a aj preto, aby dokázal mäsiarovi Tolkošovi, s ktorým založil spolok Rovnosť, že to myslí so svojimi demokratickými
myšlienkami vážne. Jeho vzťah k Hanke, ktorý prerástol v lásku, vyvolal v okresnom mestečku pobúrenie. Preto Landíka preložili do
Bratislavy na Krajinský úrad.
V 2. časti sa ťažisko deja presúva do Bratislavy. Do popredia sa ako hlavná postava dostáva
predstaviteľ vysokej byrokracie, poslanec Dr. Petrovič, ktorý je nositeľom negatívnych vlastností. Dr. Landík dosahuje na novom mieste slušnú
kariéru. Navštevuje rodinu Petrovičovcov. Prežíva u nich ľúbostnú epizódu so Želkou a dostáva sa stále viac do byrokratického
mechanizmu. Vymotá sa z neho na konci deja, keď si berie za ženu slúžku /kuchárku/ Hanku. Autor zvolil šťastný koniec románu. Landík
nemusí vstúpiť do konfliktu s prostredím, v ktorom žije, lebo v závere románu vysvitne, že Hanka je dcérou statkára Dubca, takže medzi
nimi nie je žiadna spoločenská priepasť.
Literatúra medzi dvoma svetovými vojnami
Ivan Stodola v komédia Náš pán minister s humorom zobrazil pokrytecký život malomeštiakov a ich
snahu preniknúť do vyšších kruhov.
Divadelná hra Čaj u pána senátora – opisuje kritiku karierizmu, bezohľadnosť
a obmedzenosť meštiackych vrstiev, ktorí sa snažili v období po vzniku ČR preniknúť do vládnucich politických vrstiev.
Hra
Jožko Púčik a jeho kariéra je „satirou na falošne chápaný humanizmus“. Hrdina je tragikomickou
postavou doby, v ktorej žil. Jožko Púčik je svedomitý úradník v dobročinnom spolku Humanitas Obvinili ho však z krádeže peňazí, ktoré
v skutočnosti ukradol správca spolku Rohatý. Pokiaľ Jožko Púčik berie na seba obvinenie, správajú sa k nemu ako k hrdinovi. Zrazu majú
o neho záujem až dva humanitné spolky, podporujú ho v skutočnosti preto, aby vykázali činnosť. Keď vyjde najavo, že Jožko nevinný,
prestanú mať o neho záujem.
Osnova komédie Keď jubilant plače je jednoduchá. V malom mestečku pracuje lekár,
ktorému konkuruje mastičkárka. Ľudia viac veria zázračným mastičkám, a tak lekárovi ubúdajú pacienti. Nakoniec uzavrie lekár
s mastičkárkou dohodu a ľudia sa k nemu začnú hrnúť. Nikto nechce veriť, že jeho liečebné metódy sú podfukom.
Komédia
Mravce a svrčkovia – vysmial sa jednotlivcom, ktorí sa bezprávne obohacovali
Július Barč – Ivan Satirická
hra Mastný hrniec – dej sa odohráva v Ťuťotíne, modernom slovenskom Kocúrkove. Komika sa zakladá na zámene osôb.
V rozhlase oznámia, že stredoškolský profesor Babík sa má stať ministrom. Všetci mu nadbiehajú, poklonkujú, chcú ťažiť zo situácie.
Keď sa omyl vysvetlí, mešťania sa od neho odvrátia.
Literatúra po roku 1945
Na začiatku
60. rokov, keď dochádza u nás k politickému uvoľneniu, k slovu sa opäť dostáva
satira.
Dominik Tatarka -
Démon súhlasu. V tomto satirickom diele autor uvažuje o medziľudských vzťahoch, o spoločenských pomeroch v 50.
rokoch. Kritizuje dvojtvárnosť, falošnosť politických činiteľov, funkcionárov, ktorí sú v súkromí iní ako na verejnosti – zastávajú
ideologické zásady, ktorým v podstate neveria.
Rozprávač Bartolomej Boleráz má viaceré autobiografické črty. Jeho osobnosť je
rozpoltená na dve protichodné časti: prvá sa chce riadiť vlastným rozumom a názormi, druhá sa však prispôsobuje všeobecnému pokrytectvu
a súhlasu s názormi tých, ktorí sú pri moci.
Ladislav Mňačko v románe Ako chutí moc konkretizuje
filozofickú tézu, podľa ktorej moc kazí ľudí a absolútna moc kazí absolútne. Samotný dej sa odohráva v rozlúčkovej sieni pri katafalku
s telesnými pozostatkami popredného politického činiteľa. Fotoreportér Frank má jediný povolenie zachytiť na film smútočnú atmosféru
a pompéznu rozlúčku s významným mŕtvym. V mysli sa mu odvíjajú spomienky a vo svojich úvahách hodnotí životné osudy bývalého
revolucionára a odbojára, neskôr dôležitého predstaviteľa straníckeho a štátneho aparátu. Mňačko ukázal, ako neobmedzená
a nekontrolovateľná moc rozkladá človeka mravne, ľudsky a politicky.
Satirický je pohľad Petra Karvaša na nedostatky
spoločnosti v hre Veľká parochňa.
Táto tragikomická groteska rozvíja akési podobenstvo o súperení
holohlavých s vlasatými, čiže myšlienku o nerovnosti ľudí. Dej sa odohráva v istej nemenovanej krajine v bližšie neurčenej dobe.
Generál, ktorý zastupuje silnú mocnosť, vydá príkaz o prenasledovaní holohlavých a plešivejúcich – títo sú podľa neho vinní
z nedostatkov v krajine. Niektorí však nie sú ochotní zaradiť sa medzi prenasledovaných a začnú nosiť parochne. Generál si privlastní aj
právo rozhodovať o tom, komu povoliť parochňu a komu nie. Čoskoro vysvitne, že všetci okrem jednej postavy sú holohlaví, iba predstierajú,
že sú vlasatí. Diktatúra vlasatých sa napokon končí vzburou holohlavých. Jedna totalita vystriedala
druhú. Autor v diele odsúdil
diskrimináciu každého druhu – fašizmus, šovinizmus, nadradenosť, podceňovanie iných ...
K politickej satire
patria aj hry Absolútny zákaz a Experiment Damokles:
Absolútny zákaz - základným motívom
drámy je absurdné úradné nariadenie – zákaz dívať sa z okien. Je to zamyslenie sa nad minulosťou a nad absurdnými procesmi s ľuďmi.
Hra súčasne predpovedá budúcnosť, ktorá bude opakovaním minulosti, potláčaním demokracie, slobody jednotlivca.
Experiment
Damokles – obyvatelia mestečka sa majú rozhodnúť, či chcú pokojný život na večnosť alebo 10 rokov blahobytu s neistou
budúcnosťou. Ľudia si zvolia druhú možnosť bez pocitu zodpovednosti voči ďalším generáciám. Nad mestom visí Damoklov meč spoločenských
experimentov voči základným etickým princípom.
Ivan Bukovčan v tragikomédii Pštrosí večierok
využíva iróniu i sarkazmus.
Hra hovorí o stretnutí maturantov po 25 rokoch. Spolužiaci spomínajú na časy strávené v škole, až sa
dostanú k jednému krízovému bodu. Pociťujú výčitky svedomia voči bývalému profesorovi, ktorý bol v 50. rokoch nespravodlivo obvinený.
Z pohodlnosti a z obavy o vlastné postavenie ho zapreli, nedokázali mu pomôcť. Najjednoduchšie pre nich bolo pestovať tzv. „pštrosiu
politiku“ v zmysle hesla „čo ťa nepáli, nehas!“
Od 80. rokov dramatici a herci /Stanislav Štepka – Radošinské
naivné divadlo, Milan Lasica, Július Satinský / zosmiešňovali falošne uhladený pohľad na našu minulosť i prítomnosť, malomeštiacke
správanie jednotlivcov i vnútorné konflikty človeka.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta