Humor a satira v slovenskej literatúre

Humor a satira v slovenskej literatúre

Humor – vtipnosť, žartovnosť, smiech.
Prameňov smiešnosti je veľa (nešťastia, malé chyby ...). Ak spisovateľ vie takéto momenty ľudí objaviť a primerane podať, má zmysel pre humor, napíše žartovné dielo, ktorým dokáže čitateľov  pobaviť.
Satira – výsmech (umelecké dielo, ktoré odhaľuje spoločenské chyby).
Satira je výsmechom niektorých stránok ľudí. Spisovateľ chce čitateľov zabaviť a upozorniť aj na negatívne stránky v ich živote,  v snahe odstrániť, napraviť chyby.
 
Už v období baroka sa stretávame so satirickým obrazom šľachty, ktorý nám podáva Peter Benický v zbierke Slovenské verše /Proč si kord pripínaš/. Humor a satiru využil i Hugolín Gavlovič v cykle didakticko – reflexívnych básní Valaská škola, mravúv stodola, v ktorej kritizuje neduhy ľudí /Hle, človek opilý – žádnemu nemilý, Kde gazdiná korhelkyňa, tam je prázdna kuchyňa /.

Prvky humoru a útočnej satiry nachádzame aj v tvorbe predstaviteľov klasicizmu:
 
Jozef Ignác  Bajza,  autor prvého románu v slovenskej literatúre-  René mláďenca príhodi a skúsenosťi – kreslí v ňom smutný a kritický obraz spoločnosti. René, syn bohatého benátskeho kupca, putuje so svojím sprievodcom  Van Stiphoutom  /van stifutom /  po svete. Zažije veľa dobrodružných príhod. V 2. časti prichádza na Slovensko. Všíma si zaostalosť ľudu, následky alkoholizmu, kritizuje cirkev, napr. kupčenie s odpustkami, žobravých mníchov – kveštárov. Vysmieva sa životnému štýlu šľachty. Pre kritický tón cirkevná vrchnosť nedovolila vydať 2. diel románu. V zbierke veršov Slovenské dvojnásobné epigrammata zosmiešňuje ľudské slabosti a chyby –lakomstvo, hnev, opilstvo, závisť...
 
Juraj Fándly napísal prvé dielo v bernolákovčine: Dúverná zmluva medzi mníchom a diablom – schvaľuje reformy Jozefa II. – zrušenie žobravých reholí, lebo mnísi sa vzdali pôvodných zásad a telesnej práce a stali sa príťažou pre spoločnosť. Bohatstvo kláštorov navrhuje využiť na vybudovanie škôl a nemocníc, chce zmierniť biedu ľudu. Cenzúra dielo zhabala a autor bol potrestaný  cirkevným súdom na dva týždne kláštorného väzenia.
 
Ján Chalupka  -  Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali. Autor v hre zosmiešnil feudálnu pýchu, odrodilstvo chudobných zemanov a panštiacich sa malomeštiakov, ktorí sa povyšujú nad ostatných. Presvedčivo zobrazil život slovenskej spoločnosti v 1. tretine 19. storočia. Vystupujú tu jej 3 hlavné zložky:

- predstaviteľ feudalizmu – zeman a cirkevný inšpektor Pán z Chudobíc
- predstaviteľ malomestskej buržoázie – čižmársky majster Tesnošil a jeho rodina
- predstavitelia pokrokovej inteligencie – mladý učiteľ Sloboda, starý učiteľ Procházka

Dejovou osnovou sú voľby nového učiteľa a jeho príchod do Kocúrkova. Mladého učiteľa Slobodu chce získať Pán z Chudobíc  pre maďarizáciu – prikazuje mu učiť deti po maďarsky – on to odmieta, lebo je uvedomelý Slovák. Tesnošilova žena sa ho zase snaží získať za muža pre svoju dcéru. Sloboda sa však ožení s dcérou starého učiteľa Procházku, ktorú má úprimne rád.
Charakteristika postáv:
Čižmársky majster Tesnošil je starým remeselníkom, nie je však samostatný, podnikavý, chýbajú mu črty novodobej buržoázie. Chce sa zaradiť do vyššej, panskej spoločnosti. Poklonkuje bohatým. Rozpráva po maďarsky, hoci maďarčinu neovláda. Používa slová, ktoré maďarčina prevzala zo slovenčiny. Takto ho autor zosmiešňuje, poukazuje na jeho obmedzenosť.
Tesnošilova žena je falošná, závistlivá, klebetná, jej jediným cieľom je výhodne vydať rozmaznanú, vzdorovitú a bezočivú dcéru, a tak zabezpečiť „bez práce poctivé vyživenie“.
Pán z Chudobíc – predstaviteľ upadajúceho zemianstva, ktorého postihol nielen hospodársky, ale aj morálny úpadok – je nevzdelaný, chce pomaďarčiť celé Kocúrkovo.
Protikladom týchto postáv je mladý učiteľ Sloboda, ktorý je úzko spätý s ľudovými tradíciami a hrdo sa hlási k slovenskému pôvodu.
Mená postáv vystihujú ich charakterové vlastnosti. Umelecké prostriedky – humor, irónia, satira.
 
 V romantizme sú satirou a výsmechom meštianstva preniknuté prózy J.M. Hurbana /Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov /.
 Satirická novela – Od Silvestra do Troch kráľov – hlavný hrdina starý mládenec Šuplata hľadá bohatú nevestu, no nakoniec si zoberie svoju slúžku Ilonu, keď sa dozvie, že vyhrala v lotérii. Ilona medzitým žreb predala advokátovi Brožkovi, ktorý ho venoval priateľovi ako svadobný dar. Príbeh sa odohráva v mestečku Bruchoslavice, kde prekvitá klebetárstvo, honba za majetkom a pýcha.
S humorno-parodickou podobou nižšej šľachty  sa stretneme v diele Jána Kalinčiaka Reštavrácia.  Autor tu vykreslil život zemanov, ich spory a charakter Dej sa odvíja pred voľbami župných úradníkov a je tu zobrazený boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána. Námetom je obraz získavania voličov pred voľbami župných úradníkov a boj o moc medzi rodinami Potockých a Bešeňovských. Sú tu príbehy príprav na voľby a boj o zemianske hlasy medzi 2 kandidátmi na úrad vicišpána, Adamom Bešeňovským a Jánom Potockým. Dôležitú úlohu zohrávali peniaze, obaja si hlasy získavali hostinami, pijatikou a podplácaním. Obe strany majú prívržencov i odporcov. Adam Bešeňovský si je istý a prisľúbi svoju dcéru Aničku chudobnému zemanovi Števkovi Levickému, ak ho zvolia za vicišpána. Števkovi pomôže jeho strýko Ondrej Levický a podarí sa mu získať Matiáša Bešeňovského na stranu Potockých. Matiáš však svoj sľub nedodrží a prejde do radov Adama Bešeňovského. Za porušenie prísahy ho musia potrestať. Prívrženci Potockého ho chytia a postavia pred súd. Od strachu prisľúbi prejsť na stranu Potockých. Pomocou intríg Potocký dosiahne víťazstvo a Števko sa stane druhým vicišpánom. Boj o zemianske hlasy sa napokon končí kompromisom, svadbou Števka Levického s Aničkou Bešeňovskou. V povesti niet víťazov ani porazených, všetci dosiahli to,  po čom túžili.
V diele je veľa prirovnaní, prísloví a porekadiel.
 
Porevolučné a matičné roky  

Ján Palárik Veselohra Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch – Grófka Eliza Hrabovská a jej spoločníčka Miluša si vymenia svoje úlohy a postavenie, pretože očakávajú návštevu. Grófka chce spoznať svojho nastávajúceho baróna Kostrovického ktorý prichádza so svojím priateľom inžinierom Rohoňom. Ten si s ním vymenil totožnosť. Miluša kritizuje baróna Kostrovického, že sa hanbí za svoj slovenský pôvod a že nerozpráva slovensky. Dej má romantické prvky, dochádza k situačnej komike, páry sa navzájom spoznávajú a až pri obžinkoch vyjde najavo, kto je kto. V závere sa nádejné manželské páry nájdu a všetko sa končí šťastne. Autor sa vysmieva odnárodneniu, využíva hovorový jazyk, príslovia a porekadlá.
Veselohry – Inkognito – je vytvorená na zámene postáv a nadväzuje na hru Jána Chalupku Kocúrkovo
Drotár – autor oslavuje slovenský ľud a kritizuje odnárodnené meštianstvo.
 
Jonáš Záborský  -  Dva dni v Chujave  - námet čerpal zo svojich skúseností
v Župčanoch.  
V 1. časti Deň škaredý podáva kritiku sociálnej biedy Vzdelaný kňaz je potrestaný za  svoje presvedčenie vyhostením na odľahlú dedinu. Tu vidí bezohľadnosť úradníkov, krčmárov, statkárov, ktorí vyberajú poplatky a zdierajú obyčajných ľudí svojimi požiadavkami Znepokojuje ho bezcieľnosť živoriaceho ľudu, ktorý hľadá útechu v alkohole.
 V 2. časti Deň pekný sa snaží nájsť východisko z tejto situácie. Hlavnú zásluhu na   hmotnom i duchovnom povznesení ľudu má farár Rastic, ktorý sa venuje osvetovej  činnosti. Spojí sa s miestnym úradníkom, advokátom a učiteľom, zriadi školu,      spoločnú sýpku a požičovňu obilia. Celé dielo je vybudované na princípe kontrastu    medzi realitou a ideálom.

Veselohra Najdúch – rozpráva tu dej okolo nemanželského dieťaťa statkára Gejzu a sedliackej dievčiny Maňuše Rojkovičovej. Maňuša donútená biedou prinesie dieťa na panský dvor, aby ho tam vychovali. Zvodca Gejza ju dá zatvoriť, aby mlčala. Tamojší ľud sa postaví na jej stranu a chce sa pánom pomstiť. Celé panstvo od pohromy zachráni farár. Dieťa – najdúch nakoniec zostane Gejzovi. Veselohra je ostrou kritikou mravného úpadku zemianstva 
 
Realizmus


Láskavý a dobrosrdečný humor je typický pre M. Kukučína a jeho poviedky z dedinského prostredia:
Keď báčik z Chochoľova umrie – poviedka má humorno-satirický charakter. Autor v nej zachytil úpadok zemianstva a jeho neschopnosť zasahovať do osudov národa.  Zemianstvo v diele reprezentuje Aduš Domanický z Domaníc. Jeho charakter je v podstate tragický. Autor na jeho vykreslenie využíva paradox a iróniu. Aduš navonok vystupuje ako majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho majetok i kaštieľ rozpadá. Svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného- báčika z Chochoľova /dúfa, že po ňom zdedí majetok/. Proti nemu stojí Ondrej Tráva – priekupník a podnikateľ, ktorý má všetky znaky svojej triedy: dravosť, bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri zhŕňaní majetku. Ešte i jeho sny sú príznačné pre tento spoločenský systém /kapitalizmus/. Trávovi sa sníva, že všetci ľudia sa menia na ovce, on ich strihá a vlnu odosiela v plných vagónoch. Kukučínovi je sympatická Trávova životaschopnosť, ale zároveň kritizuje tento egoistický typ podnikateľa z ľudu. Kontrast medzi postavami sa prejavuje aj v reči. Kým Aduš hovorí zoširoka a nezáväzne, Ondrejov jazykový prejav je konkrétny, stručný, smeruje k cieľu.
 
Rysavá jalovica – humoristická poviedka s jednoduchým dejom, kritika alkoholizmu. Kukučínov humor je jemný, láskavý, súcitný. Adam Krt sa vyberie na jarmok predať kapce,  nakúpiť pár vecí do domácnosti a jalovicu. Tú kúpi od svojho suseda Adama Trnku. Uviažu jalovicu pred krčmou, v ktorej idú zjednať cenu a zapiť oldomáš. Medzitým Trnkova žena, nevediac, že jalovica je už predaná, odvedie ju domov. Podnapitý Adam hľadá jalovicu až do polnoci. Žena sa veľmi hnevá a vyženie ho z domu. Adam sa zamestná na píle. Po čase sa vracia domov so zarobenými peniazmi, žene Eve sľúbi, že už nikdy nebude piť. Svoj sľub dodrží a stane sa z neho bohatý gazda.
 
Humorom sú naplnené poviedky J.G. Tajovského, v ktorých si spomína na starých rodičov /Prvé hodinky, Do kúpeľa/, pretože dedinský človek svojráznym humorom riešil životné problémy.
 Veselohra Ženský zákon zobrazuje častý problém vtedajšej dediny, keď do ľúbostných citov zasahovali majetkové záujmy. Záver hry je optimistický, pretože gazda urobí koniec „ženskému zákonu“ – klebetám, ohováraniu a tvrdohlavosti žien. Autor využil ľudový jazyk, výbornú charakteristiku ženských postáv  /Mara Malecká, Dora / a realistický obraz dediny.
 
 Iróniou zosmiešnila tzv. vlastencov B.S. Timrava v novele Hrdinovia s tematikou 1. svetovej vojny.
Dielo je usporiadané na princípe kontrastu. Zakladá sa na rozdielnosti názorov na vojnu u ľudu a panských vrstiev. Ľud považuje vojnu za zlo, ktoré prináša len utrpenie. Páni považujú vojnu za správnu a účasť v nej za vlastenecký čin. Kontrast sa prejavuje aj v charakteristike postáv. Na jednej strane sú ľudové postavy a podnotár Širický a na druhej strane notár Baláň a ľudia okolo neho. Baláň je bezohľadný, bezcitný človek. Hrá sa na vlastenca, no v rozhodujúcej chvíli sa prejaví ako zbabelec ako egoista. Jeho protikladom je podnotár Širický, ktorý si uvedomuje nezmyselnosť vojny, jej protiľudový charakter. Neskôr na fronte zachráni raneného ruského vojaka a sám pritom zahynie.
 
Janko Jesenský - Malomestské rozprávky – zbierka poviedok. Autor v nej kritizuje malomestskú spoločnosť s jej typickými chybami. Odsudzuje klebetárstvo, závisť, pýchu, prefíkanosť, ohováračstvo, falošnosť, snobizmus, túžbu po peniazoch. Najznámejšie poviedky: Pani Rafiková, Štvorylka, Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí, Slnečný kúpeľ, Večera...
 
Pani Rafiková – je typickou predstaviteľkou malomeštiačky. Je arogantná, namyslená, falošná. Jej hlavným záujmom sú klebety. Do očí je milá, za chrbtom každého ohovára. Doma sa zdržuje málo a aj vtedy neustále napomína a poučuje svojho muža. Dcéru Milušku rozmaznáva, nedovolí jej vykonávať žiadne domáce práce. Miluška jedného dňa, kým matka chodí zbierať a šíriť klebety a intrigy, ujde so svojím učiteľom francúzštiny. Jej matka zareaguje typicky „rafikovsky“ – nebojí sa o svoju dcéru, ale má strach, čo na to povedia ľudia.
 
Štvorylka – v nej sa autor sústredil na mestské úradníctvo, na rakúsko-uhorských dôstojníkov a na rozmary slečien na konci 19. storočia. Hlavnú dejovú líniu tvoria nedorozumenia okolo organizovania mestského bálu, ktorý domácej spoločnosti prekazili dôstojníci, prechodne bývajúci vo vidieckom mestečku. Miestne dámy sa na plese zabávali len s nimi, svojich partnerov zanedbávali. Márnomyseľnosť sa im však nevyplatila. Pomsta koketným slečnám v závere novely bola sladká.
 
Demokrati – dvojzväzkový spoločensko - politický román z obdobia buržoáznej ČSR. Dej 1. časti sa odohráva v Starom Meste /je to krycí názov bližšie neurčeného mesta na Slovensku po 1. svetovej vojne/. Autor tu kritizuje malomestské pomery, zameriava sa na postavy z úradníckych a meštiackych vrstiev. Základom deja je láska mladého právnika Jána Landíka a slúžky Hany. Landík  sa zoznámil s Hankou zo žartu a aj preto, aby dokázal mäsiarovi Tolkošovi, s ktorým založil spolok Rovnosť, že to myslí so svojimi demokratickými myšlienkami vážne. Jeho vzťah k Hanke, ktorý prerástol v lásku, vyvolal v okresnom mestečku pobúrenie. Preto Landíka preložili do Bratislavy na Krajinský úrad.
V 2. časti sa ťažisko deja presúva do Bratislavy. Do popredia sa ako hlavná postava dostáva predstaviteľ vysokej byrokracie, poslanec Dr. Petrovič, ktorý je nositeľom negatívnych vlastností. Dr. Landík dosahuje na novom mieste slušnú kariéru. Navštevuje rodinu Petrovičovcov. Prežíva u nich ľúbostnú epizódu so Želkou a dostáva sa stále viac do byrokratického mechanizmu. Vymotá sa z neho na konci deja, keď si berie za ženu slúžku /kuchárku/ Hanku. Autor zvolil šťastný koniec románu. Landík nemusí vstúpiť do konfliktu s prostredím, v ktorom žije, lebo v závere  románu vysvitne, že Hanka je dcérou statkára Dubca, takže medzi nimi nie je žiadna spoločenská priepasť.

Literatúra medzi dvoma svetovými vojnami
 
Ivan Stodola  v komédia Náš pán minister   s humorom zobrazil pokrytecký život malomeštiakov a ich snahu preniknúť do vyšších kruhov.
Divadelná hra Čaj u pána senátora – opisuje kritiku karierizmu, bezohľadnosť a obmedzenosť meštiackych vrstiev, ktorí sa snažili v období po vzniku ČR preniknúť do vládnucich politických vrstiev.

Hra Jožko Púčik a jeho kariéra  je  „satirou na falošne chápaný humanizmus“. Hrdina je tragikomickou postavou doby, v ktorej žil. Jožko Púčik je svedomitý úradník v dobročinnom spolku Humanitas Obvinili ho však z krádeže peňazí, ktoré v skutočnosti ukradol správca spolku Rohatý. Pokiaľ Jožko Púčik berie na seba obvinenie, správajú sa k nemu ako k hrdinovi. Zrazu majú o neho záujem až dva humanitné spolky, podporujú ho v skutočnosti preto, aby vykázali činnosť. Keď vyjde najavo, že Jožko nevinný, prestanú mať o neho záujem.

Osnova komédie Keď jubilant plače je jednoduchá. V malom mestečku pracuje lekár, ktorému konkuruje mastičkárka. Ľudia viac veria zázračným mastičkám, a tak lekárovi ubúdajú pacienti. Nakoniec uzavrie lekár s mastičkárkou dohodu a ľudia sa k nemu začnú hrnúť. Nikto nechce veriť, že jeho liečebné metódy sú podfukom.
Komédia Mravce a svrčkovia – vysmial sa jednotlivcom, ktorí sa bezprávne obohacovali
 
Július Barč – Ivan Satirická hra Mastný hrniec – dej sa odohráva v Ťuťotíne, modernom slovenskom Kocúrkove. Komika sa zakladá na zámene osôb. V rozhlase oznámia, že stredoškolský profesor Babík sa má stať ministrom. Všetci mu nadbiehajú, poklonkujú, chcú ťažiť zo situácie. Keď sa omyl vysvetlí, mešťania sa od neho odvrátia.
 
Literatúra po roku 1945
 
Na začiatku 60. rokov, keď dochádza u nás k politickému uvoľneniu, k slovu sa opäť dostáva
satira.
 
Dominik Tatarka - Démon súhlasu. V tomto satirickom diele autor uvažuje o medziľudských vzťahoch, o spoločenských pomeroch v 50. rokoch. Kritizuje dvojtvárnosť, falošnosť politických činiteľov, funkcionárov, ktorí sú v súkromí iní ako na verejnosti – zastávajú ideologické zásady, ktorým v podstate neveria.
Rozprávač Bartolomej  Boleráz má viaceré autobiografické črty. Jeho osobnosť je rozpoltená na dve protichodné časti: prvá sa chce riadiť vlastným rozumom a názormi, druhá sa však prispôsobuje  všeobecnému pokrytectvu a súhlasu s názormi tých, ktorí sú pri moci.
 
Ladislav Mňačko v románe  Ako chutí moc konkretizuje filozofickú tézu, podľa ktorej moc kazí ľudí a absolútna moc kazí absolútne. Samotný dej sa odohráva v rozlúčkovej sieni pri katafalku s telesnými pozostatkami popredného politického činiteľa. Fotoreportér Frank má jediný povolenie zachytiť na film smútočnú atmosféru a pompéznu rozlúčku s významným mŕtvym. V mysli sa mu odvíjajú spomienky a vo svojich  úvahách hodnotí životné osudy bývalého revolucionára a odbojára, neskôr dôležitého predstaviteľa straníckeho a štátneho aparátu. Mňačko ukázal, ako neobmedzená a nekontrolovateľná moc rozkladá človeka mravne, ľudsky a politicky.
 
Satirický je pohľad Petra Karvaša na nedostatky spoločnosti v hre Veľká parochňa.
 
Táto tragikomická groteska rozvíja akési podobenstvo o súperení holohlavých s vlasatými, čiže myšlienku o nerovnosti ľudí. Dej sa odohráva v istej nemenovanej krajine v bližšie neurčenej dobe. Generál, ktorý zastupuje silnú mocnosť, vydá príkaz o prenasledovaní holohlavých a plešivejúcich – títo sú podľa neho vinní z nedostatkov v krajine. Niektorí však nie sú ochotní zaradiť sa medzi prenasledovaných a začnú nosiť parochne. Generál si privlastní aj právo rozhodovať o tom, komu povoliť parochňu a komu nie. Čoskoro vysvitne, že všetci okrem jednej postavy sú holohlaví, iba predstierajú, že sú vlasatí. Diktatúra vlasatých sa napokon končí vzburou holohlavých. Jedna totalita vystriedala
druhú. Autor v diele odsúdil diskrimináciu každého druhu – fašizmus, šovinizmus, nadradenosť, podceňovanie iných ...
 
K politickej satire patria aj hry Absolútny zákaz  a  Experiment Damokles:
 
Absolútny zákaz  - základným motívom drámy je absurdné úradné nariadenie – zákaz dívať sa z okien. Je to zamyslenie sa nad minulosťou a nad absurdnými procesmi s ľuďmi. Hra súčasne predpovedá budúcnosť, ktorá bude opakovaním minulosti, potláčaním demokracie, slobody jednotlivca.
Experiment Damokles – obyvatelia mestečka sa majú rozhodnúť, či chcú pokojný život na večnosť alebo 10 rokov blahobytu s neistou budúcnosťou. Ľudia si zvolia druhú možnosť bez pocitu zodpovednosti voči ďalším generáciám. Nad mestom visí Damoklov meč spoločenských experimentov voči základným etickým princípom.
 
 Ivan Bukovčan v tragikomédii Pštrosí večierok využíva iróniu i sarkazmus.
Hra hovorí o stretnutí maturantov po 25 rokoch. Spolužiaci spomínajú na časy strávené v škole, až sa dostanú k jednému krízovému bodu. Pociťujú výčitky svedomia voči bývalému profesorovi, ktorý bol v 50. rokoch nespravodlivo obvinený. Z pohodlnosti a z obavy o vlastné postavenie ho zapreli, nedokázali mu pomôcť. Najjednoduchšie pre nich bolo  pestovať tzv. „pštrosiu politiku“ v zmysle hesla „čo ťa nepáli, nehas!“
 
Od 80. rokov dramatici a herci /Stanislav Štepka – Radošinské naivné divadlo, Milan Lasica, Július Satinský / zosmiešňovali falošne uhladený pohľad na našu minulosť i prítomnosť, malomeštiacke správanie jednotlivcov i vnútorné konflikty človeka.