Barok (alebo nespisovne baroko) je
umelecký sloh. Vznikol okolo roku 1600 v Ríme.
Názov tohto obdobia má nejasný pôvod. Podľa niektorých vznikol z portugalského
slova „barocco“ (perla nepravidelného tvaru).
Barok vznikol v Taliansku a v Španielsku, lebo to boli
katolícke krajiny.
Barok je smer nielen v slovesnom umení, ale aj v hudbe, v architektúre, v maliarstve.
Skoro každý umelecký smer sa necháva inšpirovať minulosťou, barok čerpá zo stredoveku.
Barok vychádza z krízy feudalizmu a z náboženských i spoločenských rozporov. Ľudia prišli o životné
istoty, zhoršovali sa im životné podmienky, trápili ich vojny (francúzske náboženské vojny , vojny v Holandsku, protihabsburské povstania
v Uhorsku, tridsaťročná vojna, vojny s Turkami, choroby (morová epidémia), a tak hľadali istotu aspoň v božskom a nadpozemskom
svete.
1. Katolícka cirkev chcela umeleckými prostriedkami
vyvolať vo veriacich pocit pokory, odovzdanosti Bohu.
2. Pre obdobie baroka je príznačná expanzia umenia po stránke
zemepisnej (prostredníctvom katolíckych misionárov sa barok dostal aj za more, čiže do Latinskej Ameriky a na Ďaleký východ).
3.
Rozšíril sa tiež okruh objednávateľov umenia (okrem šľachty a cirkvi si umelecké diela objednávali bohatí mešťania
a obchodníci).
4. Barok bol predovšetkým obdobím protikladov. Vzniklo množstvo antitéz/ protikladov, ktoré
ovplyvňovali myslenie, umenie i chápanie sveta. Barokový človek mal pocit rozpoltenosti. Medzi najvýznamnejšie antitézy patrili: hmota a
duch, svetskosť a askéza, realizmus a idealizmus, či zmyslovosť a duchovný život.
Barokový človek sa zmietal medzi silami dobra a
zla, Boha a satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu. V
tomto zápase sa rodili vlastnosti barokového človeka. Nebola to iba askéza, pohŕdanie pozemským šťastím,
sebaopovrhovanie, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti, ale aj sklon k
pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, teatrálnosti, afektovanosti, pozérstvu, neskromnosti, pýche atď.
5.
Hrdinami barokovej literatúry sú svätci, mučeníci, vojvodcovia, dobrodruhovia, dobyvatelia, ktorí premáhajú seba a svoje
slabosti.
6. Heslo baroka: vanitas vanitatum, teda márnosť nad márnosť, nič sa v živote neoplatí, aj tak nás
neminie smrť.
7. Pretože pre barok je dôležitý nadpozemský svet, často využíva alegóriu
a náboženské symboly ako v stredoveku. Alegória je druh metafory. Autor sa nesmie alebo nechce vyjadriť priamo. S alegóriou
sa stretávame hlavne v bájkach. Symbol je znak, znamenie. Vzniká ako každá metonymia prenesením významu slova ne základe vnútorných
súvislostí.
8. Pre barokového človeka je dôležité duchovno, nie materiálny svet. Nedôveruje rozumu, nezaujíma
ho príroda, na prvé miesto kladie vieru, citovosť, rozorvané vnútro.
9. Žánre: epos, legenda, duchovná
pieseň, cestopisy, memoáre, román atď.
10. Jazyk literatúry je pompézny, knižný, využíva zložité trópy a figúry.
Torquato Tasso (Talian)– napísal epos o 1. križiackej výprave –
Oslobodený Jeruzalem
von Grimmelshausen (Nemec) – vo svojom románe zobrazil utrpenie ľudí v tridsaťročnej vojne
– Dobrodružný Simplicius Simplicissimus. Je to pikareskný román, v ktorom sa hlavný hrdina po chorobe a nešťastí prikloní k viere,
k Bohu a stane sa pustovníkom na opustenom ostrove. Človek 17. storočia hľadal útočisko v samote.
John Milton (Angličan) – vo svojich eposoch Stratený raj, Raj znovu nájdený čerpá námety z Biblie
Hugolín Gavlovič
– bol členom františkánskej rehole. Pretože bol chorý, mal tuberkulózu, liečil sa na salaši, pričom pozoroval život valachov.
Napísal didakticko-reflexívnu skladbu Valaská škola mravuv stodola.
Jazyk diela: slovakizovaná čeština,
plus západoslovenské nárečové prvky(ešte neexistovala spisovná slovenčina).
Skladba obsahuje 17 000 veršov, každá
samostatná báseň je zložená z 12 veršov.
Kompozícia: každá báseň má prológ, titul básne, ktorý obsahuje
hlavnú myšlienku, jadro rozvíjajúce hlavnú myšlienku, v podstate celá báseň, a epilóg(záverečné dvojveršie) ktoré obsahuje duchaplnú
pointu.
Veršový systém: sylabický, každý verš má 14 slabík.
Autor chcel dielom poslúžiť ľuďom
namiesto priameho kázania, v čom mu bránilo zdravie. Básnická skladba mala vyškoliť čitateľa v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov.
Zaoberal sa veľkým množstvom rozličných problémov, ktoré súviseli so vzťahom jednotlivca k Bohu, k blížnym a k
spoločnosti - v týchto 3 tematických okruhoch majú rady a ponaučenia viesť čitateľa k zbožnému a cnostnému životu.
V okruhu hovoriacom o vzťahu k Bohu vyzýval k odstupu od pozemských a pominuteľných hodnôt, pričom za pravé šťastie
považuje Božiu milosť; odsudzuje poverčivosť a vieru v sny, upozorňuje na nevyhnutnosť smrti, nabáda k bázni pred Bohom a k ochote slúžiť
mu. Človek podľa Gavloviča musí žiť cnostne, statočne a starať sa viac o dušu ako o telo. Pozemské veci sú premenlivé, pominuteľné a
márne. Zapríčiňujú nešťastie a záhubu.
V ďalších 2 okruhoch (o postoji k blížnym a k spoločnosti) je
rozhľadeným a vzdelaným autorom. Všíma si osobný život jednotlivca a jeho zaradenie do ľudskej spoločnosti. Motivicky sa vyjadruje
k rôznym témam: ľudské vlastnosti, cnosti a necnosti, šťastie, zdravie, životospráva, hygiena, výchova, vzdelanie, správanie, priateľstvo,
manželstvo, vzťahy medzi rodičmi a deťmi, medzi starými a mladými a vôbec medzi ľuďmi. Z cností vyzdvihuje dobré mravy, čisté svedomie,
múdrosť, sebapoznanie, sebaovládanie, pracovitosť, vďačnosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, skromnosť, trpezlivosť, opatrnosť,
predvídavosť, ústupčivosť a málovravnosť. Z necností odsudzuje nemravnosť, lenivosť, márnivosť, pachtenie po hodnostiach, samochválu,
pochlebovanie, pokrytectvo, pýchu, klamstvo, faloš, skúposť, závisť, ohováranie, veľavravnosť, hašterivosť, nenávisť, zlobu, prchkosť,
hnev a ukrutnosť. Veľa miesta venuje opilstvu. Opilstvo škodí rozumu i zdraviu a zapríčiňuje biedu. Na opitého človeka je aj nepríjemný
pohľad.
Autor prejavuje obdiv a sympatiu k chudobným a sedliakom, chváli hlavne ich šikovnosť, pracovitosť a dôvtip, ale
vyjadruje i nechuť voči pánom, ktorí sú príčinou ich biedy. Kriticky komentuje súveké spoločenské mravy.
V ďalších básňach
si dáva za cieľ vychovať dobrého občana, nabáda k vlastenectvu.
Nesmierny význam má pre človeka vzdelanie. Poskytuje
múdrosť, ktorá kráča s človekom až do smrti. V učení je nevyhnutná usilovnosť, pričom učiť sa treba pomaly a sústavne, ba i od mladých
ľudí, hoci najlepším učiteľom je vlastná skúsenosť. Vedomosti sa obnovujú ustavičným čítaním, ktoré ma napokon slúžiť i na to,
aby zušľachťovalo mravy človeka.
1. V próze dominujú
cestopisy a memoáre. Opisujú turecké vpády, náboženské prenasledovanie, procesy s evanjelickou inteligenciou. Diela sú
písané po latinsky.
Najvýznamnejším autorom bol Daniel Krman ml. – Cestovný denník: vrcholné dielo
cestopisnej literatúry. Napísal ho z poznámok, ktoré si robil počas cesty za švédskym kráľom Karolom XII., ktorý vtedy bojoval s Petrom
Veľkým v Bielorusku. Cesta trvala dva roky. Prechádzal Poľskom, Pruskom, Litvou, Bieloruskom, Ukrajinou, bol svedkom porážky Švédov pri
Poltave, vytvára umelecké portréty oboch panovníkov. Zaujímajú ho zemepisné, politické, národnostné, náboženské i kultúrne pomery.
2. Súčasťou barokovej prózy bola aj odborná próza, v ktorej vynikal Matej Bel. Napísal
encyklopedické dielo o uhorských stoliciach. Encyklopédie vznikli v baroku, je to žáner náučnej literatúry, ktorý má za úlohu mapovať
aktuálny stav a úroveň poznatkov spoločnosti v istej oblasti alebo všeobecne.
3. Do odbornej prózy patrili aj
obrany .
Autor najznámejšej obrany bol Ján Baltazár Magin. Napísal dielo Ostne alebo Obrana –
ide o prvú významnú obranu slovenského národa. Autor v nej bráni slovenský národ pred znevažovaním zo strany Maďarov.