Romantizmus + autori a diela

Romantizmus

Romantizmus bolo obdobie v svetovej aj slovenskej literatúre zhruba od 80. rokov 18. storočia do 50. rokov 19. storočia.

Romantizmus sa  týka  všetkých európskych literatúr, ale prenikol aj do Ameriky. Jeho hlavnou myšlienkou bola túžba po slobode a nádej, že sa zmení spoločenské usporiadanie. V zmysle francúzskej revolúcie sa hlavným heslom stali tri najznámejšie slová vo vtedajšom Francúzsku: rovnosť, bratstvo, sloboda.  

Znaky romantizmu a vlastnosti romantického hrdinu:

Romantizmus sa vyvíja z krátkeho obdobia preromantizmu, ktoré vzniklo ako protiklad k pomerne dlhému obdobiu klasicizmu, pričom potláča všetko presné, dokonalé, vznešené a usporiadané.  Odmieta deliť literatúru na vysokú  a nízku, rovnako ako odmieta i spoločenské vrstvy a prestáva vidieť krásu v klasickej antickej literatúre.

Tento nový smer vychádza z dvoch koreňov: 1. sentimentalizmu (autori sa začínajú venovať citovému životu hrdinov, ktorí  sú  často precitlivení a naivní – tento štýl existoval najmä vo Francúzsku, Anglicku a Nemecku) a z hnutia 2. Sturm und Drang (Búrka a vzdor), ktoré vzniklo v Nemecku a snažilo sa o zrušenie feudalizmu.

Diela romantických autorov spoznáme vďaka tomu, že vo svojich dielach kládli dôraz na city, fantáziu, či osamelosť, ktorá vyplývala z rozporu medzi snom a skutočnosťou či z nepochopenia spoločnosťou.

Hrdinom diela sa často stáva výnimočná osoba (tulák, zločinec, vyvrheľ spoločnosti, burič, revolucionár). Hlavným hrdinom je často sám autor, nazýva sa to autoštylizácia. Ak aj nachádza útechu a pochopenie v láske, tá je vždy tragická a nenaplnená. Hrdina sa nechce prispôsobiť svetu a realite, v ktorej žije, preto sa často obracia do vlastného vnútra, ktoré analyzuje a nakoniec sa do neho často celkom uzatvára. Obracia sa k prírode, ktorú obdivuje a velebí, jeho kroky vedú k ľudu. Romantický hrdina – muž – je aktívny, často zamilovaný a je schopný vraždy i samovraždy, len aby získal svoju lásku, ale romantická žena je naopak pasívna, nerobí nič, aby zmenila chod sveta, len zostáva verná svojmu manželovi alebo milencovi. V ruskom romantizme vznikol typ zbytočného človeka, človeka, ktorý nie je schopný uskutočniť svoje predstavy, nedokáže urobiť šťastným ani seba, ani iných.

Autori  svoje námety čerpajú zo stredovekej minulosti alebo z ľudovej tvorby, pričom často tvoria diela, ktoré majú vyzdvihovať utláčané národy a pripomínať im ich korene.

Romantický intelektuál pohŕdal dobre vychovanými ľuďmi, nazýval ich meštiakmi, vystavoval na obdiv svoju výnimočnosť a čudáctvo,  dôveroval len inštinktom, intuícii, fantázii, veril nie vedeckému výskumu, ale básnikovmu citu.

Žánre v romantizme: vládne synkretizmus, teda miešanie literárnych druhov, napr. lyriky a epiky. Píšu sa: balady, veršované romány, veršované divadelné hry, historické romány.
 
Predstavitelia romantizmu: vo francúzskej literatúre: Viktor Hugo: napísal historický román Chrám Matky Božej v Paríži.

V nemeckej literatúre: Johann Wolfgang Goethe, ktorý napísal román vo forme listov Utrpenie mladého Werthera a Friedrich Schiller, ktorý sa preslávil divadelnými hrami o slobode.

V anglickom romantizme: George Gordon Byron, ktorá je tvorcom vypätého individualizmu, ktorý sa nazýva titanizmom.
V poľskej literatúre: Adam Mickiewicz, ktorý je tvorcom mesianizmu, je to viera, že poľský národ vyslobodí z útlaku nejaký spasiteľ-mesiáš.
Ruský romantizmus

Alexander Sergejevič Puškin 1799 – 1837

Pochádzal zo šľachtickej rodiny, za svoje názory ho cár poslal do vyhnanstva na Kaukaz. Po návrate do Petrohradu sa oženil a zo žiarlivosti vyzval na súboj jedného Francúza, na následky zranenia zomrel. Je považovaný za najväčšieho ruského básnika. Písal aj prózu, svedectvom toho je Kapitánova dcéra.

Kapitánova dcéra

Žáner: historická próza, povesť, ktorá zachytáva obdobie povstania vedeného Pugačovom(1773-1775).

Umelecký smer: aj keď je autor predstaviteľom romantizmu, dielo má aj realistické prvky.

Forma diela: denník hlavnej postavy Griňova.

Hlavné motívy: láska Griňova a Márie a zachytenie povstania Pugačova.

Postavy a ich charakteristika:

Postavy sú fiktívne, teda vymyslené, ale aj historické.

Historické: cárovná Katarína II. – postava je idealizovaná, čo je typický znak romantizmu.

Pugačov – vodca sedliackeho povstania, donský kozák. Autor ho zobrazuje ako rozhodného a talentovaného veliteľa, spravodlivého človeka, nepriateľa šľachty a zástancu ľudu. Griňov stretáva počas snehovej metelice neznámeho človeka, o ktorom sa neskôr dozvie, že je to Pugačov. Charakterizuje ho ako človeka 40 ročného, strednej postavy, plecitého, v čiernej brade mu presvitajú šediny, má veľké živé oči a lišiacky výraz. Griňov mu pri odchode daroval zajačí kožuch, aby nemrzol. Neskôr sa mu Pugačov viackrát revanšoval a zachránil mu život. Ale Griňov sa nepridal na jeho stranu. Pugačov bol popravený v roku 1775 v Moskve.

Peter Andrejevič Griňov – hlavná postava diela. Je to mladý vidiecky šľachtic. Jeho otec bol vojak a neskôr sa usadil v Simbirskej dedine, kde sa Griňov narodil.  Nebol veľmi vzdelaný, lebo od 5-12 rokov ho vychovával koniar Saveľjič. Potom mu otec najal francúzskeho učiteľa, bol to však zhýralec a pijan, a tak sa Peter nič nenaučil. Keď dovŕšil 16 rokov, otec ho poslal k vojsku, ale nie do Petrohradu, ako dúfal, ale do ďalekého Orenburgu. Na ceste ho sprevádzal Saveľjič. V Orenburgu ho prevelili do Belogorskej pevnosti. Tu sa stretáva s veliteľom pevnosti Mironovom a s jeho rodinou. Do dcéry Mironova Márie sa zaľúbi. V pevnosti stretol aj Švabrina, ktorý ho neskôr zradí. Stretáva sa viackrát s Pugačovom, ktorý mu pomôže a zachráni život. Napriek tomu sa Griňov k nemu nepridal a ostal verne slúžiť cárovnej Kataríne II.

Mária Mironovová – pekné 18 ročné dievča, nemá bohvieaké vzdelanie, ale je inteligentná. Dáva prednosť Griňovovi pred vzdelaným, ale bezcharakterným Švabrinom. Keď Griňova neprávom obvinia zo zrady a odsúdia na vyhnanstvo na Sibír, cestuje do Cárskeho Sela poprosiť cárovnú, aby Griňova omilostila(prvok romantizmu).

Švabrin – tiež slúži v Belogorskej pevnosti. Dostal sa tam preto, lebo v súboji zabil človeka. Bol dôstojník, vzdelaný človek, ale udavač. Po dobytí Belogorskej pevnosti sa stáva jej veliteľom. Prejde na stranu Pugačova. Na konci falošne obviní Griňova zo zrady a spolupráce s Pugačovom.

Saveľjič – sluha, oddaný Griňovovi, ochraňuje ho, stráži jeho majetok.

Dej: na začiatku sa stretávame  s Griňovom v rodinnom prostredí. Potom ho otec posiela za vojaka v sprievode Saveľjiča. Na ceste zo Simbirska ich zastihla metelica. Stretli neznámeho človeka, ktorý ich doviedol do hostinca. Z vďaky mu Griňov dal kožuch. Tým neznámym človekom bol Pugačov, ktorý sa stal vodcom najväčšieho povstania nevoľníkov v Rusku.  Keď prišli do Orenburgu, dozvedeli sa, že ich prevelili do Belogorskej pevnosti. V pevnosti neprebiehali žiadne bojové akcie. Strážili ju starí invalidi. V podstate tam nemal Griňov čo robiť. Zoznámil sa tu s rodinou veliteľa Mironova, zaľúbil sa do Márie. S dôstojníkom Švabrinom nevychádzal dobre, lebo Švabrin naňho žiarlil. Predtým požiadal Máriu o ruku, ale ona ho odmietla. Medzi nimi došlo k súboju a Griňov bol ranený. Opatrovala ho Mária, ktorú popýtal o ruku. Griňov o úmysle oženiť sa napísal otcovi, ale on nesúhlasil so sobášom pre mladý vek Griňova.

Pugačov zaútočil na pevnosť, ktorú rýchlo dobyl. Mironova a jeho ženu povstalci  zabili. Mali popraviť aj Griňova, ale Pugačov v ňom spoznal človeka, ktorý mu daroval kožuch  a zachránil ho. Mária sa zachránila tiež, lebo ju kňaz  vydával za svoju neter. Griňov odchádza do Orenburgu, ale aj na tú pevnosť zaútočí Pugačov. Griňov dostane od Márie list, v ktorom ho žiada o pomoc, lebo Švabrin, ktorý je teraz veliteľ Belogorskej pevnosti, ju núti vydať sa zaňho. Griňov sa za ňou ponáhľa, ale chytia ho Pugačovovi povstalci, ale opäť ho Pugačov zachráni.
Pugačov rozpráva Griňovovi rozprávku o orlovi a havranovi. Havran žije 300 rokov, lebo sa živí zdochlinami. Orol pije živú krv a žije len 33 rokov. Havran mu navrhne, aby sa obaja živili zdochlinami, ale orol volí radšej slobodu ako 300 ročný život so zdochlinami.

Pugačov nakoniec svoj boj prehrá. Mária odíde k rodičom Griňova, kým Griňov ako dôstojník bojuje s pugačovovcami. Griňova na základe udania zatknú. Mária mu zachráni život, keď porozpráva cárovnej , ako to bolo s Griňovom a Pugačovom. Griňova prepustia, ožení sa s Máriou. Jeho zápisky odovzdal Griňovov vnuk Puškinovi.

Francúzsky romantizmus

Viktor Hugo: Chrám Matky Božej v Paríži

Žáner: historický román z 15. storočia, teda návrat do stredoveku

Priestor: chrám, parížske ulice

Rozprávač: er forma, tzv. vševediaci

Postavy:

Quasimodo: zvonár v chráme, je to najdúch, našiel ho pred kostolom Frollo a vychoval ho. Navonok je odpudivý: veľká hlava, ryšavé vlasy, jednooký, pokrútené nohy, hrb, obludné ruky. Vo vnútri je citlivý, ochotný pomôcť – tento jav sa nazýva harmónia kontrastov. Je to človek na okraji spoločnosti(znak romantizmu).

Esmeralda: oslňujúco krásna cigánka, čistá a nevinná, napriek tomu, že žije na ulici s tulákmi(tiež harmónia kontrastov). Má neznámy pôvod, v závere sa objasní a nájde svoju matku. Je zaľúbená do kráľovského lukostrelca, ale do nej sú zaľúbení Frollo i Quasimodo.

Frollo: rozporuplná postava, je kňazom v chráme. Spočiatku kladná postava, staral sa o Quasimoda. Vášnivá láska k Esmeralde ho zmenila, stáva sa zákerným, zlým človekom.

Kompozícia: 11 kníh

Dejová línia: celý dej sa odohráva v Paríži. Na začiatku sa stretávame s Q, ktorého vyhlásia za kráľa bláznov. V ten istý deň má uniesť Esmeraldu na príkaz Frolla. Nepodarí sa mu to a chytia ho, odsúdia na verejné bičovanie. Esmeralda je zaľúbená do kráľovského lukostrelca Phoeba(nerovná láska) a má s ním tajnú schôdzku. Esmeraldu špehuje Frollo a Phoeba zraní. Z činu obvinia Esmeraldu, chcú ju odsúdiť na trest smrti. Frollo jej navrhne záchranu, ak sa stane jeho milenkou, odmietne to. Q ju unesie z väzenia a ukryje v chráme(v stredoveku miesto azylu). Po peripetiách vojaci chytia Esmeraldu a popravia ju. Q pochopí, kým je v skutočnosti Frollo a zhodí ho  z veže chrámu. Q zmizne, po čase ho nájdu mŕtveho, ako objíma telo Esmeraldy.

Romantizmus v slovenskej literatúre – 1830-1850 

Slovenská romantická literatúra je obsahom i formou národná, spätá s ľudom. Spisovatelia vo svojich dielach uplatňovali estetiku romantizmu. Ich vzorom už nebola antická literatúra, ale ľudová slovesnosť. Z ľudovej slovesnosti prevzali rým (združený a striedavý), prozódiu (sylabický verš), reč, štylistické prostriedky, tematiku, žánre.

Postavy si vyberali z ľudu. Často ich idealizovali a využívali také témy, v ktorých  mohli vyjadriť svoje túžby a ideály. Takýmito témami boli: ľudový odboj, revolučné nálady, idea vlastenectva, boj za slobodu.
Hlavným literárnym druhom bola lyrika a veršová epika.
Romantická literárna skupina sa nazýva štúrovci a sformovala sa  na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde väčšina z nich študovala. Zakladali rôzne spoločnosti: napr.

Spoločnosť česko-slovanská alebo neskôr založili Tatrín(predchodkyňa Matice).
Vedúcou osobnosťou bol Štúr, ktorý vydával prvé politické noviny Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski. Bol spolu s Hodžom a Hurbanom kodifikátorom spisovnej slovenčiny. Bol hlavným politickým vodcom v  revolúcii 1848/49. 

Predstavitelia slovenskej romantickej poézie:

A Samo Chalupka (1812 – 1883)

Chalupka je tvorcom historickej epiky, historického spevu. Upútala ho jánošíkovská tematika, téma protitureckých bojov a motívy dávnej minulosti Slovákov.

1. Jánošíkovskú tematika spracoval v dielach:
Likavský väzeň – uväznený Jánošík uvažuje o svojom osude. Neupadá do beznádeje, verí, že sa mu podarí dostať sa na slobodu, aby mohol opäť zhromaždiť okolo seba junákov. Autor často využíva motív vatry ako symbol slobody ľudu.
Junák – Jánošík s hôrnymi chlapcami bojuje proti mocipánom, ale aj tak v boji zahynú.
Kráľohoľská – opisuje Jánošíkovu družinu, ktorá sa rozrastá v boji  za národnú slobodu.

2. Tému  protitureckých bojov spracoval v dielach:
Boj pri Jelšave – hrdinský zápas ľudových bojovníkov proti Turkom
Branko – zvolenský bojovník bojuje za práva ľudu, ale zradou ho premohli:
  „Pravde žil som, krivdu bil som – Verne národ svoj ľúbil som.“
Turčin Poničan – je to ľudská dráma jednoduchej slovenskej ženy, ktorú poturčenec, kedysi unesený zo Slovenska, odvlečie do otroctva. Matka v ňom spoznáva svojho syna. Poturčenec ju žiadal, aby zostal pri ňom a pri svojom vnúčati. Ona však odmieta žiť v prepychu a chce sa vrátiť domov (láska k rodnému kraju)

3. Tému dávnej minulosti Slovákov spracoval v diele:
Mor ho! – je to hrdinská epická skladba. Autor čerpal námet z historickej literatúry, ale dnes už vieme, že Slovania sa nemohli stretnúť s Rimanmi, lebo Slovania prišli na územie Slovenska až po odchode Rimanov. Ide však o umelecké, nie historické dielo. Malá skupinka Slovanov v diele reprezentuje slovenský národ a rímsky cár reprezentuje Maďarov, ktorí nás v 19. storočí utláčali.
Pretože je to lyricko-epická skladba, má epické časti( to je stručná dejová línia, postavy a rozprávač) a lyrické časti( opisy družiny, prírody, charakteristika Slovákov).
Hrdina nie je jednotlivec, ale kolektív, volá sa to kolektívny hrdina.

Dejová línia: slovenskí junáci prichádzajú k rímskemu cárovi s mierovým posolstvom: chlieb a soľ. Zdôrazňujú svoju mierumilovnosť, svoje zvyky. Cár neuznáva ich slobody a vyhlasuje ich za otrokov, preto sa poslovia vrhajú do nerovného boja proti presile. Všetci umierajú, hoci cár zvíťazil, morálnym víťazom sú Slovania, lebo boli v menšine, ale ani tak sa nebáli a  boli ochotní zahynúť za slobodu.

Autor pri zachytení vlastností slovanských poslov použil idealizáciu, teda prikrášlenie, zachytáva iba ich kladné vlastnosti: mierumilovnosť, pohostinnosť, veria v rovnosť medzi ľuďmi a v slobodu človeka.
Kompozičným prostriedkom diela je kontrast medzi cárom a slovanskými poslami, pričom cár je pyšný, zbabelý, agresívny a výbojný.
Forma diela: využíva sylabický veršový systém, používa 13-slabičný verš, združený rým.

B Janko Kráľ (1822 – 1876)

Janko Kráľ je považovaný za najsubjektívnejšieho, najromantickejšieho a najrevolučnejšieho básnika. Položil základy slovenskej modernej reflexívnej a revolučnej lyriky.

1. Subjektívna a reflexívna lyrika:
Duma bratislavská – reakcia na zosadenie Ľudovíta Štúra z katedry
Orol – mládenec opúšťa matku, aby mohol bojovať, kým nezahynie
Orol vták – túžba po slobode a voľnosti
2. Piesne a balady:
Pán v tŕní – bezbožný pán zabije na poľovačke človeka, za čo ho stihne trest – zošalie a hynie v strašných mukách
Bezbožné dievky – privolávanie diabolskej moci čarami, ktorými si dievky chceli získať ženíchov
 
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko – najznámejšia balada, začína sa lyrickými časťami, v ktorých autor vyjadruje neustály pocit nepokoja, prenasledovania. Opis rodného Považia korešponduje s citovým stavom epického hrdinu. Charakteristiku divného Janka niektorí stotožňujú s charakteristikou samotného Kráľa.
V baladickej časti sa stretávame s poverou o zakliatej panne, pre ktorú sa Janko vrhá do vĺn Váhu a zomiera.

Charakteristika divného Janka: romantický hrdina, odlišuje sa od ostatných, je samotár, hrdý, ukrutný, smelý. Neváži si svoj život, nemá priateľov, nerešpektuje zvyklosti dediny. Rozhodne sa odkliať zakliatu pannu, ale nesplní podmienku a zomiera. Aj štúrovci boli väznení, niektorí zomreli alebo boli prenasledovaní, lebo bojovali za práva svojho národa  v čase,  keď slovenský národ ešte nebol pripravený.
Alegorické obrazy:

Janko = Janko Kráľ, štúrovci , zakliata panna = Slovensko, ľud
C Ján Botto (1829 – 1881)
Písal alegorické básne, revolučné piesne, balady, veršované rozprávky a povesti, rozsiahlejšie básnické skladby. Hlavným zdrojom jeho tvorby bola ľudová slovesnosť
Najznámejšie balady:

Margita a Besná – mladá vdova sa chcela znova vydať, ale ženíchom sa viacej páčila jej nevlastná dcéra. Preto ju macocha sotila do vody z vysokej skaly. Neskôr sa však pomiatla a na druhej strane rieky skočila do Váhu.

Žltá ľalia – rozpráva o Adamovi a Eve, ktorí si sľúbili lásku až za hrob. Eva sa chce rok po manželovej smrti znovu vydať. Mŕtvy Adam o polnoci prichádza po svoju nevernú ženu, ktorá od strachu zomiera. Na jej hrobe rastie žltá ľalia, ktorú páli, dusí tŕnie a chrastie. Preto stále počuť žalostný nárek ľalie – Evky.

Smrť Jánošíkova:

Básnik si vybral historický námet, ale nespracoval ho historicky, lebo v postave Jánošíka vyjadril názory štúrovskej generácie, ktorá bola sklamaná výsledkami revolúcie 1848/49.
Žáner: je to lyricko-epická skladba
Kompozícia: skladá sa z predspevu a 9 spevov
Dejová línia je slabá, autor sa nezaoberá činnosťou Jánošíka, ale jeho zlapaním, väznením a popravou. Celá dielo je budované na princípe kontrastu: sloboda – väzenie.
Iba v prvých dvoch spevoch sa stretávame s Jánošíkom ako s bojovníkom proti feudalizmu, proti vykorisťovaniu. Celý 1. a 2. spev zachytáva Jánošíka podľa ľudovej slovesnosti(povesti). V 4. speve sa Jánošík mení na romantického hrdinu a v 5. speve sa stáva bojovníkom za práva Slovákov, teda vyjadruje názory samotných štúrovcov. 

Charakteristika spevov:
1.spev:
Autor opisuje 12 zbojníkov a ich kapitána Jánošíka, zachytáva jeho výzor a vlastnosti: je prísny k bohatým a láskavý k chudobným. V závere 1. spevu dohára vatra – symbol slobody a družina sa dozvedá o lapení Jánošíka.
2. spev:
Jánošík má nadprirodzené vlastnosti, je nezraniteľný, lebo má v opasku silu. Ale zradil ho zbojník Gajdošík, podsypali mu pod nohy hrach a zaťali mu do opasku, kde bola jeho sila, a tak ho chytili.
3. spev:
Obraz noci. Jánošík je vo väzení. Všade okolo spánok a nesloboda( myslí tým na situáciu na Slovensku po roku 1849).
4. spev:
Jánošík sníva o slobode, ale ruky má prikuté o skalu. Spí, ale v spánku sa cíti opäť slobodný.
5. spev:
Ústa väzňa hovoria slová štúrovcov. Vyjadruje pocity romantickej generácie štúrovcov, ktorí prví išli bojovať za národné práva a boli potrestaní šibenicou, väzením a policajným dozorom. Celý spev je úvahou o voľnosti, slobode.
Verš: my skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!  vyjadruje myšlienku, že národ nebol pripravený bojovať za svoje národné práva. Básnik vyjadruje svoju vieru, že národu pomôže iba silný jednotlivec( nazývame to mesianizmus ).
6. spev:
Jánošíka vedú na smrť. Kňaz ho vyzýva k modlitbe. Ale Jánošík vraví, že nie zaňho sa treba modliť, ale za ľud, lebo je pasívny, ubitý.
7. spev:
Jánošík sa lúči s krajom, s prírodou. Zomiera. Tragika nie je v smrti Jánošíka, ale v pasivite zastrašeného ľudu.
8. spev:
Autor zobrazuje Slovensko po smrti Jánošíka. Ľudia si začínajú rozprávať povesti o Jánošíkových pokladoch, o jeho zmŕtvychvstaní.
9. spev:
Tento spev je alegorický, Jánošík si berie kráľovnú víl, je to dôkaz jeho nesmrteľnosti.

Forma diela: veršový systém je sylabický, prevláda 12-slabičný verš

Andrej Sládkovič(1820-1872)

Najromantickejší štúrovec, napriek nesúhlasu Štúra píše o láske. Podľa Štúra mali básnici písať hlavne o vlasti, venovať celý svoj život národu.
Tvorba: Marína a Detvan.
Básnická skladba: Marína : dielo má prvky ľúbostnej a reflexívnej lyriky; sú tu aj baladické prvky, ktoré pramenia z jeho nešťastnej lásky.
Kompozíciu diela tvorí Venovanie, za ktorým nasleduje 291 samostatných 10 veršových strof, pričom každá strofa je uzavretá myšlienka.
Hlavným námetom k napísaniu diela  bola jeho nešťastná láska k  Márii Pišlovej, do ktorej sa zamiloval v roku 1839, no Mária sa na žiadosť rodičov musela vydať za bohatého medovnikára. Sládkovič v diele spomína aj geografické časti Slovenska, ako napríklad Sitno a Hron. Prelína tu svoju lásku k vlasti s láskou k žene:
Skladba má 2 kompozičné  časti:
1. lyricko – epickú: zobrazuje nešťastnú lásku k Márií Pišlovej
2. reflexívno – symbolickú: láska nadobúda nadosobný, spoločenský charakter

Motívy:
1. krása
2. láska k Maríne
3. láska k Slovensku
4. mladosť 

1. Krása:
Vyjadruje túžbu po kráse, splynutie predstavy krásy a Maríny – autor je
opojený krásou a stelesnenie nachádza v dievčine.
Nachádzame tu aj autorove myšlienky o kráse, ktorú spája s mravnosťou a pravdou, človek sa ochudobňuje, ak vo svete, ktorý ho obklopuje, nevidí krásu.
Autor nemá oči len pre krásu duchovnú, intenzívne vníma krásu dievčaťa. 

2. Láska k Maríne:
Láska dvoch mladých ľudí v Maríne nenašla naplnenie, lyrický hrdina cíti, že jej hrozí nebezpečenstvo.  „Svety závistné medzi nás stali.“
Moderne vyznieva obžaloba spoločnosti, v ktorej dievčina nemôže byť paňou svojho srdca a stať sa ženou muža, ktorého miluje.
Ich láska bola z tohto sveta, preto nebola večná, no  básnik ďakuje za jej cit.

3. Láska k Slovensku:
U Sládkoviča  je v  symbióze láska k Maríne a láska k Slovensku.
Slovensko je tu prítomné od Tatier až po Ostrihom, autor má vrúcny vzťah k Tatrám, Sitnu a Hronu. Jeho láska Marína sa mení na vidinu – vílu. Ich láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky.
Sládkovič v závere nadraďuje lásku k pozemskému životu a rodnému kraju nad nadpozemskú blaženosť po boku víly Maríny. Spoznáva, že život je nekonečná premena a to mu vlieva novú silu a nádej. Pokúša sa nájsť princíp, ktorý by trvalejšie a hlbšie osvetľoval zmysel života pred prchavým ľúbostným citom. Nachádza ho v mladosti.

4. Mladosť:
Mladosť nevníma ako fyzický vek, ale ako stav ducha, živú túžbu  zmeniť skutočnosť a uskutočniť svoje túžby a ideály. Toto je revolučné jadro Sládkovičovej filozofie života. Z tohto hľadiska odoláva volaniu víly Maríny, ktorá ho stále vábi do vĺn Hrona a večnosti.