Slovenská postmoderna

Slovenská postmoderna

Dušan Mitana ( 1946 - )

Vstúpil do literatúry v 2/2 60. rokov. Z umeleckých smerov ho ovplyvnila postmoderna a magický realizmus. Základnými znakmi jeho tvorby sú:
- spája všedný príbeh s absurdnosťou,
- v jeho poviedkach sú prvky napätia, desivá atmosféra, častá je kriminálna zápletka,
využíva hyperbolu,
- píše diela s tajomstvom, ktoré nie je odhalené ani na konci,
 - pointa je často šokujúca, iracionálna
 - často rieši metafyzické, náboženské problémy, 
 - strieda sa uňho normálne s patologickým
Ovplyvnili ho autori ako Borges, Márquez, teda latinskoamerický magický realizmus.
Tvorba: zbierka poviedok Psie dni: hlavnými postavami sú ľudia, ktorí si nevedia nájsť miesto v živote, sú nespokojní, dostávajú sa do konfliktu s okolím. Mitana vychádza z existencializmu, z pocitov úzkosti(vplyv Kafku). Autor vníma život ako sled náhod a tajomstva.

Patagónia: novela, hlavnou postavou je nekonvenčne žijúci Ivan Mráz. Chce sa stať spisovateľom, chce žiť inak ako ostatní.  Ivan odchádza na štúdiá, hľadá hodnoty, zmysel života. Dielo má autobiografické prvky, odohráva sa v Bratislave, zobrazuje atmosféru konca 60. rokov., v ktorej sa mladí ľudia búrili proti konvenčnému socialistickému spôsobu života. Patagónia sa chápe ako symbol ťažko dosiahnuteľnej krajiny.
Nočné správy, zbierka poviedok. V poviedkach vyhrocuje bežné situácie do absurdity, autor tajomstvo nevysvetľuje, preto sú poviedky otvorené. Väčšinou píše v 1. osobe.
Jednou z poviedok sú Nočné správy. .

Nočné správy – Dušan Mitana

Najkonkrétnejšiu ukážku vplyvu totalitnej moci nachádzame v poviedke Nočné správy, v ktorej má hlavný hrdina až paranoidný pocit strachu pred vonkajšou mocou.

 Hrdina je v kine na filme Anjel skazy. Zistí, že nemá kľúče od bytu. Začína ho svrbieť telo: „Vždy si z kina odnesiem blchu, chutí im moja sladká krv.“ Rozpamätal sa, že kľúče od bytu si nechal vo vrecku kabáta. Nevedel však nájsť lístok od šatne. Vrátil sa späť do kinosály. Upratovačka už miestnosť pozametala a smeti vysypala do odpadového koša. Vynadala mu. Vrátil sa späť do šatne. Šatniarka sa ho opýtala :„Dali ste mi lístok?“ Oklamal ju odpoveďou: „Preboha, ešte pred tým pánom.“ Vyšiel z kina. Pred bytom zistil, že kľúče od bytu nemá vo vrecku kabáta. Zazvonil. Dvere mu otvorila manželka. Deti ešte nespali. Najmladšiu trápila horúčka, a tak ju uložil do postele. Žena ho požiadala o spoluprácu v domácnosti – rozvešaj plienky. Odmietol, lebo musí ešte napísať článok. Manželka mu vyčíta, že na kino čas mal. Aj ona by si rada oddýchla od rodinných povinností. Pripravila mu večeru, ale zároveň ho požiada, aby vypol rádio. Chce mať trochu pokoja. Pohádali sa. Rádio nevypol, počúval správy. Všetky boli negatívne. Žena prerušovala správy svojimi požiadavkami – mal by si variť sám, má vyniesť smeti, zavolať opravárov na WC, namontovať vešiak. Začali si navzájom vulgárne nadávať a vzápätí sa navzájom ospravedlňovali. Žena v závere hádky konštatovala: „Prečo mi aspoň trochu nepomôžeš? Aspoň večer keby si sa so mnou porozprával.“ Sľúbil, že sa polepší. Manželka išla spať a on písal článok do tretej nad ránom. Potom hľadal blchu, ktorá mu pripomenula Anjela skazy. Nemohol zaspať. Keď konečne zaspal, prebudilo ho zvonenie. Vonku stáli dvaja esenbáci. Opýtali sa ho, či sa volá Štefan Kráľ. Vzali ho v pyžame a župane. Po príchode do budovy si dal dolu župan a zostal len v pásikovom pyžame: „ ... ktorá sa podobala na trestanecké oblečenie. Radšej nech ma považujú za trestanca, ako by som im mal byť na smiech.“ Nechali ho čakať na studenej chodbe. Z kancelárie vyšla šatniarka z kina. Ignorovala ho. Konečne ho zavolali do kancelárie. Podplukovník na stôl vyložil zväzok stratených kľúčov a obviní ho z ich straty. Odviedli ho domov bez akéhokoľvek vysvetlenia. Ľahol si vedľa ženy a zaspal. Prebudilo ho svrbenie po celom tele. Blchu chytil a zatlačil ju pod necht. Prešiel do kúpeľne, zapchal odtok v umývadle, skrútil kohútikom a ponoril ukazovák do vody. Priplavil ju k stene umývadla a pritlačil nechtom. Nastal výbuch. Voda v umývadle sa sfarbila do červena a začala stúpať. Keď sa vracal do postele, všimol si úzky, tmavý pásik, ktorý sa pomaly plazil spod dverí kúpeľne. Pozeral sa na svoju sladkú krv a v celom tele cítil čoraz väčšiu slabosť.
Absurdnou situáciou je skutočnosť, že hlavný hrdina je odvedený v pyžame a je obvinený zo straty kľúčov. Práve v súvislosti s touto scénou vyznievajú predošlé náznaky – konflikt s upratovačkou, strata kľúčov, klamstvo šatniarke, blcha – ako náznaky smerujúce k pocitom neustálej kontroly hlavného hrdinu: „Svet sa javí ako jedno veľké sprisahanie ...“ Všemocný policajný režim o ňom vie všetko – že bol v kine, že podviedol šatniarku, že stratil kľúče. Šatniarka je spojená s policajnou mocou. Autor nám nepriamo ponúka obraz a fungovanie spoločenského systému, policajné praktiky, ukážku, čo sa stane, keď sa pokúsime nesúhlasiť s režimom.

Hľadanie strateného autora: postmoderný román, názov je odkaz na dielo Prousta Hľadanie strateného času. Tým strateným časom sú podľa Mitanu 70. a 80. roky u nás, teda normalizácia. Dielo má všetky znaky postmoderny: autobiografickosť, príbeh sa strieda s esejami, mystifikácia, citáty z rôznych diel, parafrázovanie, irónia., paródia.

Dušan Dušek (preberali sme ho v minulom školskom roku): 1946 –

-  predstaviteľ modernej slovenskej prózy 20. storočia
-  vplyv latinskoamerických spisovateľov: Borges, Cortázar –  magický realizmus, Dušek odmieta opisný realizmus
-  využíva prúd vedomia ako Joyce
-  tvorca nesujetovej prózy, to je taká próza, v ktorej v popredí nie je dej, postava, ale jazyk a autorská perspektíva
-  kladie dôraz na detail
-  využíva sen, fantáziu – vplyv magického realizmu
-  píše hlavne poviedky, sú krátke, miniatúry
-  poviedka uňho nemá klasickú kompozíciu(expozícia, kolízia...)
-  kladie dôraz na každodennosť, všednosť, zachytáva bežné situácie, ale hľadá v nich originalitu
-  píše v 1. osobe, autobiografickosť
-  využíva humor, iróniu
-  píše aj pre deti a mládež, aj v poviedkach pre dospelých je často mladý hrdina
-  scenárista: filmy Ružové sny, Krajinka, Ja milujem, ty miluješ

Kufor na sny:

Už z názvu knihy Kufor na sny môžeme vyčítať jedinečnosť a akési tajomno, ktoré visí nad samotnou knihou. Autor chce prilákať čitateľa a zároveň poukazuje na to, že v tejto knihe sa bez fantázie stratíme už na začiatku čítania. Je množstvo spôsobov, ako chápať metaforický kufor, napr. kufor ako symbol súkromia, možno ako symbol cestovania v čase, vzhľadom na to, že rozprávač spomína a niekedy smúti za minulosťou. Podobnosť, ktorú vidíme medzi autorom a rozprávačom, znásobuje aj fakt, že autor často píše v prvej osobe. Nie je to ale znak toho, že dielo má autobiografický charakter, ale ako to on sám vysvetľuje, píše sa mu tak lepšie, text je zároveň plynulejší a hovorovejší. 
 
Niektoré poviedky Dušekovho Kufra na sny zaraďujeme k nesujetovej próze. Ide o prózu, ktorá je bez deja, dramatickej akcie a gradácie. Celok je rozložený na epizódy, fragmenty a segmenty, súčasní spisovatelia nedokážu zachytiť svet v celku, preto zachytávajú svet fragmentálne. Poviedky sa pre nedostatok napätia javia ako nudné. Sú na prvý pohľad jednoduché, pritom autor  vtipne spracúva bežné situácie z každodenného života. Zameriava sa na detaily. V niektorých prípadoch ide aj o príbehy viac či menej nereálne. Využíva ako Joyce prúd vedomia. 

Pavel Vilikovský – 1941

-predstaviteľ postmoderny
-viac ako príbeh ho zaujíma rozprávanie príbehu
-kompozične náročné dielo
-originalita
-prelína dejové a úvahové prvky
-prvky grotesky a absurdity
-príbehy často s detektívnym námetom, ale nie sú to detektívky
-pohľad na naše dejiny ironický, nevážny: Večne je zelený