Absurdná dráma a epické divadlo v 2/2 20. storočia

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča milena (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.07.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 104 slov
Počet zobrazení: 5 103
Tlačení: 290
Uložení: 316
Absurdná dráma a epické divadlo v 2/2 20. storočia
Absurdná dráma alebo absurdné divadlo je smer avantgardnej drámy, resp. divadla,  vznikol v 50. rokoch 20. storočia vo Francúzsku. Vychádza z existencializmu. Absurdná dráma sa niekedy nazýva aj antidráma, pretože porušuje klasickú kompozíciu drámy(expozícia, kolízia...) Chýba v nej súvislý dej, zápletka, rozuzlenie.  Vystupuje v nej málo postáv, ktoré medzi sebou nedokážu komunikovať.
Pre absurdnú drámu je typická nihilistická koncepcia človeka i života.  Zobrazuje nezmyselnosť ľudského života. Zachytáva človeka v bezvýchodiskových a nezmyselných situáciách. Prebiehajúci príbeh je neskutočný až absurdný a odohráva sa v bližšie neurčenom čase a na neznámom mieste.
Častým javom v absurdnej dráme je opakovanie  situácií - autori tak chcú poukázať na monotónnosť  života, a tak vytvárajú pocit beznádeje. Je to spôsobené aj tým, že hry majú veľakrát rovnaký začiatok aj koniec.
Dej sa skladá v množstva rôznych obrazov a výstupov, ktoré však nie sú dejovo pospájané. Scéna v divadle je často veľmi jednoduchá - nemá kulisy a má veľmi málo rekvizít.
Postavy sú  netypické. Autori ich zobrazujú v cudzom a pre ne nepochopiteľnom svete. Vzťahy medzi postavami sú absurdné a nezvyčajné, postavy medzi sebou nevedia komunikovať. Veľmi často sa vyskytujú monológy postáv, ktoré síce nasledujú za sebou, ale nenadväzujú logicky, čo spôsobuje nízku zrozumiteľnosť. Konanie postáv  často nekorešponduje s ich slovami.
Postavy  nežijú plnohodnotným životom, často konajú bezcieľne.  Postavy sú podriadené modernej dobe, ktorú však vnímajú ako niečo, čo ich ohrozuje.
Na rozdiel od ostatných, či už dramatických alebo iných literárnych diel, sa v absurdnej dráme nevyskytujú hrdinovia, v absurdnej dráme sa často hovorí o antihrdinoch, ktorí sa správajú absurdne a až groteskne.

Zhrnutie znakov:

1.  autori vychádzali z existencializmu
2. opovrhovali angažovanosťou, nechceli meniť svet
3. v hrách chýbal súvislý dej, zápletka, motivácia konania postáv, komunikácia postáv a rozuzlenie v závere
4. absurdná dráma predstavuje človeka v nezmyselných situáciách
5. jazyk je plný nezmyslov, fráz

Autori:
Samuel Beckett ( bekit ) 1906 – 1989  írsky dramatik, nositeľ NC
 Eugene Ionesco ( jonesko ) 1912 – 1994 francúzsky dramatik rumunského pôvodu
 Friedrich Durrenmatt  1921 - 1991 švajčiarsky dramatik
 Václav Havel  1936 -2011 , český dramatik 

Samuel Beckett: Čakanie na Godota, je to dvojdejstvová hra o čakaní, ktoré neprináša žiaden úžitok. Neustále sa opakujú gestá, slová – monotónna apatická existencia človeka. Scénu predstavuje dedinská cesta so stromom a pod ním sú Vladimír a Estragon čakajúci na Godota. Nevieme, kto je Godot, prečo naňho čakajú, kedy príde. Na konci prvého dejstva chlapec oznámi, že Godot nepríde. Druhé dejstvo je také ako prvé, nič sa nedeje.  Čakanie je základná charakteristika ľudskej existencie, človek vždy na niečo čaká, po niečom túži.

Epické divadlo – zakladateľom je  Bertolt Brecht(1898-1956). Svojím divadlom chcel vzbudiť v divákovi nielen emócie, ale najmä racio.  Preto, aby odpútal diváka od prežívania deja, využíval rôzne techniky (songy, film, zmena kulís pred očami diváka a pod.). Mení sa aj herecký výraz – herec už neprežíva postavu, ale ju predstavuje. Cieľom epického divadla má byť zmena diváka a tým aj spoločnosti. Vychádzal z marxistickej filozofie  a netajil sa názormi o potrebe revolučnej premeny spoločnosti. Jeho umenie malo prevychovávať človeka a hlavne malo byť v službách pokrokových ideí. A na to sa mu už zdala klasická dramatika, ktorá vychádzala z princípov Aristotelovej Poetiky, neúčinná. Herci sa majú snažiť navodiť pocit odcudzenia, čím umožnia divákovi pristupovať k dianiu na javisku  kriticky. Odcudzenie hercov znamená, že sa herec nesmie celkom premeniť na stvárňovanú osobu, vciťovať sa do nej, len ju má predviesť.

Zhrnutie znakov:

1. divák si má stále uvedomovať, že sleduje len predstavenie
2. v dielach vystupuje veľa epizódnych postáv ( znak epiky )
3. dielo nie je členené na dejstvá, ale na scény
4. v hre sú medzititulky, ktoré nás informujú, čo sa stane
5. je to angažované divadlo, autor chce divadlom meniť svet
6. herec má mať odstup od textu, nesmie sa stotožniť s úlohou, ide o racionálny prístup
7. v hrách sa využívajú songy, komentáre, masky...
Tvorba: Žobrácka opera, Matka Guráž a jej deti, Kaukazský kriedový kruh

Matka Guráž a jej deti: inšpirácia dielom Grimmelshausena. Na rozdiel od klasickej drámy má dielo množstvo epizódnych postáv. Autor dej komentuje medzititulkami a hlavne songami. Dielo nie je členené ne dejstvá. Matka Guráž je markytánka a sprevádza vojsko, žije z vojny ( tridsaťročná vojna ), teší sa z jej trvania, lebo vojna jej zabezpečuje živobytie. Do konca hry nepochopí, že aj ona je obeťou vojny, ktorá jej vzala deti ( dvoch synov a nemú dcéru ).

Slovenská dráma po roku 1945

Slovenská divadelná scéna v súčasnosti: SND,  Štúdio S,  GUnaGU, Trnavské divadlo, Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene,  Štátne divadlo J. Borodáča v Košiciach, Romathan v Košiciach, Thália v Košiciach, Divadlo J. Záborského v Prešove, Divadlo A. Bagara v Nitre. V 60. rokoch nástup Lasicu a Satinského – založili Divadlo na korze – 1. slovenskú alternatívnu scénu. Neskôr vzniká Štúdio S, Divadlo GUnaGU – režisér Klimáček. Úspešné je aj RND režiséra Štepku.
V slovenskej dráme po roku 1945 dominujú títo autori: Bukovčan(preberali sme Kým kohút nezaspieva) a Karvaš. V 60. rokoch 20. storočia vzniklo alternatívne divadlo. Jeho predstaviteľmi boli Lasica a Satinský.
Lasica (1940- ) a Satinský ( 1941-2002)
Satinský bol rodák z Bratislavy. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU. Pôsobil v 60. rokoch v Divadle na korze. V 70. rokoch – zákaz činnosti. Od r. 1982 účinkovali s Lasicom v Štúdiu S. Všestranný talent: herec, fejtonista, autor, spisovateľ pre dospelých aj pre deti.
Milan Lasica už počas štúdia začal vystupovať so  Satinským v autorských dialógoch v bratislavskej Tatre.
V Divadle na korze pôsobil koncom 60. rokov opäť so Satinským. Od roku 1970 mali zákaz činnosti.

Dlhší čas účinkovali v spevohre Novej scény, potom v činohre.
V roku 1982 sa stal neoddeliteľnou súčasťou novozaloženého Štúdia S, kde je v súčasnosti riaditeľom. Známym sa stal predovšetkým ako herec v autorských divadelných predstaveniach spolu s J. Satinským.
Ich spoločný knižný debut Nečakanie na Godota, ale i ďalšie knihy sú súbormi dramatických scénok a poviedok. Komika je založená na ironickom posunutí tých najbanálnejších životných situácií do absurdity. Ich texty sú venované slovenskej národnej mentalite, ku ktorej sa vyslovujú so skeptickým humorom.
Samostatnú autorskú tvorbu predstavujú najmä Lasicove piesňové texty. Časť z nich vyšla knižne (Bolo nás jedenásť, Piesne o ničom). Jeho texty nenápadne reflektujú smutno-smiešne stránky ľudskej povahy, malosť a radosť a spokojnú obmedzenosť. Iné sú zasa lyricko-komickým odhaľovaním drobných potešení každodenného života.
V roku 2008 získal Milan Lasica prestížne ocenenie Cena Dominika Tatarku za knihu Bodka.
Spolu s J. Satinským oslávili štyridsať rokov spolupráce v Štúdiu S 20. decembra 1999.
 
Sú zakladateľmi intelektuálneho kabaretného divadla na Slovensku. Ich tvorba je novátorská a odvážna, využívajú jazyk – žargón, nárečie, ľudové výrazy.
Témy: národná mentalita: pranierujú našu ťapákovčinu, odovzdanosť osudu, lenivosť uvažovať, zaujímajú sa o  moderného človeka korumpovaného a ujarmeného vyspelou a odosobnenou civilizáciou. V dvojici Satinský predstavoval prostejšieho, ľudskejšieho partnera a Lasica stelesňoval prísneho a ironického vzdelanca. Ovplyvnil ich Voskovec a Werich a spolupracovali aj s Horníčkom a Filipom.
Využívali slovné hry, paradox, nonsens, iróniu, sebairóniu, improvizáciu, nečakanú pointu.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014