Absurdná dráma a epické divadlo v 2/2 20. storočia
Absurdná dráma a epické divadlo v 2/2 20. storočia
Absurdná dráma alebo absurdné
divadlo je smer avantgardnej drámy, resp. divadla, vznikol v 50. rokoch 20. storočia vo Francúzsku. Vychádza z existencializmu.
Absurdná dráma sa niekedy nazýva aj antidráma, pretože porušuje klasickú kompozíciu drámy(expozícia, kolízia...) Chýba v nej súvislý
dej, zápletka, rozuzlenie. Vystupuje v nej málo postáv, ktoré medzi sebou nedokážu komunikovať.
Pre absurdnú drámu je typická
nihilistická koncepcia človeka i života. Zobrazuje nezmyselnosť ľudského života. Zachytáva človeka v bezvýchodiskových a nezmyselných
situáciách. Prebiehajúci príbeh je neskutočný až absurdný a odohráva sa v bližšie neurčenom čase a na neznámom mieste.
Častým
javom v absurdnej dráme je opakovanie situácií - autori tak chcú poukázať na monotónnosť života, a tak vytvárajú pocit beznádeje. Je
to spôsobené aj tým, že hry majú veľakrát rovnaký začiatok aj koniec.
Dej sa skladá v množstva rôznych obrazov a výstupov, ktoré
však nie sú dejovo pospájané. Scéna v divadle je často veľmi jednoduchá - nemá kulisy a má veľmi málo rekvizít.
Postavy sú
netypické. Autori ich zobrazujú v cudzom a pre ne nepochopiteľnom svete. Vzťahy medzi postavami sú absurdné a nezvyčajné, postavy medzi sebou
nevedia komunikovať. Veľmi často sa vyskytujú monológy postáv, ktoré síce nasledujú za sebou, ale nenadväzujú logicky, čo spôsobuje
nízku zrozumiteľnosť. Konanie postáv často nekorešponduje s ich slovami.
Postavy nežijú plnohodnotným životom, často konajú
bezcieľne. Postavy sú podriadené modernej dobe, ktorú však vnímajú ako niečo, čo ich ohrozuje.
Na rozdiel od ostatných, či už
dramatických alebo iných literárnych diel, sa v absurdnej dráme nevyskytujú hrdinovia, v absurdnej dráme sa často hovorí o
antihrdinoch, ktorí sa správajú absurdne a až groteskne.
Zhrnutie znakov:
1. autori vychádzali
z existencializmu
2. opovrhovali angažovanosťou, nechceli meniť svet
3. v hrách chýbal súvislý dej, zápletka, motivácia konania
postáv, komunikácia postáv a rozuzlenie v závere
4. absurdná dráma predstavuje človeka v nezmyselných situáciách
5. jazyk je
plný nezmyslov, fráz
Autori: Samuel Beckett ( bekit ) 1906 – 1989 írsky dramatik, nositeľ NC
Eugene Ionesco ( jonesko ) 1912 – 1994 francúzsky dramatik rumunského pôvodu
Friedrich Durrenmatt 1921 - 1991
švajčiarsky dramatik
Václav Havel 1936 -2011 , český dramatik
Samuel Beckett: Čakanie na
Godota, je to dvojdejstvová hra o čakaní, ktoré neprináša žiaden úžitok. Neustále sa opakujú gestá, slová – monotónna
apatická existencia človeka. Scénu predstavuje dedinská cesta so stromom a pod ním sú Vladimír a Estragon čakajúci na Godota. Nevieme, kto
je Godot, prečo naňho čakajú, kedy príde. Na konci prvého dejstva chlapec oznámi, že Godot nepríde. Druhé dejstvo je také ako prvé, nič
sa nedeje. Čakanie je základná charakteristika ľudskej existencie, človek vždy na niečo čaká, po niečom túži.
Epické divadlo – zakladateľom je Bertolt Brecht(1898-1956). Svojím divadlom chcel vzbudiť v
divákovi nielen emócie, ale najmä racio. Preto, aby odpútal diváka od prežívania deja, využíval rôzne techniky (songy, film, zmena kulís
pred očami diváka a pod.). Mení sa aj herecký výraz – herec už neprežíva postavu, ale ju predstavuje. Cieľom epického divadla má byť
zmena diváka a tým aj spoločnosti. Vychádzal z marxistickej filozofie a netajil sa názormi o potrebe revolučnej premeny spoločnosti. Jeho
umenie malo prevychovávať človeka a hlavne malo byť v službách pokrokových ideí. A na to sa mu už zdala klasická dramatika, ktorá
vychádzala z princípov Aristotelovej Poetiky, neúčinná. Herci sa majú snažiť navodiť pocit odcudzenia, čím umožnia divákovi pristupovať
k dianiu na javisku kriticky. Odcudzenie hercov znamená, že sa herec nesmie celkom premeniť na stvárňovanú osobu, vciťovať sa do nej, len
ju má predviesť.
Zhrnutie znakov:
1. divák si má stále uvedomovať, že sleduje len predstavenie
2.
v dielach vystupuje veľa epizódnych postáv ( znak epiky )
3. dielo nie je členené na dejstvá, ale na scény
4. v hre sú
medzititulky, ktoré nás informujú, čo sa stane
5. je to angažované divadlo, autor chce divadlom meniť svet
6. herec má mať odstup
od textu, nesmie sa stotožniť s úlohou, ide o racionálny prístup
7. v hrách sa využívajú songy, komentáre, masky...
Tvorba:
Žobrácka opera, Matka Guráž a jej deti, Kaukazský kriedový kruh
Matka Guráž a jej deti: inšpirácia dielom
Grimmelshausena. Na rozdiel od klasickej drámy má dielo množstvo epizódnych postáv. Autor dej komentuje medzititulkami a hlavne songami. Dielo
nie je členené ne dejstvá. Matka Guráž je markytánka a sprevádza vojsko, žije z vojny ( tridsaťročná vojna ), teší sa z jej trvania,
lebo vojna jej zabezpečuje živobytie. Do konca hry nepochopí, že aj ona je obeťou vojny, ktorá jej vzala deti ( dvoch synov a nemú dcéru ).
Slovenská dráma po roku 1945
Slovenská divadelná scéna v súčasnosti: SND, Štúdio S,
GUnaGU, Trnavské divadlo, Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene, Štátne divadlo J. Borodáča v Košiciach, Romathan v Košiciach, Thália
v Košiciach, Divadlo J. Záborského v Prešove, Divadlo A. Bagara v Nitre. V 60. rokoch nástup Lasicu a Satinského – založili Divadlo na
korze – 1. slovenskú alternatívnu scénu. Neskôr vzniká Štúdio S, Divadlo GUnaGU – režisér Klimáček. Úspešné je aj RND režiséra
Štepku.
V slovenskej dráme po roku 1945 dominujú títo autori: Bukovčan(preberali sme Kým kohút nezaspieva) a Karvaš. V 60. rokoch 20.
storočia vzniklo alternatívne divadlo. Jeho predstaviteľmi boli Lasica a Satinský.
Lasica (1940- ) a Satinský (
1941-2002)
Satinský bol rodák z Bratislavy. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU. Pôsobil v 60. rokoch v Divadle na korze. V 70.
rokoch – zákaz činnosti. Od r. 1982 účinkovali s Lasicom v Štúdiu S. Všestranný talent: herec, fejtonista, autor, spisovateľ pre
dospelých aj pre deti.
Milan Lasica už počas štúdia začal vystupovať so Satinským v autorských dialógoch v bratislavskej Tatre.
V Divadle na korze pôsobil koncom 60. rokov opäť so Satinským. Od roku 1970 mali zákaz činnosti.
Dlhší čas účinkovali v
spevohre Novej scény, potom v činohre.
V roku 1982 sa stal neoddeliteľnou súčasťou novozaloženého Štúdia S, kde je v
súčasnosti riaditeľom. Známym sa stal predovšetkým ako herec v autorských divadelných predstaveniach spolu s J. Satinským.
Ich
spoločný knižný debut Nečakanie na Godota, ale i ďalšie knihy sú súbormi dramatických scénok a poviedok. Komika je založená na ironickom
posunutí tých najbanálnejších životných situácií do absurdity. Ich texty sú venované slovenskej národnej mentalite, ku ktorej sa
vyslovujú so skeptickým humorom.
Samostatnú autorskú tvorbu predstavujú najmä Lasicove piesňové texty. Časť z nich vyšla knižne
(Bolo nás jedenásť, Piesne o ničom). Jeho texty nenápadne reflektujú smutno-smiešne stránky ľudskej povahy, malosť a radosť a spokojnú
obmedzenosť. Iné sú zasa lyricko-komickým odhaľovaním drobných potešení každodenného života.
V roku 2008 získal Milan Lasica
prestížne ocenenie Cena Dominika Tatarku za knihu Bodka.
Spolu s J. Satinským oslávili štyridsať rokov spolupráce v Štúdiu S
20. decembra 1999.
Sú zakladateľmi intelektuálneho kabaretného divadla na Slovensku. Ich tvorba je novátorská
a odvážna, využívajú jazyk – žargón, nárečie, ľudové výrazy.
Témy: národná mentalita: pranierujú našu ťapákovčinu,
odovzdanosť osudu, lenivosť uvažovať, zaujímajú sa o moderného človeka korumpovaného a ujarmeného vyspelou a odosobnenou civilizáciou.
V dvojici Satinský predstavoval prostejšieho, ľudskejšieho partnera a Lasica stelesňoval prísneho a ironického vzdelanca. Ovplyvnil ich
Voskovec a Werich a spolupracovali aj s Horníčkom a Filipom.
Využívali slovné hry, paradox, nonsens, iróniu, sebairóniu,
improvizáciu, nečakanú pointu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta