Literatúra je kronikou ľudských myšlienok, pocitov, zrkadlom tej – ktorej etapy spoločnosti. Odráža vnútorný svet človeka. Jeho žiale, radosti a city – z ktorých najhlbší a najsilnejší je určite láska. Láska k vlasti, žene, rodine – i tá prvotná – láska k životu. Stretávame sa s ňou v dielach všetkých literárnych období a prúdov, od čias antického Grécka až po súčasnosť.
- študoval v Jene, kde sledoval tienisté stránky nemeckého
nacionalizmu – rozpínavosť, povýšenosť, podceňovanie iných národov – každú zmienku o slovanstve považovala vláda za vlastizradu;
evanjelický kňaz v Budapešti, neskôr profesor na viedenskej univerzite
- zoznámil sa s dcérou evanjelického profesora Friderikou
Schmidtovou, matka im vo vzťahu bránila: až po 16-tich rokoch si ju („ Mínu“) mohol odviesť ako svoju manželku
- stal sa stúpencom
austroslavizmu – zblíženia Slovanov vrámci Habsburskej monarchie
DIELO: (č.7) Básne Jána Kollára, O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slovanskými, Národné spievanky
SLÁVY DCÉRA (1832)
- prvým básnikom
v slovenskej klasicistickej literatúre, ktorý ospieval ľúbostný cit k žene, bol Ján Kollár; lyricko epická skladba Slávy dcéra
predstavuje ľúbostný denník autora; hlavnou postavou je krásna Mína, dcéra Bohyne Slávy inšpirovala ho skutočná Friderika S., do ktorej bol
zamilovaný a pre ktorú trpel
- nejde však zďaleka len o vyjadrenie hlbokého citu k milovanej Míne; celé dielo je preniknuté
myšlienkami vlastenectva a slovanskej vzájomnosti, podobne ako všetky vtedajšie klasicistické diela
- skladá sa z predspevu, ktorý je
považovaný za najsilnejšie miesto Slávy dcéry po umeleckej, obsahovej a myšlienkovej stránke a 5 spevov; predspev predstavuje pôsobivú
elégiu nad slovanskou minulosťou, v ktorej zvíťazilo násilie nad spravodlivosťou: autor si uvedomuje, koľko príkoria vytrpeli Slovania, no
neprejavuje nenávisť k príslušníkom iných krajín; v závere vyjadruje nádej v lepšiu budúcnosť svojho národa
„ Aj zde leží zem
ta, před okem mým smutně slzícím, někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“
„ Ne z mutného oka, z ruky pilné náděje kvitne, tak
jen i zlé múže státi se ješťě dobrým.“
- v prvom speve = Sála, sa vyznáva zo svojej lásky k Míne; hlbšie sa zamýšľa
nad zmyslom lásky ako takej; na otázku: „ Miluješli vlasti svou více, čili Mínu?“ odpovedá, hneď potom, ako si vytrhne srdce z hrude: „
Na, jednu vlasti púlku, druhou Míne!“; v závere sa lúči s Mínou a sľubuje jej vernosť
- v druhom (Labe, Rén, Vltava)
a treťom (Dunaj) speve básnik prechádza polabskými a pobaltskými krajinami, neskôr putuje i po slovanských krajoch; spomína na
slávu a utrpenie, prichádza k mnohým dôležitým zisteniam:
„ Krásněji se nikdo nehonosí, jako vlastnec, jenž v svém srdci celý
národ nosí.“
„ Pravou vlast jen v srdci nosíme, tuto nelze bíti ani krásti.“
„ Srdce samo dává věcem barvu, smíchy klade na
rty starobě, na tvář mladi pláč a šedin barvu.“
- vidina zjednoteného Slovanstva ho utešuje, hoci smúti za Mínou; láska k nej sa
mu zdá byť neperspektívna a tak uvažuje nad spoločným stretnutím až po smrti
- vo štvrtom speve Léthe (podľa gréckej báje
rieka, z ktorej pijeme zabúdanie) prechádza s Mínou po slovanskom nebi, kde vládne radosť; spomína na veľké slovanské osobnosti, chváli
vlastencov
- piaty spev Acheron predstavuje peklo, kde skončia neprajníci a zradcovia Slovanov
- básnik napodobňuje antické
vzory, čo sa prejavuje starobylosťou jazyka; je to dosť náročné na čítanie, no v každom prípade významné dielo, ktoré malo obrovský
vplyv na vývin slovenskej a českej literatúry, vychovávalo celé generácie k ideám vlastenectva a humanizmu, pomocou ktorých sa národ
bránil proti útlaku
- kritizoval nejednotnosť národných síl, napodobňovanie cudzích vzorov, volal po národnej hrdosti – s odvolaním
na bohatú históriu .. veľká budúcnosť Slovanov
- ako domáci učiteľ sa dostal do rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do Márie, neskôr však odišiel (lýceum v BA, univerzita v Halle) a Máriu medzitým vydali; pôsobil ako vychovávateľ, potom evanjelický farár
DIELO: Detvan (č.17), Nehaňte ľud môj (obrana, posilnenie národného povedomia), Zaspievam báseň o slobodnej vlasti (oslava revolúcie 1848)
MARÍNA
„ Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam
peknotou nadšený, a v tomto duše mojej ohlase svet môj zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona
mi svety pohýna,
ona mi kýva zo sto životov: no centrom, živlom, nebom, jednotou – krás mojich moja Marína.“
- najkrajšou
slovenskou romantickou skladbou o láske je Marína Andreja Sládkoviča; môžeme ju rozčleniť na Predspev, prvý spev Krása –
ľúbosť, druhý spev Sláva, tretí spev Vzkriesenie a Dospev
- autor sa vyrovnáva s vlastným ľúbostným
zážitkom, ale i predsudkami štúrovcov voči láske k žene; osmelil sa osláviť krásu, lásku, mladosť, čo Štúr prijal s nevôľou –
tému považoval za málo vlasteneckú
- Marína má 2 časti: prvá = lyricko – epická zobrazuje nešťastnú lásku k M.P. / v druhej =
reflexívno – symbolickej láska nadobúda nadosobný, spoločenský charakter
- básnikova láska k Maríne sa prelína s láskou k otčine
– niet divu, že je Marína považovaná za „ dcéru“ Slávy dcéry
- ide predovšetkým o nadšenú oslavu krásy – stelesnením
všetkých krás je pre Sládkoviča práve Marína; jeho láska k nej je veľká, krásna a čistá, nesebecká; láska k žene a vlasti sú
preňho dve najväčšie hodnoty, ktoré si ale neprekážajú:
„ Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine
a obe v jednom objímať.“
- nachádzame tu autorove myšlienky o kráse, ktorú spája s mravnosťou a pravdou; človek sa ochudobňuje,
keď vo svete, ktorý ho obklopuje, prehliada krásu:
„ Beda, kto v mori vidí len vodu, kto nepočuje nemú prírodu, a v skalách vidí len
skaly ...“
... a tiež neuveriteľne krásne a originálne vyznanie lásky:
„ ... možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť
v samote, možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote, možno mi seba samého zhubiť: nemožno mi ťa
neľúbiť!“
- vyznáva sa tiež z hlbokého a úprimného citu k rodnému kraju; má vrúcny vzťah k Tatrám, Sitnu a Hronu;
-
nastoľuje myšlienky slovanskej vzájomnosti
- veril v Máriinu lásku a vernosť, ktorú nezlomia nijaké nástrahy („ duše verne
spriatelené ani večnosť nerozpojí “)
- autorova láska je pevný cit, schopný pretvárať svet – v podobnom zmysle oslavuje mladosť
ako najkrajší obraz krásy a lásky; mladosť preňho nie je len vek, ale bojovnosť a sviežosť ducha – tento vzťah k životu mu pomohol
vyrovnať sa s rozchodom
- narozdiel od Kollára, ktorý pretvoril svoju milú na vidinu a sledoval ju na ceste po záhrobí, Sládkovič, keď
mu Marína nebola súdená v pozemskom živote, odoláva vábeniu víly a zrieka sa lásky k nej
- obžalúva spoločnosť, v ktorej
dievčina nemôže byť paňou svojho srdca a stať sa ženou muža, ktorého miluje
- ku koncu zisťuje, že život je nekonečná premena
a to mu vlieva novú silu a nádej
- zamýšľa sa nad zmyslom života a výsledkom jeho úvah je tento záver: práca pre blaho iných;
poslaním človeka je totiž vyplniť život krásou – takto vyrovnaný píše posledné slohy, kde už niet trpkosti a bolesti, len blažená
spomienka na krásu a lásku