Jozef Gregor - Tajovský tvorba

Jozef Gregor - Tajovský tvorba
 
Úvod
,,Človek! To je pre mňa najvyšší pochop šľachetnosti, mravnosti, národovectva a všetkého dobrého a pekného.“
Jozef Gregor – Tajovský
 
Nie náhodou som si vybrala ako motto môjho projektu jeho vlastné slová – jeho vyznanie o človeku. Lebo človek s jeho dobrými vlastnosťami, ale aj s chybami a nedostatkami, človek vo svojich nepretržitých zápasoch a snaženiach je v centre pozornosti spisovateľa Jozefa Gregora – Tajovského. Celou svojou umeleckou tvorbou zápasil autor o človeka svojich predstáv, človeka lepšieho a šľachetnejšieho, bojoval za jeho pozdvihnutie a oslobodenie, za krajší a plnší život svojich rodákov, za sociálne a morálne pozdvihnutie slovenského človeka. Ľudský profil Jozefa Gregora – Tajovského sformovalo prostredie z ktorého vyšiel, sformovala ho slovenská dedina, ktorá mu bola na začiatku životnej dráhy kolískou, a ktorá ho po jeho plodných rokoch prijala s úctou, aby v nej našiel večný odpočinok. Možno aj vďaka blízkosti tejto dediny k môjmu domovu je teraz práve Jozef Gregor – Tajovský autor, ktorý ma oslovil a teda aj témou môjho projektu.

Rodinné zázemie
Narodil sa 18. októbra 1874 v stredoslovenskej obci Tajov, v prírodnom prostredí pod Kremnickými vrchmi, ako najstaršie dieťa v mnohodetnej rodine. Tajovský mal 6 bratov a 2 sestry. Jeho otec Alojz pochádzal z inej spoločenskej vrstvy ako matka. Bol synom majstra tajovskej huty. Pôvodne sa vyučil za čižmára, ale po skončení vojenčiny sa stal zamestnancom huty. Dlhší čas pôsobil v Tajove ako richtár. Snaha udržať si svoje spoločenské postavenie spôsobila, že sa Alojz Gregor ustavične usiloval zapáčiť sa vrchnosti. Práve pre tieto momenty si otec so synom nerozumeli a neutvoril sa medzi nimi nejaký srdečnejší vzťah. Iné boli Tajovského vzťahy k matke Anne Gregorovej. Matka zavalená robotou a starosťami o mnohodetnú rodinu zostala po celý život prostou dedinskou ženou, vernou svojmu sociálnemu pôvodu. Tajovský miloval matku a veľmi si ju vážil po celý život. Nie však toto rodinné prostredie bolo prostredím Tajovského detstva. Keďže v rodnom dome bolo ešte deväť súrodencov, dala matka malého Jozefa na výchovu k svojim rodičom. Šťastné dni detstva prežil Jozef v kruhu starých rodičov Greškovcov. Spomienka na pracovitého starého otca Štefana Grešku, hutníckeho robotníka a domkára, na jeho ľudovú múdrosť a čestnosť zostali pre Tajovského akýmisi opornými bodmi, hodnotami trvalými a nemennými, hodnotami, ktoré tvorili východiskový bod jeho prístupu k životu a svetu. Rodisko sa podpísalo pod jeho národnú uvedomelosť, čo mu pomohlo pri zblížení sa s banskobystrickými národovcami. Národné presvedčenie bolo neskôr dôvodom na časté striedanie učiteľských miest, keďže bolo prameňom nezhôd s vrchnosťou (cirkevnou i štátnou).
  
Štúdium
Po skončení prvých tried ľudovej školy, ktoré navštevoval v Tajove, prešiel Jozef Gregor na žiadosť rodiny študovať do Banskej Bystrice. V Banskej Bystrici začína sa u mladého Tajovského pomalý proces národného uvedomovania. Pod vplyvom vlastných skúseností z prostredia školy, výsmeškov, ktoré musel znášať pre svoj slovenský pôvod, ako aj komolenie maďarčiny od spolužiakov a nezmyselnosť memorovania učebnej látky v maďarčine, začína si uvedomovať nebezpečenstvo maďarizácie. Z Banskej Bystrice odchádza na Učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom. Počas štúdií na tomto ústave číta už ako uvedomelý Slovák diela slovenských básnikov Hollého, Kollára, Sládkoviča a i. Za prejavy svojho národného cítenia sa neraz dostáva do rozporov z profesormi. Len s veľkými ťažkosťami sa mu podarilo doštudovať, ale aj napriek tomu nevzdal sa svojho národného presvedčenia. V tomto období sa pokúšal aj umelecky tvoriť. Začal najskôr veršami. Boli to však len ponášky na ľudovú tvorbu a ľúbostné veršíky.
 
Pôsobenie
V rokoch 1893 – 1904 pôsobil ako učiteľ v Banskej Bystrici, Hornej Lehote a Kolároviciach, 1894 – 1898 v Dohňanoch, Lopeji, Pohorelej a Podlaviciach. Napokon odišiel znovu študovať, tentoraz do Prahy na obchodnú akadémiu, kde jeho štúdium finančne podporovala Českoslovanská jednota. Počas štúdií v Prahe sa stal členom spolku Detvan, zblížil sa s hlasistami aj s českými realistami. Prebúdzal národné povedomie dedinského a robotníckeho ľudu, sústredil sa najmä na odhaľovanie jeho zlého sociálneho postavenia, študoval jeho život (piesne, obyčaje, porekadlá, jazyk) a z neho čerpal hlavnú tematiku vo svojej prozaickej i dramatickej tvorbe. Po štúdiu nastúpil do Vidieckej ľudovej banky, neskôr do Tatra banky, no súčasne pracoval i v Ľudových novinách. V roku1907 sa v Nadlaku oženil s Hanou Lilgovou. Tajovský sa v roku 1912 stal tajomníkom Klubu Slovenskej národnej strany v Martine a počas vojny (roku 1915) redaktorom Národného hlásnika. V tom istom roku bol povolaný k vojsku a odvelený na ruský front, kde však prebehol do ruského zajatia. V Bobrujsku roku 1917 vstúpil do česko-slovenských légií, bojoval s nimi proti nastupujúcej moci sovietov, bol redaktorom Slovenských listov v Kyjeve, od roku 1919 redigoval časopis Slovenské hlasy, po vojne sa vrátil na Slovensko (1920). Po krátkom pobyte v Martine sa usadil v Bratislave, kde bol prednostom legionárskej kancelárie. Roku 1925 bol penzionovaný. V Bratislave žil a tvoril až do smrti. Spolu s manželkou sa stal podporovateľom chudobných začínajúcich autorov. Pochovaný je v rodnom Tajove. Veľká časť života prozaika a dramatika Jozefa Gregora Tajovského je spojená s rodným Tajovom, s Banskou Bystricou a s obcami v jej okolí: Pohorelá, Lopej, Horná Lehota, Podlavice. Citovo priľnul najmä k Tajovu. K rodnému kraju prejavoval lásku a príchylnosť po celý svoj život. Dokázal to i tým, že sa dal pochovať na tajovskom cintoríne, ako si to želala aj jeho manželka spisovateľka Hana Gregorová. Od vstupu do slovenskej politiky a verejného života ako hlasista i prúdista, neskôr čelný predstaviteľ Slovenskej národnej strany podporoval čechoslovakistické tendencie. J.G. Tajovský bol člen výberu Spolku slovenských umelcov i Spolku slovenských spisovateľov. Jozef Gregor - Tajovský je  nositeľ štátnej ceny (1934).

Umelecká tvorba
Naša kultúra má v Jozefovi Gregorovi Tajovskom svojho významného realistického spisovateľa. Tajovský ako nová generácia svojou tvorbou bezprostredne nadväzujú na tvorbu Martina Kukučína a ďalej rozvíjajú jej najpozitívnejšie zložky, t. j. kriticko – realistické  videnie súčasného spoločenského diania, umocňujú sociálne momenty, neľútostne odhaľujú najdôležitejšie a prvoradé príčiny zaostalosti a biedy slovenského človeka. Vstup Jozefa Gregora – Tajovského do slovenskej literatúry bol veľmi skromný, zodpovedajúci jeho kritickému postoju k sebe a k svojej tvorbe. Ako študent začal písať verše. Niektoré  boli uverejnené v Slovenských pohľadoch. Roku 1897 vychádzajú jeho začiatočnícke prozaické práce v knihe skromného názvu Omrvinky. V tom istom roku vydáva aj ďalšiu zbierku čŕt a rozprávok z dedinského prostredia pod titulom Z dediny. Od začiatku zostáva Tajovský vo svojej tvorbe väčšinou verný dedinskému prostrediu, z ktorého pochádzal, a ktoré dôverne poznal. Jeho spätosť s dedinou a so životom prostých dedinský ľudí všetkých spoločenských vrstiev sa prejavuje vo všetkých jeho prózach nielen v štýle a jazyku, ale najmä v hlbokom načrení do duše človeka , v úplnom precítení jeho vnútorných pohnutí a poznaní jeho myšlienkových pochodov, v stotožnení sa s jeho bolesťami a utrpeniami. Tajovský sa svojimi rozprávkami z dedinského prostredia stal psychológom duše slovenského ľudu.

Na ďalší ideový a umelecký rast spisovateľa mal ďalekosiahly vplyv jeho pobyt v Prahe, najmä stretnutie s generáciou hlasistov. V ďalších jeho prácach sa čoraz viac dostávajú do popredia sociálne momenty. Roku 1900 vydáva zbierku Rozprávky, roku 1904 Besednice a Rozprávky pre ľud. V týchto poviedkach Tajovský otvorene odhaľuje mnohé neduhy dedinského prostredia, kritizuje najmä alkoholizmu ako jeden z najhorších spoločenských javov, ale nezabúda ani na odhalenie príčin, ktoré k nemu vedú – zaostalosť a bieda. Sociálna tematika a ostrá kritika spoločenského systému, ktorý je hlavnou príčinou katastrofálnej situácie pracujúceho ľudu, vystupuje ostro do popredia hlavne v poviedkach Maco Mlieč a Apoliena. Roku 1907 vychádza zbierka Smutné nôty, ktorú autor rozdelil na dve časti. Do prvej časti zaradil volebné poviedky a do druhej úsmevné spomienkové črty zo života dedinského ľudu a najmä príhody zo života starých rodičov. Z týchto poviedok plynie srdečnosť a rodinné teplo (Prvé hodinky, Do konca, Do kúpeľa). V rokoch 1907 – 1915, čiže v období do prvej svetovej vojny vyšli zbierky Spod kosy, Tŕpky a Zbohom. Črty a poviedky týchto zbierok sú, možno povedať vrcholom Tajovského kriticizmu. Neobchádza sprievodné javy tohto obdobia, ako je vysťahovalectvo, ale predovšetkým stále ostro kriticky odhaľuje biedu spôsobenú vykorisťovaním, biedu v jej otrasných podobách a formách (Mamka Pôstková, Horký chlieb, Na chlieb).

Tak ako Tajovského prózy aj jeho dramatická tvorba znamená veľký prínos pre slovenskú literatúru. Jeho prvé dramatické pokusy pochádzajú už z jeho študentských pražských čias. Prvou uverejnenou pracou z dramatickej tvorby bola komická črta Jej budúci (1897). Roku 1898 vyšla jednoaktovka Sľuby, ktorú autor neskôr rozpracoval a roku 1900 vyšla ako Ženský zákon. Úsmevný, humorne ladený Ženský zákon je vydarenou kritikou viacerých nedostatkov, ktoré sa vyskytujú v dedinskom prostredí, najmä však kritikou mamonárstva. Hra Ženský zákon je horu vyváženou vo všetkých zložkách. Ideovému zámeru autor podriadil aj jazyk a štýl. Krásna ľudová reč postáv ešte umocňuje umelecký dojem celého diela. Roku 1901 vychádza tragicky ladená dráma Nový život a roku 1905 jednoaktovka Matka. Vrcholným dielom slovenskej drámy sa však svojimi umeleckými kvalitami stali Statky – zmätky. Táto dráma vznikla v časoch Tajovského pobytu v Nadlaku a tematicky z tohto prostredia čerpá. Roku 1911 vyšla ešte dráma V službe a jednoaktovky Hriech a Tma. Posledné dve sú kritikou dôsledkov vysťahovalectva. Dramatická tvorba Tajovského z poprevratového obdobia nedosahuje úroveň jeho dovtedajšej dramatickej tvorby. Najväčšiu hodnotu z jeho poprevratovej tvorby majú jeho historické drámy Smrť Ďurka Langsfelda a Blúznivci. V historickej dráme Smrť Ďurka Langsfelda snažil sa Tajovský na pozadí osudu hlavného hrdinu podať pravdivý obraz veľkých udalostí v dejinách Slovákov – revolučných rokov 1848 – 1849. Ďalšia dráma Blúznivci načiera tematicky do obdobia prvej svetovej vojny. Tajovský sa v nej snaží riešiť spoločenské pomery tohto obdobia. Okrem historických hier napísal Tajovský v poprevratovom období spoločenskú hru Jej prvý román, hru Sokolská rodina a bábkovú hru Sova Zuza.
 
Záver
Tajovský uviedol do literatúry postavy a problémy zo sveta najbiednejších, ktoré zatiaľ jej pozornosti unikali. Naplno rozvinul žáner poviedky a črty a doslova zakladateľský význam má jeho dramatická tvorba, čím iniciatívne pôsobil na ďalší literárny vývin. Významné postavenie Jozefa Gregora – Tajovského v slovenskej literatúre je nepopierateľné. Bol realista v živote i vo svojich dielach. Dalo by sa povedať, že jeho dielo bolo veľké pre svoju prostotu. V živote i v literatúre utekal vždy tento veľký dedinčan z veľkomestského prostredia do svojho sveta chalúp, do rodného Tajova. K rodnému kraju prejavoval lásku a príchylnosť po celý svoj život. Dokázal to i tým, že sa dal pochovať na tajovskom cintoríne, ako si to želala aj jeho manželka spisovateľka Hana Gregorová. Aj keď sa o Tajovského živote, ale aj tvorbe učíme na hodinách slovenčiny dúfam, že môj projekt zaujal a každý si v ňom našiel niečo nové čo ešte nevedel. Na záver chcem len povedať, že som hrdá na to, že môžem chodiť do školy pomenovanej po tejto veľkej osobnosti slovenskej literatúry.