Jozef Gregor - Tajovský tvorba
Jozef Gregor - Tajovský tvorba
Úvod
,,Človek! To je pre mňa
najvyšší pochop šľachetnosti, mravnosti, národovectva a všetkého dobrého a pekného.“
Jozef Gregor – Tajovský
Nie náhodou som si vybrala ako motto môjho projektu jeho vlastné slová – jeho vyznanie o človeku. Lebo človek s jeho dobrými
vlastnosťami, ale aj s chybami a nedostatkami, človek vo svojich nepretržitých zápasoch a snaženiach je v centre pozornosti spisovateľa
Jozefa Gregora – Tajovského. Celou svojou umeleckou tvorbou zápasil autor o človeka svojich predstáv, človeka lepšieho a šľachetnejšieho,
bojoval za jeho pozdvihnutie a oslobodenie, za krajší a plnší život svojich rodákov, za sociálne a morálne pozdvihnutie slovenského
človeka. Ľudský profil Jozefa Gregora – Tajovského sformovalo prostredie z ktorého vyšiel, sformovala ho slovenská dedina, ktorá mu bola na
začiatku životnej dráhy kolískou, a ktorá ho po jeho plodných rokoch prijala s úctou, aby v nej našiel večný odpočinok. Možno aj vďaka
blízkosti tejto dediny k môjmu domovu je teraz práve Jozef Gregor – Tajovský autor, ktorý ma oslovil a teda aj témou môjho projektu.
Rodinné zázemie
Narodil sa 18. októbra 1874 v stredoslovenskej obci Tajov, v
prírodnom prostredí pod Kremnickými vrchmi, ako najstaršie dieťa v mnohodetnej rodine. Tajovský mal 6 bratov a 2 sestry. Jeho otec Alojz
pochádzal z inej spoločenskej vrstvy ako matka. Bol synom majstra tajovskej huty. Pôvodne sa vyučil za čižmára, ale po skončení vojenčiny
sa stal zamestnancom huty. Dlhší čas pôsobil v Tajove ako richtár. Snaha udržať si svoje spoločenské postavenie spôsobila, že sa Alojz
Gregor ustavične usiloval zapáčiť sa vrchnosti. Práve pre tieto momenty si otec so synom nerozumeli a neutvoril sa medzi nimi nejaký
srdečnejší vzťah. Iné boli Tajovského vzťahy k matke Anne Gregorovej. Matka zavalená robotou a starosťami o mnohodetnú rodinu zostala po
celý život prostou dedinskou ženou, vernou svojmu sociálnemu pôvodu. Tajovský miloval matku a veľmi si ju vážil po celý život. Nie však
toto rodinné prostredie bolo prostredím Tajovského detstva. Keďže v rodnom dome bolo ešte deväť súrodencov, dala matka malého Jozefa na
výchovu k svojim rodičom. Šťastné dni detstva prežil Jozef v kruhu starých rodičov Greškovcov. Spomienka na pracovitého starého otca
Štefana Grešku, hutníckeho robotníka a domkára, na jeho ľudovú múdrosť a čestnosť zostali pre Tajovského akýmisi opornými bodmi,
hodnotami trvalými a nemennými, hodnotami, ktoré tvorili východiskový bod jeho prístupu k životu a svetu. Rodisko sa podpísalo pod jeho
národnú uvedomelosť, čo mu pomohlo pri zblížení sa s banskobystrickými národovcami. Národné presvedčenie bolo neskôr dôvodom na časté
striedanie učiteľských miest, keďže bolo prameňom nezhôd s vrchnosťou (cirkevnou i štátnou).
Štúdium
Po skončení prvých tried ľudovej školy, ktoré navštevoval v Tajove, prešiel Jozef Gregor na
žiadosť rodiny študovať do Banskej Bystrice. V Banskej Bystrici začína sa u mladého Tajovského pomalý proces národného uvedomovania. Pod
vplyvom vlastných skúseností z prostredia školy, výsmeškov, ktoré musel znášať pre svoj slovenský pôvod, ako aj komolenie maďarčiny od
spolužiakov a nezmyselnosť memorovania učebnej látky v maďarčine, začína si uvedomovať nebezpečenstvo maďarizácie. Z Banskej Bystrice
odchádza na Učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom. Počas štúdií na tomto ústave číta už ako uvedomelý Slovák diela slovenských
básnikov Hollého, Kollára, Sládkoviča a i. Za prejavy svojho národného cítenia sa neraz dostáva do rozporov z profesormi. Len s veľkými
ťažkosťami sa mu podarilo doštudovať, ale aj napriek tomu nevzdal sa svojho národného presvedčenia. V tomto období sa pokúšal aj umelecky
tvoriť. Začal najskôr veršami. Boli to však len ponášky na ľudovú tvorbu a ľúbostné veršíky.
Pôsobenie
V rokoch 1893 – 1904 pôsobil ako učiteľ v Banskej Bystrici, Hornej Lehote a Kolároviciach, 1894 – 1898
v Dohňanoch, Lopeji, Pohorelej a Podlaviciach. Napokon odišiel znovu študovať, tentoraz do Prahy na obchodnú akadémiu, kde jeho štúdium
finančne podporovala Českoslovanská jednota. Počas štúdií v Prahe sa stal členom spolku Detvan, zblížil sa s hlasistami aj s českými
realistami. Prebúdzal národné povedomie dedinského a robotníckeho ľudu, sústredil sa najmä na odhaľovanie jeho zlého sociálneho
postavenia, študoval jeho život (piesne, obyčaje, porekadlá, jazyk) a z neho čerpal hlavnú tematiku vo svojej prozaickej i dramatickej tvorbe.
Po štúdiu nastúpil do Vidieckej ľudovej banky, neskôr do Tatra banky, no súčasne pracoval i v Ľudových novinách. V roku1907 sa
v Nadlaku oženil s Hanou Lilgovou. Tajovský sa v roku 1912 stal tajomníkom Klubu Slovenskej národnej strany v Martine a počas vojny
(roku 1915) redaktorom Národného hlásnika. V tom istom roku bol povolaný k vojsku a odvelený na ruský front, kde však prebehol do ruského
zajatia. V Bobrujsku roku 1917 vstúpil do česko-slovenských légií, bojoval s nimi proti nastupujúcej moci sovietov, bol redaktorom Slovenských
listov v Kyjeve, od roku 1919 redigoval časopis Slovenské hlasy, po vojne sa vrátil na Slovensko (1920). Po krátkom pobyte v Martine sa
usadil v Bratislave, kde bol prednostom legionárskej kancelárie. Roku 1925 bol penzionovaný. V Bratislave žil a tvoril až do smrti. Spolu s
manželkou sa stal podporovateľom chudobných začínajúcich autorov. Pochovaný je v rodnom Tajove. Veľká časť života prozaika a dramatika
Jozefa Gregora Tajovského je spojená s rodným Tajovom, s Banskou Bystricou a s obcami v jej okolí: Pohorelá, Lopej, Horná
Lehota, Podlavice. Citovo priľnul najmä k Tajovu. K rodnému kraju prejavoval lásku a príchylnosť po celý svoj život. Dokázal to i tým, že
sa dal pochovať na tajovskom cintoríne, ako si to želala aj jeho manželka spisovateľka Hana Gregorová. Od vstupu do slovenskej politiky a
verejného života ako hlasista i prúdista, neskôr čelný predstaviteľ Slovenskej národnej strany podporoval čechoslovakistické tendencie. J.G.
Tajovský bol člen výberu Spolku slovenských umelcov i Spolku slovenských spisovateľov. Jozef Gregor - Tajovský je nositeľ štátnej ceny
(1934).
Umelecká tvorba
Naša kultúra má v Jozefovi Gregorovi Tajovskom svojho významného
realistického spisovateľa. Tajovský ako nová generácia svojou tvorbou bezprostredne nadväzujú na tvorbu Martina Kukučína a ďalej
rozvíjajú jej najpozitívnejšie zložky, t. j. kriticko – realistické videnie súčasného spoločenského diania, umocňujú sociálne
momenty, neľútostne odhaľujú najdôležitejšie a prvoradé príčiny zaostalosti a biedy slovenského človeka. Vstup Jozefa Gregora –
Tajovského do slovenskej literatúry bol veľmi skromný, zodpovedajúci jeho kritickému postoju k sebe a k svojej tvorbe. Ako študent začal
písať verše. Niektoré boli uverejnené v Slovenských pohľadoch. Roku 1897 vychádzajú jeho začiatočnícke prozaické práce v knihe
skromného názvu Omrvinky. V tom istom roku vydáva aj ďalšiu zbierku čŕt a rozprávok z dedinského prostredia pod titulom
Z dediny. Od začiatku zostáva Tajovský vo svojej tvorbe väčšinou verný dedinskému prostrediu, z ktorého pochádzal, a ktoré
dôverne poznal. Jeho spätosť s dedinou a so životom prostých dedinský ľudí všetkých spoločenských vrstiev sa prejavuje vo všetkých
jeho prózach nielen v štýle a jazyku, ale najmä v hlbokom načrení do duše človeka , v úplnom precítení jeho vnútorných pohnutí
a poznaní jeho myšlienkových pochodov, v stotožnení sa s jeho bolesťami a utrpeniami. Tajovský sa svojimi rozprávkami z dedinského
prostredia stal psychológom duše slovenského ľudu.
Na ďalší ideový a umelecký rast spisovateľa mal ďalekosiahly vplyv jeho
pobyt v Prahe, najmä stretnutie s generáciou hlasistov. V ďalších jeho prácach sa čoraz viac dostávajú do popredia sociálne momenty. Roku
1900 vydáva zbierku Rozprávky, roku 1904 Besednice a Rozprávky pre ľud. V týchto poviedkach Tajovský otvorene
odhaľuje mnohé neduhy dedinského prostredia, kritizuje najmä alkoholizmu ako jeden z najhorších spoločenských javov, ale nezabúda ani na
odhalenie príčin, ktoré k nemu vedú – zaostalosť a bieda. Sociálna tematika a ostrá kritika spoločenského systému, ktorý je hlavnou
príčinou katastrofálnej situácie pracujúceho ľudu, vystupuje ostro do popredia hlavne v poviedkach Maco Mlieč a Apoliena.
Roku 1907 vychádza zbierka Smutné nôty, ktorú autor rozdelil na dve časti. Do prvej časti zaradil volebné poviedky a do druhej
úsmevné spomienkové črty zo života dedinského ľudu a najmä príhody zo života starých rodičov. Z týchto poviedok plynie srdečnosť
a rodinné teplo (Prvé hodinky, Do konca, Do kúpeľa). V rokoch 1907 – 1915, čiže v období do prvej svetovej vojny vyšli zbierky
Spod kosy, Tŕpky a Zbohom. Črty a poviedky týchto zbierok sú, možno povedať vrcholom Tajovského kriticizmu. Neobchádza
sprievodné javy tohto obdobia, ako je vysťahovalectvo, ale predovšetkým stále ostro kriticky odhaľuje biedu spôsobenú vykorisťovaním, biedu
v jej otrasných podobách a formách (Mamka Pôstková, Horký chlieb, Na chlieb).
Tak ako Tajovského prózy aj jeho
dramatická tvorba znamená veľký prínos pre slovenskú literatúru. Jeho prvé dramatické pokusy pochádzajú už z jeho študentských
pražských čias. Prvou uverejnenou pracou z dramatickej tvorby bola komická črta Jej budúci (1897). Roku 1898 vyšla jednoaktovka
Sľuby, ktorú autor neskôr rozpracoval a roku 1900 vyšla ako Ženský zákon. Úsmevný, humorne ladený Ženský
zákon je vydarenou kritikou viacerých nedostatkov, ktoré sa vyskytujú v dedinskom prostredí, najmä však kritikou mamonárstva. Hra
Ženský zákon je horu vyváženou vo všetkých zložkách. Ideovému zámeru autor podriadil aj jazyk a štýl. Krásna ľudová reč
postáv ešte umocňuje umelecký dojem celého diela. Roku 1901 vychádza tragicky ladená dráma Nový život a roku 1905 jednoaktovka
Matka. Vrcholným dielom slovenskej drámy sa však svojimi umeleckými kvalitami stali Statky – zmätky. Táto dráma vznikla
v časoch Tajovského pobytu v Nadlaku a tematicky z tohto prostredia čerpá. Roku 1911 vyšla ešte dráma V službe a jednoaktovky
Hriech a Tma. Posledné dve sú kritikou dôsledkov vysťahovalectva. Dramatická tvorba Tajovského z poprevratového obdobia
nedosahuje úroveň jeho dovtedajšej dramatickej tvorby. Najväčšiu hodnotu z jeho poprevratovej tvorby majú jeho historické drámy Smrť
Ďurka Langsfelda a Blúznivci. V historickej dráme Smrť Ďurka Langsfelda snažil sa Tajovský na pozadí osudu hlavného
hrdinu podať pravdivý obraz veľkých udalostí v dejinách Slovákov – revolučných rokov 1848 – 1849. Ďalšia dráma Blúznivci
načiera tematicky do obdobia prvej svetovej vojny. Tajovský sa v nej snaží riešiť spoločenské pomery tohto obdobia. Okrem historických
hier napísal Tajovský v poprevratovom období spoločenskú hru Jej prvý román, hru Sokolská rodina a bábkovú hru Sova
Zuza.
Záver
Tajovský uviedol do literatúry postavy a problémy zo sveta najbiednejších,
ktoré zatiaľ jej pozornosti unikali. Naplno rozvinul žáner poviedky a črty a doslova zakladateľský význam má jeho dramatická tvorba, čím
iniciatívne pôsobil na ďalší literárny vývin. Významné postavenie Jozefa Gregora – Tajovského v slovenskej literatúre je
nepopierateľné. Bol realista v živote i vo svojich dielach. Dalo by sa povedať, že jeho dielo bolo veľké pre svoju prostotu. V živote
i v literatúre utekal vždy tento veľký dedinčan z veľkomestského prostredia do svojho sveta chalúp, do rodného Tajova. K rodnému kraju
prejavoval lásku a príchylnosť po celý svoj život. Dokázal to i tým, že sa dal pochovať na tajovskom cintoríne, ako si to želala aj jeho
manželka spisovateľka Hana Gregorová. Aj keď sa o Tajovského živote, ale aj tvorbe učíme na hodinách slovenčiny dúfam, že môj projekt
zaujal a každý si v ňom našiel niečo nové čo ešte nevedel. Na záver chcem len povedať, že som hrdá na to, že môžem chodiť do školy
pomenovanej po tejto veľkej osobnosti slovenskej literatúry.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta