Spisovatelia spätí s bystrickým regiónom

NAŠI RODÁCI spisovatelia spätí s bystrickým regiónom
 
Úvod
Banská Bystrica bola už od pradávna centrom školstva, duchovného života, kultúry a literatúry. Postupne sa stávala strediskom slovenského národného života so živým študentským ruchom. Študentov sem priťahovala hlavne bohatá slovenská kultúrna a literárna tradícia. V 18. storočí tu pôsobil spolok Societas slavica, ktorý pod vedením Ondreja Plachého vydával prvý slovenský literárny časopis Staré noviny literního umění, neskôr to boli noviny Hronka, Cyril a Method. V banskobystrickom Národnom dome zasadalo prvé predsedníctvo Matice slovenskej. V Banskej Bystrici alebo v jej okolí sa narodili, prípadne študovali, verejne účinkovali a umelecky tvorili významné literárne osobnosti. Meno polyhistora Mateja Bela (1684 – 1749), člena popredných európskych učených spoločností, nazývaného „magnum decus Hungariae“ (veľká ozdoba Uhorska) je zakotvené priamo v embléme miestnej univerzity. S Banskou Bystricou a jej okolím sú tiež spojení Svetozár Hurban Vajanský, Božena Slančíková-Timrava, Ambro Pietor, Ondrej Plachý, Ján Kollár, Andrej Sládkovič, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, Izidor Žiak Somolický, Ján Botto, Terézia Vansová, Jaroslav Vlček, Jozef Gregor-Tajovský, Štefan Krčméry, Ľudo Ondrejov, Andrej Plávka, Alexander Matuška, František Švantner, Ján Mikleš, Ján Bodenek, Štefan Žáry, Peter Karvaš, Jozef Mistrík, Ivan Bukovčan, Zlata Solivajsová, Blanka Poliaková, Pavel Hrúz, Ivan Plintovič, Vladimír Hlôška, Andrej Sarvaš, Ján Števček, Mikuláš Kováč a mnohí iní.
 
1 Terézia Vansová
1.1 Detstvo
Terézia Vansová sa narodila spolu s bratom, dvojčaťom Ďurkom 18.4.1857 ako siedme dieťa evanjelického farára Samuela Medveckého a jeho manželky Terézie. Mladosť prežila vo Zvolenskej Slatine, v malej dedinke s čulým národným životom. Vyrastala vo vzdelanej rodine, ktorá udržiavala priateľské vzťahy s mnohými významnými spisovateľmi a národovcami – Sládkovičom, Škultétym, Franciscim, Čajakom, Dobšinským a ďalšími. Práve dvaja poslední – Čajak a Dobšinský – boli postupne manželmi Adely, najstaršej dcéry Medveckých. Dobšinský Terézii poskytoval cenné rady pri písaní.

1.2 Rodinný život
Ako osemnásťročná sa vydala za Jána Vansu a po sobáši odišli na evanjelickú faru do ďalekej spišskej dediny Lomničky. Tu navštevovala rodiny, trpezlivo vypočula ich problémy, poradila, potešila, v ženách podnecovala túžbu po vzdelaní. Radila im ako viesť domácnosť, no najmä im dodávala potrebné sebavedomie. V auguste 1876 sa Vansovým narodil syn Ľudovít. Malý Ľudovít bol od narodenia chorľavý a v marci 1881 zomrel. Opäť dvojčlenná rodina sa presťahovala do Rimavskej Píly pri Tisovci, Jánovho rodného kraja. Prežili tu 30 rokov, počas ktorých sa Terézia aktívne zapájala do kultúrneho života obyvateľov Gemera, podporovala manžela pri aktivitách potravinového spolku, školení včelárov a ovocinárov, a hlavne pri založení obecnej knižnice. Od roku 1911 bývala spoločne s rodinou v Banskej Bystrici kde aj zomiera 10.10.1942.

1.3 Tvorba
Písaniu sa venovala už od skorého veku. Smútkom a sentimentalitou naplnené verše uverejnené pod názvom Moje piesne v časopise Orol boli jej rozlúčkou s bezstarostným dievčenským obdobím. Po tragickom úmrtí syna si svoj hlboký žiaľ nad jeho stratou liečila písaním. V Národných novinách a Slovenských pohľadoch uverejňovala drobné literárne práce z prostredia evanjelických fár. V roku 1884 uverejnili jej prvé novely Jedlička a Rozsobášení. Nasledovali ďalšie, ktoré Svetozár Hurban Vajanský postupne uverejňoval v Slovenských pohľadoch. V roku 1889 vyšiel jej román Sirota Podhradských, skutočný príbeh siroty Violy, ktorá získa lásku bohatého mládenca, aj dôkaz neviny svojho otca. Tento sentimentálny a napínavý román, kde láska zvíťazí nad prekážkami je zároveň prvým slovenským románom napísaným ženskou autorkou. Pre mnohé čitateľky bol prvou prečítanou knihou v materinskom jazyku. Svoj honorár - šesťdesiat autorských knižiek, Vansová rozdala. V rokoch 1898–1914 redigovala prvý ženský časopis Dennica. Obsahoval rubriky z oblasti vedenia domácnosti, výchovy detí, zdravotníctva, informácie o významných ženách, ale aj o medzinárodnom ženskom hnutí. Boli tu uverejnené vtipy, reklamy, významné výročia, pôvodné i preložené literárne práce. Do časopisu prispievali Ján Vansa, E.Maróthy-Šoltésová, P.O. Hviezdoslav, Janko Jesenský, Janko Cigán (Ivan Krasko) a mnohí ďalší. Vyšla tu i beletrizovaná biografia Vansovej matky Terézia Vansová, rod. Lange (1900), v ktorej opisuje zvolenské obchodnícke prostredie i prostredie slatinskej fary. Napriek niektorým počiatočným výhradám a kritickým pripomienkam časopis dosiahol obrovský úspech i náklad – Dennica mala až tritisíc predplatiteľov. Od roku 1895 pôsobila ako podpredsedníčka Živeny(ženský spolok), podieľala sa aj na organizovaní augustových matičných slávností v Martine. Presadila sa i v európskom ženskom hnutí. Bola v písomnom kontakte s holandskou novinárkou A. H. Jakobsen. Prostredníctvom nej sa dostala Dennica na Svetovú výstavu ženského hnutia v roku 1899. Vansová je tiež autorkou niekoľkých divadelných hier. Najväčší úspech zožala hrou Svedomie. Päťdejstvovú drámu z dedinského prostredia hrali aj v Pešťbudíne a v Amerike. Pri príležitosti jej osemdesiatych narodenín hru na jej počesť zahralo Miestne divadelné združenie v Banskej Bystrici. Keď v Banskej Bystrici začal v roku 1920 vychádzať nový politicko-vzdelávací časopis Slovenská žena, stala sa jeho redaktorkou. Po smrti manžela (1922) bola práve literárna a redaktorská práca jej hlavným zmyslom života.

1.4 Diela
Poézia: Moje piesne (1875)
Románová tvorba: Sirota Podhradských (1889), Kliatba (1926) - udelenie štátnej ceny v r. 1927, Sestry
Ostatná prozaická tvorba: Z fary a zo školy, Jedlička (1884), Rozsobášení (1884), Jesenný deň, Ohlášky, Jedlička (1884), Humoreska (1885), V salóne speváčky (1889), Julinkin prvý bál, Pani Georgiadesová na cestách (Slovenské pohľady, 1896-97), Nová kuchárska kniha (1914)
Tvorba pre deti: Paľko Šuška, Danko a Janko
Memoáre: Ján Vansa (1938)
Dramatická tvorba: Svedomie (1897)
Súborné dielo: Zobrané spisy 1 – 8 (Liptovský Mikuláš, 1941-47)

1.5 Pamiatky
- rodný dom s pamätnou tabuľou a bustou od J. Kulicha (od 1957) vo Zvolenskej Slatine
- dom, v ktorom bývala a zomrela, s pamätnou tabuľou v Banskej Bystrici
- hrob s náhrobníkom v Banskej Bystrici
- rkp. pozostalosť a fotodokumentačný materiál v LAMS a v LHM v Banskej Bystrici, kde sú uložené aj vecné pamiatky
- stála expozícia v LHM v Banskej Bystrici,
- pomenovanie ulíc vo viacerých slov. mestách
- Vansovej Lomnička - celoslovenská súťaž žien v umeleckom prednese poézie a prózy

2 Jozef Gregor - Tajovský
Narodil sa 18. októbra 1874 v stredoslovenskej obci Tajov, v prírodnom prostredí pod Kremnickými vrchmi, ako najstaršie dieťa v mnohodetnej rodine. Otec František Alojz Gregor bol remeselník – obuvník, matka Anna Gregorová, rod. Grešková. Tajovský mal 6 bratov a 2 sestry. Tajovského otec bol prísny nielen na seba, ale aj na mladého Jozefa. Detstvo preto často trávil u starých rodičov, ku ktorým sa napokon aj natrvalo presťahoval. Jozefov mladší brat Eduard Gregor sa preslávil ako umelecký rezbár (niekoľko jeho prác je vystavených v pamätnom dome J. G. Tajovského). Navštevoval ľudovú školu v rodnom Tajove. Študoval na meštianskej škole v Banskej Bystrici, na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom a neskôr na obchodnej akadémii v Prahe. Oženil sa s Hanou Gregorovou rod. Lilgovou s ktorou mal dcéru Dagmar. Zomrel 20.5.1940 v Bratislave.
 
2.1 Pôsobenie
Veľká časť života prozaika a dramatika Jozefa Gregora Tajovského je spojená s rodným Tajovom, s Banskou Bystricou a s obcami v jej okolí: Pohorelá, Lopej, Horná Lehota, Podlavice. Citovo priľnul najmä k Tajovu, ku ktorému sa vracal po celý život. V Banskej Bystrici navštevoval meštiansku školu. Tu sa začínal národne uvedomovať, v tomto meste videl roku 1891 prvomájovú demonštráciu banskobystrických proletárov. Do tohto mesta sa vrátil ako absolvent učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom, aby tu učil krátky čas, necelý rok. Potom putoval ako učiteľ po ďalších obciach v okolí , no pre nezhody so školskou a cirkevnou maďarizačnou vrchnosťou odišiel zo školstva, odišiel študovať na Obchodnú akadémiu do Prahy a už sa k pedagogickej práci nevrátil. K rodnému kraju prejavoval lásku po celý svoj život. Dokázal to i tým, že sa dal pochovať na tajovskom cintoríne, ako si to želala aj jeho manželka spisovateľka Hana Gregorová.

2.2 Témy Tajovského tvorby
Naša kultúra má v Jozefovi Gregorovi Tajovskom svojho významného realistického spisovateľa. Od vstupu do literárneho života nachádzal cestu k slovenskému ľudu, k jeho kultúre, s veľkou pozornosťou si všímal jeho život, odkrýval jeho mravné hodnoty, ale i otvorene písal o necnostiach a biedach, ktoré náš ľud, či z viny cudzích, či vlastných panských vrstiev, alebo z viny jednotlivcov, stíhali. A tých bied nebolo málo. Patrilo k nim opilstvo, honba za majetkom, popanšťovanie, pasivita, národná vlažnosť. Napriek tomu dával Tajovský najavo, že chudobní ľudia sú mravnejší ako bohatí, že sú „tajnými boháčmi“, vedia sa rozhodovať pre ľudské dobro. Tajovský vytvoril nezabudnuteľné postavy slovenského ľudového života: starého otca v spomienkovej próze Do konca, úbohého sluhu Maca Mlieča, statočnú Mamku Pôstkovú, obetavú matku v próze Horký chlieb, do krajnej núdze zahnaného dedinského bedára z črty Na chlieb. Súčasne Tajovský pobadal, že existuje spoločenské napätie, že z ľudu vyrastajú postavy odporujúce sociálnej nespravodlivosti. Vedel zachytiť realitu nielen pravdivo a kriticky, ale aj so zmyslom pre humorné situácie. Bol autorom úsmevných postojov, no aj autorom krátkych o vážnych mravnospoločenských konfliktoch, dramatik našich národných dejín, spisovateľ kárajúci, no vždy láskavý i v slovách varovných.

Ako prozaik patrí k vedúcim predstaviteľom druhej vlny slovenského literárneho realizmu, pričom veľký dôraz kladie na sociálne témy. Ako dramatik je zakladateľom slovenskej realistickej drámy. Jeho diela sú spojené s aktuálnymi politickými a sociálnymi problémami, pričom okrem kritiky využíval často i humorné ladenie príbehov. Tie zasadzoval najmä do dedinského či malomestského prostredia, kde vynikla jeho schopnosť humorného opisu prostých ľudí a ich každodenných problémov, no tiež vyzdvihuje potrebu ich nápravy. Vo veľkom množstve využíva všetky aspekty ľudového jazyka. V jeho tvorbe dominuje poviedka, dráma, menej písal črty, fejtóny a novely. Príležitostne písal i medailóny alebo nekrológy, ale aj politické články.

2.3 Diela
Próza: Na mylných cestách, Čarodejné drevce, Starého otca rozpomínky, Rozprávky pre ľud, Omrvinky, Rozpomienka, Z dediny, Jastraby, Rozprávky, Úžerník a iné články, Mládenci, Besednice, Maco Mlieč, Apoliena, Nové časy, Besednice, Smutné nôty, Spod kosy, Volebné rozprávky, Tŕpky, Lacná kúpa a predsa draho padla!, V službe, Slovenské obrázky, Zbohom, Prvý máj, Rozprávky o československých légiách v Rusku, Obrázky staré a nové, Rozprávky z Ruska, Úhrabky
Dráma: Jej budúci, Sľuby, Ženský zákon, Nový život, Matka, Statky zmätky (aj hra), Hriech, Tma, Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci, Hrdina
Poviedky: Mamka Pôstková, Horký chlieb, Na chlieb, Mišo, Umrel Tomášik, Jano Mráz, Kosec Môcik
Hry: Anička (nepublikovaná, Sľuby, Konačka (nepublikovaná), Jej budúci, Námluvy (nepublikovaná), Sova Zuza, Blúznivci
Publicistika: Výklad programu Slovenskej národnej strany, uverejnili Národnie noviny, Vojna a mier, Malý kultúrny zemepis Slovenska 1-2, O samospráve Slovenska, Malý kultúrny zemepis východného Slovenska
Ostatné: Jej prvý román, Sokolská rodina (v rukopise), Spisy Jozefa Gregora Tajovského 1-11 (Zv. 7, 8 a 11 divadelné hry), Spisy Jozefa Gregora Tajovského 1-15 (Zv. 14 a 15 divadelné hry), Zobrané spisy Jozefa Gregora Tajovského 1-4, Dielo 1-6 (Zv. 3 a 4 divadelné hry), Výber z rozprávok, Do konca, Výber z diela, Žliabky, Apoliena, Stratená skutočnosť a iné rozprávky, Prvé hodinky a iné rozprávky, Horký chlieb a iné poviedky, Tajní boháči, Pastierča, Statky-zmätky a iné.

2.4 Pamiatky
- Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene
- Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského, Banská Bystrica
- GJGT pravidelne organizuje literárnu súťaž Tajovského čriepky
- Pamätný dom Jozefa Gregora Tajovského, Tajov (1968)
- Školské stredisko Jozefa Gregora Tajovského, Nadlak Rumunsko
- Základná škola Jozefa Gregora Tajovského, Senec
- hrob s náhrobníkom v Tajove
- pamätné tabule v Bratislave, v Dohňanoch a v Lopeji
- literárna pozostalosť v LAMS(Literárny archív Matice slovenskej)

2.5 Dielo Statky - zmätky
Štvordejstvová divadelná hra, vyjadrujúca problémy dedinských ľudí zo začiatku 20. storočia.
Palčíkovci (bohatí, starí a bezdetní) si k sebe zobrali deti Ľavkovcov (Ďuro) a Kamenských (Zuzka), ktorým zariadili sobáš, aby si ich mohli k sebe zobrať, aby ich rodičia nemali voči tomu výhrady. Spočiatku im išiel život, ako si to predstavovali, ale po niekoľkých týždňoch sa začal Ďurko správať zle, a to hlavne ku Zuzke. Vinu za to, že Ďurko chodí po krčmách hádzali Palčíkovci na Zuzku. Ďurko nemal pre ňu pekného slova, stále ju iba urážal, a tak sa Zuzka po dlhom uvažovaní rozhodla, že od Palčíkovcov odíde. Pred odchodom sa pekne rozlúčila a Ďurkovi povedala, že ona odchádza navždy, že nech si privedie do domu tú, s ktorou ju podvádzal.
A Ďurko si ju aj priviedol(Betu). Zo začiatku sa im zase žilo dobre, no po tom čo Palčíkovci zistili, že obidvaja mladí si prilepšujú tým, že predávajú z ich komory a po tom, čo Ďurko a Beta vystupovali prudšie(ako za Zuzky) za to, aby Palčíkovci prepísali na nich majetky, začali rozbroje. Palčík vyhodil z domu Ďurka aj Betu, ktorí sa medzi tým rozišli. Ďurko sa zmenil, už nebol frajerkar, už nechodieval do krčmy. Jeho mama(Žofa) začala navštevovať Kamenských, prosiť ich o odpustenie pre svojho syna a pripravovať mu pôdu na stretnutie a znovu spojenie so Zuzkou. Aj sa stretli, ale Zuzka mu povedala rázne nie, pretože poznala jeho nestály charakter.
Tajovský v tomto diele poukazuje najmä na zmenu ľudského charakteru pod vplyvom túžby po peniazoch, manželstvá uzavreté bez lásky (dôsledok túžby po majetku)- umelo vytvorený pár, podradenosť ženy v manželstve, neveru, alkoholizmus („alkoholisti“ na dedine), ohováranie a klebety všeobecne. Problémy načrtnuté v tomto diele môžeme pozorovať aj v dnešnej spoločnosti, pretože sa zmenili len podmienky života a nie ľudské priority (láska, zdravie, majetky, klebietky,…).
Charakteristika postáv
Ďuro - „driečny ľahtikár“, rád chodí za dievčatami, do Zuzky sa nezaľúbi, ale ožení sa s ňou, aby získal majetok. Keď ho opustí, hneď ide za Betou, ale keď ho aj tá opustí, ľutuje, že nechal Zuzku odísť.
Zuzka – spočiatku je tichá a všetko urobí presne tak, ako jej prikážu, ale neskôr sa z nej stáva sebavedomá žena.
Beta – je charakterizovaná ako „ľahký tovar“ a „parádnica, jazyčnica, nerobotná“, Palčík – chce mať lacných robotníkov, takže presvedčí rodičov Ďurka a Zuzky o tom, že by sa mali zosobášiť. Sľúbi im majetok, ale v skutočnosti sa im ho nechystá nikdy dať. Nechce požičať Ľavkovi peniaze, takže ho Ľavko kritizuje.
 
Záver
Banská Bystrica je mesto spájané hlavne so Slovenským Národným Povstaním a turisti ho navštevujú hlavne pre jeho bohatú históriu s množstvom zachovalých pamiatok(Thurzov dom, Benického dom, Matejov dom, Barbakan,...). No Bystrica dokáže návštevníkovi ponúknuť aj iné, možno aj vzácnejšie pamiaky...sú to knihy, ktoré tu po sebe zanechali naši slávni rodáci, ktorých som v tejto práci spomenula. A aby sa na tých najslávnejších nezabudlo, koná sa tu niekoľko významných literárnych festivalov ako napríklad Literárna Banská Bystrica(festival na počesť Mikuláša Kováča) alebo Týždeň slovenských knižníc.