Grécka mytológia a bohovia

Grécka mytológia
 
Úvod
Túto tému som si vybral, lebo sa mi páčila a už ako malý som sa zaujímal o rôzne rozprávky a filmy, kde sa vyskytovali mýtické postavy ako bohovia.
Starogrécka mytológia sa vyznačuje veľmi výraznou evolúciou. Človek tu získal väčšiu moc nad prírodou a začína sa tu formovať osobnostný princíp. V mytologických obrazoch sa začínajú objavovať hrdinovia, ktorí často vyzývajú do boja vládcov Olympu, svedčí o tom, že v človeku stále viac rástlo presvedčenie o jeho silách. Plastické obrazy sa nepodrobovali tak prísne nábožensko-dogmatickým systémom ako vo východných mytológiách; ich vzťahy boli dosť voľné. Tak ako sa zmenšoval nábožensko-kultový obsah starogréckych mýtov, rástol význam umelecko-estetických prvkov, ktoré v nich boli veľmi bohato zastúpené. Najstaršími pamiatkami starogréckej mytológie sú homérske básne.
 
1 Zoznámte sa s gréckou mytológiou
Staroveké Grécko bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť súčasného Grécka aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi – Cyprus, Turecké pobrežie Egejského mora (Iónia), Sicíliu, južné Taliansko a rozptýlené sídla na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzsko, Líbie, Rumunska, Španielska či Ukrajiny. Staroveké Grécko sa spravidla datuje pre celú Grécku históriu pred spojením s Antickým Rímom (okolo 3000 pred Kr. až 146 pred Kr.). Je niekedy rozšírené aj o obdobie pod Rímskou nadvládou (posledné staroveké Olympijské hry sa konali v roku 393).

Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry. Grécka kultúra mala veľký vplyv na Staroveký Rím, ktorý ju ďalej rozšíril na mnohé miesta Európy. Staroveké Grécko malo nesmierny vplyv na jazyk, politiku, vzdelanie, filozofiu, umenie a architektúru.
  Dejiny starovekého Grécka sa delia na obdobia:
-Osídľovanie gréckymi kmeňmi (2000 pred Kr.)
-Egejská kultúra (pred 1600 pred Kr.)
-Mykénska kultúra (približne 1600 – 1200 pred Kr.)
-Úpadok po vpáde Dórov (približne 1200 – 800 pred Kr.)/ Homérske obdobie
-Klasické Grécko (776 – 323 pred Kr.)
-Helénske obdobie (323 pred Kr. –146 pred Kr.)
-Rímske Grécko (146 pred Kr. – 330)
 
2 Filozofia Grékov
Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky. Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti.

Vývoju otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.
 Delíme ho na štyri obdobia:
-ranné (kozmologické) obdobie = filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky. Dominuje iónska škola – stredisko v Miléte (Táles, Anaximandros, Anaximenes). Do tohto obdobia patria: Herakleitos, pytagorovci (Pytagoras), eleatská škola (Parmenides, Xenofanes a Zenón), Empedokles, Anaxagoras a Demokritos
-klasické obdobie = je obdobím najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie – sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles. V popredí ich záujmu je človek. Človek, je mierou všetkých vecí. Vývin filozofie vyúsťuje do metafyziky.
-helenistické obdobie = súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácií hľadá sám seba- uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej filozofickej špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: epikurizmus, stoicizmus, skepticizmus
-mystické obdobie = je obdobím úpadku filozofie. Filozofiu  nahrádza teozofia. Patrí sem novoplatonizmus.
  
3 Bohovia Grécka
Gréci boli polyteisti čo je súčasné uznávanie a uctievanie viacerých nesmrteľných ľudských postáv vybavených nadprirodzenou silou božstiev, ktoré sú voči sebe navzájom v hierarchickom pomere. Polyteistické sú iba tie náboženstvá, ktoré zjednocujú božské bytosti s pevne opísaným charakterom, s rozdelením okruhu príslušnosti v prírode, hospodárstve, spoločnosti a osobnej sfére. V polyteizme teda nejde iba o množstvo bohov v jeho panteóne.

Panteón je označenie pre spoločenstvo bohov v rámci polyteistického náboženského systému. Významový útvar „panteón“ zahŕňa predpoklad, že svet bohov je hierarchicky štrukturovaný, že jednotliví bohovia sú relatívne zreteľne ohraničení vzhľadom na svoju osobnosť, svoj charakter a svoju funkciu. Panteón je poväčšine štrukturovaný ako príbuzenská skladba alebo politická organizácia a táto štruktúra sa bežne vyjadruje v mýtoch.
 
3.1 Hlavní bohovia
Na počiatku bol chaos. Pravdepodobný zmätok zosobnený v božstvo, počiatok a prameň všetkého na svete. Gréci si ho predstavovali ako nekonečný vesmírny priestor alebo ako zmätok prvkov beztvárnej prahmoty v bezhraničnej tme. Z Chaosu povstala najprv večná temnota Erebos a tmavá noc Nyx, z Ereba a Nykty vzniklo večné svetlo Aithér a jasný deň Hémera. Potom sa zrodila Gaia, tmavá priepasť Tartaros a láska Erós. Gaia zrodila nebo Úrana a more Ponta. S úranom mala Gaia dvanásť obrovských Titánov, šesť synov a šesť dcér.

Jeden z Titánov, Konos, bol najmladší zo všetkých dvanástich Titánov a všetkých ich prevyšoval ľstivosťou a úskočnosťou. Keď sa Kronos zmocnil vlády nad svetom, oženil sa so svojou sestrou Rheiou a mal s ňou šesť detí : dcéry Hestiu, Démétru a Héru a synov Háda, Poseidóna a Dia. Pretože mal strach, aby jeho deti neurobili to čo on svojmu otcovi, po ich narodení každé z nich prehltol. Napriek tomu, jeho deti ako božské bytosti žili v jeho bruchu naďalej. Utrápená manželka Rheia pred pôrodom svojho syna Dia sa vybrala na ostrov Krétu, kde porodila budúceho vládcu sveta. Po návrate domov svojmu manželovi podhodila namiesto syna kus kameňa zabaleného do plienok. Kronos na podvod neprišiel a kameň prehltol. Keď Zeus dospel, spravil presne to, čoho sa jeho otec Kronos obával. Povstal proti nemu, prinútil ho vyvrátiť prehltnutých súrodencov a pustil sa s ním do boja. Na Kronosovu stranu sa pridali Hádes s Poseidónom, ale napriek tomu Zeus s pomocou Hekatoncheirov, jednookých Kyklopov a niektorých Titánov na čele s Ókeanom porazil svojho otca a Zeus ho aj s ostatnými porazenými Titánmi zvrhol do Tartaru. Zvrhnutím svojho otca Kronosa z trónu sa nestal automaticky najvyšším vládcom. Bohyňa zeme Gaia sa pre kruté potrestanie Titánov hrozne nahnevala, spojila sa s bohom priepastnej tmy Tartarom a priviedla na svet stohlavého obra Týfóna, aby Dia zahubil. Bol taký obrovský, že sa pod ním prehýbala zem. Zeus ho však pomocou bleskov a hromov po ťažkom boji premohol a zhodil takisto ako odbojných Titánov do Tartaru. Potom navrhol bratom ktorí sa spolupodieľali na jeho víťazstve, aby sa o vládu rozdelili žrebom. Keď súhlasili, postaral sa, aby si vytiahol najlepší : nebo a zem. Poseidónovi pripadlo more, Hádovi podsvetie. Spočiatku vládol Zeus ako tyran, a dva razy sa dokonca pokúsil vyhubiť ľudský rod. V prvom prípade mu to prekazil Prométheus, stvoriteľ ľudí, ktorý im priniesol oheň a naučil ich všemožným vedomostiam. V druhom prípade práve vďaka týmto získaným vedomostiam sa Diovi zdali ľudia príliš mocní, zoslal na svet potopu. Prométheus však umožnil svojmu synovi Deukaliónovi a jeho manželke Pyrrhe, aby sa zachránili a znovu osídlili svet ľuďmi. Postupne si upevnil svoju moc a dokonca i prepustil na slobodu i svojich bývalých nepriateľov. Jeho vláda len raz bola vážne ohrozená, a to povstaním Gigantov, ktorých však za pomoci ostatných bohov a svojho syna Hérakla bezohľadne potlačil. Hoci bol Zeus absolútnym vládcom, nevládol celkom neobmedzene. Ostatní bohovia a i ľudia mali svoju vôľu a slobodu. Odvtedy bol Zeus boh bohov. Ale nad všetkými bohmi a ľuďmi, i nad samým Diom, vládlo ešte niečo vyššie, nevyspytateľné a nezmeniteľné : osud. Povrávalo sa síce, že Zeus vládne aj osudu. Bola to však len metafora. Zeus bol podľa dnešného stavu bádania prastarý boh indoeurópskeho pôvodu, príbuzný indickému Djáušovi, podobne ako etruskému Tiniovi a rímskemu Jovovi. Jeho sídlo Gréci umiestnili na horu Olymp.
 
Záver
Musím podotknúť, že Grécka mytológia je takmer rovnaká ako Rímska, až na to, že majú rozdielne názvy a mená. Napriek tomu je to podľa mňa obdivuhodné ako tam má všetko zo všetkým súvis. Mojim cieľom bolo priblížiť Vám Grécku mytológiu, ako vznikla, ako sa vyvíjala a nejaké zaujímavosti okolo toho. Dúfam, že sa mi to podarilo.