Sovietski autori 20. storočia

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 15.01.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 411 slov
Počet zobrazení: 2 125
Tlačení: 280
Uložení: 256
Sovietski autori 20. storočia
Pri dnešnom rýchlom spôsobe života sa človek pomaly ani nedokáže zastaviť, nie to ešte zobrať do rúk nejakú dobrú knihu. Pre bežných čitateľov je omnoho zaujímavejšia a plnšia západná literatúra, preto by som chcel vašu pozornosť upriamiť na ruských(sovietskych) autorov. Západní autori nemali problémy s publikovaním, zatiaľ čo tí ruskí žili v ťažkých podmienkach a boli prenasledovaný vtedajším režimom. Preto si myslím, že ich diela a celá tvorba sú cennejšie a mali by sme sa s nimi oboznámiť bližšie. Rokom 1917 sa začala nová epocha dejinách ľudstva. Utláčaný a vykorisťovaný človek prvý raz vzal natrvalo do svojich rúk politickú a hospodársku moc, stal sa vládcom celého bohatstva veľkej krajiny, aby uskutočnil dávny sen o slobodnej práci, spravodlivosti a šťastí.
 
Ruská literatúra na Západe nekonečnú reťaz filozofických a ideologických ohlasov, skúmali ju a naďalej skúmajú ako jav ľudského poznania, ako významnú udalosť v intelektuálnom svete, ako jeden z objavov novovekej kultúry ľudstva. O Dostojevského a Tolstého svetonázore, o ich etickom a sociálnom ideáli či o ich psychologických objavoch sa písali a píšu dizertácie a štúdie. Západní umelci vstupujú do priameho kontaktu s ruským ideovým svetom, osvojujú si a rozpracúvajú filozofiu, ktorú nachádzajú v ruskom románe, v ruskej novele a dráme. Z toho však vôbec nevyplýva, že by sa ruský literárny vplyv redukoval na číru propagandu, či už politickú, filozofickú, náboženskú alebo nejakú inú. Ruské idey prenikli na Západ v podobe umenia, ruská literatúra nadchla Západ ako umenie. Abstrahovanie čistej myšlienky z ruskej literatúry je skôr podružný ako podstatný jav- Tolstoj a Dostojevský si podmanili Západ ako umelci, a len preto vzbudila taký záujem „vnútorná idea“, ktorú obsahujú ich umelecké diela.

Západní kritici tvrdia, že už sám fakt mimoriadneho záujmu o krásnu literatúru , vyvolaného inváziou ruských spisovateľov do Európy, je pre Európu nečakaný a pozoruhodný. Podľa ich vlastných slov Európa už dávno ochladla voči umeniu a poézii. Zrazu sa však umelecký život začína obrodzovať, umenie sa stáva jednou z najdôležitejších otázok doby a znovu nadobúda národný charakter, ktorý stratilo takmer ešte v časoch vrcholiaceho  romantizmu v časoch Byrona a byronizmu.  Okolo Tolstoja a Dostojevského sa v Európe vytvorila ozajstná tribúna názorov. Svoju mienku tu vyslovili aj činitelia, ktorým bola literatúra a umenie do tých čias úplne cudzie; dokonca ľudia, čo boli nevšímaví k vlastnej národnej literatúre a nezaregistrovali ani najvýznamnejších súčasníkov napríklad Kiplinga či Hauptmanna, preukázali výbornú znalosť diel Gorkého, Tolstoja, Dostojevského i Čechova a zápastlivo o nich debatovali. Ruská literatúra bola výrazne ovplyvnená Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou(VOSR) a následným nástupom socialistického realizmu, ktorý vychádzal z realizmu, ale je limitovaný ideológiou socializmu. Základným znakom sa stal schematizmus- predstavuje zjednodušenie z ideologických dôvodov skutočností alebo charakterov(reality). V konečnom dôsledku zobrazuje postavy povrchne, pretože za všetkým je ideológia. Tragické bolo najmä obdobie stalinizmu, mnohí emigrovali, mnohí boli vystavení represáliám až smrti, mnohí písali tzv. do šuflíka( mnohé diela vychádzajú až za Gorbačova).

Maxim Gorkij
, (vlastným menom Alexej Maximovič Peškov, 1868-1936). Keď sa roku 1892 objavila v tbiliských novinách jeho prvá poviedka Makar Čudra; mal za sebou kus života, ktorý poznáme z jeho autobiografickej trilógie: detstvo v rodine, kde v dusnej atmosfére večných škriepok chránila detské srdce stará mama; od desiatich rokov striedanie remesiel v zápase o živobytie medzi ľuďmi, keď napokon trpké skúsenosti dieťaťa a chlapca korunovali životné univerzity, kde školou boli pivnice, úmorná práca i prvé kroky za revolučnou pravdou. Gorkij prešiel po Rusku tisíce kilometrov. Poznal svoju vlasť lepšie ako ktokoľvek iný, na vlastnej koži pocítil biedu a utrpenie ľudu. Preto sa už od mladi zaujímal o politické problémy a koncom 19. Stor. spojil svoj osud s bojom proletariátu.

Dôležitou kapitolou v živote Maxima Gorkého bola prvá ruská revolúcia. Bol očitým svedkom „krvavej nedele“ 9. Januára 1905. Pod jej dojmom napísal výzvu na „Všetkých ruských občanov a verejnosť všetkých európskych štátov“, za ktorú bol uväznený v Petropavlovskej pevnosti. Vyhol sa súdu iba preto, že jeho väznenie spôsobilo v Európe rozruch a cárska vláda sa bála medzinárodného škandálu. Na jeseň toho istého roku sa Gorkij zoznámil s Leninom. V decembri sa stal jeho byt jedným z oporných bodov ozbrojeného povstania. Bez týchto skúseností by Gorkij nebol mohol dospieť k vyhranenej pozícií socialistického umelca, ako ju poznáme z hry Nepriatelia a z románu Matka, ktorý dokončil v Amerike. Do USA odišiel pred hrozbou nového prenasledovania a na pokyn strany, pretože finančný zisk z jeho prednášok a verejných vystúpení bol určený pre stranícku pokladnicu.

Po roku 1917 sa tvorba Maxima Gorkého stala organizovanou súčasťou mladej sovietskej literatúry. Porevolučné romány a drámy významnou mierou prispeli k upevneniu jej realistických základov, osvetlili výrazne a presne zložité ľudské vzťahy v posledných desaťročiach pred Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou. Próza a dráma Gorkého sa nevymykajú z literatúry dvadsiatych a tridsiatych rokov ako nejaký „vzor“ socialistického realizmu, ale svojimi umeleckými výsledkami patria do stredu hlavného vývojového prúdu. Na rozhraní storočí sa prehlbuje realistický charakter Gorkého tvorby. Román Foma Gordejev(1899) ústami „odštiepenca“ obnažuje pravú podstatu ruského kupectva, ospevovaného ako nositeľa pokroku. V dráme Meštiaci(1901) v ubíjajúcom ovzduší meštiackeho domu sa po prvý raz objavuje závan nových čiach v  postave robotníka Nila. Hry Výletníci, Deti slnka, Barbari sledujú inteligenciu na križovatke ciest, jej triednu diferenciáciu. Gorkij bol považovaný za umelca, ktorý sa usiloval ozrejmiť rozhodujúci podiel ľudskej práce na tvorbe hodnôt. Preto v románe Podnik Artamonovovcov, koncentrovanom obraze ruskej buržoázie, ukazuje neschopnosť vykorisťovateľov tvorivo pracovať už v druhom a treťom pokolení. A to je preňho najvážnejším dôkazom degenerácie tejto spoločenskej triedy. Sociálnopolitické romány a drámy Gorkého sú základom nového umenia. Bojoval zaň ako publicista a literárny kritik. Vďaka svojej medzinárodnej autorite a priateľských stykom s najlepšími umelcami tých čias, upevnil postavenie sovietskej literatúry ako predbojovníčky svetového socialistického umenia. Smrť Maxima Gorkého pociťoval celý sovietsky ľud ako najväčšiu stratu po Leninovom odchode.

Michail Šolochov ( nar. 1905-1984) má osobitné postavenie v sovietskej literatúre. V ohnisku jeho prozaickej tvorby sú najdôležitejšie udalosti najnovších dejín jeho vlasti: revolúcia, kolektivizácia, Veľká vlastenecká vojna( nedokončený román Bojovali za vlasť, poviedka Osud človeka, 1957). Romány Tichý Don (1926-1940) a Rozoraná celina sú po prózach Maxima Gorkého ďalšími kapitolami výsostne umeleckého letopisu osudov ruského ľudu v 20. Storočí. Nebojácne ako jeho donskí rodáci kráčal Šolochov vždy najťažšou literárnou cestou. Dlhé roky brúsil formu svojich románov, v ktorej sa prejavilo jeho epické nadanie, intímna znalosť kozáckeho života a precízny postoj socialistického umelca k zložitým historickým udalostiam. Ako mladý autor debutoval poviedkami( vyšli v zbierkach Donské poviedky, 1926 a Azúrová step, 1931). Potom sa dlhé roky venoval svojmu Tichému Donu, nad ktorým prerušil prácu len vtedy, keď mu srdce kázalo ohlásiť sa na udalosti pri kolektivizácii. U Šolochova život kozákov vôbec nie je exotikou. Naplnil jeho knihy bohatstvom myšlienok, citov a vášní. Aj v ich tragickom ladení vyznieva presvedčivo humanistický pátos a dejinný pokrok socialistickej revolúcie. Postava Pavko Korčagin z románu Ako sa kalila oceľ (1934) priniesol autorovi svetovú slávu.
 
Veľmi známym básnikom bol umelec veľkého talentu a mimoriadnej poetickej kultúry Boris Pasternak (1890-1960)-Narodil sa v Moskve v rodine významného maliara Leonida Pasternaka. Dospel k záujmu o veľké občianske témy( poémy Poručík Šmidt, 1926; Rok tisícdeväťstopäť; 1927), ale proces konvergencie už preňho ďalej nepokračoval. Naopak, Pasternak, stále považovaný za básnika veľkých možností(okrem iného o tom svedčili jeho vynikajúce preklady najmä Shakespeara), že zostával stále viac bokom od hlavného prúdu sovietskej poézie. Tento vývoj dospel v posledných rokoch jeho života tak ďaleko, že Pasternak sa stretol so všeobecným odsúdením, keď chcel prijať Nobelovu cenu za román Doktor Živago, ktorý roku 1956 odmietla redakcia časopisu Novyj mir ako ideove cudzí. V liste autorovi konštatovala:“ Duch Vášho románu je duchom odmietania socialistickej revolúcie. Pátos Vášho románu je pátosom tvrdenia, že Októbrová revolúcia, občianska vojna a nasledujúce sociálne premeny priniesli ľudu iba utrpenie a ruskú inteligenciu zničili fyzicky alebo mravne. Spolu s V. Majakovským označovaný za najväčšieho ruského medzivojnového autora. Hodnotná je okrem jeho románu Doktor Živago aj milostná, prírodná a spoločenská lyrika(Nad bariérami, Život je mojou sestrou, Témy a variácie). Pasternak cez ňu vyjadruje svoj postoj voči spoločnosti.

Doktor Živago
Stal sa vrcholom jeho tvorby. V zahraničí bol prvýkrát vydaný v roku 1957, roku 1958 odmenený Nobelovou cenou. Dielo je spisovateľovou osobnou výpoveďou k prevratným udalostiam v  Rusku v prvej polovici dvadsiateho storočia.  Je to rozsiahli román v sedemnástich častiach je rozdelený do 231 krátkych kapitol. Podstatu diela však tvorí 15 častí, ktoré vykresľujú osudy protagonistu od roku 1903 až do jeho smrti začiatkom 30.rokov. Jednotlivé časti totiž zachytávajú kľúčové chvíle Živagovho života, spojené s významnými spoločenskými udalosťami(prvé revolučné pohyby, VOSR, občianska vojna sú naplnené lyrizmom opisu osobných vzťahov i úvahami o zmysle života a umenia. Má zložitú kompozíciu- striedajú sa v ňom časové roviny aj priestor. Hlavná postava Jurij Živago je vyštudovaný lekár, má blízky vzťah k umeniu, súčasťou knihy sú aj živagove básne. Je to tragická postava- okolnosti v ktorých žil boli silnejšie ako všetky jeho snahy o život, aký chcel žiť. Jeho ambíciou v živote je žiť s ľuďmi, ktorých miluje a pomáhať ľuďom ako lekár. Poďla Živaga zmysel ľudského života je v činnom prejave, v práci rúk, „človek v iných ľuďoch, to práve je duša človeka. V závere autor necháva nečakane Živaga umrieť prostou, banálnou smrťou(infarkt v električke)- tento fakt sa často interpretuje ako snaha autora podčiarknuť hrdinstvo Živaga, ktoré spočíva v jeho úplnej jednoduchosti obyčajného človeka.
 
Dúfam, že som vám touto cestou aspoň trochu priblížil sovietskych autorov a ich tvorbu a možno raz aj vy siahnete po nejakej ich knihe.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016