Ako vzniká literárne dielo

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 15.01.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 474 slov
Počet zobrazení: 3 057
Tlačení: 257
Uložení: 271
Ako vzniká literárne dielo
 
1.ÚVOD
Literatúra sa ako jediné z umení vyučuje povinne na všetkých školách. Študenti majú väčšinou za úlohu pozorovať pri čítaní hlavnú myšlienku, ktorú autor sledoval, obdobie, v ktorom písal a podmienky v spoločnosti, ktoré ho ovplyvnili. V niektorých prípadoch má poznať odpoveď na otázku: „Čo tým chcel básnik povedať?“ Touto prácou som chcela dokázať, že pri vykresľovaní hlavnej myšlienky to autor nemal až také ľahké – literatúra sa podľa všetkého zaraďuje medzi umenie, ktoré sa malo riadiť istými pravidlami, i napriek určitým smerom, ktoré ich odmietajú. Tvorba umenia si vyžaduje tvrdú prácu a disciplínu, úctu a talent. Odborníci, kritici i samotní spisovatelia poukazujú na mnoho krokov, ktorými treba prechádzať a na ktoré si treba dávať pozor a v mnohom si protirečia. Existujú teda skutočné literárne zákony, ktoré netreba podceňovať?
 
2. ČERPANIE NÁPADOV
Spisovateľov najviac ovplyvňovalo miesto, na ktorom žili, okolie, ktoré ich obklopovalo a  doba, v ktorej tvorili. Inak pristupoval k svojim dielam Homér,  inak Dante Alighieri, Stendhal či Styron.  Prenesieme sa rovno do 18. storočia. Vyšlo dielo, ktoré je známe aj dnes  – Robinson Crusoe. Vytvoril ho nadaný žurnalista Daniel Defoa. Látka k Robinsonovi má skutočný základ. Prvýkrát sa s ním zoznámil v jednej bristolskej krčme, kde sa stretol  so škótskym námorníkom Selkirkom, ktorý prežil viac ako štyri roky na opustenom ostrove, kde bol vysadený za trest. Rovnako známym dielom sú aj Gulliverove cesty od J. Swifta. Príbeh obsahujú 4 knihy, ale známe sú len dve – cesta do krajiny trpaslíkov a do sveta obrov. Dnešný čitateľ však sotva bez komentára spozná, že ide o satiru na korupčnú vládu whigov, ostrov Liliputánov je Anglicko a susedný ostrov Francúzsko, že v opise liliputánskeho dvora je zamiešaný dvor Juraja I., že nasledovník, ktorý mal jeden podpätok vyšší, je waleský princ Juraj II., kolísajúci medzi dvoma vtedajšími politickými stranami – konzervatívcami a liberálmi. V klasickom románovom modeli 19. storočia sa stretávame so satirou u Charlesa Dickensa. Preslávil sa Kronikou Pickwickovho klubu. Pri jeho tvorbe využil Dickens svoje skúsenosti reportéra liberálnych listov. Jeho zamestnanie so sebou prinášalo časté cestovanie na streche dostavníka (železnice vtedy neboli skoro žiadne), z ktorej Dickens pozoroval  ľudské hemženie okolo seba. Preto je jeho líčenie ciest dostavníkmi a zobrazovanie ľudí, s ktorými sa Pickwick a jeho druhovia stretávajú, priamo kúzelné.

Menej známy v súčasnosti je Eugén de Sue. Napísal romány Salamander, Tajnosti parížske a Tajnosti Londýna.  Súčasníci obdivovali tohoto autora pre odvážnosť, s ktorou zobrazoval postavy, akým sa staršia literatúra snažila vyhýbať. Ale jeho prednosti sú značne problematické. Veľkomestskú smotánku i spodinu už pred ním zobrazoval Dickens, a okrem toho, literárny historik ľahko odhalí, že si Sue prototypy svojich postáv požičiaval plnými hrsťami zo staršej literatúry. Pretože však ide o pôžičky autorov dnes zabudnutých alebo málo známych, hlavne v zahraničí jeho originalitu preceňovali. Originálny bol vlastne v tom, že dokázal vyťažiť zo starej zásoby dobre predajné zbožie. A to sa mu dokonale podarilo. Alexandra Dumasa staršieho preslávili aj filmy natočené podľa jeho kníh. Najslávnejší je román Gróf Monte Cristo a príbehy Traja mušketieri. Dumas však nepracoval sám, mal pomocníkov, ktorým často len načrtol dejovú kostru – to mu vynieslo ironickú charakteristiku Obchodný dom Dumas a spol. Spolupracovníkov si vyberal pozorne, hlavným z nich bol profesor histórie Auguste Maquet.
V dielach o troch mušketieroch sa nechal inšpirovať Pamäťami d’Artagnanovými  od zabudnutého autora Courtilze de Sandras.
Vývojové premeny v druhej polovici 19. storočia ovplyvnila veda. Toto obdobie preslávilo Julesa Verna. Písal vtedy, keď buržoázia verila, že veda ovládne svet a že hodnota človeka spočíva v tom , ako rozvinie svoje schopnosti a ako ich dokáže využiť. Technický pokrok samozrejme potrebuje kapitál, a preto Vernovi hrdinovia sú väčšinou dobre finančne vyzbrojení. V jeho pojatí môže človek rozširovať svoje vedecké tvorivé schopnosti, keď na to má.
Sfilmovaným príbehom je okrem iného jeho kniha Cesta okolo sveta za osemdesiat dní. Podnetom k napísaniu bol vraj prospekt cestovnej kancelárie, ktorý obsahoval prvý svetový  cestovný poriadok.
20. storočie bolo plné udalostí, ktoré ovplyvňovali ľudí – vojna, kríza na trhu, chudoba a smrť. Hemingwayov vzťah k životu sformulovala prvá svetová vojna, ktorej skúsenosti uviedli v pochybnosť mnohé hodnoty, ktoré buržoázna spoločnosť pokladala za vecné. Súčasne však vojnové skúsenosti zosilnili u Hemingwaya túžbu prežiť život čo najintenzívnejšie. Vojna ho naučila oceňovať predovšetkým mužské a vojenské cnosti, odvahu, vytrvalosť, solidaritu. Tají svoje city a skrýva svoj vnútorný život. To sa výrazne prejavuje aj v stvárnení jeho literárnych hrdinov, je to individualista, ktorý nechce byť viazaný spoločenskými putami, ale tým viac si je vedomý zodpovednosťou k vlastnej cti.

V slovenskej literatúre je nádherný príklad inšpirácie u J. G. Tajovkého. Žil so starými rodičmi a naplnil nimi svoje poviedky.

3. TEORETICKÁ STAVBA PRÍBEHU
 
3.1. OBSAH
Prvé, čo spisovatelia cítili, bola myšlienka. Nápad, o ktorom mali písať. Ten mal naplniť obsah diela. Aj keď chceli napísať kratšiu prózu – novelu, poviedku alebo poéziu, malá forma ich neoslobodzovala od veľkého obsahu.
 
3.1.1 REALITA A FANTÁZIA
Poznal som kováča, ktorý mi priniesol verše, v ktorých „vyťukával kladivom zliatinu koľajníc“. K tomu som poznamenal: za prvé koľajnice sa nekujú, ale valcujú, za druhé koľajnice nie sú zo zliatiny, ale z ocele, za tretie: pri kovaní sa kuje a nie vyťukáva kladivom, a za štvrté: on sám je predsa kováč a mal by to všetko vedieť lepšie než ja.
Na to mi odpovedal: „Ale veď sú to verše!“

VIKTOR ŠKLOVSKIJ
Karel Čapek povedal: „K písaniu poézie i prózy je treba buď šťastná fantázia alebo dôkladná dávka realizmu. Literatúra, ktorá sa realizmu vyhýba, nebude schopná tvoriť poviedky.“
Poznáme veľa historických románov od Viktora Huga, Alexandra Dumasa, Umberta Eca. Inšpirovali sa minulosťou. Niketorí autori podceňujú jej výdobytky, podceňujú vývin.
Jeden poľský redaktor sa raz stretol s prácou začínajúceho autora.
 
„Kráľ Popel (legendárny zakladateľ poľského štátu) priložil čelo k chladnému okennému sklu a pozrel sa na rozbúrenú hladinu rieky. Napil sa z pohára a hodil ho na zem, až sa črepiny rozleteli po celej podlahe.“
 
Vysvetlenie: za prvé, číre tabule skla sa do okien začali dávať až stovky rokov po spomínaných časoch. Kúsky skla, používané v jeho dobe, sa v našich zemiach začali používať niekedy v dvanástom storočí. Boli síce dosť priezračné, ale rozhodne nie natoľko, aby sa cez ne dalo pozerať na hladinu čohokoľvek rozbúreného. Okenné sklo sa začalo vyrábať Benátčanmi v 15. storočí. Do Poľska prišlo o dve storočia neskôr. Za druhé, najstarší sklenený pohár sv. Jadvigy bol privezený jej otcom z krížovej výpravy. Bol tak drahocenný, že keď bol v 13. storočí darovaný kláštoru v Nise, bol zasadený do striebra ako omšový kalich – a to vyzeral ako téglik z horčice.
 
3.1.2 SKÚSENOSŤ
Dej by sa mal odohrávať na mieste, ktoré spisovateľ pozná. Preto často zhromažďovali materiály, navštevovali múzeá a čítali knihy. Čítanie navyše nebolo dôležité len kvôli overovaniu informácií, ale aj pozorovania a učenia sa z písania iných. Hemingway sa neustále vracal ku Kozákom od Tolstého. Baudelaire zase študoval jazyky, ktoré mohol využívať pri písaní svojich básní a obohatiť tak svoj jazyk, ktorý bol pre každého autora charakteristický. Sám Hviezdoslav si jeden sám vytvoril – vymýšľal si zvukomalebné slová, aby mohol lepšie vyjadriť, čo chcel povedať. Čítanie sa stalo jednou zo základných škôl spisovateľskej práce. Autori často čerpali z vlastnej skúsenosti. Z toho, čo poznali. Alexej Tolstoj povedal: „Píšte o tom, čo v daný okamih vidíte. Stojíte na kopci a pozeráte sa dolu. Pred vami sa rozprestiera  mesto alebo krajina. V jej strede niečo je – dom, jazero, továreň, les. Vy to všetko zreteľne vidíte. Ale nevidíte, čo máte za chrbtom, tak o tom nepíšte, kým sa neotočíte.“ Ernest Hemingway v knihe Smrť odpoludnia napísal: „Keď prozaik dobre pozná to, o čom píše, môže veci, ktoré pozná aj vynechať a ak píše naozaj úprimne, čitateľ ich aj tak vycíti tak jasno, akoby ich spisovateľ vyjadril slovami. Ľadovec sa preto pohybuje vo vode tak velebne, že nad vodou vytŕča len jednou osminou.“
 
3.1.3 NESKÚSENOŤ
Aj najväčší spisovatelia sa dostali do situácie, že museli písať o niečom, čo poriadne nepoznali. Neváhali a hľadali informácie.

Záznam vo vreckovom zápisníku N. V. Gogoľa:
„Hustosrstí. Hladkosrstí. Hladkosrstí – hladkí s dlhou srsťou na chvoste a na lýtkach. Hustosrstí – s dlhou srsťou na celom psovi. Krymskí – s dlhými zvislými ušami. Krátkosrstí – hladká krátka srsť. Horskí – bez chvosta alebo s krátkym chvostom. Vlasatí – s fúzmi a zo srsťou ako ježko. Oriešok – kríženec, bastard.
Farba: Mazurka – hrdzavý pes s čiernou papuľou. Tmavo striekaný s hrdzavým ňufákom. Hrdzavý – do červena čierny s čiernou tlamou. Plavý – žltý. Strakatý... Tmavo striekaný... Červeno striekaný...
Údy: hlava – ňufák dlhý a tenký. Rebrá: guľaté, tenké... Pazúrom sa hovorí háky, sú vypuklé – čím viac pes sedí na boku a čím menej sa dotýka zeme. Tlama v hrsti je zovretá tlama.
 
Úryvok z Gogoľových Mŕtvych duší:
„Ukážem ti, Čičikov,“ povedal Nozdrev, „nádhernú tlupu psov. Tá pružnosť čiernych bežcov, proste zázrak, ňufák ako ihla!“ a viedol ho k malému domku, veľmi pekne postavenému, obklopenú veľkým, zo všetkých strán ohradeným dvorom. Prišli na dvor a uvideli tam všelijaké psy, i z hustou srsťou, i hladké, všetkých možných farieb a odtieňov: hrdzavé, tmavo striekané, čierne s hrdzavými nozdrami, biele so svetlohnedými škvrnami, plavé s čiernymi škvrnami, hrdzavé s čiernymi ušami, so šedými ušami... Boli tu všetky mená, všetky rozkazovacie spôsoby: Strieľaj, Nadávaj, Leť, Pal, Šilhán, Čmáraj, Dopeč, Pripeč, Strela, Iskrička, Odmena, Ochrankyňa. Nozdrev bol medzi nimi celkom ako otec rodiny: všetky hneď so svižnými chvostami, ktorým psíčkari hovoria prúty, rovno leteli hosťom naproti a začali ich vítať.
 
3.2 NADPIS A ZAČIATOK
Umberto Eco si meno pre knihu Meno ruže vyberal dlho a pozorne – nakoniec sa rozhodol pre motív ruže, lebo tá ma veľa podôb – je krásna, ale pichá, maliari ju kreslia vo váze, ženy vyšívajú na závoje, panovníci vkladajú do erbov. Niekto názov určí skôr ako napíše prvú vetu, niekto ho nazve pracovným názvom a neskôr ho prerobí. W. Saroyan nenazval svoju knihu Celý svet, ale Čelý švet z anglického originálu – The Whole Voyald – tak to vyslovoval otec jedného z jeho malých hrdinov. Ide však skôr o hru slov. V názve zahrnul pojmy svet – world, putovanie – voyage, a pustý, prázdny – void. Dôležitá jej aj prvá veta, prvý odstavec a prvá strana. Pozrime sa do Zápiskov dôstojníka Červenej armády od Sergeja Piaseckého: „Noc bola čierna, ako svedomie fašistu, ako úmysly poľského šľachtica, ako politika anglického ministra.“ Alebo: „Búšiacim srdcom Benátok je námestie sv. Marka uvedené do neustáleho pohybu vlnami turistov.“ Tak začína kniha Petera Arnotta – Byzantská civilizácia. Bohužiaľ, začína štyristostranovou učenou monografiou, na zápletky veľmi lakomou. Prvá veta nieje všetko, po nej musí nasledovať ďalšia, ale Chrám matky božej od Viktora Huga sa preslávil aj napriek siahodlhým opisom.
 
3.3 V KTOREJ OSOBE PÍSAŤ
  Sergej Antonov roztriedil možnosti takto: „Príbeh môže rozprávať sám rozprávač – vtedy autor využíva 3.osobu, môže to byť výpoveďou jednej z postáv o minulosti i súčasnosti. Vtedy sa používa 1. osoba. Druhý spôsob je o niečo ťažší, lebo autor môže písať len o tom, čo vie, a čo si myslí hlavná postava a zároveň len takým spôsobom, ako mu to psychika postavy dovoľuje. V prvom prípade môže mať prehľad o všetkých a všetkom.“ Tak sa s dejom pohral Viktor Hugo v Chráme matky božej.
 
3.5 PRE KOHO
Existuje niečo, čomu sa hovorí target – cieľová skupina čitateľov, muži aj ženy, ktorí budú čítať to, čo spisovateľ napísal. Príbeh, určený pre dievčatá, sa píše inak ako príbeh určený chlapcom. Prečo na to treba myslieť? Lebo čitateľ sa ľahšie vžije do deja a stotožní s hrdinom, keď je približne v jeho veku, má podobné problémy. Aj Defoe (Robinsom Crusoe) poznal svoje publikum, ľahko sa preniesol do jeho mentality a podľa toho aj rozpráva.
 
3.5 POSTAVY
3.5.1 HLAVNÝ HRDINA

Keď už mali spisovatelia o čom písať, museli vytvoriť postavy, cez ktoré bude ich príbeh prerozprávaný. Hrdina je človek, ktorého čitateľ začína s autorovou pomocou chápať hlbšie a odhaľuje v ňom nové a nové, nečakané vlastnosti. „Len s človekom, ktorého je možné milovať, len s takým je čitateľ ochotný prejsť všetky skúsenosti, žiť a trpieť spolu s ním. Len jeho prostredníctvom, prostredníctvom hrdinu, veľké aj malé otázky doby dostávajú svoj  život a podobu z mäsa a krvi,“ povedal Grigorij Balkanov. Dôležité pre autora je sa prevteliť do úlohy hlavnej postavy – to vie aj herec, a predsa nalíčenú tvár farbia skutočné city – tak silná a živelná je pravda umenia. V tom je aj genialita spisovateľa – v tom je nezameniteľný, neopakovateľný, preto každá doba rodí znovu a znovu svojich autorov. Krásny príklad je Arthur Conan Doyle a jeho Sherlock Holmes. Angličania a Škóti dodnes veria, že existoval a dokonca navštevujú aj dom, v ktorom žil. Doyle chcel ukončiť rozprávanie detektívovou smrťou. Obľuba Holmesa bola však taká veľká, že na vyhrážky čitateľov ho musel vzkriesiť a jeho smrť vysvetliť ako zdanlivú.
 
3.5.2 PSYCHOLÓGIA
Treba sa pýtať prečo hrdina konal tak a tak. Alexej Tolstoj povedal: „Popisujete napríklad Ivana Ivanoviča. Ide po ulici, a vy viete, že má smutnú náladu. Takže pri tom, ako píšete o Ivanovi Ivanovičovi, opíšete  aj ulicu smutnými očami smutne naladeného človeka, ktorý na tej ulici jednoducho veselé motívy nevidí.“ Autor musí rovnako ako čitatelia svojho hrdinu milovať, ale nesmie mu to nijak uľahčovať, lebo práve pri hraničných situáciách, ktoré treba riešiť, sa prejaví charakter postavy. Musí zostať človekom – chybovať, trpieť, mýliť sa – a nezriedka vykupovať svoje činy životom. „Dôležitá je aj viera vo svojho hrdinu. Túto vieru prenášate potom na čitateľa. Určite poznáte diela, kde človek nemôže súhlasiť ani s kladným, ale ani so záporným hrdinom. Ani ten ani onen nieje človek a vy prechádzate okolo nich. Tu je hrdina – a tu čitateľ, nikde sa nestretnú. To je omyl a tragédia pre autora, ktorý nedokázal figúru postaviť do problému tak, aby čitateľ začal s ním , alebo proti nemu bojovať,“ povedal Donát Šajner. Hrdinovi je občas treba dať ranu do chrbta. Zadupať do zeme, pridusiť a až potom mu postupne zlepšiť osud. Keď spisovateľ trápi svoju postavu, čitateľ s ňou začína cítiť. Postava získava skúsenosti – to ovplyvňuje jeho jednanie. Potom rieši problémy tak, ako ho to život naučil. Istý druh prekážky je obdariť ho vadami, ako Viktor Hugo svojho zvonára. Hrdina by mal mať aj svoju minulosť. Vo chvíli, keď sa s ním čitateľ zoznámi, môže robiť nezrozumiteľné veci. Autorova rola spočíva v tom, aby pre ne našiel vysvetlenie. Občas to môže byť ťažké detstvo, občas hlboko skrývané tajomstvo z minulosti. To ovplyvní jeho pohyb v húštine medziľudských vzťahov. Hrdina musí byť kompletný – s psychikou, minulosťou aj súčasnosťou.
 
3.5.3 MNOŽSTVO POSTÁV
Sergej Antonov, známy ruský poviedkár, povedal: „Základom poviedky i románu je čo najprísnejšia úspornosť umeleckých prostriedkov, ich najprísnejší výber. Tento zákon platí pre všetky prvky – množstvo postáv nie je výnimka.“ Pre vedľajšie postavy musí autor vedieť nájsť tú patričnú mieru detailov, ktorá najpresnejšie zodpovedá rozmerom daného príbehu.
„Všetky postavy, ktoré majú v diele účinkovať, alebo medzi ktorými sa má rozvíjať zápletka, musia byť autorom starostlivo vybrané. Autor musí cítiť zodpovednosť za osud každej z nich a nemôže ich prepašovať do diela ľubovoľné množstvo a potom nimi mávať sem a tam. Čokoľvek sa v diele objaví, nech sa to objavuje jedine vtedy, ak je to nejako spojené s osudom hlavného hrdinu. Nech dej speje dopredu ako v dráme, zjednotený životným záujmom všetkých jednajúcich postáv na hlavnú udalosť, do ktorej sa účinkujúci zaplietli – a ktorá postavy núti, aby sa stále hlboko a rýchlo rozvíjali a odhaľovali svoje charaktery. K tomu treba dať každej postave náležitý priestor, aby sa v ňom vyžila až dokonca,“ to povedal Nikolaj Vasiljevič Gogol.
Nádhernú schému vidieť v knihe Julesa Verna – Tajuplný ostrov. V čele pätice stroskotancov stojí inžinier. Všestranný génius. Verne mu sekunduje novinár, ktorý prekladá poučenie do zrozumiteľného jazyka. Bratranec novinára je ten, ktorému treba vysvetľovať tie zložitejšie otázky – predurčené pre stredne bystrého čitateľa. Až na spodku hierarchie stoja dvaja pracanti na špinavú prácu – námorník a černoch. Ich postavy sú nepostrádateľné k uctievaniu inžiniera a je skrz nich možné vysvetľovať určité veci i menej náročným čitateľom.
 
3.6 DIALÓGY
Viac postáv znamená, že sa občas medzi sebou porozprávajú. Dialóg má svoje prísne zákony a jedným z nich je umelecká štylizácia. Niektorí redaktori sa stretli s autormi, ktorí si nahrávali rozhovory priateľov na magnetofónovú pásku a doslovne prepisovali do svojho príbehu. F. M. Dostojevskij povedal: „Je správne a užitočné zapisovať si slovíčka a nedá sa bez toho zaobísť, ale nedajú sa používať úplne mechanicky... Cenné pravidlo, že prenesené slovo je striebro a neprenesené zlato už dávno, žiaľ, nieje zvykom.“
Spisovatelia do dialógov vkladajú častejšie to, čo potrebujú, aby ich postavy v tej chvíli povedali, možno aby to posunulo dej o krok vpred. Možno na zamyslenie. Ako príklad poslúži úryvok z románu od Lidiji Čukovkej:
 
„Ja ti mám taký strach, Ninočka,“ povedala Jekaterina Nikolajevna. „Na mori zúri búrka, všetci rybári sa už vrátili a on je tam stále. Hrôza!“
„Ukľudni sa, Jekaterina Nikolajevna,“ odpovedala teta Nina. „Váš Igor Vladimírovič je skúsený a smelý kapitán. Dal si predsa záväzok, že bude loviť ryby za každého počasia. A jeho slová platia. Sama viete, že si k lodi pridal ešte nákladnú bárku. Len za včerajšok odovzdal dvesto šesťdesiat metrákov rýb. To je predsa celá hora. Zrejme sa Igor Vladimírovič nechcel vracať s prázdnou... Sama viete...“
 
A v tom to práve je – sama vie všetky tie veci, ktoré by ju v danej chvíli vôbec nemali trápiť. Veď jej manžel možno bojuje celkom sám na rozbúrenom mori o holý život.
Ďalšia zo zásad je pri dialógu nemiešať viac ako tri osoby. Čitateľ to potom nestíha sledovať.
 
3.7 DEJOVÉ A OPISNÉ ČASTI

Napomáhajú tomu aj vety, ktoré opisujú príbeh. Je dobré kombinovať  dynamické scény, v ktorých sa toho veľa deje, so statickými. Dynamické scény sa píšu krátkymi nerozvitými vetami. Naopak statické scény, popisy prírody, postáv sa vsúva do dlhých, zložitých súvetí. Treba mať trpezlivosť a pohrať sa s nimi. Pohrať sa s celým textom.
 
3.8 FORMA A ŠTÝL
Práve dialógy a opisné vety prezradia čosi o spisovateľovom štýle a jeho forme. Václav Řezáč vyslovil peknú vetu: „Ak budete počuť, že nezáleží na tom, čo sa píše, ale ako je to napísané, uvedomte si, že forma sama o sebe nie je účelom, ale že sa bez nej nedá hovoriť o umení. Lebo práve dokonale naplnená forma, a to forma skladby aj slovesná, robí z výkonu spisovateľa umelecké dielo.“
 
3.9 KOMPOZÍCIA
Kompozícia deja je bez námietok vecou talentu. Nieje väčšie nešťastie autora, než keď čitateľ prečíta prvú stránku jeho príbehu a už vie, ako to bude ďalej a ako to dopadne. N. V. Gogoľ: „Komédia sa musí celou svojou masou zauzľovať v jeden jediný všeobecný uzol. Zápletka musí obsiahnuť všetky postavy, nie jednu či dve – musí sa dotknúť toho, čoho sa dotýka viac menej všetkých účinkujúcich. V tom zmysle nech je každý hrdinom: chod deja musí neodvratne privodiť otras celej mašinérie, nesmie zostať jediné koliesko, ktoré by hrdzavelo a neotáčalo sa, nezúčastnilo sa priebehu vecí.“ S čitateľom sa treba hrať, ale nevodiť ho za nos. Nechávať falošné stopy. Vo chvíli, kedy je knižka predvídateľná, autor prehral. Čitateľ vie, čo sa stane nabudúce. Znudí sa, znechutí. Preto je občas potrebný podfuk, čo dokonale zvládala Agatha Christie vo svojich detektívkach – veď kto by spravil vraha z rozprávača?
 
3.10 ŠKRTANIE

Aby bola kompozícia priehľadná a čitateľ sa v nej ľahko orientoval, prichádza na rad škrtanie. Majster krátkych próz, Anton Pavlovič Čechov, povedal: „Všetko, čo nie je v bezprostrednom vzťahu s rozprávaním, musí bez milosti preč. Ak hovoríte v prvej kapitole, že na stene visí puška, musí sa z nej v druhej alebo tretej kapitole strieľať. A ak sa z nej nebude strieľať, nemala by tam ani visieť.“ Príbeh musí byť súvislí. Keď je práca napísaná, treba sa vrátiť opäť na začiatok a čistiť.
 
3.11 ČISTOPIS
Aby spisovatelia mohli používať dlhé súvetia, je dôležité ovládať interpunkciu, aby mohli narábať so slovami a jazykom, musia si dávať pozor na pravopis.
Raz sa do redakcie jedného časopisu dostala veľmi pekná práca od muža – volal sa Sobolov, o ktorom bolo známe, že nikoho nenechá vŕtať sa v jeho práci. Poviedka bola rozvláknená, zmetená a skrčená. Jeden z redaktorov sa rozhodol, že ju len tak nezmetie zo stola, bola by to škoda, a tak si ju zobral domov a pracoval. Keď ju ráno doniesol kolegom, žasli. Pýtali sa ho, ako to zvládol. Odpovedal, že len dal interpunkčné znamienka na správne miesta. Označil bodky a odstavce. Aj Puškin už hovoril o znamienkach. Sú preto, aby upozornili na myšlienku, aby postavili slová do správnych vzťahov, aby dali vete ľahkosť a patričný zvuk. Interpunkčné znamienka sú to isté ako noty. Držia pohromade text a nedovolia, aby sa rozsypal. Poviedka bola uverejnená. Na druhý deň vtrhol do redakcie Sobol. Pýtal sa, kto siahol na jeho poviedku. Redaktor mu na to odpovedal, že ak sa domnieva, že správne umiestniť interpunkčné znamienka znamená to isté ako siahnuť mu na prácu, tak áno, bol to on. Sobol sa k nemu vrhol a chytil ho za ruku. Poďakoval sa mu a priznal, že dostal poriadnu lekciu. Len škoda, že tak neskoro. Veľký ruský spisovateľ Nikolaj Semjonovič Leskov napísal: „Počmárajte svoj rukopis trebárs krížom-krážom, niekoľkokrát ho prepíšte, ale keď ho odovzdávate, nech vyzerá ako najelegantnejší švihák bez jedinej šmuhy na povrchu, nie ako pokrčenú obludu, plnú fľakov a škrtancov... Čistý a čitateľný rukopis uľahčuje čítanie a ľahkosť, s akou sa dá prečítať, príjemne naladí aj voči obsahu.“ A o to predsa ide.
 
4. PRAKTICKÁ STAVBA PRÍBEHU
Charles Dickens raz napísal Poeovi: „Mimochodom, viete o tom, že Godwin písal svojho Caleba Williamsa od konca? Najprv zaplietol svojho hrdinu do siete ťažkostí a napísal druhý diel, až potom v prvom dieli vymýšľal, akoby vysvetlil, čo sa stalo.“ Lamartine o jednej svojej slávnej básni napísal, že ju zložil na jeden dúšok za nočnej búrky v lese. Po jeho smrti sa našli rukopisy s opravami a verziami a zistilo sa, že je to azda najvytrápenejšia báseň celej francúzskej literatúry.
 
Poe sa priznáva, že svoju najznámejšiu báseň tvoril s takmer matematickou precíznosťou. Prvá úvaha patrila rozsahu – v básni sa limit jedného posedenia nesmie prekročiť. Je potrebná istá dĺžka, aby bolo vôbec možné vyvolať nejaký účinok. Takto dospel k záveru – okolo sto veršov (nakoniec ich bolo sto osem). Ďalšia úvaha patrila účinku, pomocou ktorého chcel vytvoriť dielo, ktoré by sa všeobecne páčilo. Dospel k tomu, že pôjde o krásu, ktorú vyjadrí tónom smútku, pretože krása často dojíma k slzám. Ďalej hľadal kľúčový prvok a všimol si, že veľký účinok v dráme má refrén – čiže vracajúci sa verš. Rozhodol sa vytvárať ustavične nové efekty (strofy) s rozmanitým použitím refrénu (v poslednom verši), ktorý sa nebude meniť. Kvôli rozmanitému použitiu by malo byť krátke – rozhodol sa pre jediné slovo. Úvahy ho priviedli k dlhému „o“ ako najpoužívanejšej samohláske v angličtine v spojení s „r“, ktoré možno najväčšmi predĺžiť. Z toho vyšlo slovo „nevermore“. Nevedel si však predstaviť, že by to stále opakoval človek, zišlo mu na um zviera, ktoré nie je schopné rozmýšľať, ale vie hovoriť. Ako prvý mu napadol papagáj, ale rýchlo ho zatlačil havran – lepšie zodpovedá zamýšľanému tónu.

Hľadal najpoetickejší námet. Samozrejme, že ho napadla smrť – smrť v spojení s krásou, krásou mladej ženy. A nepochybne najvhodnejším námetom boli ústa trúchliaceho milenca. Mal teda zlúčiť milenca so slovom „nevermore“ a ako vhodné riešenie sa mu zdalo, že by prostredníctvom toho slova mohol havran odpovedať na slová milenca. Aby nezakríkol účinok, musel najskôr vymyslieť konečnú otázku, ktorá bude obsahovať najväčšiu mieru zármutku a zúfalstva. A tak zložil túto slohu:
 
„Prorok,“ vravím, „tvoj hlas desí! – pokračuj, nech ktokoľvek si!
Pre boha, čo obidvaja cítime v hviezdnej výšine,
prezraď duši, ktorú mučia smútky, či raz do náručia
v raji, v ktorom harfy zvučia, Lenoru si privinie,
či Lenoru vznosnú, vzácnu opäť k sebe privinie.“
Havran kráka: „Veru nie“.
 
Strofu vytvoril kvôli vrcholu, aby ostatné neprevýšili jej účinok, rytmu (trochej), kvôli dĺžke a usporiadaniu. Ďalší problém sa týkal spojenia medzi milencom a havranom – potrebovali malý priestor – izbu. Izba, ktorá sa milencovi stala posvätnou preto, lebo tam často bývala ona. Vtáka bolo treba uviesť a najvhodnejšia možnosť sa zdalo byť okno. Noc urobil búrlivou práve preto, aby mal havran dôvod hľadať úkryt a aby si milenec najskôr myslel, že búchanie na okno spôsobuje vietor. Vtáka usadil na bustu len preto, aby sa mramor odrážal od peria. Mohol napísať strofy, kde havrana uviedol. Potom si pripravil pôdu pre určité rozuzlenie:
 
Na belastnom alabastri chmúrne sedí, zrakom jastrí,
zdá sa, že má myšlienky len do dvoch sloviek vtelené...
 
Od tej chvíle už milenec nežartuje, opisuje havrana ako „zlovestné, vycivené, hnusné zviera“. Báseň sa teda uzatvára havranovou odpoveďou na poslednú milencovu otázku – či sa stretne so svojou milenkou na druhom svete. Mladík vie, že inú odpoveď počuť nebude, ale ľudská túžba po sebatrýznení poverčivosti ho k tomu zakaždým doženú.
 
„Vyber zobák z môjho srdca, strať sa rýchlo, nečujne!“
   Havran kráka: „Veru nie!“
 
Slová z môjho srdca usmerňujú čitateľa, aby vnímal havrana ako symbol – symbol trúchlivej a ustavičnej spomienky:
 
Ako usadil sa vtedy, stále sedí, stále sedí
nad dverami čierny havran diabolsky a ukrutne.
V jeho vážnom, zamračenom zraku sídli temný démon,
obrys premietnutý tieňom na koberci mohutnie,
nevzchopí sa, veru nie.
 
Zaujímavým príkladom, ako sa dá vystavať dej je aj Umberto Eco a jeho Meno ruže. Na začiatku mal chuť otráviť nejakého mnícha. Rozhodol sa, že dej prerozpráva ako stredoveký kronikár. Začal čítať ich spisy. Všimol si, že v nich vždy knihy hovorili o iných knihách a preto v úvode príbeh vložil do tzv. štvrtej truhlice: ja vravím, že Valet hovorí, že Mabillon rozpráva, že Adso povedal... Najlepšie poznal 12. a 13. storočie, no napriek tomu príbeh vložil do 14. – potreboval vyšetrovateľa Angličana s veľkým pozorovacím talentom a tieto vlastnosti sa dali nájsť len vo františkánskom prostredí 14. storočia. A prečo sa všetko odohráva na konci novembra roku 1372? No preto nie v decembri, lebo to bol Michal z Ceseny v Avignone a to mala byť aj ďalšia stanica Ecovho vyšetrovateľa. Lenže november bol pre neho skoro. Potreboval zaklať prasa. Prečo? Aby mohol strčiť mŕtvolu dolu hlavou do dieže s krvou. A to zas prečo? Lebo druhá poľnica Apokalypsy hovorí, že to tak má byť, veď práve podľa nej prebiehali dané zločiny. Preto musel opátstvo umiestniť do hôr, tam už by v novembri mohol byť sneh, inak by sa mohlo nachádzať aj na rovine.
Podstata je v tom, že postavy musia konať podľa zákonov sveta, v ktorom žijú. Teda, že rozprávač je väzňom vlastných výmyslov.

DISKUSIA A ZÁVER
Počas mojej práce som postupne zisťovala, na aké ťažkosti môže autor natrafiť. Čím všetkým sa musí prebiť, aby sa jeho výtvor dal nazvať dielom. Niet pochýb, že literatúru treba zaraďovať k umeniu. Počas histórie sa téma románov menila, ale dôležitosť hrdinov zostala nemenná od čias stredoveku, kedy prvýkrát začali myslieť na seba a vlastné problémy, aj počas vojnových období, kedy autor spolu s hrdinom hľadal sám seba. Všetko o čom som sa dočítala dokonale vyjadruje výrok, ktorý vyslovil jeden z najvýznamnejších autorov stratenej generácie, Ernest Hemingway: „Aby v próze nebolo nič, čo ju raz znehodnotí, musí v tom byť talent, veľký talent. Taký talent, aký mal Kipling. Potom disciplína. Disciplína takého Flauberta. Potom predstava, čo dokáže próza obsiahnuť, a absolútna súdnosť, ktorá musí byť tak nemenná ako štandardný meter uložený v Paríži, aby nedošlo k prekrucovaniu. A navyše musí byť spisovateľ ešte inteligentný a nestranný, a predovšetkým musí zostať nažive. Teraz sa to všetko pokúste sústrediť do jedného človeka a ešte ho vystavte všetkým vplyvom, ktoré na spisovateľa doliehajú. Moc by som si prial, aby sme takého spisovateľa mali a mohli si prečítať, čo napíše.“
 
RESUME
Writing a book is a lot like getting married. It is intensely personal, it calls for a big commitment, and it requires a sustained effort. And like marriage, it carries no guarantee of success. Books and marriages often fail for the same reasons. The most common reason is that the writer doesn’t know enough about the four essential components of a successful book. It may surprise you to know that the first and most important of these components is the self. Successful writing requires a harmonious blend of writer, subject and reader. When this is achieved, an alchemy takes place. This alchemy informs the writing process, cutting through the common problems writers face. Once the alchemy is there, a writer can usually work swiftly and efficiently, avoiding many writing pitfalls and completing the book in less time than (s)he expected it to take. Achieving this alchemy depends on knowing a number of things about yourself, the writer, and your motives; about the subject to be written about, and knowing some essentials about the people you hope will read your book. 
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.5)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018