Totalitná spoločnosť v literatúre
Alexander SOLŽENICYN
JEDEN DEŇ IVANA DENISOVIČA
- novela o nútených
prácach, dovtedy tabuizovaných; jeden úplne bežný deň trestanca (január 1951) na Sibíri; autor čerpá zo svojich vlastných skúseností z
pracovného tábora a opisuje jeden deň v živote trestanca od budíčka do večierky;
- bez členenia na kapitoly; motto: „ Človek drhne
ako kôň, nemá kedy porozmýšľať, ako sa sem dostal a ako odtiaľto odíde.“
- Ivan Denisovič Šuchov: odsúdený za
vlastizradu, podpísal nepravdivú výpoveď, len aby si mohol „ešte aspoň trocha požiť"; podarilo sa mu ujsť z nemeckého zajatia –
vrátili sa iba dvaja, no spravili chybu, že povedali, odkiaľ idú – vo výpovedi musel uviesť, že sa vzdal do zajatia s úmyslom zradiť vlasť
a späť sa vrátil iba preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká tajná služba - aká to však bola úloha, nevedel vymyslieť ani
Šuchov ani vyšetrujúci sudca; odsúdený bol na desať rokov (vtedy dávali jednotne 10, potom zase jednotne 25) a odsedel si už 8; najprv sedel v
obyčajnom väzenskom tábore a teraz si odpykáva trest v Osobnom politickom; doma nechal manželku a deti avšak, na domov často nemyslí, lebo
niet kedy; j e totiž treba pracovať a zaoberať sa inými vecami - kde schovať zvyšný chlieb, aby ho nenašli, kde sa zahriať, ako zohnať viac
jedla … po toľkých rokoch už vie ako prežiť
- Ťurin: vedúci brigády, tiež trestanec; robí pre svoju brigádu veľa, zháňa
im lepšie roboty, vybavuje vyššie percentá - vie v tom chodiť, vie kedy a kde podplatiť; nestráni sa ani roboty, nepovyšuje sa
-
Bujnovskij: kapitán, pracovitý, dostal 10 dní trestu, lebo sa ohradil, keď dozorcovia zobliekali na mraze trestancov
-
Aľoška: Šuchovov sused, baptista, stále čítal evanjelium, robil všetko, čo mu ostatní prikázali, zdvorilý, pokorný
- O
piatej ráno zaznel budíček a Šuchov, ktorý vždy vstával podľa neho (trochu si privyrábal - šil, zametal, robil, čo bolo treba) ostal
ležať ešte chvíľu v posteli, lebo sa necítil dobre - drvila ho zimnica. Dozorca mu udelil trest napriek tomu, že ešte nebol nástup, lebo ho
našiel v posteli. Avšak nakoniec mu len dali umyť dlážku v dozorcovskej izbe. Bolo - 27 stupňov a on sa necítil dobre. Potom išiel na
raňajky, ktoré mu strážil kolega. Po raňajkách, ktoré spočívali v žbrinde z červenej kapusty a kaše, šiel za doktorom a chcel sa dať
vypísať na maródku. Nepatril medzi ulievačov a hoci to vedel aj doktor, vypísať ho nemohol, aj keď Šuchov teplotu mal, lebo v ten deň už
dvoch ľudí vypísal. Nasledovala prehliadka a počítanie a pod dozorom samopalov vydali sa na cestu za prácou. Ani oni sami nevedeli, že kam idú
tentokrát, akú prácu im vedúci vybavil. Okolo ôsmej sa dostavia do autodielní a kým ich vedúci ešte čosi vybavuje, ohrievajú sa,
posedávajú len tak po zemi. Potom vedúci zadelí robotu a Šuchov sa ponorí do práce. Zatĺkajú okná, betónujú múry … ani sa nenazdajú a
je šesť hodín - čas vrátiť sa späť do zóny. Jeden človek však chýba, čo spôsobí polhodinové zdržanie. Po návrate znova prehliadka a
potom vytúžená večera. Aaspoň niečo teplé do brucha. Nasledujú už len 2 nástupy a večierka ... uvažuje: nezavreli ho, ukradol 2 porcie
chleba, darilo sa mu v práci ... prežil pohodový deň! (posun hierarchie hodnôt v živote väzňa)
- „Šuchov už nemá ani omrvinku
tabaku, ani nádej zohnať ho prv ako dnes večer - je celý napätý od očakávania, a po tomto zvyšku cigarety túži teraz azda väčšmi, ako po
samej slobode …"
- „Ešte ani tá trestancova myšlienka nie je slobodná, jednostaj sa vracia k tomu istému, jednostaj sa krúti
dookola: nenamacajú mi chlieb v matraci? Uznajú ma večer na maródke? Zatvoria kapitána či nezatvoria? …"
- „V táboroch a
väzeniach si Ivan Denisovič odvykol rozhutovať, čo bude zajtra, čo o rok, čo dá jesť žene, deťom. O všetkom zaňho rozhodovala vrchnosť -
a tak je to vari aj ľahšie."
- „skaz-rozprávanie“ = v ruských rozprávkach: anonymný rozprávač je na rovnakom intelektuálnom
a emocionálnom stupni ako hrdina (Ivan nevzdelaný, nemôže prerozprávať dlhší príbeh)
- 3 roviny: väzenské prostredie (ako sa
odtiaľ dostať, je prežitie najvyšší cieľ?, kompromis: stanoviť si pravidlá správania), spoločenská (väzni – intelektuáli,
kriminálnici, úradníci .. nedostatok jedla, byrokracia, vandalizmus – no to nielen v tábore), existenciálna (zmysel života, osud, vôľa)
RAKOVINA
- nemocničné prostredie: 1. polovica 50-tich rokov: telesná sa niekedy dá vyliečiť, spoločenská
nie
- Oleg „Kostižer“ Kostoblotov: doživotný vyhnanec za študentské protisovietske filozofovanie
- Pavel Rusanov: robotnícka
rodina (v socializme boli naj) – udavač
- –> človek môže byť šťastný kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok, keď chce
- „ Najťažší život má ten, čo každý deň, keď vychádza z domu, vráža hlavou do zárubne – taká je preňho prinízka.“
Dominik TATARKA
- jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej disidentskej literatúry - za odmietavý
postoj k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy vylúčený zo všetkých organizácií, pod dozorom štátnej bezpečnosti; vymazaný z kníh
-
„donkichotský hľadač pravdy“/ „vášnivý hľadač hodnôt človeka“
DÉMON SÚHLASU
- rozprávač
vnútorne rozpoltený Bartolomej Boleráz, ktorý sa považuje za „básnika, ktorého hlas musí vyvažovať drvivú váhu moci.“ Hovorí o hre,
v ktorej prišiel o rozum, aj o život. Šéf ideologickej organizácie zvoláva poradu. B. s nechuťou cestuje do paláca kultúry
s Valizlosťom Matajom, miestnym generálom. Zverí sa mu so svojím rozhodnutím nepodporiť program: majú oceniť diela „novej literárnej
produkcie“. B. ich považuje za umelo vykonštruované. Vnútorne nesúhlasí so svojou pozíciou štátneho spisovateľa, cíti sa ako „figúrka
bez vlastného názoru“, za ktorého rozhodujú iní. Mataj súhlasí – no je to len „súkromný súhlas“, na zasadaní ho verejne označí za
zradcu. Verejne totiž vystupuje ako demagóg. Rozhoduje o práci iných – prakticky ovláda moc v oblasti myslenia. Aj ostatní jednomyseľne
pokrytecky súhlasia s M. - ten B. stále prenasleduje, snaží sa mu vysvetliť svoje konanie tým, že „komunisti musia držať spolu“ a že sa
nemôžu všetci okrem neho mýliť. B. sa nechce dať zmanipulovať, uteká a jeho cesta končí v blázinci. Na druhý deň sa stretáva s
hlavným maršalom Figurom , ktorý tu reční o „kulte osobnosti“ a prekvapivo označí B. za „charakter“, ktorý poukázal na skazenosť
pomerov. Za človeka, ktorý spôsobil zlo označil Mataja, ktorý oslepený mocou nevidel škody a otrávil celú oblasť kultúry. Zrazu všetci
súhlasia s B názormi. Pod okná paláca prídu demonštrovať mladí ľudia, vyjadrujúc svoj výsmech zjazdu. M. a B. opúšťajú budovu
paláca vo vrtuľníku, ktorý tesne pred pristátím havaruje. Nad troskami vrtuľníka oduševnene reční hlavný maršal Figura. Autor sa vo
svojom diele zameriava najmä na umelecké kruhy, na príklade ktorých poukazuje na to, ako sa na základe všeobecného súhlasu môžu degradovať
základné ľudské hodnoty, avšak možno ich aplikovať na celú spoločnosť. Najdôležitejšou myšlienkou je obrana zdravého rozumu, ľudskosti
a pravdy;
- záver: (Boleráz) „Ľudia, nedajte sa pomýliť: pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve
a dusí – nech si ju vykladajú ako chcú – vykladači s prideleným mozgom ...“
FARSKÁ REPUBLIKA
-
kritika spoločenských pomerov: režimu, oklonkovania, karierizmu
Ladislav MŇAČKO
- pokúsil
sa o útek do ZSSR, chytili ho na hraniciach, koncentrák, nútené práce v bani, ušiel, partizán (žena dcéra Krasku)
- od 1956
šéfredaktor Kultúrneho života: odbúravanie dogiem, kritika kultu os.; po vstupe VV emigroval do Rakúska
ONESKORENÉ
REPORTÁŽE
- otrasné svedectvo zo zákulisia politických procesov v 50-ich rokoch
- súbor 11 príbehov podvedených
a nepochopených ľudí, ktorým zničilo život cudzie sebectvo, pokrytectvo, karierizmus
AKO CHUTÍ MOC
-
mozaika spomienok fotografa Franka, ktorý sa zúčastňuje pohrebu bývalého priateľa (šéfa kabinetu): poznal ho odmalička, sledoval ako sa
postupom po politickom rebríčku menil: z čestného odvážneho veliteľa partizánov na bezohľadného zbabelého vysokého vládneho
predstaviteľa ;bol jeho osobným fotografom, prenikol do prísne stráženého súkromia prominentov; na pohrebe stretáva ľudí, spomína na ich
vzťah k zosnulému: jeho politický sok Galovič, ktorý zapríčinil jeho spoločenský pád, prvá manželka, syn, druhá manželka – ich
vzťahy..
- ústrednou myšlienkou je presvedčenie o deštruktívnej povahe totalitnej moci; sústredil sa na vplyv moci na človeka (moc je
droga, ktorá po čase zlomí každý charakter, stane sa cieľom bytia a snaženia človeka, ten ju zhromažďuje a strachuj sa o ňu); ak sa
niekto zrazu stane mocný, môže napáchať viac zla ako dobra, lebo nevie ako s ňou zaobchádzať; pre moc ú ľudia schopní spraviť čokoľvek,
utápajú sa vo vlastnej genialite, hoci realita je celkom iná
- „stajomňovanie“ – t.j.: nepoznáme meno mŕtveho, názov štátu, či
mesta; veľa vnútorných monológov, dej rámcovaný pohrebom; naturalistický jazyk – efekt reálnosti
Miloslav ŠVANDRLÍK
ČERNÍ BARONI
- údajné pôsobenie jednotiek Pomocných technických práporov (PTP), alebo tzv.
Čiernych barónov v prvej polovici 50-tich rokov minulého storočia, dôsledkom čoho sa zámok Zelená Hora preslávil vďaka sfilmovanému románu
ČB, znamenalo do tej doby, aj po odchode nemeckej a americkej armády pomerne historicky cenne vybavený objekt zasadenia poslednej takmer
„smrteľnej rany“. PTP tu v skutočnosti nepôsobili – bol tam prevelený len 1. technický prápor, no prístup vojakov k historickým
pamiatkam je opísaný pravdivo; od septembra 1950 boli v armáde zriaďované PTP, práca v nich sa dala prirovnať k podmienkam v táboroch
nútených prác a slúžili tu bez rozdielu veku sedliaci, živnostníci a iné pre režim „nepriateľské živly“ – slúžili bez zbraní
(nasadzovaní k stavebným prácam, do baní ..); osudy vojakov neboli zďaleka tak humorné ako v knižke
- „Čo bolo, to bolo, terazky
som majorom!“ (major Haluška – „Terazky“); hlavnou postavou vojak Kefalín ( v civile asistent réžie), kvôli zlému zdravotnému stavu
zaradený do PTP; stretáva sa s majorom Haluškom a je vtiahnutý do víru udalostí, akými sú napr. vytvorenie prasačieho raja na Zelenej Hore
alebo vychľastanie celej cisterny vína a následne opitie celej roty aj s veliteľom; rota je rozdelená na časti a posielaná na rôzne
pracoviská; vojaci vymýšľajú zámienky pre ulievanie, ako sa menia miesta, menia sa i velitelia – a morálka roty: jeden podpapučník, kt.
mláti žena, druhý alkoholik, ktorý prepáči každý prúser; už to majú za pár, ale čaká ich ťažká skúška: previerková komisia pod
vedením generála, Terazky zapiera, že sa nič zvláštne pod jeho velením nestalo, prežijú to v suchu; odchádzajú prešťastní na vlak, do
civilu, Kefalín (ináč najhorší vojak) sa lúči s Terazkym: "Čo bolo, to bolo", podal mu pravicu. „Ale aj tak to bolo všetko
absurdné, súdruh major,“ usmeje sa Kefalín. „Bolo,“ prikývol Terazky. „Bože môj, to bolo.“ Chvíľu mlčal a ked sa už Kefalín
chystal na odchod, prekvapil ho otázkou: „A čo si predstavujše pod slovom absurdné?“
- ČB sú dielom o útvaroch českej armády,
ktorých príslúšníci nevybojovali žiadnu bitku, ich zásluhy nezdobili vyznamenania, no boli na svoje zaradenie hrdí; na ich osudoch sa však
podpísala nenávisť „pofebruárovej“ mocenskej skupiny, pokladali ich za občanov druhého rádu
Zones.sk – Zóny pre každého študenta