Kde bolo, tam bolo, kdesi veľmi ďaleko, žila raz v jednom kráľovstve krásna kráľovná, ale bola zlá a márnomyseľná. Každé ráno sa postavila pred zrkadlo a obdivovala sa. Zrkadlo jej vždy prezradilo, že je najkrajšia na svete.
Jedného rána, keď sa zrkadla spýtala: „Zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, kto je najkrajší na zemi?“ zrkadlo odpovedalo: „Princezná Snehulienka, kráľovná moja.“ Snehulienka bola nevlastná dcéra kráľovnej a aj ona bývala v zámku. Dievčina, pravý opak macochy, bola milá, hravá, dobrá a usmievavá. Pleť mala bielu ako sneh, vlasy čierne ako eben a pery červené ako krv.
Kráľovná nemala Snehulienku rada. Žiarlila na jej krásu. A hoci bola Snehulienka princezná, mala veľmi veľa povinností. Musela umývať nádvorie a zametať zámocké schody. Raz, keď ťahala vodu zo studne, si pritom tak krásne pospevovala, že hrdličky na stromoch prestali hrkútať a zlietli na zem, aby lepšie počuli. Práve vtedy prechádzal okolo švárny princ a aj jeho prilákala Snehulienkina ľúbezná pieseň.