Výklad niektorých maturitných textov

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Dievča ImpossibleGirl (23)
Typ práce: Maturita
Dátum: 13.08.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 431 slov
Počet zobrazení: 3 325
Tlačení: 252
Uložení: 223
Výklad niektorých maturitných textov

Proglas (Konštantín)

UKÁŽKA:
Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom* tisícročí (*siedme tisícročie od stvorenia sveta » do
stalo sa   narodenia Kristovho uplynulo 5508 rokov
.............  + 863 = 6371 rokov, teda 7. tisícročie.)
 
tak ani duša, žiadna duša bez písmen (* nevzdelaný ľud » dôležitá vzdelanosť a )
vedomia nemá o tom Božom zákone, dorozumievanie)
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone, cezeň Boží raj sa zjavuje.
Bo ktorý sluch, čo hrozný rachot hromový

neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo taký čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak Boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,  (* materinský jazyk - staroslovienčina)
človeka činia, akoby bol z kameňa.  (* latinčina – po lat. nevedeli)

A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.
No že, my bratia, sme to všetko zvážili,  (* autorský plurál; oslovenie typické pre
znamenitú vám radu teraz povieme, rečnícky štýl)
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví

života zvieracieho, žitia smilného, (* mravný a morálny život)
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete Slovo v cudzom jazyku,
nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.   (* tupý, dutý zvuk - prirovnanie)
Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,
 
Život Konštantína – Cyrila (Kliment)
Keď bol v Benátkach, zhromaždili sa proti nemu latinskí biskupi a kňazi i mnísi, ako havrany1 proti sokolovi2, a vyzdvihli trojjazyčný blud3, hovoriac : „Človeče, povedz nám, prečo si učinil teraz Slovienom knihy a učíš ich, ktorých nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštolovia, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín ? My len tri jazyky poznáme, ktorými sa sluší v knihách sláviť Boha : hebrejský, grécky a latinský.“
Odpovedal im Filozof4 :“Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých?5 (Matúš 5, 45 ) Či6 nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy,  nehanbíte sa7 , tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? Povedzte mi, Boha robíte bezmocným8, že nemôže toto dať, alebo závistlivým, že nechce? My však národov mnoho poznáme9, knihy majúcich a Bohu slávu vzdávajúcich každý svojím jazykom. Ako známo, sú to tieto : Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýri a mnohé iné10. Ak nechcete podľa toho pochopiť, aspoň z Písma poznajte sudcu...“
 
1 – mnísi; symbol samoty, smrti, zla
2 – K; symbol sily, odvahy, slobody
3 – latinčina, gréčtina, hebrejčina
4 – K – perifráza (= nepriame pomenovanie)
Znaky rečníckeho útvaru v ukážke:
o  druh prejavu: agitačný, obhajoba
o  charakter prejavu: presvedčivý, emocionálny
o  autorský plurál (9)
o  kontakt s poslucháčmi (8)
o  citácia: presná citácia biblického textu (5) → K sa odvoláva na slovo ‚Bohom dané‘ (využíva citát z Biblie dožadujúc sa rovnosti všetkých národov, čo sa týka vlastného jazyka)
o  myšlienkové postupy: argumentácia vymenovaním mien národov (10)
o  výrazové prostriedky: opakovanie rovnakých syntaktických konštrukcií alebo slov (paralelizmus); otázkami sa obracia priamo na poslucháčov (úvahové otázky 7,8); anafora (Či...?6)
 
DETVAN (Andrej Sládkovič)
61 (časť II)
Neuzeraj sa v cudzom zrkadle — nie pozerať sa na iné krajiny,
každý svet má svoju koľaj,
nechoď sa hľadať v časy zapadlé,  nepozerať sa na minulosť
na vlastný čas sa odvolaj! —
Never, že ľud ten, čo ovce pasie,
  → pastieri – obyč. ľud – neboja sa
pred budúcnosťou svojou sa trasie —
moc zrodí čas, čas moc zmorí;
Boh barlu cenou berly ocení,
  Boh – veriaci ľud, utiekali sa k Bohu
barla (ťažký život); perla (lepšia budúcnosť)
Boh ovce v obce ľahko premení,
Boh zo stád štáty utvorí! —
vlastný štát
 
250 (časť V)
No, dobre sa maj1, druh môj srdečný!
spevca rodinná postava!
Z nízkosti3 takto tvorí duch večný 
trón, kde si sláva sedáva:
Rod môj, ty ľúb si tvojho Detvana2,
v ňom duša tvoja je zmaľovaná,
zhrej obrazom tým, čo schladlo!
Kde bujné v duši rastú zárody,
tam pyramída vstáva slobody —
a to je naše zrkadlo!


→ autor sa lúči1 s Detvanom a necháva ho celému národu (každému)2
-  nízkosť3 = obyč. ľud = M; prijatý do pluku – ocenený vojak
 
-  » M predstavuje ideál celého národa (aj národ by mal ísť tým smerom – utláčali ich iné národy – Maď.) 
 
SMRŤ JÁNOŠÍKOVA (Ján Botto)
Zvonia na deň — mne na noc. Oj, srdce, nežiali:
my skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!
Spať večne — kto to káže? Boh? — ľudia, tyrani! —
Z polcesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný!
Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali!
brať život! skiaď to právo? — či ste ho vy dali?!
 
Ľudia — hej! ľuďmi radi menujú sa oni,
tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony.
Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí;
právo v putách — a pravda na hraniciach blčí.
No príde i prísť musí ten bohatier boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu —
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu! —
Zomrieť! tak výrok, — dobre, ja chodil po zboji;
ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moji?!
Ja chodil po zboji, po tom šírom poli,
aby som zabudol o ťažkej nevoli,
ja chodil po zboji poľanou bezdrahou,
aby som naučil pravde pyšných vrahov;
ja chodil po zboji, za slobodou zlatou,
aby som rozrážal putá svojich bratov.
Sloboda, sloboda, slobodienka moja,
pre teba mne páni šibenice stroja!
 
MOR HO! (Samo Chalupka)
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman—cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.

VALAŠSKÁ ŠKOLA MRAVÚV STODOLA (Hugolín Gavlovič)
 
Hle, človek Opilý - žádnemu  Nemilý

Jestli se chceš, jako svedčí, opilstva varovat,
tak sobe daj opilého človeka malovat:
Nech bude neočesaný a sliny po brade,
neumytý, nespúsobný, zaválaný všade.
 
Slabé nohy, mrtvý jazyk a krvavé oči,
vždycky letíc dolu nosem, čo s nohú pokročí.
V hlave víno, v bruchu rozum, v údoch žádnej sily,
tento nápis daj pod neho: Hle, človek opilý.
 
Tento človek neni človek, neb rozum utratil,
když se zbytečným nápojem v hovado obrátil.
A jak spadne do kaluže, bude postel jeho,
a i svine tam líhajú z obyčerje svého.
 
PANI RAFIKOVÁ (J. Jesenský)
  Boli ste vy už v meste Ľanovom? Nie? Nuž tak nepoznáte pani Rafikovú. Ach, to vám je zvláštna osoba. 
  Dovoľte, aby som vám ju predstavil.
  Pani Rafiková je asi osemdesiatdvakilová osôbka. Tvár vysmiata, červená, guľatá. Briadka s troma podbradkami — na uštipnutie. Pozriete sa na ňu odpredku, nazdáte sa, že je to ostrm ďateliny. Navrchu tenké a potom vždy hrubšie a hrubšie, bez drieku. Nemôžete nijako pochopiť, čo robí tá kopa ďateliny pred zlatníckym výkladom. Pozriete od chrbta, zasa len ostrm ďateliny. Pozriete od boku, to isté. Až keď sa priblížite, udriete sa po čele a vykríknete:
„Ľaľa, veď je to akási pani!“
  A tu zbadáte i elegantnú zamatovú bundu, astrachánovú čiapku s akýmisi guľkami a perom. No a keď sa pohne svojím vážnym krôčkom, zafučí ako kováčske mechy — tak ste už celkom presvedčení, že to nebola kopa sena, tým menej ostrm ďateliny.
  Toto je pani Rafiková. Lenže keď povieme: „pani Rafiková“, nevieme ešte celkom nič. Môžeme si napríklad pomyslieť, že je skaderuka-skadenoha. Môže nám aj to zísť na um, že je to kupcová, alebo vdovička po úradníkovi. Ba všetci čerti nám môžu pošepnúť, že ju budeme za Židovku považovať. Aby sa nám to nešťastie nestalo, povieme hneď, že je pani Rafiková roztomilá polovička pána podsudcu.

STONOHA V KÚPEĽOCH (Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský)
  Po tomto občerstvení napcháva si Stonoha s pokojnou mysľou fajku i osloví bažlivo naň hľadiaceho starého sluhu Paľa, aby mu podal svoju zapekačku, že mu ju tiež napeľchá dobrým ľubietovským dohánom.
  Paľo, hotový, skočí a podá mu dubovku. Stonoha potmehúdsky napcháva fajku, vystrája žarty a dačo pozorne schováva. Naplnenú fajku podá Paľovi s tým doložením, aby ju nepripekal, lebo že to jeho dohán neznesie. Paľo nato poslúži ohromným odhoreným papekom — najprv, ako sa svedčí, pánu Stonohovi a potom sebe pripálil. A čochvíľa púšťa chlpy a nemôže dosť nachváliť dobrotu dohánika. Opretý o stĺp puká a blahý nakúka škuľavým zrakom krížom nosa na ihravý dym fajočky, odcrknúc čas po čase štrbavým zubom na jazyku prúdiacu slinku.
  Stonoha zabáva sa s paniami. Sluha s obľubou načúva.Naraz vravor zaviazne.
„Musí mať dakto nohy nakríž,“ povie pani Šporka.
„Už bude pozde,“ povie Stonoha. „Chýli sa čas k odpočinku, už musí byť desať. Čo myslíte, Paľko, či bude už skoro?“
„Ej, už bude.“
„Už bude?“ pýta sa potuteľne Stonoha.
„Už…“
Prask!…
  Iskry pršali, kúr sa valil, fajka roztrepaná sa rozletela a — Paľo na smrť preľaknutý, akoby z oblaku padol, frkol pani Nettovej do — lona. Táto neprichystaná na vizitu toho druhu, vyhodí nohami, prekotí hrniec s vodou nad ohňom. Voda zahasí oheň a len mesiac, vyškierajúc sa, objasňuje tmu a nastalú trmu—vrmu. Stonoha chytro, ako plž použije zmätok, prehodí cez plece pušku a s chichotom sa poberá do dediny na nocľach.
  Tú tragikomédiu zapríčinil, keď do polovice Paľovej fajky nasypal tajne pušného prachu z patróny a na to napchal dohánu, koľko sa vmestilo.
  Cestou si píska i kráti si čas naháňaním netopierov.
„Aha, kde si bola, Agna?“ pýta sa Stonoha pani Tárinej slúžky.
„Nuž bola som z naloženia panej posteľ poprávať.“
Nuž dobre.
Stonoha dôjduc do svojej chyžky, vyzliekol sa a ľahol do postele. Ach, čiže mu bolo! Vystrie sa niekoľko ráz.
„Ach, čiže mi je dobre po toľkých štrapáciách, akoby sa v tokajčine kúpal!“
Chce zafúknuť sviecu.
„Ale kýho jazerného diabla! Čože je to… do sto hrmených vozov!“
  Vyskočí z postele, akoby bol na škorpióna sadol…Žltá omáčka kvacká mu zo zadnej čiastky tela. Žltá omáčka vyviera i tam, kde najhlbšie ležal…
  Zmraštil škaredo tvár, ako malý chlapček, keď sa mu zle povodí. Ostýchavou rukou priťahuje a obzerá túto jednofarebnú fresko—maľovačku najprv na sebe, potom na plachte, až po bedlivom bádaní prišiel na ten podivný rezultát, že to nič viac, nič menej, ako číročistá — praženica. Akási štedrá ruka podsypala Stonohu vajcami. Tie sa nevyliahli, lež rozliali ako láva cez Torro del Greco.
  Odstrániac pomocou vechťa prekážku, ľahol si poznovu a spal sen spravodlivých.
 
HAMLET (Shakespeare)
„Byť, a či nebyť! kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac, či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať? Umrieť, spať - nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom sa končí srdca bôľ a stovky hrôz, čo sú nám súdené, tak umrieť, spať - či v tom je méta našich túžení? Spať - azda snívať - to nás zaráža, čo prisniť sa nám môže v spánku smrti, keď unikli sme svetským krútňavám. A človek zaváha - tie obavy nám predlžujú strasti života.
Veď kto by znášal bič a posmech čias, bezprávie tyranov a spustnosť pyšných, žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu, svojvôľu úradov a ústrky, čo schopný od neschopných utŕži, keď poľahky je možné pokoj nájsť jediným bodnutím, kto by sa vláčil v pote tváre s bremenom života? Len hrôza z toho, čo je po smrti, z neznámych končín, odkiaľ nijaký pútnik sa nevracia, nám marí vôľu a káže radšej znášať známe zlá, než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme. Tak svedomie z nás robí zbabelcov a prirodzená ľudská rozhodnosť chorobne bledne v tieni dohadov, aj smelé veľkolepé predsavzatia vzápätí spľasnú ako bublina a nemožno ich činmi nazývať. “
 
CID (Pierre Corneille)

,, Až v hĺbku srdca, bedár ja trafený nevdojak, smrteľne poranený, pre spravodlivú vec pomstiť sa predurčený, prijímaním úder ten, ktorý ma zabíja. Tu stojím, nehybne a s dušou plnou bôľu, ja, biedna obeť Sporu. Už blaho lásky na dosah som mal, tu div sa neutrýznim! Potupa stihla otca môjho, žiaľ, a tupiteľ je otcom Ximeniným!  Strašlivý zúri vo mne boj! V hrudi mi s hlasom cti zápasí lásky zvanie: Pomste ak prednosť dám, mám milej preklínanie. Jedno ma pobadá, druhé meč zdŕža môj. Čo mi je prednejšie: česť, a či moja láska? To je tá voľba ťažká! Nešťastie nekonečné z oboch strán, len myslieť naň, sa trýznim! Či ostať v hanbe, a či biť sa mám na život, na smrť s otcom  Ximeniným? Otec môj, milá, láska, česť! Povinnosť vznešená, tyranstvo premilé mne! Pomrie, čo teší ma, a česť moja zvädne?
Tu strácam blaženosť, tu slávy ratolesť. Meč, krutá nádej ty duše, vždy pre česť mrúcej, no dnes i milujúcej, ty nástroj pomsty, no i šťastia kat, pre ktoré
sa dnes trýznim, nač´ si mi daný?

  Pomstu vykonať, so srdcom rozlúčiť sa Ximeniným?  Lepšie je skonať, a čim skôr!  Milej i otcovi, obom som zaviazaný. Ak pomstu vykonám, budem ňou preklínaný, ak nie, mnou Pohrdne, že zbabelý som bol. Ak láske prednosť dám, vtedy – žiaľ, aké muky – nehodný som  jej ruky! Tak kríž môj rastie, spásy v ničom niet, nech už čokoľvek činím.  Nuž, poďme umrieť. Aspoň, keď už mrieť, neublížime citom Ximeniným. Umrieť, a všetku hanbu zniesť! Voliť skon, takýto smrteľný pre vec slávy!
Strpieť, nech v Španielsku sa potom o mne vraví: ten mečom nevedel brániť rodu česť.  Pre lásku, čo sa mi tak či tak navždy stráca, cti svojho domu vzdať!
  Nie, nedbajme na hlas ten zlozvodný, veď ním len mdlým sa činím. Poď, meč môj, aspoň slávu zachráň mi, keď nesmiem byť už milým Ximeniným. Ach, áno, duch môj tápal v tme. Otec vždy viacej práv než milá na mňa má. Či už ma skolí meč, a či žiaľ skosí ma, čistú krv odovzdám, akú dal rod môj mne. Váhal som pridlho, jednak som pevný ostal: Poďme už, volá pomsta! Mne otca urazili, nie som muž, ak to hneď neodčiní. Hanba mi váhať. Meč môj, poďme už, ak keď nás sok je otcom Ximeniným...“
 
RÓMEO A JÚLIA (William Shakespeare)
 




DRUHÝ OBRAZ
ROMEO.
Neverí jazvám, kto ich necíti.
(V obloku, nad ním sa zjaví Júlia.)
Lež ticho! Čo to svitá v okne tom?
To východ je a Júlia je slnko!
Len vystúp, slnko, zabi mstivú lunu,
čo zbledla, dávno chorá závisťou,
že ty, jej kňažka, krásou predčíš ju.
Neslúž jej viacej, ak je závistlivá.
Chorobne sivé je jej kňazské rúcho,
dnes iba blázni nosia ho. Preč s ním!
Veď je to moja pani! Moja láska!
Kiež by to vedela!
Hovorí, i keď mlčí ako hrob.
Jej oči vravia. Nuž tým odpoviem.
Som prismelý. Nie mne sa privrávajú.
Dve najskvostnejšie hviezdy na nebi
by mohli tie jej oči poprosiť,
nech na oblohe žiaria miesto nich.
Čo, keby si tak miesta vymenili?
Jej jasná tvár by zahanbila hviezdy
sťa lampu biely deň. Jej oči zas
by takou žiarou naplnili nebo,
že vtáci spevom vítali by deň.
Hľa, tvár si teraz podoprela rukou!
Môcť byť tak rukavicou na tej ruke
a dotknúť sa jej tváre!
JÚLIA.
Bože!
ROMEO.
Vraví!
Ó prevrav znova, anjel žiarivý.
Tak skvieš sa tejto noci nado mnou
sťa okrídlený posol z oblohy,
pred ktorým na zem klesá smrteľník
s očami z jamôk, oslepený žiarou,
čo vynára sa spoza oblakov
a zaplavuje celé nebesá.
JÚLIA.
Romeo! Prečo si ty Romeo?
Ach, zapri otca, vzdaj sa svojho mena.
Ak nechceš, tak mi lásku prisahaj
a nebudem viac Kapuletovou.
 
ROMEO.
Mám počúvať, a či hneď odvetiť?
JÚLIA
Len tvoje meno je mi nepriateľ.
Buď hocikým, len nebuď Montekom!
Veď čo je Montek? Ruka, noha nie,
ba ani tvár, či iná tela časť,
čo patrí človeku. Buď iným menom!
Čo značí meno? To, čo ružou zveme,
pod iným menom tiež by voňalo.
Romeo, keby nebol Romeom,
si vzácnu dokonalosť zachová
aj bez mena. To meno odvrhni
a za meno, čo nie je časťou teba,
si vezmi mňa!
ROMEO.
Vezmem ťa za slovo.
Nazvi ma láskou, rád sa prekrstím.
Odteraz nevolám sa Romeo.
JÚLIA.
Lež kto si, človek zahalený tmou,
čo čušíš moje myšlienky?
ROMEO.
Som ten,
čo menom obáva sa predstaviť.
I mne sa vlastné meno zbridilo,
keď teba desí ako nepriateľ.
Mať na písme ho, hneď ho roztrhám.
JÚLIA.
Bárs ani sto slov nevstrebal môj sluch
zo šeptu tvojich úst, hlas spoznávam.
Nie si ty Romeo? Nie si ty Montek?
ROMEO.
Nie som, ak tebe to nie po vôli.
JÚLIA.
Vrav, ako si sa dostal sem. A načo?
Múr záhrady je príkry, vysoký
a môžeš tu nájsť smrť, ak uvážiš,
kto si, a že ťa naši môžu nájsť.
ROMEO.
Na krídlach lásky preletel som múr.
Kamenné hradby nezastavia lásku,
čo láska vládze, to aj vykoná.
V tom nemôžu mi vaši zabrániť.
 
JÚLIA.
Keď zbadajú ťa, prídeš o hlavu.
ROMEO.
Tvoj zrak je pre mňa nebezpečnejší
než dvadsať vašich mužov. Nežne hľaď,
a nemôže mi ublížiť ich zášť.
JÚLIA.
Za nič na svete ťa tu nesmú nájsť.
ROMEO.
Plášť noci ukrýva ma pred nimi.
Ak neľúbiš ma, nech si ma len nájdu.
Nech radšej skolí ma ich nenávisť,
než bez tvojej mám lásky živoriť.
JÚLIA.
Kto ukradol ti cestu z tejto strany?
ROMEO.
Jedine láska vodcom bola mi.
Mne radu poskytla, ja zas jej zrak.
Bárs nie som lodivod, a ty si tam,
kde more diaľne brehy obmýva,
odvážne vypravím sa do búrky.
JÚLIA.
Na šťastie maska tvár mi zakrýva:
nebyť nej tvár mi zhorí z rumeni
za slová, čo si počul odo mňa.
Kiež by som bola strohá - poprela,
čo vravím! Ale zbohom, okolky!
Miluješ ma? Viem, že mi prisvedčíš.
uverím ti. No tvoja prísaha
môže byť krivá. Práve tým vraj sú
milenci bohom na smiech. Ak ma ľúbiš,
na všetko, čo ti sväté, prisahaj!
Ak si však myslíš, že ma ľahko získaš,
zachmúrim sa a budem vravieť nie.
Len v takom prípade. Lež inak nie.
Naozaj, Montek: slepo ľúbim ťa
a azda preto zdám sa nevážna.
Lež prejavím ti väčšiu oddanosť,
než mnohé, čo sa tvária zdržanlivo.
Viem, väčšia striedmosť by mi pristala,
no nevdojak si začul z mojich úst,
že ľúbim úprimne. Tak odpusť mi
a neodsudzuj moju poddajnosť,
ktorú ti odhalila temná noc.
ROMEO.
Prisahám, milá, na posvätnú lunu,
čo postriebruje vrcholce tých stromov -
JÚLIA.
Na lunu nesmieš, tá je menlivá
a každý mesiac mení svoju dráhu:
aj tvoja láska bude nestála.
ROMEO.
Tak na čo prisahať mám?
JÚLIA.
Nemusíš.
Ak predsa chceš, ber seba za svedka:
si pre mňa božstvo, ktoré zbožňujem.
A ja ti uverím.
ROMEO.
Ak moje srdce -
JÚLIA.
Nie, prestaň. Hoci si ma potešil,
v tom dnešnom sľube nieto útechy.
Tak znezrady to prišlo, bez rozmyslu,
tak ako blesk, čo pominie sa skôr,
než povieš: "Blyslo sa." Nuž dobrú noc.
Z púčika lásky v teplom vlahom vánku
snáď vzíde kvet, kým stretneme sa zas.
Nuž dobrú noc! Mier tvojmu srdcu buď!
Kiež cítiš to, čo cíti moja hruď!
ROMEO.
Ty bez útechy chceš ma opustiť?
JÚLIA.
Čím môžem ťa dnes v noci utešiť?
ROMEO.
Ak za môj sľub mi sľúbiš oddanosť.
JÚLIA.
To sľúbila som, než si o to žiadal.
Kiež by som nebola tak spravila!
ROMEO.
Chceš sľub vziať späť? A prečo, láska
moja?
JÚLIA.
Len aby som ho mohla zase dať.
No žiadam vlastne to, čo aj tak mám.
Tak ako more bez hraníc som štedrá
a v láske bezodná. Čím viac ti dávam,
tým viac dastávam: niet konca v tom.
Počujem dáky huk. Buď zbohom, môj!
(Za scénou volá Dojka.)
Hneď, dada! Montek, ty tu chvíľu stoj!
Buď verný mi. Ja o chvíľu sa vrátim.
(Júlia odíde.)

"Hurá! Hurá! Hurá!" křičel lid se všech stran. Vskutku podivná grimasa zazářila v tu chvíli z otvoru rŧţice. Po všech těch pětiúhelných, šestiúhelných a nepravidelných tvářích, které se vystřídaly ve vikýři, aniţ se jim podařilo vyjádřit onen ideál směšné ošklivosti, jak se vytvořil v představách divákŧ, rozplameněných nevázanou zábavou, bylo třeba k dosaţení všeobecného souhlasu právě tohoto nádherně pitvorného úšklebku, aby dokonale oslnil obecen-s.tvo. Sám mistr Coppenole tleskal; a Kulhavý Špindíra, který se rovněţ účastnil, Bŧh sám ví, jak hluboké ošklivosti byl schopen jeho obličej, přiznal svou poráţku. Učiňme totéţ. Nepokusíme se ani dopodrobna vylíčit čtenáři ten čtverhranný nos, ta podkovovitá ústa, to maličké levé oko, zakryté huňatým rezavým obočím, zatím co pravé oko se téměř ztrácelo pod ohromnou bradavicí; ty nespořádané zuby, tu a tam vylámané jako cimbuří pevnosti; ten odulý ret, přes nějţ přečníval jeden zub jako sloní kel; tu bradu s dolíkem uprostřed a především celý ten výraz, který ze všeho vyzařoval; tu směsici zlomyslnosti, údivu a smutku. Nechť si to vše dohromady představí čtenář sám, dokáţe-li to.
Bouřlivý souhlas byl jednomyslný; všichni se hrnuli ke kapli a vítězoslavně z ní vyvedli šťastného papeţe bláznŧ. Teprve teď však vyvrcholilo překvapení a úţas: úšklebek byl jeho skutečným obličejem.
Nebo spíše celá jeho osoba byla jediným šklebem. Ohromná hlava, na níţ se jeţily rezavé vlasy, mezi oběma rameny obrovský hrb, jehoţ protějšek se rýsoval vpředu; stehna i nohy tak podivně zkroucené, ţe se mohly dotýkat jen koleny a zpředu se podobaly dvěma srpŧm, jejichţ drţadla se dotýkají; chodidla široká, ruce obludné; a při vší té nestvŧrnosti byla v jeho vzhledu zvláštní síla, čilost a odvaha, jeţ budily hrŧzu; opravdu zvláštní výjimka z věčně platného pravidla, podle něhoţ síla právě tak jako krása mají vyplývat z harmonie. Takový byl papeţ, kterého si blázni právě zvolili.
Řekl bys rozbitý a špatně slepený obr.
Kdyţ se tento zvláštní kyklop objevil na prahu kaple, nehybný, zavalitý a téměř stejně široký jako vysoký, hranatý jak krychle, jak říká jeden slavný muţ, poznali ho diváci okamţitě podle napŧl červeného a napŧl fialového kabátu s vyšitými stříbrnými rolničkami, především však podle jeho dokonale šeredné tváře a začali jednohlasně křičet:
"To je Quasimodo, zvoník! To je Quasimodo, hrbáč od Matky Boţí! Quasimodo jednooký! Quasimodo křivonohý! Hurá! Hurá!"
Jak vidíme, měl ten uboţák přezdívek na vybranou.
"Ţeny s útěţkem, pozor!" křičeli studenti.
"Zrovna jako ty, které by ho chtěly mít," dodal Jan.
Zeny si vskutku zakrývaly tváře.
"Ach,
 
Krvavé sonety (Krvavé sonety)
.....A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,

kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…

Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie zvlek:** výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…
 
* Astarot — bohyňa starovekých semitských národov, ktorú často uctievali aj obetovaním ľudí
** zvlek — odpadok, nepodarok, mŕtvola
 
 
Charles Baudelaire – Albatros

Keď mužstvo posádky zatúži za zábavou,
nejeden albatros, šíravy morskej vták,
utratí slobodu, ak príliš nevšímavo
sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.

Tento kráľ azúru, chytený do osídla,
na doskách paluby v hanbe a rozpakoch
žalostne rozprestrie krídla,
vláčiac ich ťarbavo sťa veslá zbok´ nabok.

Ach, kľavý, chromý je pasažier okrídlený!
Nedávno krásavec a teraz neborák!
Ten sa mu porúha: kuľhajúc vzletieť mieni,
a tamten strká mu fajočku pod zobák!

Básnik sa podobá princovi oblačnému,
čo šípom smeje sa a vnára do búrok,
no na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému
a krídla mohutné hatia mu každý krok.
 
Výstup sedmý
HARPAGON sám harpagon

(vbíhaje bez klobouku, křičí už ze zahrady) Zloděj! Vrah! Loupežník! Chyťte ho! Chyťte ho! Ó sprave­dlnosti! Spravedlivé nebe! Jsem ztracen! Jsem zničen! Zabili mě! Ukradli mi peníze! Kdo to může být? Kam se poděl? Kde vězí? Kde se schoval?Co pod­niknout, abych ho dopadl? Kam se rozběhnout? Není snad tam? Nebo tady? Kdo je to? Stůj! (Chy­taje sám sebe za ruku) Vrať mi mé peníze, taškáři... Ach, to jsem já. Už se mi z toho plete rozum, a já nevím, kdo jsem, kde jsem a co dělám. Achich! Mé milé peníze! Mé chudinky penízky! Oloupili mě o vás, vy moji hodní přátelé, a já, připraven o vás, já jsem s vámi pozbyl své jediné podpory, své útěchy, své radosti. Jsem hotov a nemám na tomto světě již co pohledávat. Bez vás nemohu žít. Je se mnou amen, jsem u konce svých sil, umírám, jsem mrtev, jsem pohřben! Což tu není nikoho, kdo by mi ráčil po moci? Kdo by mi vrátil mé milované penízky, nebo mi dal aspoň vědět, kdo mi je vzal, a vzkřísil mě tak opět k životu? Ne? Co říkáte? Nikde nikdo! Ať již spáchal tu krádež kdokolivěk, musil si to moc dobře vyčíhat. Vybral si, šibal, právě chvíli, kdy jsem roz­mlouval se svým zrádným synem. Pojďme! Dojdu si pro spravedlnost a dám vyslechnout celý dům, služky, sluhy, syna, dceru a nakonec i sebe. Jaká to hromada lidí! Ať se podívám na kohokoliv z nich, na každého mám podezření a každý se mi zdá zlodějem! Ach! O kom si to tam šeptají? O tom, kdo mě okradl? Co to tam nahoře tropí za povyk? Je tam snad ten můj zloděj? Ó, smilujte se nade mnou, a víte-li někdo o mém zloději, poníženě vás prosím, povězte mi to! Neskrývá se mezi vámi? Všichni na mne patří a potichu se hihňají. Uvidíte, že jsou na té krádeži, spáchané na mně, nepochybně spoluvinni. Nuže, rychle! Pro komisaře, dráby, profousy, soudce, mu-čidla, šibenice a katy! Dám všechny oběsit, a ne-shledám-li se znova se svými penězi, oběsím na­konec sám sebe.

Plachý akord (Krasko)
Za búrnej, tmavej noci
ja blúdil sám a sám,
závidel ronenie sĺz
tým čiernym nebesám.
 
Bez cieľa šiel som vo svet
a hľadal úľavu:
papršlek do tmy srdca,
liek v hlavu boľavú.
 
Ach, niekde vedľa cesty,
u starých božích múk
našiel som zúfajúcich
pár chladných, mokrých rúk ...
 
Snáď skutočnosť to bola,
a možno púhy sen:
zabudli ruky na mňa,
keď svitnul biely deň ...
 
Len pocit ostal temný,
kýs` bôľu odtienok,
akordom plachým hučí
z hasnúcich spomienok.
 
Charles Baudelaire – Albatros
Keď mužstvo posádky zatúži za zábavou,
nejeden albatros, šíravy morskej vták,
utratí slobodu, ak príliš nevšímavo
sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.

Tento kráľ azúru, chytený do osídla,
na doskách paluby v hanbe a rozpakoch
žalostne rozprestrie krídla,
vláčiac ich ťarbavo sťa veslá zbok´ nabok.

Ach, kľavý, chromý je pasažier okrídlený!
Nedávno krásavec a teraz neborák!
Ten sa mu porúha: kuľhajúc vzletieť mieni,
a tamten strká mu fajočku pod zobák!

Básnik sa podobá princovi oblačnému,
čo šípom smeje sa a vnára do búrok,
no na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému
a krídla mohutné hatia mu každý krok.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.010