Slovenská literatúra po roku 1945
Slovenská literatúra po roku 1945
- v 50. rokoch – nepriaznivá kultúrno-politická
situácia na Slovensku
- pod tlakom ideológie marxizmu
- po r. 1948 je socialistický realizmus
jediná a najdokonalejšia metóda a jediná podoba literatúry
- nezodpovedajúce totalitnému modelu sa spochybňuje,
znehodnocuje, prehliada
- dobré je len to, čo vydávali čs. vydavateľstvá a čo ideológovia nespochybnili, podieľajú sa na
vytváraní kultu osobnosti - slúžili ideológii, ktorú presadzovala komunistická strana a moc, nie umeniu
- experimenty sú považované za nános buržoáznej ideológie –
- cenzúra, redakčné úpravy
- učebnica
dejín literatúry – príklad pavedeckého relativizmu
Delenie:
- Režimisticko - reprezentatívna časť
oficiálnej literatúry – Plávka, Mihálik, Lajčiak, Horov, Kostra, Hečko, Mináč, Krno, Jašík, Ballek, Solovič, Králik,
Záhradník, (Pozor na ich hodnotenie! Mnohí – umelecké hodnoty!) - schematické básnické knihy vytvorili aj talentovaní básnici
! (napr.: J. Kostra Na Stalina, P. Bunčák Pierkom holubice)
- Odmlčaní –
Jesenský (kvôli veku), Smrek a Lukáč kvôli duchovnej orientácii, J. Barč Ivan, J. Silan, J. Švantner...
-
nadrealisti, naturisti - dali sa na cestu rekonštrukcie
- katolícka moderna –jediná sa
pridržiavala svojho programu, neskôr sa odmlčala, ustúpila zo svojich pozícií alebo mnohí emigrovali
- Emigrácia
– S. Mečiar, J.C. Hronský, R. Dilong, K. Strmeň, V. Beniak, A. Žarnov, L. Mňačko, F. Vnuk, M. Šprinc, G. Zvonický, J.
Blažková, L. Lahola
- za rozhodujúce podnety na novú vývinovú etapu – vstup Milana Rúfusa
do literatúry zbierkou Až dozrieme (1956) a v 1959 Miroslava Válka zbierkou Dotyky, Alfonz
Bednár zbierka poviedok Kolíska
- Rúfusova obraznosť čerpala väčšmi z tradičného sveta slovenského človeka,
reprezentovaného vidieckym životom, prácou na poli, v prírode a básnik sa nechal inšpirovať aj ľudovou slovesnosťou
- Válkova
metaforika výraznejšie odrážala vedomie človeka modernej civilizácie
- Rúfus i Válek odmietli stvárňovať
kolektivistickú problematiku, oslavovať víťazstvo socialistickej cesty!
- od vstupu Rúfusa a Válka - výrazný ústup od schematických
básnických kníh, presadzuje sa hľadanie nových tematických i výrazových možností
Mladá
tvorba
- časopis (vychádzal od 1956 do 1970 – jeho vydávanie
z politických dôvodov zastavené), ktorý priniesol do literatúry nové mená, označované ako GENERÁCIA 56 (tí, ktorí
vstupujú do literatúry v 60-tych rokoch:
1) 1958 - tzv. TRNAVSKÁ SKUPINA alebo konkretisti,
expresívni senzualisti – tvorili básnici Ján Stacho, Ľubomír Feldek (jediný zo Žiliny), Ján Ondruš, Jozef
Mihalkovič a Ján Šimonovič. (Dávajú sa dokopy na VŠ)
- J. Mihalkovič: „Začali sme cítiť ťarchu
starých básnických postupov, ktoré nám pripomínajú trojkolku medzi autami.“
- nepociťovali potrebu vyrovnávať sa,
polemizovať so schématizmom
- proklamovali požiadavku zmyslovej konkrétnosti, práva na experiment, dôraz na metaforu a prihlásili sa
k avantgardným európskym básnickým smerom – hlavne poetizmu a nadrealizmu
- kým Rúfusova a Válkova poézia stavala na
myšlienkovom jadre, poézia konkretistov kládla dôraz na sugestívnosť básnického obrazu, metaforiku, zreťazenie asociácií (predstáv),
pestrosť významov, pričom objektom básne akoby sa neraz stával samotný jej jazyk
2) 1964 – OSAMELÍ
BEŽCI – Ivan Laučík, Ivan Štrpka a Peter Repka
- manifesty: Návrat anjelov –
„Vojna je pre našu generáciu rovnako abstraktný pojem, ako komunizmus.“
Prednosti trojnohých slávikov –
odmietal oficiálne hodnoty (konkrétne A. Plávku) – „Neexistuje pre nás tento literárnou históriou sa plahočiaci zástup
zvaný slovenská poézia.“ - na milosť vzal, hoci s výhradami, iba M. Válka a konkretistov
- odmietnutie zasahovania ideológie
do literatúry
- prezentovali sa skutočne novou, originálnou poetikou, dokázali sa však odlíšiť aj jeden od druhého, rozvíjali
básnickú polyfóniu a viacvýznamovosť, poéziu chápali ako sebavyjadrenie
3) Prozaici -
Anton Hykisch, Peter Jaroš, Tatarka, Mňačko (zo „štátnych spisovateľov“ opäť tvoriví
autori), Johanides, Jaroš (prvky antirománu v slovenskej próze), Sloboda, Vilikovský, Dušek, Mitana, Pankovčín
(náznaky postmoderny)
Význam Mladej tvorby:
1. Úsilie Generácie '56 sa orientovalo na
deštrukciu prežitých predstáv o funkcii a úlohe literatúry z päťdesiatych rokov a na nové čítanie
diel a hierarchizáciu hodnôt súdobej slovenskej literatúry. To nepochybne vyvolávalo nervozitu a obavy v staršej literárnej generácii,
ktorá si v polemických stretoch vypomáhala aj neliterárnou, preideologizovanou argumentáciou.
2. I keď Generácia
'56 s výnimkou trnavskej skupiny nikdy nevystupovala s programovými manifestmi, v literárnej tvorbe i v jej literárnokritickom reflektovaní ju
spájali prinajmenšom dva programové ciele. Chcela zobraziť svojho súčasníka bez akejkoľvek
prímesi ružovej alebo čiernej farby a venovať pozornosť najmä morálnym stránkam vtedajšieho
spoločenského života. Pritom si uvedomovala, že sa jej to môže podariť iba za predpokladu, ak zladí krok s literárnym vývinom vo
svete.
3. Generácia '56 bola skutočne prvá generácia, odchovaná povojnovými pomermi. Neprichádzala s politickou oponentúrou, i
keď z nej bola podozrievaná. V prevažnej väčšine pokladala všeobecne platné spoločenské ideály za svoje, chcela ich však
zbaviť nánosu deformácií a lží. Cítila sa súčasťou spoločnosti a pokladala za svoju povinnosť verejne sa v nej
angažovať, hoci - ako je už kliatbou slovenskej literatúry - na svoje politické postoje - časť po roku 1968, časť po roku 1989 -
doplatila.
4. Kultúrnopolitický a literárnoestetický priestor, ktorý táto generácia vydobyla, v ďalších rokoch nepochybne
poslúžil na široký a frontálny nástup nových generačných vĺn, ktoré najmä v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dovŕšili
kvalitatívnu premenu slovenskej literatúry.
-2. polovica 60. rokov – politické uvoľnenie predznamenávajúce tzv. Pražskú
jar
- v tom čase - do literatúry vstupujú aj ďalší významní básnici, ktorí sa vyvíjajú mimo spomenutých zoskupení:
Mikuláš Kováč, Ján Buzássy, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Kamil Peteraj, Marián Kováčik, Vojtech Kondrót, Štefan Strážay, Peter
Gregor, Štefan Moravčík a ďalší
- po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy a nástupe tzv. normalizácie
niektorí spisovatelia nesmeli publikovať: vytratili sa Ivan Kupec, Ivan Laučík, Peter Repka – emigroval do Nemecka (dodnes) a odmlčali sa Ivan
Mojík, Ivan Štrpka a ďalší
- napriek novým ideologickým tlakom však vznikali aj kvalitné básnické diela Jána Švantnera, Milana
Richtera, Daniela Heviera a iných
- 80. roky – otvára sa priestor na slobodné sebavyjadrovanie, spoločenskú kritiku, revoltu
(Jozef Urban Malý zúrivý Robinson, 1985; Ivan Kolenič Prinesené búrkou, 1986), do
literatúry sa vrátili Ivan Kupec a Ivan Laučík, po zmene politického systému aj Peter Repka a ďalší, nástup novej básnickej generácie
–
Barbarskej generácie (Ján Litvák, Kamil Zbruž, Adrijan Turan, Ivan Kolenič, Róbert Bielik)
-
a ďalších – Peter Maczsovský, Mila Haugová, Stanislava Chrobáková, Rudolf Jurolek,...
GENERÁCIA 60 – termín, ktorý označuje skupinu autorov narodených v 60-tych rokoch – Barbarská generácia, V.
Pankovčín, P. Rankov, V. Balla, J. Urban, M Kasarda, ...
Najsúčasnejšia próza –
Márius Kopcsay, P. Rankov, Peter Krištúfek, V. Klimáček, ...
Zones.sk – Zóny pre každého študenta