Osvietenstvo v slovenskej literatúre

Osvietenstvo v slovenskej literatúre
- 1. fáza vývoja slovenského národného obrodenia
- katolíci a evanjelici – zrovnoprávnení Tolerančným patentom – obom konfesiám išlo o obrodenie nár. jazyka
- uzákonenie spisovnej slovenčiny – A. Bernolák r. 1787; bernolákovci – vnášanie nového jazyka medzi ľud
- literatúra vecného charakteru – upúšťa sa od náboženskej tematiky, zameriava sa na svetskú problematiku, na otázky a problémy súčasného života – ústredné postavenie majú žánre vecnej literatúry
- inteligencia pochádzala z ľudu
- snaha povzniesť slovenský ľud vydávaním ľudovýchovných, populárno-náučných diel a časopisov
- Slovenské učené tovarišstvo – vydavateľská, kultúrna a buditeľská činnosť; úsilie o prebúdzanie národného povedomia
 
Historické pozadie
- Mária Terézia (1717-1780) – zakladanie manufaktúr po celej krajine, podpora pestovania nových plodín, reforma súdnictva, urbárska regulácia – úprava poddanských pomerov,  reforma školstva, zavedenie povinnej školskej dochádzky
- Jozef II. (1741-1790) – významný osvietenský panovník – pokračuje v reformách – vydal r. 1781 Tolerančný patent – zrovnopravnenie oboch konfesii – katolíkov i evanjelikov; snaha obmedziť moc Rímu nad cirkvou v jeho ríši; rušenie rádov, ktoré sa nezaoberali zdravotnou starostlivosťou al. výchovou mládeže; podporoval aj pestovanie domácich jazykov v monarchii (snaha zlepšiť komunikáciu kňazov s veriacimi), čo prispelo aj ku činnosti bernolákovcov, zrušenie nevoľníctva
- Kamaldulská rehoľa, J.I. Bajza – prvé pokusy vytvoriť spisovný jazyk
- snaha o prebudenie národného povedomia prácami historikov – r. 1780 Juraj Papánek - Dejiny slovenského kmeňa – O kráľovstvách a kráľoch Slovákov (lat. Historia gentis Slavae - De regno regibusque Slavorum atque cum prisa civilis et ecclesiastici); r. 1784 Juraj Sklenár – Poloha Veľkej Moravy (lat. Vetustissimus Magnae Moraviae situs)
 
Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836)
- vyštudoval vo Viedni za r.-kat. kňaza, tu sa zoznámil s myšlienkami osvietenstva
- prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi, vyšiel v roku 1783, napísaný v duchu osvietenských myšlienok ako zábavné a poučné čítanie formou cestopisu; mládenec René, syn bohatého benátskeho kupca a jeho učiteľ Van Stiphout rozprávajú v prvom dieli o svojich zážitkoch z Turecka, Egyptu a Talianska – dobrodružný charakter, v druhom dieli prechádzajú Slovenskom a ironickým spôsobom komentujú parazitický život šľachty a nízku vzdelanosť ľudu, kritika prblémov v spoločnosti aj cirkvi, výchovný a osvetársky charakter;
- Slovenské dvojnásobné epigrammata – epigram = krátka satirická báseň, kritika ľudských slabostí a chýb, 1. časť – rýmujúce sa – jednako-konco-hlasné, 2. časť – v časomiere – zvuko-mírné
- písal vlastným, vymysleným jazykom na zákl. západoslovenského nárečia, vlastný pravopis, sl. zás. od iných národov (napr. srbská, lužická, rusínska...), nevydal však žiadnu gram. príručku, preto ho nepovažujeme za kodifikátora, v stavbe vety používal nemecký slovosled (napr. slovesá na konci viet) a zložité súvetia (pozri ukážku)
- ostrá korešpondencia s Fándlym i Bernolákom, hlavne pre Fándlyho dielo Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom a pre spor o prvenstvo v spisovnom jazyku; hanopisy, pamflety
- nezhodol sa s bernolákovcami, hlavne o prvenstvo pri uzákonení spisovnej slovenčiny, bernolákovčinu považoval za ľudový jazyk, postavil sa tak mimo hlavný prúd národného obrodzovacieho hnutia
- zomrel v Bratislave

Anton Bernolák (1762-1813)
- r.-kat. kňaz, nar. v obci Slanica na Orave, teológiu študoval v Bratislave, Trnave a Viedni, v duchu myšlienok osvietenstva začal s cieľavedomým úsilím o vytvorenie  spisovnej slovenčiny
- autor prvej kodifikácie slovenského jazyka r. 1787 – dielom Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách (lat. Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum), v ktorom odôvodnil potrebu slovenského spisovného jazyka pre Slovákov; vydal aj jazykovú príručku Stručná a zároveň ľahká ortografia (lat. Linguae Slavonicae… compendiosa simul et facilis Orthographia) s novými pravopisnými zásadami
- r. 1790 vydal gramatiku nového spisovného jazyka – Slovenská gramatika (lat. Grammatica slavica), uzákonil tak foneticko-fonologický pravopis
- r. 1791 vydal príručku o tvorení slov Etymológia slovanských slov (lat. Etymologia vocum slavicarum)
 - r. 1825-7 bol vydaný veľký 6-zväzkový päťrečový slovník Slovár slovenský česko-latinsko-nemecko-uhorský – vydal ho Juraj Palkovič po jeho smrti
- základom prvého spisovného jazyka – západoslovenské nárečia, hl. trnavské – hlavne pre hospodárske, politické a kultúrne postavenie záp. Slovenska v Uhorsku, začlenil však do neho aj stredoslovenské prvky (mäkkosť slabík de, te, ne, le, di, ti, ni, li), dôraz na dĺžne a mäkčene, namiesto dvojhlások - ja, je..., nepoužíva y, len i atď..., dôraz na vetnú konštrukciu a štylizáciu, foneticko-fonologický základ
- okolo Bernoláka sa vytvorila skupina zvaná bernolákovci, tvorba v tomto jazyku
- r. 1792 (r. 1789 ohlásené) – zal. spolu s Fándlym Slovenské učené tovarišstvo – uvádzanie nového spis. jazyka do života a osvetová činnosť, hl. sídlo v Trnave, pobočky po celom Slovensku
- bernolákovčinou začal postupne kázať katolícki kňazi, náboženskými knihami sa dostával medzi ľud, celonárodným sa však nestal – evanjelici aj naďalej používali biblickú češtinu
- Anton Bernolák svojím dielom položil základy moderného slovenského jazyka, významnou mierou prispel k národnému sebavedomiu štúrovskej generácie
 
Juraj Fándly (1750-1811)
- nar. v rodine chud. remeselníka v Častej, študoval teológiu v Budíne a Trnave, od r. 1780 pôsobil ako farár v Naháči – najchudobnejšia fara v širokom okolí
- aktívny predstaviteľ bernolákovskej generácie, stúpenec osvietenskej teórie a reforiem Jozefa II., bol príkladom ideálneho osvietenského jozefínskeho farára: pre svojich farníkov nebol iba kňazom, ale aj zelinkárom a radcom v poľnohospodárskych záležitostiach, osvetová činnosť
- zakladajúci člen a tajomník Slovenského učeného tovarišstva v Trnave
- r.1789 vydal prvé rozsiahlejšie dielo napísané bernolákovčinou – Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom – jeho vstup do literatúry; kritika cirkvi, hlavne žobravých rádov – odklon od ich pôvodného zamerania – aj telesná práca, považoval ich život za parazitovanie, spoločensky boli už ďalej neužitočné, peniaze získané ich zrušením by podľa neho mali byť použité v školstve; diabol Titinil = Fándly – formou rozhovoru s mníchom Atanáziom odhaľuje tento problém; zo 4 zväzkov vydané iba prvé 2 zväzky, ostatné 2 zostali v rukopise – pobúril ním cirkevnú vrchnosť;
- snaha zverejniť zákon o právach poddaných – pre “poburovanie“ 2 týždne v kláštornom väzení
- najrozsiahlejšie dielo: Piľní domajší a poľní hospodár – z neho však vyšli iba 4 zväzky z 8, ost. Ostali v rukopise pre nedostatočný záujem u čitateľov – zozbieral v ňom vtedajšie poznatky o poľnohospodárstve zo skúseností ľudu, jeho samého a odbornej literatúry – snaha naučiť ľud racionálne hospodáriť, používať nové plodiny a postupy, a tak im pomáhal dostať sa z biedy (pozri ukážku)
- ďalšie diela – týkajú sa pod. témy ako Piľní domajší a poľní hospodár – Zeľinkár, O úhoroch a včelách, Slovenskí včelár a.i.
- polemika a nezhody s J.I. Bajzom – ostrá korešpondencia – zastáva sa svojich názorov i bernolákovčiny
- svojimi dielami udomácnil nový spisovný jazyk

poézia
- poznačená svetovým klasicizmom
 
Bohuslav Tablic (1769 – 1832)
- evanjelik, stúpenec biblickej češtiny, poéziu chápal ako prostriedok šírenia myšlienok osvietenstva, o.i. vydavateľská činnosť
- preklad diela od: Nicolas Boileau Despréaux – Umenie básnické (svetový klasicizmus, teor. dielo - zveršoval presné pravidlá tvorby klasicistickej poézie)
- Poezye – štvorzväzkové dielo, vlastenecký charakter,
 má 2 časti: 1.) lit.-hist. poznatky – teória
2.) prekladová a pôvodná tvorba
 
Juraj Palkovič (1769 – 1850)
- pedagogická, vydavateľská i literárna činnosť, zástanca starej češtiny; pôsobil ako profesor na Evanjelickom lýceu v Bratislave – Katedre reči a literatúry česko-slovanskej – učil aj štúrovskú generáciu
- tvorba – zb. básní Múza ze slovenských hor (1800), veselohra Dva buchy a tri šuchy (1800)
 
anakreonská poézia
- oslavovala voľný život, alkohol...
- zábavný, niekedy aj didaktický charakter → klasicizmus
- vyjadruje záľuby meštiackych vrstiev
Augustín Doležal –  napr. bás. skladba Pamětná celému světu tragoedia
Juraj Rohoň – napr. didaktické verše Kratochvílne spěvy pro mládež rolnickou
 
Fázy vývoja národného obrodenia
1. obdobie – 1780-1820 – osvietenectvo; bernolákovci, kodifikácia slovenčiny, Slovenské učené tovarišstvo
2. obdobie – 1820-1835 – klasicizmus; ďalšie prejavy národnozjednocovacieho hnutia; Slovenský čitateľský spolok v Pešti (1826), Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834), tvorba bernolákovcov – Hollý, Hamuliak a evanjelikov – Kollár, Šafárik – bibl. čeština
3. obdobie – 1835-1843 – preromantizmus, prechod k romantizmu; návrat k biblickej češtine, začiatok štúrovského hnutia – romantická generácia
4. obdobie – 1843-1848 – romantizmus – štúrovci, kodifikácia slovenčiny (1843) a revolúcia (1848)

ukážky

Juraj Fándly - Piľní domajší a poľní hospodár
Rada o krumpľovém chlebe
Zemiaky boli v tejto dobe novou plodinou, ľud ešte nepoznal ich vlastnosti a nedôveroval im. Až hlad ho prinútil k tomu, že sa stali „chlebom chudoby“.
 
Krumpľe(9) k odehňání hladu též boží dar sú; kdo s ňimi ňekedi hlad ze žalúdka ľebo aspoň svéj chuťi všetečnosť odehnal, ňech ďekuje pánovi Frančiškovi Drake, holandskéj krajiní ríďitelovi, kterí tuto úrodu z amerikánskéj krajini do naších europskích krajín preňésol v roku 1586. S takú chváľitebnú památkú móže rakúská aj naša slovácká chudoba spomínať tehoto pána, z jakú spomínajú tabáčňici aj fajkári teho urodzeného pána Nikóciusa, volakeďi francúzského krála posla, kterí tabákové semeno ze západňéj Indie, z ostrova ménem Virgínea Florida doňésol; najprv ho ve francúzskéj, potom aj v inších krajinách rozmnožil, veľkí užitek a osoh tabáku jeho ménu veľkú chválu zachovává. Krumpľe a fazulu pred volakteríma roki v našéj krajine ľen lichva jídala, aľe po této roki kam dál vícej viróstnutá psota rozmnožeňích ľuďí naučila jako na fazulu tak na krumpľe. V našich drahích rokoch 1788, 1789, 1790, v kterích bola malá mecka (10) reži okolo dvoch zlatích, aj za dva zlaté z veľikú žádosťú kupovaľi luďa krumpľe, do chleba jich míšaľi. Bívala z nich mecka ňiže zlatého aj za jeden zlatí. V tích drahích rokoch já sem sám dal napécť takého chleba, dal sem koštovať statečním osobám a chváľiľi ho. Jestľi chceš probovať, takto v tému pečeňu pokračuj:
Zvará sa krumpľe na mako, potom sa olúpá, roztlačá sa na kašu. Táto kaša varí sa sama v sebe, jako je vodnatá na rídko, ňetreba do ňéj ľívať ništ vodi aňi žmolkov; potom sa robí s túto vlažnú krumpľovú rídkú kašú na koriťe kvas z osívanéj múki jako indá na chléb. Táto kaša buďe mesto žmolkovéj vodi do kvasu, ňechá sa kisnúť kvas, ľenže dáľej než običajňe a pri ťepľe. Potom sa mísí jako na chľéb, téš sa osoľí, múki sa dá doňho, koľko treba, abi zhustlo ťesto, potom musí sa ňechať dobre nakisnúť zamíseňí, zas pri ťepľe aľebo ňech sa ťeplá poduška klaďe naň, abi dobre ťesto nakislo. Aš sa dobre popuká, zdvihnuté a nakisnuté potom treba válať. Keď sa válá, ňech sa dá do ťesta kmín, bár aj volačo kúkoľki (ňe mnoho), abi bol chutňejší chléb. Keď sa viválajú pecňíki, zas ňech pri ťepľe prikrité v košíkoch dobre nakisnú, potom sa dajú do pece. Voľačo dlhšej musí seďet tento chléb v peci než samotní režní chléb. Keď sa vitáhňe s pece, ňech sa na ráz ňeklaďe na stuďené povetrí, aľe v izbe rozklaďení ňech pomaľi do večera ľebo pres noc vituhňe, abi sa ňezadrhol, ňeopukal.

Chlapského hospodárstvá katekizmus
Spituváňí. Čo viznamenává chlapského hospodárstvá katekizmus?
Odpoveď. Chlapského hospodárstvá katekizmus viznamenává vinaučuváňí v poľném aj domajšém hospodárstvú chlapovi potrebném.
Spituváňí. Čo ešče dáľej viznamenává chlapskí katekizmus?
Odpoveď. Tak sa téš menuje táto obecná kňižka, která toto chlapského hospodárstvá vinaučuváňí v sebe obsahuje.
Spituváňí. V koľko hlavních částkách predkládá sa v temto katekizmusi chlapského hospodárstvá vinaučuváňí?
Odpoveď. Chlapského hospodárstvá vinaučuváňí predkládá sa v temto katekizmusi v peťi hlavních částkách aj v jedném prídavku.
Spituváňí. Které sú tí peť hlavňé částki?
Odpoveď. Prvňá je o jaťeľinách, druhá o ozimních zrnách tvrdéj žatvi. Treťá o jarních zrnách makéj žatvi. Štvrtá o strovách. Pátá o hnojoch. Prídavek je o dobrém úžitku vipáľeného trungu.

Jozef Ignác Bajza – René mláďenca príhodi a skúsenosti, 2 diel

20. RENÉ SPOZNÁVA ZEMIANSKY DESPOTIZMUS (úryvok)
Setvi bili na ulicu víjšli, kďiž dve lítosťi hodňe ďívaťi mali. Jedno bilo, že sedláka rukami na chrbét zvázaními na reťazi pred sebú hnali dva, z kterích očuv samé loterstvý vihlídalo, hajdúsi, kterích kďiž sa otázal tovariš cesti, čo bi rab ten bil previnňil, kolik liduv zmárňil, neb jak mnoho pokradnúl, z jednú opovrženosťú odpoveďeli: „Panskího zajíca v svéj kapusťe zabil".

To uslišíc, hle, druhé vprostred ďeďiňe: Dva muži bili na oko jedního stavu, neb jednako bili oblečení – i tento i tamten v haleňe, i tento i tamten v huňeních nohavicách, i tento i tamten bosý bez širáka, v zhrebnéj košili. Žáden jinší rozd'íl nebil mezi nimi poznaťi, jak že jeden až po uši mal vikrúcené fúzi a mezi strašlivím, které aj z jinších reči míšal, láním bil, tlkel ukrutňe. Druhý pak, snáď neb času neb peníza ňenalézal, abi sa dal oholiť, trojtídňovú majíc bradu, tlčeňí trpil a prosbámi jeďiňe všech svatích, pre samího Boha milosrdenstvý pítajíc, sa bránil.

Nebil ňikdo, který bi bil k retuváňí jeho prišel. Lid jsíce na krik na ulicu vibehnúl, ale od domu svého žáden dalšéj nepostúpil, tam toliko spolu cíťeňí majíc, na každé ud'ereňí strpal a nižším hlasem volal: „Jaj, zabije ho! Juž ho zabije!" – A to dosť lechko malo biťi učinené, nebo kat ten ništ nehleďel, kam kúl padňe, všecko mu jedno bilo – hlava, chrbét, prsá, nohí, ruki. A juž ňevolního, po celém ťele zakrváceního tuhším trestem aj na zem bil zrazil, lechce, jak réknúl jsem, to malo nasleduvaťi, čo lidé z litosťi mlúvili, kďi bi predce z celéj osadi jedna žena (ubitího manželka musila biťi) prestovlasá a jako bez duše ňebila pribehla. Táto aňi slova prereknúť ňeznajíc, aňi snaď dobre neviďíc, najprv tik bijícího chitala, ale kďiž prevládnuťi ňemóhla, svého, na zemi sa proťi uďereňú ješťe krúťícího, prilehla a tak ostatek sili ukrutníkovéj na sebe prijala, na sebe skúsila, strpila.

René tak hlboce jest lítosťú nad biťím a hnevem nad bijícím v srdci pohnutý, že bi bil z vúza zeskočil a k tehoto mstve, k pomoci pak tamteho, kolik vláda mela dopusťiťi, ponáhlil, kďi bi ho bil Van Stiphout z tovarišem cesti násilňe ňezdržal, mlúvíce, abi jen počekal, dokúď z ňekterího reči nezbadajú, čo tento za pána, tamten pak za hríšníka jest, že vtedi teprv vráždníka takího u prislúchajících sudcuv podle práva múžú obžaluvaťi. Ale na to dlho musili očekávaťi, až do konca totižto. Neb trpící, kterák poveďeno jest, prosil toliko, zakúď mlúviťi móhel, abi sa zlituval, smiluval, který zarážal, že tenkrát, kďiž jeho rozkaz mal plňiti, stoličnú prácu musil odbavuvaťi. On pak lál jeďiňe bez prestáňí. Tolik ohnivích, ocelovích zjasna strél povolávajíc, kolik jích ani ňevipadlo ješte dosavád, ani ňevipadňe až do znivečeňí sveta i z najčírňejších mračnuv, tolik tisíc párum regimentum rohatích ocazních ďábluv mizerního odevzdávajíc, že kďi bi bilo nebe hlas preklínajícího vislišalo, aňi trillionská jedního vlasa částka bi sa ňebila každímu tému zlímu duchovi s ňeho ujšla. – Naposledi, kďiž juž ustal ruku zdvíhaťi, ješťe ňekolikrát i ženu i muža kopnúc (dlho to nemóhol, poneváďž, jako poveďel jsem bosý bil), kričel: „Uč sa, sedlák poddaný, zemana pána tvého poslúchaťi, sedlák hovado zemana zemskího tvého pána prikazi zachovávaťi". – To kďiž tovariš cesti uslichnúl, „poďme", mlúvil, „poďme, neb právo naše z človekem tímto ňevím, kedi bi jen i zaujali pred seba sudcové."