Slovenská literárna moderna

Slovenská literárna moderna

Slovenská literárna moderna
1900 – 1918

Inak nazývaný aj Kraskova škola, Slovenský symbolizmus (ovplyvnený svetovým symbolizmom – také isté znaky)

-  SR ako Rakúsko – Uhorsko
-  Slovensko sa rozvíja – priemyselná krajina
-  stavba nových železníc (lepšie prepojenie so svetom)
-  spriemyselňovanie Slovenska
-  preniká k nám kapitalizmus spoločenského života a vzťahov čo spôsobuje zbedačovanie obyvateľov -> lacná pracovná sila

LITERATÚRA
– autori uprednostňujú individualizmus
– viac otázka poézie
– základným výstavbovým prvkom je KONTRAST
– získavanie nového vzťahu k tradícií
– vznik nových umeleckých postupov
– priekopníkom doby – Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto alebo Janko Cigáň)

IVAN KRASKO
-  jeho tvorba je vyjadrením vnútornej drámy vtedajšieho mladého človeka
-  študoval v Prahe za chemického inžiniera
-  ostal v Čechách v dedine Klobouky – tým ovplyvnená i ďalšia tvorba
-  bol samotár, umocňovalo to prostredie v ktorom žil
-  v jeho tvorbe veľa symboliky s topoľmi
-  chcel by sa podobať Hviezdoslavovi, ale vie, že sa mu nikdy nevyrovná
-  opiera sa o čechizmi

PRÓZA
– Naši, List mŕtvemu, Svadba
– analýza ľudských a medziľudských vzťahov z jeho života
– je to komentár k lyrike

POÉZIA
-  veľa pesimizmu; dôležitý je subjektívny individualizmus
-  čerpá z romantizmu – používanie symbolov a kontrastu
-  veľa spoločné s hudbou – dáva dôraz na zvukovú podobu verša => striedal dvojsalbičné s trojslabičnými
-  Kraskova škola sa najviac približovala k slovenskej rytmike
-  používal sylabotonickú (prízvučnú – dôraz na prízvuk) prozódiu – ako Vajanský
-  vypracoval systém pravidiel (teóriu) – žiada od básnika čisté (úprimné) vyjadrenie pocitov
-  vyžadoval zmysle pre kolektívne utrpenie a sociálny boj – V JEDNOTE JE SILA!
-  Sociálny autor
-  Poézia má byť hudbou a obrazom
-  Poézia bez zbytočných slov (čistota...)
-  Základný motív – SAMOTA
-  Kontrasty: ideál a skutočnosť, všednosť s nevšednosťou
-  Celá jeho tvorba vychádza zo Štúrovskej a Hviezdoslavovskej tradície
Dve básnické zbierky:
· Nox et solitudo (Noc a samota – 1904)
· Verše (1912)

NOX ET SOLITUDO

-  erotický motív predchádzajúci do melanchólie až depresie – vytvára krajinomaľbu
-  veľmi úzko spojená príroda s pocitmi
-  zmráka sa – pochmúrne pocity
-  Topole, Prší prší, Balada
-  motív národného a sociálneho útlaku v básni Jehovah =>
•  je zúfalý z hynutia národa
•  kritika nečinnosti národa a viery vo fatalizmus
•  privoláva pomstu na svoj národ
-  Vesper Dominicae (Nedeľný večer)
•  clivá spomienka na matku, pripomína si ju
•  pripomína si evanjelické zásady, ktoré dodržiavala
•  mama aj on – evanjelici
-  Solitudo (báseň)
•  viní sám seba z toho kam sa dostal
•  sebaobžaloba z neschopnosti čeliť zlu v spoločnosti
•  viní spoločnosť, ale aj sám seba, že nevie zabrániť zlu v spoločnosti, ktorej chýba ľudskosť
-  najsilnejšie sú kontrasty svetla a tmy, túžby a skepsy
-  v závere zbierky odstupuje od osobných problémov k národným a spoločenským
è ako Hviezdoslav

Topole

-  havran je symbolom smrti (cíti sa otupno
-  popisuje topole – vždy inak -> vyjadrujú stav jeho duše
-  významový paralelizmus -> príroda evokuje stav jeho duše
-  nevzdáva sa, nekončí, smrť nevyhrá
-  sylabotonická prozódia, reflexívne dielo
-  motívy transcendentna
-  naväzuje na A.E Poe

VERŠE

-  básnická zbierka je zložitejšou výpoveďou autora
-  venovaná manželke
-  vyjadruje sa tu v sonetoch
-  sú tu prítomné osobné motívy (=subjektívna lyrika)
-  sociálno-národný komplex (?)
-  spomienky na minulosť (retrospektívny motív) napríklad na prebolené lásky (Pieseň)
-  motívy pocitov viny (Balada o smutnej panej)
-  motív sklamania z citových zážitkov (Dnes zore)
-  nejpesimistickejšie (Noc, Ja) ->v nich vyjadruje najväčšie sklamanie z národného úpadku, uvedomuje si úbohosť, bezmocnosť; túži po svetle poznania -> aby sa vedeli vzchopiť
-  sociálny protest (Otrok, Otcova roľa, Baníci)
-  záver zbierky tvoria tri básne poukazujúce na slávnu minulosť Slovákov: História, Pribina, Svätopluk
•  určite sú v národe nejaké sily, ktoré budú vedieť vzchopiť národ
•  kontrast minulosti s prítomnosťou

-  využíva piesňovitosť, baladickosť, hudobnosť
-  motív spomienok
-  „Prítomnosť je neprijateľná, budúcnosť je neistá, minulosť je neistá“
-  Symboly: otroka, tuláka, démona, čierneho (nezvaného) hosťa

Plachý akord
-  pochmúrny charakter
-  významový paralelizmus – prírodný motív a motív jeho samého -> smútok, samota
-  rozíma sám o sebe, o pocitoch a stavoch
-  symbol tuláka; zrazu vnikne malá nádej -> nasleduje malý príbeh -> zistil, že nie je sám -> symbol kríža a modlitby; nový deň – opäť je sám (žeby sen?) => ostali už len spomienky

Jehovah
-  Jehovah je bohom pomsty, ktorého autor volá na svoj národ
-  silný národný motív
-  metafory, silno expresionistická báseň

Otcova roľa
-  roľa je symbolom domoviny
-  melodickosť, personifikácie, epiteton, metafory, metonýmia
-  motív tuláka – vníma prírodu, všíma si okolie, západ slnka, motív sociálny a národný
-  otázka svedomia – má výčitky, že opustil Slovensko a nemohol ho brániť
-  dozvedáme sa o minulosti národa
-  reflexívny, úvahový charakter
-  rozmýšľa, či je tu ešte nádej na slobodu národa
-  princíp anafory, opakovania, ktorým chce umocniť tú danú myšlienku
-  necháva priestor na zamýšľanie (...; – – )
-  večer umocňuje pochmúrnosť
-  je symbolom celého Slovenska
-  inverzia – prehodený slovosled (Hviezdoslavovský postup)
-  poetizmus (taktiež typický pre Hviezdoslava)
-  prítomný minipríbeh (epika); slovesá posúvajú minipríbeh

Baníci
-  aj výrazovo sa chcel pripodobniť Hviezdoslavovi
-  démon lákal baníkov (na peniaze) do bane
  – rozpor so skutočnosťou

JANKO JESENSKÝ

-  v poézii pôsobil ako symbolista, v próze ako kritický realista
-  ako prvý získal titul národný umelec
-  bol demokrat, právnik, získal vysoké postavenie, viceprezident krajského úradu v Bratislave
-  vplyv na jeho tvorbu mali Sládkovič, Puškin, Heine, Vajanský a Lermontov
 
PRÓZA
-  Malomestské rozprávky, Pani Rafiková, Demokrati, Otroci...

POÉZIA

-  Proti noci, Čierne dni, Na zlbou dňa, Reflexie, Jesenný kvet sú básnické zbierky vyjadrujúce odpor k 2. sv. vojne; najskôr ich písal sám pre seba, neskôr, po roku 1945, boli uverejnené
Básnické zbierky:

Verše
-  jeho prvá básnická zbierka
-  rozoberá tému lásky, ktorá je tu zobrazená ako prirodzený ľudský cit a zážitok
-  je tu nekonvenčný pohľad na ženu (žena je rovnocenná mužovi), veľkomesto, kaviarne, v centre je oslava domova
-  skladá sa zo 6 tematických celkov
-  je to mnohotvárna poézia
-  túto zbierku NEZARAĎUJEME medzi poéziu moderny

Zo zajatia

-  napísaná v Petrohrade roku 1917, vyšla v Martine roku 1919
-  téma: kritický postoj k cárizmu, ľúbostná a intímna lyrika
-  láska je tu ako pevný cit, ktorý nemôže nikto rozdeliť
-  zbierka nazývaná aj „Lyrický denník Janka Jesenského z 1. sv. vojny“
-  táto zbierka NEPATRÍ medzi zbierky literárnej moderny

VERŠE II.

-  zbierka sa čiastočne skladá z veršov, ktoré boli uvedené vo Veršoch I.
-  obsahuje nové príležitostné básne
-  témy: vznik ČSR, fašizmus, odboj proti fašizmu
-  tu najviac využil symboly
-  toto dielo JE súčasťou literárnej moderny
-  do tejto zbierky zaradil aj rozsiahlu lyricko-epickú skladbu Náš hrdina

PO BÚRKACH

-  je tu vyjadrené trpké sklamanie nad pomermi v 1. ČSR
-  kritizoval tu čechoslovakizmus, ale aj prejavy slovenského nacionalizmu

Ďalší predstavitelia slovenskej literárnej moderny: Roy a Gal

Básne zo zbierky Nox et solitudo:

Balada

Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme,
za prítmia, za šera,
verili, že snáď k večeru
vráti sa dôvera.
A celý, celý deň sme sami šli,
v dôvere, bez oddychu,
dúfali, že snáď unavení
skrotíme krutú pýchu ...
A večerom dva spolu došli sme, bez večery, nesvojskí –
a jedno srdce skučalo
po psovsky, po psovsky ...

 
Solitudo

Ó, Bože úbohých a ponížených,
modlitbu moju milosrdne prijmi!
Ty veľký, pretože Si Bohom malých,
u nôh, ó, uzri Svojho najmenšieho,
jak bez nádeje predkladá Ti,
jak beznádejne vykladá Ti
nezmernú veľkosť úbohosti svojej.
Bez zásluh leží v prachu nízkej zeme,
hľa, nepatrnosť biedna medzi všetkým tvorstvom:
Olejom nemazala rany uhnetených,
holúbka nesložila na Tvoj oltár,
a nikdy nezvonila slávné Resurrexit!
Ó, Bože úbohých a ponížených,
kým príde veľké mlčanie,
kým príde veľké mlčanie –
modlitbu moju smutnú milosrdne prijmi! 

Topole

Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole – –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovna jako čiesi bôle –
topole.

Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre, nahé, holé topole.

Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
– prízraky sťa z nirvány by –
pozerajú v prázdno dole
topole.

Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj zmizne...
Hore...? Dolu...? Do nirvány...?
– Ako havran ošarpaný
do noci...

Báseň zo zbierky Verše:

Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitká nemá:
– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž byť' suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?