Slovenská literárna moderna

Slovenská literárna moderna

1900 – 1918

Inak nazývaný aj Kraskova škola, Slovenský symbolizmus (ovplyvnený svetovým symbolizmom – také isté znaky)

– SR ako Rakúsko – Uhorsko

– Slovensko sa rozvíja – priemyselná krajina

– stavba nových železníc (lepšie prepojenie so svetom)

– spriemyselňovanie Slovenska

– preniká k nám kapitalizmus spoločenského života a vzťahov čo spôsobuje zbedačovanie obyvateľov -> lacná pracovná sila

LITERATÚRA

– autori uprednostňujú individualizmus

– viac otázka poézie

– základným výstavbovým prvkom je KONTRAST

– získavanie nového vzťahu k tradícií

– vznik nových umeleckých postupov

– priekopníkom doby – Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto alebo Janko Cigáň)

IVAN KRASKO

– jeho tvorba je vyjadrením vnútornej drámy vtedajšieho mladého človeka

– študoval v Prahe za chemického inžiniera

– ostal v Čechách v dedine Klobouky – tým ovplyvnená i ďalšia tvorba

– bol samotár, umocňovalo to prostredie v ktorom žil

– v jeho tvorbe veľa symboliky s topoľmi

– chcel by sa podobať Hviezdoslavovi, ale vie, že sa mu nikdy nevyrovná

– opiera sa o čechizmi

PRÓZA

– Naši, List mŕtvemu, Svadba

– analýza ľudských a medziľudských vzťahov z jeho života

– je to komentár k lyrike

POÉZIA

– veľa pesimizmu; dôležitý je subjektívny individualizmus

– čerpá z romantizmu – používanie symbolov a kontrastu

– veľa spoločné s hudbou – dáva dôraz na zvukovú podobu verša => striedal dvojsalbičné s trojslabičnými

– Kraskova škola sa najviac približovala k slovenskej rytmike

– používal sylabotonickú (prízvučnú – dôraz na prízvuk) prozódiu – ako Vajanský

– vypracoval systém pravidiel (teóriu) – žiada od básnika čisté (úprimné) vyjadrenie pocitov

– vyžadoval zmysle pre kolektívne utrpenie a sociálny boj – V JEDNOTE JE SILA!

– Sociálny autor

– Poézia má byť hudbou a obrazom

– Poézia bez zbytočných slov (čistota...)

– Základný motív – SAMOTA

– Kontrasty: ideál a skutočnosť, všednosť s nevšednosťou

– Celá jeho tvorba vychádza zo Štúrovskej a Hviezdoslavovskej tradície
Dve básnické zbierky:

· Nox et solitudo (Noc a samota – 1904)

· Verše (1912)

NOX ET SOLITUDO

– erotický motív predchádzajúci do melanchólie až depresie – vytvára krajinomaľbu

– veľmi úzko spojená príroda s pocitmi

– zmráka sa – pochmúrne pocity

– Topole, Prší prší, Balada

– motív národného a sociálneho útlaku v básni Jehovah =>
• je zúfalý z hynutia národa
• kritika nečinnosti národa a viery vo fatalizmus
• privoláva pomstu na svoj národ

– Vesper Dominicae (Nedeľný večer)
• clivá spomienka na matku, pripomína si ju
• pripomína si evanjelické zásady, ktoré dodržiavala
• mama aj on – evanjelici

– Solitudo (báseň)
• viní sám seba z toho kam sa dostal
• sebaobžaloba z neschopnosti čeliť zlu v spoločnosti
• viní spoločnosť, ale aj sám seba, že nevie zabrániť zlu v spoločnosti, ktorej chýba ľudskosť

– najsilnejšie sú kontrasty svetla a tmy, túžby a skepsy

– v závere zbierky odstupuje od osobných problémov k národným a spoločenským
è ako Hviezdoslav

Topole

– havran je symbolom smrti (cíti sa otupno

– popisuje topole – vždy inak -> vyjadrujú stav jeho duše

– významový paralelizmus -> príroda evokuje stav jeho duše

– nevzdáva sa, nekončí, smrť nevyhrá

– sylabotonická prozódia, reflexívne dielo

– motívy transcendentna

– naväzuje na A.E Poe

VERŠE

– básnická zbierka je zložitejšou výpoveďou autora

– venovaná manželke

– vyjadruje sa tu v sonetoch

– sú tu prítomné osobné motívy (=subjektívna lyrika)

– sociálno-národný komplex (?)

– spomienky na minulosť (retrospektívny motív) napríklad na prebolené lásky (Pieseň)

– motívy pocitov viny (Balada o smutnej panej)

– motív sklamania z citových zážitkov (Dnes zore)

– nejpesimistickejšie (Noc, Ja) ->v nich vyjadruje najväčšie sklamanie z národného úpadku, uvedomuje si úbohosť, bezmocnosť; túži po svetle poznania -> aby sa vedeli vzchopiť

– sociálny protest (Otrok, Otcova roľa, Baníci)

– záver zbierky tvoria tri básne poukazujúce na slávnu minulosť Slovákov:

História, Pribina, Svätopluk

• určite sú v národe nejaké sily, ktoré budú vedieť vzchopiť národ
• kontrast minulosti s prítomnosťou

– využíva piesňovitosť, baladickosť, hudobnosť

– motív spomienok

– „Prítomnosť je neprijateľná, budúcnosť je neistá, minulosť je neistá“

– Symboly: otroka, tuláka, démona, čierneho (nezvaného) hosťa

Plachý akord

– pochmúrny charakter

– významový paralelizmus – prírodný motív a motív jeho samého -> smútok, samota

– rozíma sám o sebe, o pocitoch a stavoch

– symbol tuláka; zrazu vnikne malá nádej -> nasleduje malý príbeh -> zistil, že nie je sám -> symbol kríža a modlitby; nový deň – opäť je sám (žeby sen?) => ostali už len spomienky

Jehovah

– Jehovah je bohom pomsty, ktorého autor volá na svoj národ

– silný národný motív

– metafory, silno expresionistická báseň

Otcova roľa

– roľa je symbolom domoviny

– melodickosť, personifikácie, epiteton, metafory, metonýmia

– motív tuláka – vníma prírodu, všíma si okolie, západ slnka, motív sociálny a národný

– otázka svedomia – má výčitky, že opustil Slovensko a nemohol ho brániť

– dozvedáme sa o minulosti národa

– reflexívny, úvahový charakter

– rozmýšľa, či je tu ešte nádej na slobodu národa

– princíp anafory, opakovania, ktorým chce umocniť tú danú myšlienku

– necháva priestor na zamýšľanie (...; – – )

– večer umocňuje pochmúrnosť

– je symbolom celého Slovenska

– inverzia – prehodený slovosled (Hviezdoslavovský postup)

– poetizmus (taktiež typický pre Hviezdoslava)

– prítomný minipríbeh (epika); slovesá posúvajú minipríbeh

Baníci

– aj výrazovo sa chcel pripodobniť Hviezdoslavovi

– démon lákal baníkov (na peniaze) do bane
– rozpor so skutočnosťou

JANKO JESENSKÝ

– v poézii pôsobil ako symbolista, v próze ako kritický realista

– ako prvý získal titul národný umelec

– bol demokrat, právnik, získal vysoké postavenie, viceprezident krajského úradu v Bratislave

– vplyv na jeho tvorbu mali Sládkovič, Puškin, Heine, Vajanský a Lermontov

PRÓZA

– Malomestské rozprávky, Pani Rafiková, Demokrati, Otroci...

POÉZIA

– Proti noci, Čierne dni, Na zlbou dňa, Reflexie, Jesenný kvet sú básnické zbierky vyjadrujúce odpor k 2. sv. vojne; najskôr ich písal sám pre seba, neskôr, po roku 1945, boli uverejnené
Básnické zbierky:

Verše

– jeho prvá básnická zbierka

– rozoberá tému lásky, ktorá je tu zobrazená ako prirodzený ľudský cit a zážitok

– je tu nekonvenčný pohľad na ženu (žena je rovnocenná mužovi), veľkomesto, kaviarne, v centre je oslava domova

– skladá sa zo 6 tematických celkov

– je to mnohotvárna poézia

– túto zbierku NEZARAĎUJEME medzi poéziu moderny

Zo zajatia

– napísaná v Petrohrade roku 1917, vyšla v Martine roku 1919

– téma: kritický postoj k cárizmu, ľúbostná a intímna lyrika

– láska je tu ako pevný cit, ktorý nemôže nikto rozdeliť

– zbierka nazývaná aj „Lyrický denník Janka Jesenského z 1. sv. vojny“

– táto zbierka NEPATRÍ medzi zbierky literárnej moderny

VERŠE II.

– zbierka sa čiastočne skladá z veršov, ktoré boli uvedené vo Veršoch I.

– obsahuje nové príležitostné básne

– témy: vznik ČSR, fašizmus, odboj proti fašizmu

– tu najviac využil symboly

– toto dielo JE súčasťou literárnej moderny

– do tejto zbierky zaradil aj rozsiahlu lyricko-epickú skladbu Náš hrdina

PO BÚRKACH

– je tu vyjadrené trpké sklamanie nad pomermi v 1. ČSR

– kritizoval tu čechoslovakizmus, ale aj prejavy slovenského nacionalizmu

Ďalší predstavitelia slovenskej literárnej moderny: Roy a Gal

Básne zo zbierky Nox et solitudo:

Balada

Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme,
za prítmia, za šera,
verili, že snáď k večeru
vráti sa dôvera.
A celý, celý deň sme sami šli,
v dôvere, bez oddychu,
dúfali, že snáď unavení
skrotíme krutú pýchu ...
A večerom dva spolu došli sme, bez večery, nesvojskí –
a jedno srdce skučalo
po psovsky, po psovsky ...

Solitudo

Ó, Bože úbohých a ponížených,
modlitbu moju milosrdne prijmi!
Ty veľký, pretože Si Bohom malých,
u nôh, ó, uzri Svojho najmenšieho,
jak bez nádeje predkladá Ti,
jak beznádejne vykladá Ti
nezmernú veľkosť úbohosti svojej.
Bez zásluh leží v prachu nízkej zeme,
hľa, nepatrnosť biedna medzi všetkým tvorstvom:
Olejom nemazala rany uhnetených,
holúbka nesložila na Tvoj oltár,
a nikdy nezvonila slávné Resurrexit!
Ó, Bože úbohých a ponížených,
kým príde veľké mlčanie,
kým príde veľké mlčanie –
modlitbu moju smutnú milosrdne prijmi!

Topole

Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole – –
Čnejú k nebu veľké, čierne

– zrovna jako čiesi bôle –
topole.

Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre, nahé, holé topole.

Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole

– prízraky sťa z nirvány by –
pozerajú v prázdno dole
topole.

Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj zmizne...
Hore...? Dolu...? Do nirvány...?

– Ako havran ošarpaný
do noci...

Báseň zo zbierky Verše:

Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitká nemá:

– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž byť' suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?