Slovenská literárna moderna
Slovenská literárna moderna
1900 – 1918
Inak nazývaný aj Kraskova škola, Slovenský symbolizmus
(ovplyvnený svetovým symbolizmom – také isté znaky)
- SR ako Rakúsko – Uhorsko
- Slovensko sa rozvíja –
priemyselná krajina
- stavba nových železníc (lepšie prepojenie so svetom)
- spriemyselňovanie Slovenska
- preniká
k nám kapitalizmus spoločenského života a vzťahov čo spôsobuje zbedačovanie obyvateľov -> lacná pracovná sila
LITERATÚRA
- autori uprednostňujú individualizmus
- viac otázka poézie
- základným výstavbovým prvkom je
KONTRAST
- získavanie nového vzťahu k tradícií
- vznik nových umeleckých postupov
- priekopníkom doby – Ivan Krasko
(vlastným menom Ján Botto alebo Janko Cigáň)
IVAN KRASKO
- jeho tvorba je vyjadrením
vnútornej drámy vtedajšieho mladého človeka
- študoval v Prahe za chemického inžiniera
- ostal v Čechách v dedine
Klobouky – tým ovplyvnená i ďalšia tvorba
- bol samotár, umocňovalo to prostredie v ktorom žil
- v jeho tvorbe
veľa symboliky s topoľmi
- chcel by sa podobať Hviezdoslavovi, ale vie, že sa mu nikdy nevyrovná
- opiera sa o čechizmi
PRÓZA
- Naši, List mŕtvemu, Svadba
- analýza ľudských a medziľudských vzťahov z jeho
života
- je to komentár k lyrike
POÉZIA
- veľa pesimizmu; dôležitý je subjektívny
individualizmus
- čerpá z romantizmu – používanie symbolov a kontrastu
- veľa spoločné s hudbou – dáva dôraz na
zvukovú podobu verša => striedal dvojsalbičné s trojslabičnými
- Kraskova škola sa najviac približovala k slovenskej rytmike
- používal sylabotonickú (prízvučnú – dôraz na prízvuk) prozódiu - ako Vajanský
- vypracoval systém pravidiel (teóriu) –
žiada od básnika čisté (úprimné) vyjadrenie pocitov
- vyžadoval zmysle pre kolektívne utrpenie a sociálny boj – V JEDNOTE
JE SILA!
- Sociálny autor
- Poézia má byť hudbou a obrazom
- Poézia bez zbytočných slov (čistota...)
- Základný motív – SAMOTA
- Kontrasty: ideál a skutočnosť, všednosť s nevšednosťou
-
Celá jeho tvorba vychádza zo Štúrovskej a Hviezdoslavovskej tradície
Dve básnické zbierky:
· Nox et solitudo (Noc
a samota – 1904)
· Verše (1912)
NOX ET SOLITUDO
- erotický motív predchádzajúci do melanchólie
až depresie – vytvára krajinomaľbu
- veľmi úzko spojená príroda s pocitmi
- zmráka sa – pochmúrne pocity
- Topole, Prší prší, Balada
- motív národného a sociálneho útlaku v básni Jehovah =>
• je
zúfalý z hynutia národa
• kritika nečinnosti národa a viery vo fatalizmus
• privoláva pomstu na svoj národ
-
Vesper Dominicae (Nedeľný večer)
• clivá spomienka na matku, pripomína si ju
• pripomína si evanjelické zásady,
ktoré dodržiavala
• mama aj on - evanjelici
- Solitudo (báseň)
• viní sám seba z toho kam sa dostal
• sebaobžaloba z neschopnosti čeliť zlu v spoločnosti
• viní spoločnosť, ale aj sám seba, že nevie zabrániť zlu
v spoločnosti, ktorej chýba ľudskosť
- najsilnejšie sú kontrasty svetla a tmy, túžby a skepsy
- v závere zbierky
odstupuje od osobných problémov k národným a spoločenským
è ako Hviezdoslav
Topole
- havran je
symbolom smrti (cíti sa otupno
- popisuje topole – vždy inak -> vyjadrujú stav jeho duše
- významový paralelizmus ->
príroda evokuje stav jeho duše
- nevzdáva sa, nekončí, smrť nevyhrá
- sylabotonická prozódia, reflexívne dielo
-
motívy transcendentna
- naväzuje na A.E Poe
VERŠE
- básnická zbierka je
zložitejšou výpoveďou autora
- venovaná manželke
- vyjadruje sa tu v sonetoch
- sú tu prítomné osobné motívy
(=subjektívna lyrika)
- sociálno-národný komplex (?)
- spomienky na minulosť (retrospektívny motív) napríklad na prebolené
lásky (Pieseň)
- motívy pocitov viny (Balada o smutnej panej)
- motív sklamania z citových zážitkov
(Dnes zore)
- nejpesimistickejšie (Noc, Ja) ->v nich vyjadruje najväčšie sklamanie z národného úpadku, uvedomuje
si úbohosť, bezmocnosť; túži po svetle poznania -> aby sa vedeli vzchopiť
- sociálny protest (Otrok, Otcova roľa, Baníci)
- záver zbierky tvoria tri básne poukazujúce na slávnu minulosť Slovákov: História, Pribina, Svätopluk
• určite
sú v národe nejaké sily, ktoré budú vedieť vzchopiť národ
• kontrast minulosti s prítomnosťou
- využíva
piesňovitosť, baladickosť, hudobnosť
- motív spomienok
- „Prítomnosť je neprijateľná, budúcnosť je neistá, minulosť je
neistá“
- Symboly: otroka, tuláka, démona, čierneho (nezvaného) hosťa
Plachý akord
-
pochmúrny charakter
- významový paralelizmus – prírodný motív a motív jeho samého -> smútok, samota
- rozíma sám
o sebe, o pocitoch a stavoch
- symbol tuláka; zrazu vnikne malá nádej -> nasleduje malý príbeh -> zistil, že nie je sám ->
symbol kríža a modlitby; nový deň – opäť je sám (žeby sen?) => ostali už len spomienky
Jehovah
- Jehovah je bohom pomsty, ktorého autor volá na svoj národ
- silný národný motív
- metafory, silno expresionistická
báseň
Otcova roľa
- roľa je symbolom domoviny
- melodickosť, personifikácie, epiteton, metafory,
metonýmia
- motív tuláka – vníma prírodu, všíma si okolie, západ slnka, motív sociálny a národný
- otázka svedomia –
má výčitky, že opustil Slovensko a nemohol ho brániť
- dozvedáme sa o minulosti národa
- reflexívny, úvahový charakter
- rozmýšľa, či je tu ešte nádej na slobodu národa
- princíp anafory, opakovania, ktorým chce umocniť tú danú myšlienku
- necháva priestor na zamýšľanie (...; - - )
- večer umocňuje pochmúrnosť
- je symbolom celého Slovenska
- inverzia
– prehodený slovosled (Hviezdoslavovský postup)
- poetizmus (taktiež typický pre Hviezdoslava)
- prítomný minipríbeh (epika);
slovesá posúvajú minipríbeh
Baníci
- aj výrazovo sa chcel pripodobniť Hviezdoslavovi
- démon
lákal baníkov (na peniaze) do bane
- rozpor so skutočnosťou
JANKO JESENSKÝ
- v poézii pôsobil ako symbolista, v próze ako kritický realista
- ako prvý získal titul národný umelec
- bol demokrat,
právnik, získal vysoké postavenie, viceprezident krajského úradu v Bratislave
- vplyv na jeho tvorbu mali Sládkovič, Puškin, Heine,
Vajanský a Lermontov
PRÓZA
- Malomestské rozprávky, Pani Rafiková, Demokrati, Otroci...
POÉZIA
- Proti noci, Čierne dni, Na zlbou dňa, Reflexie, Jesenný kvet sú básnické zbierky vyjadrujúce odpor k 2. sv.
vojne; najskôr ich písal sám pre seba, neskôr, po roku 1945, boli uverejnené
Básnické zbierky:
Verše
- jeho prvá básnická zbierka
- rozoberá tému lásky, ktorá je tu zobrazená ako
prirodzený ľudský cit a zážitok
- je tu nekonvenčný pohľad na ženu (žena je rovnocenná mužovi), veľkomesto, kaviarne, v centre
je oslava domova
- skladá sa zo 6 tematických celkov
- je to mnohotvárna poézia
- túto zbierku NEZARAĎUJEME
medzi poéziu moderny
Zo zajatia
- napísaná v Petrohrade roku 1917, vyšla v Martine roku 1919
- téma: kritický postoj k cárizmu, ľúbostná a intímna lyrika
- láska je tu ako pevný cit, ktorý nemôže nikto
rozdeliť
- zbierka nazývaná aj „Lyrický denník Janka Jesenského z 1. sv. vojny“
- táto zbierka NEPATRÍ medzi
zbierky literárnej moderny
VERŠE II.
- zbierka sa čiastočne skladá z veršov, ktoré boli uvedené vo
Veršoch I.
- obsahuje nové príležitostné básne
- témy: vznik ČSR, fašizmus, odboj proti fašizmu
-
tu najviac využil symboly
- toto dielo JE súčasťou literárnej moderny
- do tejto zbierky zaradil aj rozsiahlu lyricko-epickú
skladbu Náš hrdina
PO BÚRKACH
- je tu vyjadrené trpké sklamanie nad
pomermi v 1. ČSR
- kritizoval tu čechoslovakizmus, ale aj prejavy slovenského nacionalizmu
Ďalší predstavitelia
slovenskej literárnej moderny: Roy a Gal
Básne zo zbierky Nox et solitudo:
Balada
Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme,
za prítmia, za šera,
verili, že snáď k večeru
vráti sa dôvera.
A celý, celý
deň sme sami šli,
v dôvere, bez oddychu,
dúfali, že snáď unavení
skrotíme krutú pýchu ...
A večerom dva spolu
došli sme, bez večery, nesvojskí –
a jedno srdce skučalo
po psovsky, po psovsky ...
Solitudo
Ó, Bože úbohých a ponížených,
modlitbu moju milosrdne prijmi!
Ty
veľký, pretože Si Bohom malých,
u nôh, ó, uzri Svojho najmenšieho,
jak bez nádeje predkladá Ti,
jak beznádejne vykladá
Ti
nezmernú veľkosť úbohosti svojej.
Bez zásluh leží v prachu nízkej zeme,
hľa, nepatrnosť biedna medzi všetkým
tvorstvom:
Olejom nemazala rany uhnetených,
holúbka nesložila na Tvoj oltár,
a nikdy nezvonila slávné Resurrexit!
Ó,
Bože úbohých a ponížených,
kým príde veľké mlčanie,
kým príde veľké mlčanie –
modlitbu moju smutnú milosrdne
prijmi!
Topole
Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole – –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovna jako čiesi bôle –
topole.
Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch
jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre, nahé, holé topole.
Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
– prízraky sťa z nirvány by –
pozerajú v prázdno dole
topole.
Hej, tie hrdé,
vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj zmizne...
Hore...? Dolu...? Do nirvány...?
– Ako havran ošarpaný
do
noci...
Báseň zo zbierky Verše:
Otcova roľa
Pokojný večer na vŕšky
padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou
nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou
praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitká nemá:
-
prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli
poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli - nemôž byť' suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma
volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?
Zones.sk – Zóny pre každého študenta