Vývin slovenského románu

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: unikik (26)
Typ práce: Referát
Dátum: 14.11.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 163 slov
Počet zobrazení: 4 510
Tlačení: 237
Uložení: 301
Vývin slovenského románu

Na začiatku výkladu o slovenskom románe je dobré položiť si otázku, čo je to román. Podľa PhDr. Márie Ivanovej, autorky knihy Slovenský jazyk a literatúra, román predstavuje „veľký prozaický epický žáner, ktorý zachytáva širokú oblasť udalostí, spoločenských vzťahov a psychologických situácií. Klasický typ románu sa zakladá na deji, na rozvíjaní príbehu, kde okrem hlavného motívu sú vedľajšie motívy a epizódy.” Ako už bolo naznačené, okrem klasického románu, nazývaneho tiež balzacovský, existuje i antiromán (francúzsky nový román), t.j. dielo, ktoré spomenuté znaky románu popiera (absencia omnipotentného rozprávača a epického hrdinu, útržkový a náznakový dej a pod.).

Klasický slovenský román od počiatku svojho vývinu zaostával za románom svetovým. Zatiaľ čo sa tento ako samostatný žáner začal vyvíjať už v období renesancie, prvý slovenský román bol vydaný až v roku 1784. Dovtedy kultúrno-sociálne pomery v habsburgskej monarchii nedovoľovali vývin akejkoľvek národnej literatúry, nieto ešte slovenského románu.
Avšak koncom 18. storočia nastáva uvoľnenie tvrdej absolutistickej cenzúry a tým sa otvárajú dvere pokrokovým autorom. Sú to osobnosti národneho života, ktoré pôsobia nielen ako spisovatelia, ale aj ako jazykovedci, pretože na písanie bol potrebný uzákonený spisovný jazyk, ktorý Slováci dovtedy nemali. Najpohotovejšie sa zmobilizoval Jozef Ignác Bajza, ktorý uskutočnil prvý pokus o kodifikáciu slovenčiny. Lenže Bajza nebol natoľko vzdelaný v jazykovede, aby jeho gramatika obstála pred vtedajšou autorskou verejnosťou. Napriek tomu ňou napísal prvý slovenský román a to dvojzväzkový René mláďenca príhodi a skusenosťi. Prvý zväzok je koncipovaný ako cestopisný román a opisuje putovanie Reného spolu s jeho učiteľom Van Stiphoutom po Taliansku a moslimskom svete.

Zobrazenými epizódami sa autor snaží zachytiť „nie natoľko vymyslené ako skôr pravdivé obrazy panujúcich mravov”. V súlade so zvykmi klasicizmu Bajza vsunul do rozprávania časomerné verše a odkazy na antickú literatúru, využíva taktiež retrospektívny kompozičný postup. Druhý zväzok, zobrazujúci prekérne pomery na Slovensku, nebolo možné pre osvietenské názory autora publikovať, zachoval sa iba jeho fragment.

Ako už bolo povedané, Bajzova slovenčina nemala nasledovníkov. Takisto sa v období klasicizmu nepokračovalo v románovej tvorbe, čitatelia preferovali osvetovú literatúru a poéziu. Za prechod medzi klasicizmom a nasledujúcim literárnym obdobím, romantizmom, možno pokladať tvorbu Karola Kuzmányho, konkrétne jeho román Ladislav. Dielo reaguje na súveký život a problematiku národného hnutia. Epické jadro je tvorené sentimentálnou a cestopisnou časťou.

Výraznejší rozvoj zaznamenal slovenský román až v období romantizmu (18.-19. storočie) definitívnou kodifikáciou slovenského jazyka Ľ. Štúrom. Tento fakt nie je až taký prekvapujúci, keď si uvedomíme, že názov romantizmus má korene v slove román a znamená „románový, dobrodružný ako v románe”. Napriek tomu sa na slovenskej pôde ujala skôr romantická poézia ako románová tvorba. V tomto období autori, ovplyvnení dobovým nacionalizmom, siahajú po historicko-národnostnej tematike, ktorá je najvýznamnejšiou črtou slovenskej romantickej literatúry

Ďalšou charakteristikou je taktiež nadnesený konflikt medzi „srdcom a svetom”, ktorý je riešený tromi rozličnými formami. Niektorí hľadajú východisko v metafyzike, v iluzórnych únikoch do fantastického sveta. Iní sa prikláňajú k národu a ľudu ako jediným pozitívným hodnotám. Tretí prúd východisko nenachádza, iba vyjadruje konflikt pomocou kozmického pesimizmu.

V tomto období vzniká prvý slovenský historický román, Knieža liptovské, napísané Jánom Kalinčiakom. Dej už je rozvetvený epizódami, celkový dojem románu je však zoslabený autorovým zdĺhavým zobrazovaním politických intríg. Hodnotnejšie je Kalinčiakovo dielo Reštavrácia, v ktorom dokonca anticipuje realistickú prózu, použitím (miestami až predimenzovaným) ľudovej slovesnosti k parodovaniu vtedajšej spoločnosti.

Prechod romantizmu k realizmu tvorí dielo Ľudovíta Kubányho, konkrétne jeho historický román Valgatha. V ňom opisuje panovanie Jána Jiskru na Slovensku v 15. storočí. Jeho protivníkom je Ján Hunyadi. Typicky romantickou časťou je opis vzťahu medzi Jiskrovou dcérou a Hunyadiho synom, ich tajomné schôdzky a intrigy. Realistický nádych má Kubányho kresba vojenských postáv a života na hradoch. Je živá a plastická.

Realizmus ako literárny smer sa na Slovensku začal rozvíjať neskôr ako v ostatnej Európe, čo súviselo s národnostným útlakom, ekonomickou zaostalosťou Slovenska a nedostatkom kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Autori, ktorí začali tvoriť na začiatku 80-tych rokov 19. storočia, nadväzovali na idei štúrovcov (národnobuditeľské snahy), ale v zobrazovaní života sa dostali ďalej. V centre pozornosti neboli historické témy, ale súčasná národná a sociálna problematika. V tomto období sa slovenský román rozvíja už naplno. Jeho hlavnými charakteristikami sú postavy pochádzajúce zo všetkých spoločenských vrstiev, na rozdiel od predchádzajúcich období, kedy boli zobrazované zväčša vrstvy vyššie. Hojne sa začína využívať i ľudová slovesnosť a regionálne nárečia, profesionálny žargón. Tak sa román stáva populárnym medzi širokými ľudovými masami, nie je už výlučne čítaním aristokracie. Obľúbenou témou autorov tohto obdobia je rozpad patriarchálnej rodiny a hlavne problematika návratu zemianstva k slovenskému národu.

Typickým predstaviteľom slovenských realistických začiatokov je román Suchá ratolesť od Svetozára Hurbana Vajanského. Ústredným problémom je otázka vedúcich síl v národnobuditeľskom boji. Autor verí, že vzdelaní zemania, zatiaľ “suchá ratolesť národa”, sa stanú vedúcou silou v boji za národnú slobodu. Symbolom tejto premeny je zeman Stanislav Rudopoľský, ktorý sa po dlhšom čase vracia na Slovensko. Je skeptický voči slovenským kvalitám a snahám národovcov, jeho názory sa však menia pod vplyvom Slovákov z jeho okolia.

V diele Dom v stráni nášho najznámejšieho realistického prozaika Martina Kukučína je cez ľúbostný príbeh odhalený rozpad rodového patriarchálneho života sedliakov a splývanie statkárstva s buržoáziou. Dej je situovaný v Dalmácii. Na opis konfliktu dvoch rodín Kukučín používa tri zobrazovacie metódy- lyrickú (pocity hrdinov, úvahy), epickú (jednota času a miesta deja) a dramatickú (priame rozhovory medzi postavami).

Odvetvím realistickej tvorby je tvorba kritického realizmu, historicky patriaca už do medzivojnového obdobia. Za exemplárny príklad môžeme pokladať dvojdielny román Demokrati od Janka Jesenského. Autor v ňom kriticky zobrazuje rub a líc demokracie v buržoáznej republike a vznik mocenskej oligarchie.

Medzivojnové obdobie poznamenal okrem iných návrat k historickým témam, ako napríklad román Adam Šangala od Ladislava Nadáši-Jégeho alebo Ján Kupecký od Ľuda Zúbeka. Taktiež sa rozvíja sociálno-psychologický román (Živý bič- Milo Urban, Jozef Mak- Jozef Cíger Hronský).

Za ojedinelý zjav v slovenskej literatúre môžeme považovať tvorbu naturistov.
Naturisti sa usilujú o lyrickú renesanciu literatúry, píšu o každodennom živote jednoduchého človeka v jeho tragickosti a hrdinstve. Prírodný mýtus je nadradený realite. Najvýraznejším dielom tohto smeru je román Tri gaštanové kone napísaný Margitou Figuli. Autorka verí, že násiliu možno vzdorovať dobrotou srdca, vyzdvihuje kresťanskú etiku pokorného prijímania osudu.

V povojnovom období sa autori snažili priblížiť k modernistickej európskej literatúre. Expresívnosť využíval najmä Gejza Vámoš (Atómy boha). Slovenská literatúra zaznamenáva tiež návrat k dedinskej tematike. Svedčí o tom aj generačný román Františka Hečku Červené víno.

V tomto období sa na Slovensku rozvíja už spomenutý antiromán. Autori ako Rudolf Sloboda či Ján Johanides sa pričinili o doplnenie tohto chýbajúceho článku v slovenskej literatúre. V druhej polovici minulého storočia sa autori tematicky často vracajú k medzníkom v slovenskej histórii, hlavne do obdobia Slovenského štátu a socializmu. K najznámejším autorom patria Dominik Tatarka (Panna zázračnica), Rudolf Jašík (Mŕtvi nespievajú), Vladimír Mináč (trilógia Generácia), Ladislav Mňačko (Smrť sa volá Engelchen). Slovenský román sa vyvíjal v rámci historických a kultúrno-sociálnych možností, vždy však sledujúc svetové tendencie. Z globálneho aspektu možno skonštatovať, že sme v románovej tvorbe vývojovo dobehli zvyšok Európy a špičkové diela našich autorov sú obohatením a neoddeliteľnou súčasťou nielen národnej, ale aj európskej literatúry.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020