19. Modelovanie rozhodovacích procesov
19. Modelovanie rozhodovacích procesov
Normatívne a deskriptívne prístupy v rozhodovaní. Rozhodovanie
v podmienkach istoty, neistoty (rizika) a neurčitosti. Uplatňované princípy maximalizácie, optimalizácie a satisfakcie. Klasifikácia
rozhodovacích modelov.
Rôzne možnosti modelovania rozhodovacích procesov, vybrané ukážky
Modelovanie:
- možnosť modelovania manažérskych rozhodovacích procesov je definovaná tým, že sám systém
rozhodovania je v origináli buď myšlienkovej alebo intuitívnej povahy
- nutnosť modelovania systému rozhodovania daná
zložitosťou vzťahu medzi intuitívnymi a racionálnymi rozhodovaniami, ako aj našou schopnosťou skúmať základné funkcie tohto systému len
prostredníctvom modelového aparátu
Model obsahuje vo svojej konštrukcii identické funkcie
s originálom, čím sa aj definuje analógia medzi modelom a originálom a ďalej subjektívne určitou domnienkou o účinnosti tohto
modelu pre toho, ktorému má slúžiť. Model sa stáva objektívne účinný vtedy a len vtedy, keď závery a návrhy
vzniknuté z jeho využitia sú napokon skúsenosťou overené. (Couffignal, 1960)
Jednoduchý model
rozhodovania:
- princíp voľby a jeho dôsledky
- nevedie k jednoznačnej budúcnosti
- rozvetvuje sa, vytvára
mnohonásobnú budúcnosť
- výber týchto v budúcnosti predpokladaných stavov vedie rozhodovací subjekt myšlienkovou spätnou väzbou
k výberu z možných variantov činností
Prísne príčinný postupný reťazec javov: nemá nutnosť výberu po svojej
ceste
zbavený rozhodovania
blízko regulovania
Systém rozhodovania v podniku využíva niekoľko
rozhodovacích modelov:
1) slovne opisné modely: opis, definícia, vyjadrenie väzieb a vzťahov slovami
2) graficky opisné modely: obohatené o jednoduché štrukturálne obrázky
3) matematicko - štatistiské modely:
modelujú kvantitatívne vyjadrenie väzieb a vzťahov pomocou rovníc, nerovností, vektorov, množín, matíc, časových radov, korelačnej
analýzy,...
4) kyberneticko – informačné modely: zložené z konštrukčných prvkov graficky opisných
a matematicko-štatistických modelov, zachycujú transformáciu informačných tokov, postihnutie vývoja systému v čase
5)
simulačné modely: najúčinnejšia možnosť overenia správania reálnych objektov, využitie výpočtovej techniky
6)
počítačové modely: schopnosť počítačov spracovávať v reálnom čase široký okruh dát
7) virtuálne reálne
modely: najnovší smer kyberneticko-počítačových modelov; dialógové počítačové hry a modely, výcvik niektorých zložitých
profesií
Krokový model rozhodovacieho procesu a jeho adaptácie
- prvé publikácie z rokov 1974 a 1979
-
postupom času sa upevnil a rozvinul do hybridnej semialgoritmickej podoby
- model vychádza zo širšieho chápania rozhodovacích
procesov
- hlavnou ideou je v praxi vyjsť z diagnózy
- rešpektovanie hlavného princípu rozhodovania – princípu voľby –
a ostatných náležitostí
- dostatočná otvorenosť modelu pre nové poznatky
- rešpektovanie štruktúry (dynamická povaha)
a správania systému modelom
- model má charakteristickú následnosť jednotlivých etáp jeho odohrania = fázy rozhodovacieho
procesu
- 2 interpretácie:
a) všeobecná – rešpektuje len hlavné fázy
b) podrobná – skúma aj jednotlivé
kroky rozhodovacieho procesu
- východiskovým typom je model graficko-opisný s prvkami modelu kyberneticko-informačného
-
využitie 4 základných fáz zo sekvenčného modelu
- model je konštruovaný ako dvojkruhový:
- 1.stĺpec - kroky, ktoré môžu
byť formulované konkrétne
- 2.stĺpec - kroky, ktorých obsah je svojou povahou diskusný, viacpolohový, stochastický, alebo vetvený
- model zobrazuje úplny rozhodovací proces
- rozhodovacie kroky tvoria logické čiastkové výstupy jednotlivých fáz rozhodovania
- nulitné rozhodnutia – jeden špecifický negatívny výstup, ktorý vedie z každého rozhodovacieho kroku smerom do vytratenia (zrieknutie
zúčastniť sa ďalšej hry)
- sekvenčný model základných fáz rozh. procesu má svoje striktné postupové poradie, jeho vnútorné
rozh. prvky nie vždy tento postup rešpektujú
- ide o model semialgoritmický (má prvky normatívne, deskriptívne a kybernetické)
Fázy rozhodovacieho procesu:
- sú združením jednotlivých postupných krokov
- majú svoju relatívnu
uzavretosť, vnútornú spätnú väzbu, svoj vstup a výstup, svoj špecifický vzťah k objektu rozhodovania a rozhodovaciemu subjektu
1. fáza: diagnosticko-poznávacia:
- poznanie východiskového stavu
objektu rozhodovania rozhodovacím subjektom (narazenie na odchýlky skutočnosti od žiadaného stavu - problém)
- vstup: podnet
o nepriaznivom jave
- výstup: diagnóza východiskového stavu
- Wiliam Kent – podnik ako živý sociálne ekonomický
organizmus je napádaný radom „mikróbov“, ktoré spôsobujú zjavné aj skryté ťažkosti : preceňovanie, ctižiadosť, ťažkopádnosť,
ľahkomyseľnosť, nedostatok vytrvalosti, tvrdohlavosť, protekcionárstvo.
- ekonomická diagnostika vznikla na základe
systémovej analógie s inými diagnostikami (lekárskou, technickou)
- umožňuje racionalizovať rozh. proces riadenia nepriaznivých javov
metódou hlavného článku
- opiera sa o intuitívny odhad existencie nepriaznivého javu, doplnený priemerným ukazovateľom normálneho
stavu
- musí sa spracovať za relatívne krátky čas
- vzťahuje sa na poznanie súčasného a skoršieho stavu ekonomických
systémov
- hlavnou úlohou je diagnóza východiskového stavu
0.krok – podnet:
- podnet = rozhranie medzi
nezáujmom a záujmom o objekt
- môže prísť zvonka aj zvnútra systému (endogénne / exogénne podnety)
1.a.krok –
zistenie subjektívne pociťovaných problémov:
- určenie a formulácia identifikovaných problémov
- problém = odchýlka,
porucha, nedostatok, nepriaznivý jav, dysfunkcia, použiteľná rezerva, symptóm, príznak, ...
- manažér si nie je istý, ktoré
problémy by mal riešiť hneď a ktoré môže odsunúť na neskôr
- pre manažéra je nepríjemné sa s problémom identifikovať –
záleží na tom, ako bude man. subjektívne v tomto kroku zvažovať priznanie existencie problémov
1.b.krok – formulácia
objektívnych problémov:
- venovanie pozornosti problémovej analýze
- problémy majú rôznu váhu podľa svojho obsahu
a stratifikovanej úrovne riadenia vo firme
- iný prístup: chronologické sledovanie operácií vo výrobnom procese firmy (TQM, TQC)
2.krok – určenie cieľov:
- v každom podniku je utvorená hierarchická sústava cieľov
- v tomto kroku
prispôsobuje manažér cieľ riešenia identifikovaného problému tejto cieľovej sústave
- plánovací systém = ciele + cesty na ich
dosiahnutie
3.krok – rozhodovacie miesto:
- poznanie / stanovenie rozhodovacieho subjektu a jeho kompetencií
- kto a na akom mieste je povinný problém riešiť (vymenovanie konkrétneho manažéra na konkrétnom funkčnom mieste)
- v dobre
vedenej firme každý problém pozná svojho manažéra
- existuje určitá závislosť medzi rozhodovacím stropom a pravdepodobnosťou
efektívneho man.rozhodovania
- priestor neúčelného (neefektívneho) rozhodovania – znižovanie pohotovej rozhodovacej kapacity v celej
firme
- problémy pri určovaní optimálneho pomeru centralizácie a decentralizácie man. rozhodovania (delegovanie právomoci, ponechanie
si zodpovednosti)
- nielen právo, ale aj povinnosť manažérskeho subjektu rozhodnúť
4.krok – prvotné
informácie:
- zber, uloženie a spracovanie prvotných informácií o každom probléme
- zabezpečenie komunikácie
potrebných informácií v reálnom čase riadenia
- prvotná informácia = správa s nenulovým obsahom pre adresáta
- na
začiatku diagnosticko-poznávacej fázy nie je prvotných informácií veľa (neskôr pribúdajú)
- zdroje informácií: normy, dane
a odvody, finančné fondy a účtovníctvo,
štatistické štátne výkazy (prácne získavanie, info pôvodne určené na iný účel),
vlastný prieskum (časovo náročné so spornou vypovedacou schopnosťou, deformované), vonkajšie informácie (získané vlast.prieskumom na
neosobnej úrovni, doplňujúce a porovnávacie pre man.rozh.)
- potrebné rozpoznať kvalitu informácie
5.krok –
kritériá rozhodovacej situácie:
- rozhodovacia situácia (RS) = súhrn informácií o charaktere jednotlivých problémov
vyžadujúcich riešenie
- najčastejšie kritériá RS: frekvencia výskytu, konfliktovosť, význam,
vedeckosť, naliehavosť
riešenia, rozsah vzorky výberu, dostupnosť info, možnosť formalizácie problému
- v praxi vybrať 5 – 6 RS kritérií, aby sa
dosiahlo celkom jemné rozlíšenie problémov a ich usporiadanie do preferenčnej štruktúry
- neexistuje vzorový podnik (môžeme
porovnávať, ale nevieme dať za príklad)
- Nadler: ideálny koncept
6.krok – analýza a zoradenie problémov metódou
hlavného článku (preferenčná štruktúra problémov):
- stanovenie preferenčnej štruktúry problémov – pomocou rozhodovacích
matíc – prehľadnosť, možnosť viackriteriálneho posúdenia celej variety problémov
- problémy poznajú tí, ktorí s nimi priamo
žijú – treba zabezpečiť, aby k nim aj chceli priznať (individuálna anonymita, tímová spolupráca)
- tímová matica = suma skóre
individuálnych matíc
+ stĺpcový graf preferencie problémov (nejaké priemery: relatívny je smerodajný pri nadpriemerných problémoch,
absolútny je vždy nižší ako relatívny)
- optimum je 5 – 6 kritérií RS (menej znižuje viackriteriálny heterogénny pohľad, viac
vedie k irelevancii kritérií)
- zostavenie preferenčnej štruktúry analyzovaných firemných problémov
- odstránenie
popredných problémov už na začiatku (keď vzniknú), mnoho prostriedkov a úsilia je zmarených pri riešení sekundárnych problémov
7.krok – diagnóza východiskového stavu (definovanie úlohy na riešenie)
8.krok – úloha na
riešenie prijatá? (áno, nie1, nie2):
- rozhodovací systém je zložený z radu čiastkových rozhodnutí
- môže sa stať,
že vo firme neexistujú žiadne problémy na riešenie? -> žiadna firma nie je tak zdravá, aby nemohla byť zdravšia -> existuje
problém?
a) áno -> pokračovanie ďalším krokom
b) nie1 -> zle urobená diagnosticko-pozn.fáza -> návrat do bodu 0
c) nie2 -> ukončenie rozh.procesu nulitným rozhodnutím
2. fáza: analyticko – syntetická:
- na základe analýzy diagnózy východiskového stavu objektu rozhodovania hľadáme možné cesty riešenia preferenčne utriedených
rozhodovacích problémov
- vstup: dianóza východiskového stavu
- výstup: optimálne zoradenie variantov
prípustných riešení
- snaha o vedomé i podvedomé dosiahnutie synergie medzi cieľmi, prostriedkami a variantmi riešenia
9.krok – návrh variantov riešenia:
- vypracovanie návrhov variantov riešenia
- často najkritickejšia etapa
- návrh variantov riešenia nemôže byť uskutočnený pokiaľ napoznáme východiskový stav objektu rozhodovania
- musí byť
k dispozícii minimálna varieta riešení (aspoň 2 nenulové varianty -> naplnenie princípu voľby)
- zafixovanie jediného apriórneho
riešenia -> znemožnenie rozvinutia celej variety = pokles úrovne nasledujúceho rozhodnutia na binárne (urobiť/neur.) = degenerované,
neracionálne
- do spoločnej tvorvej práce zapojiť väčší okruh spolupracovníkov (najmä tých, ktorí budú realizátormi
rozhodnutia)
10.krok – výber hodnotiacich veličín:
- kritériá RS sú v podstate hodnotiace veličiny na
rozlíšenie závažnosti skúmanej variety problémov
- teraz nejde len o rozlíšenie vypracovaných návrhov riešenia, ale aj
o rozhodnutie, či sú navrhované varianty vôbec prípustné k realizácii
- nie len klasické kritériá RS, ale aj také, ktoré
pomôžu eliminovať neprípustné varianty – obmedzenia
- hodnotiace veličiny musia vyhovovať:
a) formálnym
požiadavkám: vyhovieť zákl. princípom voľby, merateľnosť, vzťah k cieľom riešení, úmerné jednotlivým typom rozhodovania
b)
vecným požiadavkám: 5 základných oblastí – čas, politika, environment, ekonomika, technika
- hodnotiace veličiny rozh. = súčasť
celého hodnotového systému rozhodovacích subjektov
- od výberu hodnotiacich veličín závisí predpoveď ocenenia budúcich
rozhodnutí
11.krok – vylúčenie neprípustných variantov riešnia:
- z formálnej stránky: všetky návrhy na
riešenia prekračujúce čo i len jeden limit, musia byť odmietnuté
- všeobecný model: keby kvôli obmedzeniam boli takmer všetky
riešenia neprípustné -> vrátenie sa ku kroku 9 (hľadanie nových netradičných riešení, ktoré by limitom vyhoveli)
12.krok – očakávané výsledky prípustných riešení:
- očak. výsledky môžu byť deterministické až stochastické
- vyjadrenie výhod aj nevýhod navrhovaných variantov kvantitatívne aj kvalitatívne
- 4 základné stratégie rozhodovania: optimálna
(najlepšia), suboptimálna (ofenzívna, ale vabank), suboptimálna (defenzívna „pri múre“), katastrofická (zásadne zlá stratégia)
-
Gauss; vychádzanie z toho, že každé naše rozhodnutie má rovnakú šancu na úspech a neúspech
- Americká škola, metóda
rohodovacích stromov (odporúčané pre rozhodovacie tímy)
13.krok – odpovedajú očakávané výsledky cieľom? (áno, nie1,
nie2, nie3):
- odpoveď na binárnu otázku:
a) áno -> pokračovanie rozh,procesu ďalej
b) nie1 ->
návrat ku kroku 9 – hľadanie ďalších prípustných riešení
c) nie2 -> návrat ku kroku 2 – stanovenie realistickejších cieľov
(posledná korektná možnosť posunu a korekcie cieľov)
d) nie3 -> keď žiadne riešenie nezodpovedá ani zmierneným a upraveným
cieľom – upustenie od pokračovanie rozh. procesu (možno sme neriešili správny problém)
3. fáza:
optimalizačne riešiaca:
- rozhodovací subjekt na základe kriteriálneho zoradenia prípustných variantov riešenia vyberá
jediné optimálne prijateľné riešenie a vydáva ho za svoje rozhodnutie
- vstup: optimálne zoradenie variantov prípustných
riešení
- výstup: rozhodnutie (vydáva ho rozh. subjekt)
- rozhodnutie je kulminačným bodom samotného rozhodovacieho
procesu a v man. rozhodovaní je aj kulminačným bodom riadenia (často spájané s princípom optima)
14.krok – optimálna
štruktúra variantov prípustných riešení:
- zoraďovanie všetkých prípustných variantov s očakávanými výsledkami,
odpovedejúcimi cieľom do preferenčného poradia s jasne doloženými dôvodmi (podieľať by sa mali aj budúci realizátori rozhodnutia)
- prvé riešenie – optimálne, každé ďalšie – suboptimálne
- zoradenie – podklad k verdiktu rozhodnutia rozh.subjektu
-
pri zostavovaní optimálnej štruktúry – (všeobecná) rozhodovacia matica
15.krok – optimálne prijateľný variant
riešenia:
- právom aj povinnosťou rozh.subjektu realizovať vlastný výber pre seba optimálne prijateľného varintu riešenia
a vydať ho za rozhodnutie
- len zriedkavo je úplné stotožnenie vybratého najlepšieho riešenia a rozhodnutia (rozhodnutie podľa
vôle, skúseností, intuície rozh. subjektu – preberá zodpovednosť za ním vybraté rozhodnutie)
- rozhodnutie musí byť jednoznačné,
malo by byť písomné
- vydaním rozhodnutia končí tvorivá myšlienková práca
16.krok – je rozhodnutie určené na
realizáciu? (áno, nie1, nie2):
- po vydaní rozhodnutia by malo dôjsť k akcii (prekročenie deliacej čiary medzi fázou optimálne
riešiacou a realizačne overovacou)
- musí byť zabezpečená včasná realizácia rozhodnutia
- realizácia:
a) áno ->
pokračovanie ďalším krokom
b) nie1 -> návrat do kroku 0 (zle uchopený problém)
c) nie2 -> problém počas rozh. procesu
prestal byť problémom – ukončenie degenerovaného rozh. procesu
4. fáza: realizačne overovacia:
- dochádza k premene informácie (rozhodnutia) na efektívnu akciu
- vstup: rozhodnutie
- výstup: jeho overená
realizácia, ktorá je hlavnou spätnou väzbou úplneho rozhodovacieho procesu
- samotná zmena objektu rozhodovania nie je súčasťou
nehmotného rozhodovacieho procesu, sú to len informácie o tom, ako táto zmena prebieha
17.krok – plán realizácie
akcie:
- aby akcia bola pripravená na realizáciu – aby bol vytvorený plán
- bežné plánovacie metódy
- plán
musí rešpektovať aj synergiu rozhodnutia
- čo najrýchlejšia realizácia po vydaní rozhodnutia
18.krok – vlastná
realizácia:
- hmotne energetický proces zmeny
- podstatným faktom zmeny z hľadiska objektu rozhodovania
- niekedy sa
vyskytnú vopred neočakávané prekážky (ak je formulácia rozh. nejednoznačná, alebo ciele nereálne)
19.krok – zavedenie
a ochrana realizovaného rozhodnutia:
- dosiahnutie prijatia zmeny objektu, akceptácie, osvojenie si a zvládnutie píslušnými
pracovníkmi (odpor k zmene -> riadiace zásahy)
20.krok – overenie skutočných výsledkov a ich zaznamenanie:
- ukázať, či rozhodnutie bolo správne
- spätnou väzbou 20 – 12: overovanie zhody očakávaných výsledkov so skutočnými (ak nie
je žiadna zhoda -> nový rozhodovací proces)
- záverečný krok je osožný pre budúce rozhodovacie prípady
Praktická
interpretácia modelu pre akékoľvek rozhodovacie situácie.
Modifikácia modelu:
a) degenerované rozhodovacie procesy: s podmienkou
neporušenia základných podmienok racionálneho manažérskeho rozhodovania
b) redukcia pri problémoch, ktoré nie sú zdanlivo vyjadrené
negatívnou formou, pri plánovacích procesoch (čiastkové, operatívne, krátkodobé plánovanie na nižších úrovniach)
c) redukcia
z dôvodu obmedzeného času
Hodnotiace veličiny v normatívnych a deskriptívnych prístupoch k manažérskemu
rozhodovaniu
Systém kvantitatívne vyjadriteľných veličín
- pomáha posúdiť rozsah dosahovania jednotlivých
ľudských potrieb
- uvádza do rozhodovacích modelov normatívny prvok
Hodnotiace veličiny
- zahrňujú kritériá
rozhodovania a obmedzenia riešení
- majú formálnu a obsahovú stránku
- môžu mať
a) buď priamy kvantitatívny
charakter - ukazovatele fyzikálne (GSM ako gram, sekunda, meter), finančné, pomerové kombinácie
b) alebo kvantifikovateľný charakter
– pomocou rôznych prevodníkov sa vyjadrujú kvalitatívne charakteristiky skúmaných javov (miera osobného uspokojenia, ocenenie pracovnej
atmosféry, politická situácia)
V procese rozhodovania síce narážame na rad drobných rozhodnutí, ale základné voľby
sú len dve. Najprv volíme medzi rôznymi problémami (ktoré z nich riešiť skôr, neskôr, vôbec) a keď vynecháme rozhodovanie pri
hľadaní cieľov, tak ostáva voľba medzi rôznymi spôsobmi dosiahnutia týchto cieľov (voľba medzi variantmi riešenia).
Nevyhnutné vlastnosti hodnotiacich veličín:
1) kvantita – schopnosť vyjadrovať kvantitu (spočitateľnosť
spočitateľného vo variantoch riešení)
2) kvalita – schopnosť vyjadrovať kvalitu (označenie akosti a vecného obsahu)
3) relevancia – priraditeľnosť k cieľom a k navrhnutým variantom riešenia daného problému (súvsťažnosť s cieľmi
s variantmi riešenia)
4) metrika – schopnosť merať rozlíšenia aj obmedzenia variantov riešenia (vzájomné porovnanie
variantov riešenia medzi sebou)
5 základných vecných oblastí zdrojov hodnotiacich veličín:
1) oblasť času
(termín, časová norma, dĺžka riešenia, čas realizácie a pod.)
2) oblasť politiky
- politika je
koncentrovaná ekonomika, všetky riešenia a rozhodnutia v ekonomike sa vždy prejavia aj v politike
- hodnotiace veličiny tu majú len
kvantifikovateľné meradlo (politické prejavy sa chápu ako kvalitatívne)
3) oblasť environmentu
- ochrany
životného prostredia, trvalo udržateľného rozvoja
- zväčša kvalitatívne kritériá
4) oblasť ekonomiky
- princíp ekonomickej efektívnosti
- spor medzi liberalizmom a štátnymi zásahmi, reguláciou, ingerenciou
- produktivita
a efektívnosť práce a jej výsledkov
5) oblasť techniky
- je základom konkurenčnej schopnosti
-
funkcia výrobku, technológia, využitie výsledkov rozvoja vedy a techniky
- odvodené hodnotiace veličiny z technických parametrov
výrobku (výkon, spoľahlivosť, trvanlivosť, kvalita)
Definície kritérií, zdroje, postavení, váha a relevancie
v rôznych fázach rozhodovacieho procesu
Ak sa má uplatniť princíp voľby, musí mať rozhodovací subjekt okrem znalosti cieľov,
ku ktorým svojim rozhodnutím smeruje, aj hľadiská, podľa ktorých by svoju voľbu zdôvodnil. Tieto hľadiská musia byť prísne účelové
a nazývajú sa kritériá.
- určovanie kritérií sa považuje za najzložitejšiu otázku teórie a praxe rozhodovania
-
použitie kritérií smeruje k tomu, aby sa princíp voľby uplatnil najprv v zoradení skúmaných problémov
Kritériá
rozhodovacej situácie:
- kritériá pomocou ktorých je možné rozlíšiť problémy a vytvoriť ich preferenčnú štruktúru
- snaha dosiahnuť, aby mali prednosť problémy zásadné, príčinné, hlavné pred následnými a vedľajšími, pretože metódou hlavného
článku je možné pripraviť omnoho efektívnejší spôsob riešenia komplexu otázok
Rozlišovacie kritériá
rozhodovania:
- kritériá, pomocou ktorých rozlišujeme varianty riešenia
Obmedzenia:
- sú medznou
hodnotou, ktorú prípustné varianty v riešení nesmú prekročiť
- už nemajú povahu rozlišovacích hľadísk, nie sú meradlom
- zabránia neprípustným variantom riešenia prekročiť hranice rozhodovacieho priestoru
Zones.sk – Zóny pre každého študenta