44. Manažment pracovného kapitálu (working capital)
44. Manažment pracovného kapitálu (working capital)
Zásoby, pohľadávky, hotovosť. Baumol-ov model,
Miller-ov model.
Modely pri riadení potreby činného kapitálu.
Modely riadenia zásob a pohotových
peňažných prostriedkov. Postupy a metódy riadenia pohľadávok, controlling pohľadávok a pohotových peňazí. Oblasti ich praktického
využitia.
- činný kapitál (pracovný kapitál, working capital) - tá časť podnikového kapitálu, ktorá je
viazaná v obežných aktívach
- čistý činný kapitál (net working capital) = činný kapitál – krátkodobé záväzky
(jeho zvolená výška závisí od agresivity finančnej politiky podniku)
- obežné aktíva sú: zásoby, pohľadávky,
peňažné prostriedky a krátkodobé cenné papiere
Finančná politika podniku v tejto oblasti vychádza zo skúmania kolobehu
obežných aktív a rieši tri zásadné otázky:
- koľko prevádzkového kapitálu má podnik viazať,
- aká je
optimálna štruktúra obežných aktív, v ktorých je tento kapitál viazaný
- z akých finančných zdrojov by mal podnik
potrebný kapitál získavať
1. Celková potreba prevádzkového kapitálu v podniku
Obežné aktíva sú tá
časť majetku podniku, ktorá sa spotrebuje a premení na peniaze v priebehu jedného prevádzkového cyklu.
Vnútornú štruktúru
obežného majetku tvoria:
• zásoby
• pohľadávky z obchodného styku
• finančný majetok (pohotové peňažné
prostriedky na bankových účtoch a v pokladnici, krátkodobé cenné papiere)
• ostatné obežné aktíva obsahujúce položky
časového rozlíšenia, ...
Kolobeh obežného majetku (prevádzkový cyklus)
dodávka materiálu, zostanú na
sklade ako výrobné zásoby ® rozpracované výrobky ® hotové výrobky ® predaj výrobkov, pohľadávky ® pohotové peňažné prostriedky ®
úhrada za nákup materiálu, či iné náklady ® a dookola
Celkovú potrebu prevádzkového kapitálu v podniku určujú tri
faktory:
• konkrétny priebeh kolobehu obežných aktív – je podmienený odvetvím a odborom činnosti každého podniku
•
objem podnikovej činnosti a jeho rast
• politika podniku pri určovaní tejto potreby (náklady viazania kapitálu v obežných
aktívach)
Z hľadiska podniku je optimálna taká výška prevádzkového kapitálu, ktorá zodpovedá minimálnemu súčtu
nákladov viazania tohto kapitálu a strát z nedostatočného objemu obežných aktív.
2. Manažment podnikových
zásob
Na vývoj hospodárskej konjunktúry najcitlivejšie reagujú zásoby. Znižovanie zásob sa z makroekonomického hľadiska
považuje za prejav konjunktúry.
Zásoby na jednej strane umožňujú optimalizovať nákupnú, výrobnú a predajnú aktivitu podniku, na
druhej strane však vyvolávajú určité dodatočné náklady, ktoré môžu v mnohých prípadoch veľmi podstatne redukovať pozitívne efekty. Na
mikroúrovni zásoby spôsobujú náklady na nadobudnutie, údržbu, skladovanie, riziko zastarania, ale aj stratu výnosu súvisiaceho s inými
investičnými možnosťami. Vysoké zásoby zase znižujú riziko z neočakávaného dopytu a nutnosti náhrady zásob drahšími zásobami
v čase nedostatku. Rovnováha medzi nákladmi na udržiavanie príliš malých a príliš veľkých zásob je optimálna výška zásob.
Manažment zásob:
- cieľ je minimalizovať náklady spojené so zásobami
- určenie optimálnej veľkosti
dodávky
- v zásobách sú viazané peniaze ktoré nemôžu prinášať úrok. Kritériom pre rozhodovanie o výške zásob je minimalizácia
nákladov spojených s obstarávaním a skladovaním zásob.
Optimalizačný model riadenia zásob.
Najjednoduchším modelom na určenie optimálnej výšky zásob je model určenia optimálnej veľkosti dodávky pri spojitej rovnomernej spotrebe.
Nazýva sa Harrisov model teórie zásob.
Pre matematické vyjadrenie použijem nasledujúce symboly:
N= celkové
náklady
Nn= náklady nadobudnutia
Ns = náklady skladovania
S = spotreba v technických jednotkách
Q = veľkosť
dodávky
S/Q = počet dodávok za príslušné obdobie
Q/2 = priemerná zásoba
Nn * S/Q= celkové náklady spojené
s nadobudnutím zásob, čím je Q väčšie, tým sú menšie
Ns*Q/2= celkové náklady spojené so skladovaním( úroky z úveru,
poistné..), s rastom Q stúpajú
Hľadáme minimálne náklady N (pri neznámej veľkosti dodávky Q), ktoré sa rovnajú
N= Nn*S/Q +
Ns* Q/2
Minimum tejto funkcie sa dá nájsť derivovaním funkcie nákladov podľa množstva Q. Funkcia má minimum, ak jej prvá derivácia je
rovná nule a druhá derivácia je kladná.
Dostaneme vzorec
Podľa Feketeho, hlavné otázky pri manažmente zásob
sú: Koľko objednávať? Kedy objednávať? Podľa toho rozlišujeme systémy s voľnými termínmi objednávania (doobjedná sa vtedy, keď stav
zásob klesne pod signálnu hladinu) a systémy s pevnými termínmi objednávania (pravidelné termíny objednávania).
3. Manažment pohľadávok
Objem pohľadávok predstavuje sumu obchodného úveru, ktorý podnik poskytol svojim odberateľom.
Objem pohľadávok z obchodného styku závisí od troch základných faktorov:
- objem podnikom realizovaných výrobkov
a služieb
- priemerná lehota, na ktorú poskytuje podnik obchodný úver odberateľom (doba inkasa pohľadávok)
-
platobná disciplína odberateľov
Základnou úlohou manažmentu pohľadávok je určiť optimálnu sumu prevádzkového kapitálu,
ktorá má byť viazaná v podnikových pohľadávkach.
Postupy manažmentu pohľadávok môžeme z časového hľadiska rozdeliť
do troch fáz:
1. činnosti predchádzajúce uzatvoreniu kúpno-predajnej zmluvy
• či, prípadne
za akých podmienok bude podnik ochotný poskytnúť konkrétnemu zákazníkovi obchodný úver (otvorený účet, zmenka, akreditív)
• do
úvahy sa berú zvyklosti, možno však poskytovať aj úver na dlhšie obdobie ako konkurenti
• možno tiež zaviesť zľavu z ceny
(skonto) pri promptnom platení
• dôležité je získať informácie o finančnej situácii a platobnej morálke zákazníkov (vlastné
informácie, hodnotenie agentúr, bánk, ...)
2. rokovanie o podmienkach pri uzatváraní zmluvy
• osobitne dôležité sú dohodnuté platobné podmienky: termín, miesto, spôsob platenia, ...
3.
starostlivosť o vzniknuté pohľadávky
• postarať sa o to, aby bola pohľadávka načas uhradená
•
poriadok v pohľadávkach, pridelenie zodpovednosti za sledovanie a vymáhanie pohľadávok
• väčšinou si podniky tvoria rezervu na
nedobytné pohľadávky ako % z tržieb, alebo z úverov
• o inkaso sa stará buď sám podnikateľ, alebo odpredá svoje pohľadávky
špeciálnej organizácii - faktoring
Lehota splatnosti pohľadávok:
Predlžovaním lehoty splatnosti
obchodného úveru sa zlepší konkurencieschopnosť podniku, zvýši sa objem predaja a zvýši sa zisk. Zvýši sa aj stav pohľadávok a vzrastie
potreba dodatočného kapitálu, ktorý podnik viaže v pohľadávkach. Je potrebné zvážiť jeho náklady, prípadne ušlý zisk. Zvýšenie stavu
pohľadávok znamená aj zvýšenie nákladov spojených s ich vymáhaním a vyšší podiel nedobytných pohľadávok.
Základný
ukazovateľ, ktorý informuje o časovej viazanosti kapitálu v pohľadávkach je doba inkasa pohľadávok = priemerný stav
pohľadávok/ priemerná denná tržba.
Rozhodnutie o poskytnutí resp. neposkytnutí úveru:
Keď úver
odmietneme, nemáme zisk ani stratu. Keď sa rozhodneme úver poskytnúť, máme dve možnosti:
1. pravdepodobnosť, že zákazník zaplatí je
„p“; keď zákazník zaplatí, dostane dodávateľ dodatočný výnos a ponesie dodatočné náklady. Čistý zisk bude súčasná hodnota
rozdielu výnosov a nákladov.
2. pravdepodobnosť, že zákazník nezaplatí je (1-p). Keď zákazník nezaplatí, nedosiahne dodávateľ
zisk a nesie dodatočné náklady.
Pri rozhodovaní o poskytnutí úveru sa očakávaný zisk bude rovnať:
p*PV(V-N) –
(1-p)*PV(N)>0
kde PV – súčasná hodnota
V – výnosy
N - náklady
Úver sa môže poskytnúť, keď
očakávaný zisk bude vyšší ako nula.
3A. Controlling pohľadávok
V oblasti
controllingu pohľadávok sa vykonávajú služby zamerané na:
- monitorovanie pohľadávok
- evidencia a kontrola objemu
pohľadávok,
- identifikácia optimálneho vzťahu medzi objemom pohľadávok a objemom predaja
- vyhodnocovanie splatnosti
pohľadávok
- analýza obrátkovosti pohľadávok
- analýza doby obratu pohľadávok
- vypracovanie úverovej politiky
podniku
- stanovenie úverových limitov voči odberateľom a ich kontrola
- kontrola pohľadávok po lehote splatnosti
a iniciovanie procesov znižujúcich riziká nezaplatenia
- iniciovanie inkasa
- správa údajov o odberateľoch
-
verifikácia dôveryhodnosti odberateľov
- zabezpečenie vymáhania pohľadávok
- kontrola platobných podmienok
4. Manažment pohotových prostriedkov
Pojmom pohotové prostriedky označujeme najlikvidnejšie
obežné aktíva podniku (aktíva 1. stupňa likvidity) zahŕňajúce hotovosť, zostatky na bežných účtoch v banke a obchodovateľné
krátkodobé cenné papiere.
Kapitál viazaný v pohotových prostriedkoch prináša podniku relatívne nízky priamy výnos. Napriek tomu
podniky trvale udržiavajú istú sumu pohotových prostriedkov, z troch základných motívov (Keynes):
• transakčný motív –
vykrývať denné nerovnováhy príjmov a výdavkov, zabezpečovať tak platobnú schopnosť podniku
• preventívny motív – na krytie
neplánovaných či nepredvídateľných výdavkov
• špekulatívny motív – pre využitie neočakávaných príležitostí na trhu
Cieľom riadenia peňažných prostriedkov je zníženie objemu peňažných prostriedkov a tým zvýšenie ziskovosti bez obmedzenia
podnikateľskej aktivity alebo vystavenia firmy neprípustnému riziku. Hlavnou úlohou je určiť koľko pohotových prostriedkov podnik
potrebuje minimálne a optimálne viazať a v akej forme.
Východiskom je analýza prúdov peňažných príjmov a výdavkov
podniku a ich rozloženia v čase. Zostaviť plán, určiť nevyhnutnú potrebu, možno použiť i pravdepodobnostný model (pravdepodobnostné
rozdelenie cash flow). Pri špekulatívnom a preventívnom motíve je určenie minimálnej viazanosti pohotových prostriedkov manažérskym
rozhodnutím (podľa výkyvov, vzťahu k riziku,...).
Finančné rozhodovanie o forme pohotovostných prostriedkov je
ovplyvňované:
- výnosnosťou krátkodobých cenných papierov (rozdiel medzi výnosmi z krátkodobých cenných
papierov a výnosmi z vkladov na účte)
- transakčnými nákladmi spojenými s konverziou (CP na peňažné prostriedky
a naopak)
- likviditou (držba peňazí zabezpečuje lepšiu likviditu než držba CP
Baumolov model
riadenia pohotovostných prostriedkov
Pracuje s viacerými zjednodušujúcimi predpokladmi:
- v projektovanom
období neráta so žiadnymi peňažnými príjmami podniku
- celkové peňažné výdavky za dané obdobie sú známe
a vynakladajú sa rovnomerne
- abstrahuje sa od trvalo viazanej minimálnej sumy pohotových prostriedkov
-
peňažné prostriedky na bežnom účte v banke nie sú úročené
- trh krátkodobých CP sa považuje za absolútne
likvidný
Celkové náklady spojené s držbou pohotových prostriedkov podniku:
CN= f.(T/C) +i.(C/2)
CN – celkové náklady súvisiace s držbou a získavaním peňazí
f – fixné náklady spojené so získavaním peňazí
T –
celková suma peňažných výdavkov za projektované obdobie
C – veľkosť hotovosti jednej konverzie peňazí, napr. veľkosť jednej série
predaja CP (C vyjadruje, koľko prostriedkov firma musí mať k dispozícii, aby pokryla svoje výdavky v určitom pravidelnom intervale, napr.
mesačne)
i – úroková miera
T/C – počet transakcií peňazí v danom období
f*T/C – celkové náklady na
získanie peňazí
C/2 – priemerná výška držaných peňazí
i*C/2 – celkové náklady spojené s držbou peňazí
Znovu si
spravíme deriváciu funkcie celkových nákladov podľa C a dostaneme optimálnu veľkosť jednej konverzie (optimálna výška "C"
(hotovosť), pri ktorej budú celkové náklady spojené so získavaním a držbou peňazí minimálne):
Čím je väčšie je C, tým
je vyššia aj priemerná výška držaných peňazí a nižšia možnosť investovania do CP (tým sú vyššie náklady stratených
príležitostí, vyššie ušlé výnosy), tým je menej transferov peňazí a aj nižšie fixné náklady spojené s transakciami.
Cieľom modelu je určiť optimálnu výšku C, t.j. Copt, pri ktorej budú celkové náklady spojené so získavaním a držbou peňazí minimálne.
Copt je priamo úmerné fixným nákladom a nepriamo úmerné nákladom spojeným s držbou peňazí, t.j. úrokom.
V modeli sa pri
zvyšovaní i znižuje potrebná hladina peňažných prostriedkov. Na druhej strane, keď je hotovosť veľmi často potrebná, resp. keď je predaj
cenných papierov spojený s veľkými nákladmi, je potrebné držať v zásobe dostatočnú hotovosť.
Miller - Orrov model
riadenia pohotovostných prostriedkov
Model počíta už aj s príjmami. Predpokladá, že firma nemôže predvídať svoje každodenné
hotovostné toky, to znamená vývoj peňažných prostriedkov v podniku je nerovnomerný. Model pracuje s peňažnými príjmami ako so
stochastickou veličinou. Priemerné denné peňažné príjmy sa rovnajú priemerným denným peňažným výdavkom.
Model stanovuje
hornú hranicu pohotových prostriedkov držaných vo forme peňazí (H), ich dolnú hranicu (L) a požadovanú priemernú úroveň peňažných
prostriedkov (Z), tzv. bod návratu. Rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou je rozpätie (R). Stav peňažných prostriedkov podniku sa pohybuje
v rámci uvedených hraníc. Len čo dosiahne v niektorom dni hornú hranicu H, podnik nakúpi krátkodobé cenné papiere v takej sume, aby
peňažné prostriedky poklesli na požadovanú úroveň. Ak v niektorom dni suma peňažných prostriedkov poklesne na úroveň dolnej hranice L,
podnik predá krátkodobé cenné papiere v takom rozsahu, aby sa suma peňažných prostriedkov vrátila na požadovanú úroveň Z.
Výška týchto hraníc závisí priamoúmerne na výkyvoch v cash flow a nákladoch na predaj a nákup cenných papierov a nepriamoúmerne na
úrokovej sadzbe.
Dolná hranica L je určená rozhodnutím manažmentu, ostatné model určuje z nasledujúcich vzorcov:
f – fixné transakčné náklady konverzie peňazí na cenné papiere a obrátene
id – percentuálne vyjadrený denný
úrokový výnos cenných papierov
- rozptyl skutočných denných cash flow od nuly
R – rozpätie, rozdiel medzi hornou a dolnou
hranicou
Z – bod návratu (priemerná – požadovaná úroveň peňažných prostriedkov)
L – dolná hranica pohotových
prostriedkov
H – horná hranica pohotových prostriedkov
Keď podnik nemá v istom momente dostatok krátkodobých cenných
papierov, aby ich mohol predať na doplnenie peňažných prostriedkov, alternatívnym riešením, ako získať potrebné peniaze, je forma
krátkodobej pôžičky (bankový úver).
Zones.sk – Zóny pre každého študenta