V odbornej literatúre sa do súčasnosti sformovalo niekoľko prístupov ku skúmaniu a chápaniu vedenia ľudí. Možno ich rozčleniť do týchto skupín:
Teóriu znakov nájdeme v literatúre aj pod názvom prístup z hľadiska veľkého muža (Great Man Theory). Je to jeden z prvých pokusov o systematické skúmanie vedenia ľudí. Z hľadiska času ho možno zaradiť do prelomu 19. a 20. storočia. Tento prístup si stanovil za cieľ definovať kto je, prípadne bol, efektívny líder. Jeho zámerom bolo definovať tie znaky, ktorými sa odlišovali veľké osobnosti dejín od ostatných ľudí. Vtedajší výskum sa zameral na také znaky osobnosti ako je jej fyzický vzrast, integrita osobnosti, t.j. celkový súhrn vlastnosti osobnosti, inteligencia, ale aj pohlavie a podobne.
Podobne ako v predchádzajúcom prípade, aj behaviorálny prístup k vedeniu ľudí predpokladá, že vedenie ľudí je rozhodujúcim činiteľom, ktorý ovplyvňuje výkonnosť pracovníkov. Rozdiel je v tom, že za kritérium úspešného vedenia ľudí nepovažuje znaky osobnosti, ale správanie a konanie lídra. Behaviorálne teórie teda hľadajú odpoveď na otázku čo robí efektívny líder. Do tejto skupiny zaraďujeme dnes už klasické štúdie, ktoré boli nezávisle vypracované na dvoch amerických univerzitách: Ohio State University a University of Michigan. Z časového hľadiska ich možno zaradiť do 40 tých rokov minulého storočia.
Štúdie Ohio State University (otázka č.40)
Štúdie University of Michigan (otázka č. 43)
Na základe toho Robert Blake a Jane Mouton vytvorili Leadership Grid (otázka č. 43)
Predchádzajúce prístupy k vedeniu ľudí sa usilovali hľadať odpoveď na otázku kto je efektívny líder (teória znakov), prípadne čo robí efektívny líder (behaviorálne teórie). Situačné teórie majú za cieľ identifikovať kedy a za akých podmienok môže byť líder efektívny. Do situačných teórií vedenia ľudí zaraďujeme tieto:
Situačné teórie si stanovili za cieľ vysvetliť nedôslednosti, s ktorými sa podľa názoru tejto skupiny odborníkov nedokázali vysporiadať predstavitelia predchádzajúcich dvoch prístupov, t.j. teórie znakov a behaviorálnych teórií. Za hlavných predstaviteľov situačného prístupu k vedeniu ľudí sa v literatúre povaužujú títo odborníci: Fred Fiedler, Robert House, Paul Hersey, Kenneth Blanchard, Steven Kerr a John Jermier. Vo svojich výskumoch vychádzajú z predpokladu, že efektívnosť určitého štýlu správania sa vedúceho závisí od situácie. To znamená, že ak sa zmení situácia, je žiaduca aj zmena štýlu správania sa vedúceho. Na rozdiel od predchádzajúcich prístupov, situčné teórie hovoria, že neexistuje jeden univerzálny najvhodnejší štýl vedenia ľudí.
Tradičné teórie vedenia ľudí, medzi ktoré zaraďujeme všetky prístupy uvedené v predchádzajúcej časti tohto textu, sú založené na predpoklade, že vedenie ľudí a jeho vplyv na efektívnosť fungovania organizácie možno jednoduchým spôsobom identifikovať a merať. Príklady z praxe však dokazujú, že to nemusí byť v každom prípade pravda. V konkrétnej situácii môže nastať prípad, že podriadení pracovníci vnímajú vedenie ľudí iným spôsobom. Mnohí podriadení pracovníci majú v mysli zafixovaný vlastný prototyp lídra, na základe ktorého posudzujú, či ich vedúci je alebo nie je dobrý líder. Väčšinou vychádzajú z konkrétnej situácie a na základe svojho prototypu, prípadne porovnávaním svojho vedúceho s týmto prototypom si vytvárajú záver o tom, či ich vedúci je alebo nie je dobrý líder.
Okrem toho sa v literatúre, ale aj praxi stretávame aj s prístupom, pre ktorý sa vžilo označenie ako charizmatický prístup k vedeniu ľudí. Tento prístup popularizuje Robert House (prosím nezamieňať s teóriou cesty a cieľa, ktorej je tiež autorom). Podľa jeho názoru charizmatickí lídri sú tí lídri, ktorí silou svojich osobných schopností vedia mimoriadne silným spôsobom ovplyvniť konanie vedených ľudí.