Interpersonálna komunikácia
Interpersonálna komunikácia, komunikačné prostriedky, PRVKY, bariéry a smery sociálnej komunikácie
Komunikácia je základným spojovacím článkom medzi ľuďmi v procese riadenia. Len prostredníctvom komunikácie môžu
ľudia v každej organizácii pracovať efektívnejšie ako celok. Komunikácia znamená prenos a pochopenie informácie od jednej osoby k druhej.
Komunikačný proces môže prebehnúť medzi dvoma ľuďmi, medzi jedným a viacerými ľuďmi a v širšom slova zmysle aj medzi organizáciami.
Prostredníctvom komunikácie je možné určitú prácu riadiť, ovplyvňovať a koordinovať.
Komunikačné činnosti manažérov vo
všeobecnosti zahŕňajú medziosobnostnú komunikáciu. Byť úspešným medziosobnostným komunikátorom znamená, že podnikový manažér musí
poznať:
- koľko je medziosobnostnej komunikačnej práce,
- vzťahy medzi spätnou väzbou a medziosobnostnou komunikáciou,
- dôležitosť verbálnej a neverbálnej medziosobnostnej komunikácie.
Medziosobnostná komunikácia je
proces podrobného rozdeľovania informácie ostatným jednotlivcom. Z hľadiska komplexnosti musí tento proces obsahovať nasledovné tri
základné prvky:
1. zdroj – odosielateľ informácie – odosielanie je proces poskytovania informácií
v zrozumiteľnej forme pre každého jednotlivca,
2. signál – správa, ktorá má byť prenesená od jednej osoby
k ostatným,
3. dekóder – miesto určenia – dekódovanie či prijímanie je proces konverzie správy do informácie.
Úspešná komunikácia je medziosobnostnou komunikačnou situáciou, v ktorej je informácia zdrojom i obsahom významnej
správy. Opačným javom je neúspešná komunikácia, v rámci ktorej prenášaná správa má rozdielny význam pre prijímateľa.
Zložky komunikácie
Odkaz – správa – umožňujú komunikáciu s inými ľuďmi;
môžu byť verbálne (hovorené, orálne), písomné alebo neverbálne.
Zdroj – zdrojom je osoba, ktorá vytvorila odkaz.
Niekedy je nazývaná ako odosielateľ. Zdroj determinuje typ odosielanej správy a najvhodnejší spôsob jeho prenosu.
Kódovanie – je proces organizovania prenosu jednotlivých prvkov odkazu k príjemcovi.
Kanál –
predstavuje médium zabezpečujúce prenos odkazu – správy.
Príjemca – príjemcami sú všetky osoby, ktoré prijímajú
odkaz.
Dekódovanie – je proces ovplyvňovaný mnohými faktormi zahŕňajúcimi kultúrne pozadie, počúvanie, postoje ku
zdrojom a kanálom.
Spätná väzba – možno ju považovať za určitú reakciu – odpoveď príjemcu na prijatý odkaz.
Odosielatelia vyžadujú spätnú väzbu v priebehu komunikačného procesu, pretože im poskytuje informácie o tom, či odkaz bol príjemcom
správne pochopený.
Hluk – môže mať niekoľko foriem. Môže ho spôsobiť nervozita, napätie, emocionálne
rozptýlenie, psychologické rozptýlenie. Ide vlastne o prekážku v komunikácii, vyskytuje sa vo všetkých častiach komunikačného procesu.
Pochopenie významu – možno ho charakterizovať ako obojstranné pochopenie, t.j. keď odosielateľ a všetci zodpovední
príjemcovia interpretujú odkaz tým istým spôsobom.
Proces interaktívnej komunikácie
Činitele, ktoré
znižujú pravdepodobnosť komunikácie, sú nazývané ako komunikačné bariéry. Vo všeobecnosti možno tieto bariéry rozdeliť
na komunikačné makrobariéry (zvyšovanie požiadaviek na obsah informácie, zvyšovanie požiadaviek na komplexnú informáciu,
potreba znižovania času na komunikáciu, požiadavky na využívanie svetového jazyka v komunikačnom procese) a komunikačné
mikrobariéry (nevhodný spôsob komunikácie, zasahovanie do prenášanej správy, rozsiahlosť správy, vnímavosť –
zrozumiteľnosť správy, viac významové slová)
Všeobecne je medziosobnostná komunikácia rozdelená na verbálnu a neverbálnu
medziosobnostnú komunikáciu.
Verbálna komunikácia sa zakladá na prenose myšlienok prostredníctvom hovoreného slova.
Neverbálna komunikácia je založená na prenose informácie iným než slovným spôsobom. Takýmito neverbálnymi metódami sú
rôzne gestá, hlasové tóny a mimiky tváre. Využívajú sa obidva typy komunikácie, vzájomne sa dopĺňajú a spravidla majú vyšší
komunikačný účinok ako verbálny spôsob komunikovania.
Prekážky v komunikácii:
·
hluk – pôvodcom hluku je príjemca, ktorý napr. svoju mozgovú kapacitu obsadí pri prijímaní informácie niečím iným,
takže dochádza k neúplnej informácií. Príjemca myslí napr. na organizáciu zajtrajšieho pracovného dňa
· odkaz
– buď je príliš zložitý, obsahuje mnoho detailov a tým je nezrozumiteľný alebo je príliš jednoduchý, postráda niektoré podstatné
informácie, čím dochádza k jeho skresleniu
· nedostatok osobnej dôvery – pri nej začne pôsobiť skresľujúci
mechanizmus projekcie. Príjemca informácie uvažuje, prečo mu príslušná osoba informáciu poskytuje a čo ňou vôbec sleduje. Takýmto
uvažovaním sa k pôvodnému obsahu pridá mnoho skresľujúcich momentov, alebo naopak vynechajú sa určité informácie.
Prekážkou komunikácie je aj selektívna pozornosť príjemcu. Človek má sklony prijímať len pre neho pozitívne informácie,
alebo tie, o ktorých si myslí, že súvisia s plnením jeho pracovných povinností. Jednanie vyvolané na základe skreslenej informácie
v dôsledku selektívnej voľby je potom neúplné.
Na potlačenie prekážok komunikácie sa používajú tri
metódy:
1. spätné pripájanie prakticky znamená, že osoba, ktorá vydala informáciu sa kontrolnými
otázkami presvedčí o tom, či príjemca správne pochopil informáciu. Najjednoduchším spôsobom je požiadať príjemcu o zopakovanie
informácie
2. redundancia – nadbytočnosť, neznamená poskytnutie novej informácie. Ide iba o zopakovanie pôvodnej
informácie, aby si príjemca uvedomil jej význam. Takýto postup používajú často učitelia, keď dôležitú časť z preberanej látky
zopakujú ešte raz, napr. definíciu
3. empatia - predstavuje vcítenie sa do pozície príjemcu. Chápať informáciu
mozgom príjemcu, vidieť informáciu očami opäť príjemcu. Tento postup platí aj opačne, keď sa príjemca snaží pochopiť osobu, ktorá je
prameňom informácie. Konkrétnym príkladom absencie empatie môže byť situácia, keď sa v jazykovo cudzom prostredí môžeme dohovoriť
s podpriemernými jazykovými schopnosťami a prihovoríme sa človeku, ktorý nevyniká ochotou. V prípade, že máme šťastie, človek, ktorý
k nám prejavuje empatiu pochopí aj náš chabo vyslovený problém.
Komunikačné smery:
1)
Oficiálne informačné kanále – vyplývajú z organizačnej štruktúry podniku
· komunikácia smerom
dole – tieto cesty logicky vyplývajú zo sledu príkazov smerom zhora nadol. Komunikácia má charakter príkazov a nariadení.
· komunikácia smerom hore – vytvára kanále smerom hore, t. j. tie, ktoré vychádzajú od podriadeného k nadriadenému. Sú
informatívneho charakteru, ide o informácie o plnení úloh, problémoch, názoroch pracovníkov, ich postoch a pocitoch.
·
horizontálna komunikácia prebieha na nižšej resp. vyššej úrovni v podniku, medzi útvarmi. Je tiež informatívna ale tu je
úloha informácie v podstate kontrolná, t. j. úlohou je zistiť, či je riadne uskutočnená, alebo či bola zrozumiteľná
·
diagonálna komunikácia – diagonálne kanále prebiehajú medzi miestami rozhodovania na rôznych laterálnych úrovniach
organizačnej štruktúry. Je používaná pri komunikácií líniových pracovníkov so štábnymi útvarmi a štábne útvary ju využívajú
k získaniu informácií od líniových pracovníkov a pre uplatnenie ich názoru.
2) Neoficiálne informačné kanále –
vyplývajú z náhodných osobných kontaktov. Pomocou nich sa môžu šíriť správy a informácie spolu s osobnými výkladmi, podozrievaním
a skreslením informácií. Informačný tok prebieha štyrmi smermi. Neoficiálne informačné zdroje a kanále majú svoju funkciu pri riadení.
V prvom rade ponúkajú manažérom kritický pohľad do vnútra ľudí, čo si myslia a čo cítia. Ďalej je to spôsob ako objasňovať
oficiálne vzťahy rozširovať informácie, ktoré nie je možné šíriť pomocou oficiálnych kanálov.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta