Psychiatria
Psychiatria
1. Psychiatria
Z pohľadu laickej verejnosti, ale aj zdravotníkov sa psychiatria odlišuje vo viacerých aspektoch od iných medicínskych odborov:
- Predovšetkým je to dané charakterom príznakov chorôb: choroba môže narušiť kritickosť, pacient môže byť nebezpečný pre okolie (agresívny a pod.). Človek sa môže cítiť v poriadku, neakceptuje svoju diagnózu.
- Komplexnosťou a rozdielnym významom jednotlivých typov príčin:
- biologické príčiny (pri toxických psychózach – alkoholizmus),
- psychologické príčiny (pri abnormných reakciách – častokrát presne sa nedajú určiť).
- Rozdielnosťou patogenetických mechanizmov:
- biologické – (sú jasne určené),
- psychologické (napr. Alzheimerova choroba – nedostatok info o postupnosti a činnosti patogénov).
2. Psychiatrickí pacienti v systéme Medzinárodnej klasifikácie chorôb
Psychiatrických pacientov môžeme rozdeliť do nasledujúcich klasifikačných skupín (v Medzinárodnej klasifikácii chorôb dané ochorenia nachádzame v skupine chorôb pod označením F – 00 až F – 99 (MKCH-10):
- organické duševné poruchy – demencie u Alzheimerovej choroby, vaskulárne demencie, poruchy osobnosti a poruchy správania vyvolané ochoreniami, poškodením alebo dysfunkciou mozgu,
- duševné poruchy vyvolané účinkami psychoaktívnych látok – nadmerné užívanie alkoholu, nealkoholových drog (užívanie opiátov, marihuany, hašišu, heroínu, kokaínu, liekov – sedatíva, hypnotiká, organických rozpúšťadiel),
- osoby so schizofréniou, schizofrénnymi poruchami a poruchami s bludmi,
- osoby s afektívnymi poruchami – mánie, bipolárne afektívne poruchy, depresie, trvalé poruchy nálady,
- osoby, u ktorých sú diagnostikované neurotické poruchy, poruchy vyvolané stresom a somatoformné poruchy – fobické úzkostné poruchy, reakcie na ťažký stres s poruchou prispôsobenia, disociatívne poruchy, somatoformné poruchy, neurotické poruchy,
- behaviorálne syndrómy spojené s fyziologickými poruchami a somatickými faktormi poruchy príjmu potravy (mentálna anorexia, mentálna bulímia), neorganické
poruchy spánku (nespavosť, nadmerná denná spavosť, námesačníctvo, nočná hrôza, nočné mory), sexuálne dysfunkcie, poruchy správania a psychiky v šestonedelí),
- poruchy osobnosti a správania dospelých – psychopatie, návykové a impulzívne poruchy (patologické hráčstvo, podpaľačstvo, kleptománia), poruchy pohlavnej identity (transsexualizmus), porucha voľby sexuálneho objektu (pedofília, fetišizmus, exhibicionizmus),
- osoby s duševnou zaostalosťou (mentálna retardácia) – ľahká duševná zaostalosť, stredný stupeň duševnej zaostalosti, ťažká duševná zaostalosť, hlboká duševná zaostalosť,
- osoby s poruchami psychického vývinu – vývojové poruchy reči, poruchy vývinu školských zručností, poruchy vývinu pohybovej funkcie, prenikavé poruchy vývinu,
- osoby s poruchami správania a emočnými poruchami so zvyčajným začiatkom v detstve a dospievaní - napr. hyperkinetické poruchy, poruchy správania, emočné poruchy – úzkosť z odlúčenia, sociálna úzkostná porucha, poruchy sociálneho fungovania, tikové poruchy, denné a nočné pomočovanie neorganického pôvodu.
Formy psychiatrickej starostlivosti o pacientov:
- ambulantná psychiatrická starostlivosť (psychiatrická ambulancia, pedopsychiatrická ambulancia, gerontopsychiatrická ambulancia, ambulancia klinického psychológa, ambulancia, ambulancia pre liečbu drogových závislostí, psychoterapeutická ambulancia),
- ústavná psychiatrická starostlivosť – psychiatrické oddelenia a kliniky, psychiatrické liečebne, psychiatrické nemocnice,
- komunitné zariadenia – denné (psychiatrické) stacionáre, socioterapeutické kluby, svojpomocné skupiny chorých a ich príbuzných, rehabilitačné centrá, chránené bývanie, chránené dielne a chránené zamestnávanie.
3. Psychicky chorý pacient
Ochrana záujmov chorého si vyžiadala vytvorenie zvláštnych právnych noriem, týkajúcich sa liečby, spôsobilosti k právnym úkonom, aj situácií v prípade spáchania trestného činu.
Nedobrovoľná hospitalizácia
Nedobrovoľne hospitalizovať pacienta je možné len v opodstatnených prípadoch, napr. ak je chorý nebezpečný pre seba alebo okolie (endogénna psychóza, schizofrénia, pedofília atď.), alebo aby sa predišlo vážnemu zhoršeniu zdravotného stavu. O nedobrovoľnej hospitalizácii rozhoduje psychiater, dôvody následne preveruje súd.
Informovaný súhlas s hospitalizáciou a následnou liečbou sa nevyžaduje u osoby, ktorá v dôsledku duševnej choroby, alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu (§ 6 ods. 8 písm. c zákona č. 576/2004 Z. z. ). V takomto prípade je zdravotnícke zariadenie povinné oznámiť danú skutočnosť do 24 hodín príslušnému súdu v mieste výskytu zdravotníckeho zariadenia a o zákonnosti dôvodov prijatia osoby do ústavnej starostlivosti rozhodne súd (§ 9 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z.).
Zmena spôsobilosti k právnym úkonom
V prípade zmeny spôsobilosti dá psychiater alebo iný lekár podnet pre skúmanie spôsobilosti. Rozhoduje o tom súd, ktorý sa opiera o posudok súdneho znalca – psychiatra.
U páchateľa trestného činu pri podozrení na duševnú poruchu
Dokazovanie musí byť doplnené o znalecké súdno-psychiatrické vyšetrenie – vyjadruje sa o rozpoznávacích a ovládacích schopnostiach vyšetreného v dobe činu a jeho schopnosti chápať zmysel trestného konania. Ak súd rozhodne o nepríčetnosti obžalovaného, vedie to k exkulpovaniu (zbaveniu viny) páchateľa. Následne súd má právo nariadiť ochrannú psychiatrickú liečbu v psychiatrickom zariadení podľa bydliska páchateľa. Stáva sa, že závery sú ovplyvnené morálnymi postojmi, zvlášť pri posudzovaní páchateľov násilných trestných činov. (Šoltés a kol., 1996)
3.1. Právne normy
V zásade existujú v oblasti psychiatrie tri eticky problémové oblasti a úlohy:
- ochrana pacientov pred nevhodným zaobchádzaním, neoprávneným zásahom do ich slobôd, vrátane súdneho posudzovania, a pred nátlakom,
- zdôraznenie práv pacientov, snaha o to, aby aj psychiatrickí pacienti (vrátane tých so zníženou kompetenciou) mohli v čo najväčšej možnej miere rozhodovať sami o sebe a o spôsobe svojho života,
- snaha o zmenu prístupu spoločnosti k psychiatrickým pacientom, kultivácia správania profesionálnych zdravotníkov, spolupráca zdravotníctva a verejnej správy (administratívy a súdov) v prospech pacientov. (Lajkep, Prudil, 2006)
V praxi sa stretávame často s tým, že etické a právne problémy sú podceňované, resp. oveľa viac sa kladie dôraz na odborné problémy, týkajúce sa diagnostiky a terapie. Podľa súčasných trendov dobrá starostlivosť o psychiatrických pacientov je založená na troch základoch:
- znalosť odbornej problematiky a schopnosť uplatniť tieto pozitívne vedomosti v praxi,
- orientácia v základných právnych predpisoch a v súdnych konaniach,
- rešpekt k eticky oprávneným nárokom pacienta a vnímavosť k etickým problémom psychiatrickej
Etický prístup k pacientovi je dôležitý, pretože:
- je samotným pacientom najvyššie hodnotený,
- je pacientom najľahšie rozpoznateľný,
- je základom terapeutického vzťahu (nie psychoterapiou!),
- znižuje riziko vzniku právnych sporov,
- pacient je ochotný odpustiť lekárovi aj prípadné odborné pochybenie,
- naopak, tam, kde došlo k zlyhaniu v etickom prístupe k pacientovi (podáva rôzne sťažnosti, trestné oznámenia), čo môže vyústiť do rôznych právnických sporov s nepríjemným (negatívnym) dopadom na zdravotníka.
4. Stigmatizácia pacientov s psychiatrickou diagnózou
Stigma je grécke slovo, ktoré znamená znak, označenie. O stigme hovoríme, ak niektorého človeka (alebo skupinu ľudí) označíme a neoprávnene mu prisúdime vlastnosti, ktoré znižujú jeho ľudskú dôstojnosť a hodnotu. Stigma prináša pocit hanby a zneváženia a vedie k tomu, že označený nemôže žiť plnohodnotným životom a spoločnosť ho vylučuje. Korene stigmy sú historické, majú svoj pôvod v oddeľovaní duše od tela.
Stigma však neznamená len použitie negatívneho „označkovania“ alebo aktivity. Je prejavom znevažovania, nerešpektovania. Vytvára bariéru, ktorá bráni chorým a ich rodinám vyhľadať účinnú pomoc, pretože sa boja diskriminácie. Na Slovensku navštívi psychiatra ročne asi 200 000 ľudí, to znamená, že skúsenosť s duševnou poruchou má buď u seba alebo u svojich najbližších najmenej 3/4 milióna ľudí. Predpokladáme však, že najmenej dvojnásobok má tiež problémy, pri ktorých by psychiater vedel účinne pomôcť, zo strachu ho však nevyhľadajú.
Stigma je dôsledkom neinformovanosti o ochorení, o možnostiach jeho liečenia a schopnosti žiť a pracovať. Nedostatok vedomostí o priebehu duševných ochorení, neschopnosť porozumieť ich príznakom, ktoré sa ostatným zdajú často zvláštne a nepochopiteľné, vyvo1ávajú v zdravých strach a odmietanie chorého. To vedie k najrôznejším prejavom diskriminácie. Chorý človek si nevie nájsť zamestnanie, klesá na spoločenskom rebríčku, stráca pocit vlastnej hodnoty, dostáva sa do sociálnej izolácie, samoty. Ak sa nezaradí späť do práce, rodiny či spoločenského života, chorobné zmeny sa prehlbujú a ochorenie nadobúda chronický priebeh. Jeho dôsledkom je prehĺbenie izolácie, čím sa bludný kruh ochorenia a jeho sociálnych dôsledkov uzatvára.
V rámci liečby a starostlivosti o psychiatrických pacientov sa stretávame so zlou kvalitou (dostupnosť, ponuka – výsledkom sú relapsy), marginalizáciou v rámci opatrovateľských systémov a nízkym statusom profesionálov a služieb poskytujúcich starostlivosť. Spoločnosť stigmatizuje nielen pacientov, ale aj ich blízkych, čo sa prejavuje negatívnymi dôsledkami pre rodiny (obviňovanie, hanba, strata priateľov). Táto skutočnosť sa odráža v zlej kvalite života duševne chorých, ich zneužívaním a zanedbávaním zo strany laickej verejnosti, ale aj zo strany profesionálov.
Cieľom destigmatizácie je odstrániť alebo aspoň zmierniť predpoklad, že psychiatrickí pacienti, sú kvôli svojmu kontaktu s psychiatriou odlišní od bežnej populácie. V praxi to znamená, aby nebol diskriminovaný ich prístup k zamestnaniu, aby ich akceptovala a prípadne im aj pomáhala rodina, priatelia. Dôležitý je správny prístup zdravotníckych profesionálov. Psychiater alebo iný terapeut by mal pacienta a prípadne aj jeho rodinu pravdivo a zrozumiteľne informovať o prejavoch, liečbe a prognóze poruchy zdravia. Prospešné môže byť tiež vytváranie svojpomocných skupín pacientov a ich príbuzných za účelom destigmatizácie a komunikácie o skúsenostiach. Dôležité je tiež, aby spoločnosť mala vyvážené a pravdivé informácie o psychických poruchách, to môžu zabezpečiť médiá a vzdelávací systém.
4.1. Liga za duševné zdravie
Liga za duševné zdravie (LDZ) sa už viacero rokov snaží o šírenie korektných informácií o duševnom zdraví. Téma duševných porúch je tabuizovaná, verejnosť má skreslené názory na psychické ochorenia. Podľa štatistiky z Národného centra zdravotníckych informácií výskyt nových duševných porúch vzrastá ročne približne o 23 %. Aj preto Liga za duševné zdravie každoročne organizuje informačnú kampaň a celoslovenskú zbierku pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia, ktorý pripadá na 10. október. Bol vyhlásený Svetovou federáciou za duševné zdravie (WFMH) v roku 1991. Ich cieľom je zvýšenie informovanosti verejnosti o problémoch súvisiacich so psychickými ochoreniami. Kampaň je zameraná na aktívnejšie zapojenie duševne postihnutých ľudí do spoločenského a pracovného života. Cieľom Svetového dňa duševného zdravia je zvýšiť povedomie verejnosti o duševnom zdraví.
„Zvolili sme si kvietoček nezábudka, lebo je taký malinký, krehunký a je pre nás symbolom krehkosti a zraniteľnosti ľudskej duše. A tiež je to symbol, ktorým chceme upozorniť na to, aby ľudia nezabúdali na dôležitú súčasť svojho zdravia, ktorou je duševné zdravie,“ povedal pri predstavovaní kampane predseda Správnej rady LDZ Martin Knut
Liga za duševné zdravie sa snaží, aby sa človek dostal včas k odborníkovi a k správnej liečbe. K tomu treba nielen informovaného pacienta, ale aj postupné dobudovanie komplexnej siete služieb.
Komplexná sieť služieb pre ľudí s duševnou poruchou je dôležitým predpokladom sociálneho začlenenia. Je to široký súbor služieb a zariadení, ktoré pomáhajú ľuďom s duševnou poruchou, aby boli uspokojené nielen ich zdravotné, ale aj psychologické a sociálne potreby. Podľa vzorov z vyspelejších krajín by mali byť súčasťou komplexnej siete okrem modernej nemocničnej starostlivosti aj krízové centrá, denné stacionáre, rôzne formy rezidenčných služieb, napr. chránené bývanie a služby pracovnej či sociálnej rehabilitácie.
5. Úloha SP v starostlivosti o psychicky chorých pacientov
Sociálny pracovník je jedným z členov psychiatrického tímu. Pri hospitalizácii pacienta získava údaje pre sociálnu anamnézu prostredníctvom rozhovoru s pacientom, rodinnými príslušníkmi, príp. zo zdravotnej dokumentácie. Na základe nej určí sociálnu diagnózu a terapiu s prihliadnutím na pacientove potreby. Využíva širokú škálu metód sociálnej práce ako rozhovor, sociálne poradenstvo, sociálnu rehabilitáciu – ergoterapia, biblioterapia, muzikotrepia, arteterapia, nácvik sociálnych zručností, terapeutická komunita, primárna, sekundárna a terciárna prevencia, prípadová analýza, cielené zamestnanie a podporné zamestnanie. Takisto participuje na terapii a resocializácii. Ku každému pacientovi pristupuje individuálne, keďže každý klient prichádza s iným „balíkom“ problémov.
Sociálny pracovník poskytuje odborné poradenstvo – informácie v oblasti sociálneho zabezpečenia, občianskeho, pracovného a rodinného práva, rodinnú intervenciu a pod. Pomáha pri uplatňovaní nárokov nemocenského poistenia, sociálneho a dôchodkového zabezpečenia, pri riešení bytových problémov, umiestňovaní pacientov do ústavov, určovaní opatrovníka, riešení problémov s ochrannou liečbou, majetko-právnych záležitostiach.
Osobitnú starostlivosť venuje osamelým a starším pacientom, ktorí sú pozbavení spôsobilosti na právne úkony, a tiež pacientom po samovražedných pokusoch. Po prepustení klienta z psychiatrickej starostlivosti sa práca sociálneho pracovníka nekončí. Je potrebné, aby pacient/ klient zostal v evidencii a sociálny pracovník ho podľa potreby kontaktoval, usmerňoval a snažil sa pomôcť vyriešiť jeho problémovú sociálnu situáciu.
6. Problematika drogových závislostí
Výrazným znakom súčasnej spoločnosti je výskyt a šírenie sa sociálnopatologických javov, od drobných problémov v správaní cez závažnejšie delikty až po delikvenciu, kriminalitu či toxikomániu. Je nimi ohrozovaná najmä mládež, ktorá je menej odolná voči rôznym nežiaducim vplyvom a faktom, ale i viac náchylná hľadať riešenia svojich problémov neadekvátnymi cestami (Matula, 1997, s. 4).
Droga je látka, ktorá po vstupe do ľudského organizmu, je schopná pozmeniť jednu alebo viacero jeho funkcií, pôsobí priamo alebo nepriamo na CNS a môže mať priznané postavenie lieku.
Návyk je ustálenou reakciou organizmu na známy podnet. O návyku je možné hovoriť iba vtedy, keď existuje nejaká predchádzajúca skúsenosť.
Tolerancia je znášanlivosť organizmu na množstvo prijatej látky. Znakom je, že organizmus si na túto látku zvyká, a pre účinok tejto látky je potrebné dávku zvyšovať. Tolerancia na drogy má najprv vzostupnú tendenciu, potom však klesá.
Závislosť (psychická, fyzická) je psychický a niekedy tiež fyzický stav, ktorý je výsledkom vzájomného pôsobenia medzi živým organizmom a drogou. Je charakterizovaný zmenami správania a inými reakciami, ktoré zahŕňajú nutkanie brať drogu stále, alebo pravidelne pre jej psychické účinky a niekedy tiež preto, aby sa predišlo nepríjemným pocitom, ktoré vznikajú v dôsledku toho, že táto látka nie je v organizme.
- fyzická závislosť – keď sa látka nenachádza v organizme, nastáva abstinenčný syndróm, ktorý sa prejavuje rôznymi príznakmi (zívanie, potenie, nepokoj, úzkosť, vracanie, kŕče, hnačka, zmeny krvného tlaku, bolesť hlavy...). Príznaky pramenia z narušenia vnútornej rovnováhy.
- psychická závislosť – duševný stav, ktorý sa prejavuje neodolateľným nutkaním (craving – baženie po droge), potrebou pokračovať v periodickom alebo sústavnom užívaní drogy. Užívateľ drogy môže byť nervózny, depresívny, agresívny a pod. Vznik tohto druhu závislosti je spojený s intenzívnym prežitím príjemných zážitkov a je rozhodujúci pre štádium chronického užívania drog.
Fyzická závislosť sa dostavuje hneď po odňatí drogy, psychická až v období abstinencie.
Abstinenčný syndróm je syndróm náhleho odňatia drogy, vzniká ako pravidelný sprievodný jav tolerancie. Jeho výskyt a intenzita závisí od stupňa fyzickej závislosti. V súvislosti so vznikom závislosti hovoríme aj o tolerancii, pod ktorou rozumieme zníženú odpoveď organizmu na účinky drogy, ktorú musí prijímať konzument pre dosiahnutie rovnakého účinku v neustále vyšších dávkach.
Existujú štyri základné faktory drogovej závislosti, ktoré sú významné pre jej vznik a udržiavanie, ako aj pre jej modifikáciu a elimináciu. Sú to:
- droga, jej stimulačné, euforizujúce, narkotizačné a iné účinky,
- osobnosť,
- sociálne prostredie,
- podnet (provokačné a vyvolávajúce činitele).
Drogy môžu do ľudského organizmu vstupovať viacerými cestami:
- inhaláciou (vdychovaním, cez respiračný trakt – fajčenie, čuchanie),
- rezorpciou cez sliznicu (ústnej dutiny, zažívacieho traktu, sliznicu nosa, pošvy, konečníka, ale aj cez neporušenú ľudskú kožu),
- parenterálne (najčastejšie injekčnou striekačkou do svalu, žily, podkožne).
6.1. Rozdelenie drog
Rozdelenie drog
Z chemického hľadiska:
- prírodné (marihuana),
- syntetické (metadón),
- semisyntetické (heroín).
Podľa zákona:
- legálne (destiláty, tabak),
- nelegálne, j. zakázané.
Podľa spôsobu užívania:
- inhalácia (vdychovanie, čuchanie),
- rezorpcia,
- parenterálne.
Podľa účinku:
- depresanty,
- simulanty,
- halucinogény.
Depresanty (vrátane barbiturátov, sedatív a hypnotík – heroín, morfín, ópium, kodeín, metadon, syntetické opiáty) – utlmujú a spomaľujú CNS, užívajú sa najmä na navodenie spánku, alebo na uvoľnenie úzkosti.
Stimulanty (speed, kofeín, kokaín, pervitín) – stimulujú CNS a zrýchľujú jej činnosť, čím sa zvyšuje duševná bdelosť a fyzické pohyby.
Halucinogény (LSD, marihuana, extáza, magické huby) – mení sa vnímanie a môže vyvolávať halucinácie tým, že narúša normálne funkcie CNS (pri vyšších dávkach). Účinky sa môžu prejavovať podobne ako pri psychóze, ale s tým rozdielom, že halucinácie sú navodené látkou, nie organicky.
6.2. Diagnostika závislosti
Diagnóza závislosti môže byť postavená vtedy, ak sa za posledný rok v nechránenom prostredí objavili aspoň 3 z nižšie uvedených kritérií:
- silná túžba po droge, alebo nutkanie užívať ju, problémy so sebaovládaním pri užívaní tejto látky, či už ide o začiatok, ukončenie, alebo množstvo látky,
- fyzický odvykací stav,
- tolerancia k danej látke sa mení,
- pokračovanie v užívaní látky aj napriek viditeľným negatívnym telesným alebo psychickým následkom,
- látka je časom užívaná kvôli zmierneniu negatívnych prejavov, vyvolaných predchádzajúcim užívaním tejto substancie, pričom konzument si je vedomý toho, že vďaka takémuto postupu sa zbaví nepríjemných fyzických prejavov. Niekedy sa používajú látky s podobným efektom na miernenie odvykacieho stavu.
- postupné zanedbávanie predchádzajúcich záujmov na základe potreby väčšieho času na
získanie látky, jej užitie a zotavenie sa z jej účinkov,
- návrat ku konzumácii po určitej dobe abstinovania sa prejaví rýchlejším návratom prejavov syndrómu, než je to u ľudí, ktorí závislí nie sú,
- zúženie osobného repertoáru užívania takýchto látok.
6.3. Typ závislosti
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) stanovila týchto 7 typov závislosti:
- závislosť kanabisového typu,
- závislosť morfínového typu,
- závislosť kokaínového typu,
- závislosť kathového typu,
- halucinogénna závislosť,
- závislosť od amfetamínov,
- závislosť od barbiturátov (vrátane alkoholu).
Okrem toho poznáme primárny (návyková látka je od začiatku vedome zneužívaná ako droga) a sekundárny typ závislosti (droga je užívaná – najmä na začiatku – ako liek).
- Primárny typ – jedinci z tejto skupiny berú drogy len kvôli ich účinkom, preto (hlavne na začiatku) zneužívajú všetko, čo členovia toxikomanickej skupiny označia termínom droga. Do tejto skupiny patria najmä mladí, kým do skupiny sekundárneho typu drogovej závislosti – pacienti stredného alebo vyššieho Tí preferujú obyčajne iba určitý liek alebo lieky, ktorých účinky sú si blízke. Sú stále
viac izolovaní a osamotení, kým mladí z prvej skupiny vytvárajú skoro vždy skupiny, „party“ s rôznym stupňom vnútornej organizovanosti.
- Sekundárny typ – sem patria ľudia, ktorí látku, ktorá sa pre nich neskôr stane návykovou drogou, najskôr užívajú ako liek. Sú presvedčení o jeho užitočnosti, potrebnosti a neskôr i nevyhnutnosti pre ich zdravotný stav, pričom ich zdravotný stav je narušený nejakými ťažkosťami, či chorobou. Tento druh môže byť navodený lekárom. Do tejto skupiny môžeme zaradiť i tých, čo berú drogu na dosiahnutie lepšieho výkonu alebo schopností. Ľudia, ktorí patria do tejto skupiny, stále veria, že sa liečia alebo že len náhodne dopujú, i keď sa u nich už rozvinula závislosť. Vytvárajú si racionalizačný systém, pomocou ktorého seba i ostatných presviedčajú (alebo sa aspoň snažia presvedčiť), že daný liek je pre ich organizmus a zdravotný stav nevyhnutný (Mojtová, 2008).
6.4. Liečba závislostí
Podľa viacerých odborníkov, neexistuje jediný spôsob liečby, ktorý by sa hodil pre všetkých ľudí so závislosťou. Dôležité je, aby liečba bola bežne dostupná. Efektívna liečba sa zaoberá viacerými potrebami jedinca nie iba jeho/jej užívaním drog.
Liečebný plán musí byť priebežne vyhodnocovaný a modifikovaný. Jedným z podstatných kritérií účinnosti liečby závislého je jeho zotrvanie adekvátne dlhej doby v terapeutickom procese. Nevyhnutná je kombinovaná intervencia: medicínska, psychologická (psychoterapeutická) a sociálna (socioterapeutická).
Dôležitým v procese liečby a doliečovania je aj zvládnutie cravingu – baženia – teda silnej túžby pociťovať účinky psychoaktívnej látky, s ktorou mala osoba už predchádzajúcu skúsenosť. Je to určité nutkavé poháňanie, ktoré sa vtiera užívateľovi drogy, pričom ovplyvňuje jeho náladu a správanie.
Chorobná závislosť je stále prítomná, len pri abstinencii nie je v činnosti, vtedy je skrytá. Uzdravenie závislého klienta, ktorým rozumieme trvalú abstinenciu, je teda len zastavením chorobného procesu v určitom bode, ale chorobný stav trvá ďalej, natrvalo. Závislý človek je teda závislým po celý život a už sa nemôže stať napr. príležitostným pijanom alebo hráčom. Pre závislého človeka to znamená dodržiavať úplnú abstinenciu (v príp. abstinujúceho alkoholika nie kontrolované pitie).
Substitučná liečba je určená ľuďom so závislosťou od psychoaktívnych látok, ktorým je podávaná psychoaktívna látka na predpis, ktorá je farmakologicky príbuzná tej, čo spôsobuje u nich závislosť. (WHO, 1995)
Kritériá substitučnej liečby:
- Musí znižovať túžbu po látke a potláčať abstinečné príznaky.
- Klienti musia byť schopní sa na nej stabilizovať.
- Musi zlepšovať psychosociálne fungovania a zlepšovať
- Musí byť akceptovateľná
- Nesmie mať dlhodobý toxický (napr. orgán poškodzujúci) účinok.
- Musí byť prístupnou a
Pravdou je, že úspešne liečiť možno len toho, kto chce svoje problémy skutočne riešiť. Predpokladom liečby je náhľad na chorobu, uvedomenie si skutočnosti, že bez liečby si pacient sám neporadí a v neposlednej miere je to ochota k spolupráci s terapeutom. Samozrejmosťou je istá terapeutická dohoda o dodržiavaní pravidiel daného terapeutického programu.
Krátka intervencia a jej význam v liečbe závislostí
O technikách krátkej intervencie sa najčastejšie hovorí v súvislosti s problémami spôsobenými alkoholom a tabakom. Krátka intervencia je jedna z najefektívnejších intervencií pri riešení problémov zneužívania psychoaktívnych látok a v začiatkoch závislosti. Cieľom je v minimálnom čase dosiahnuť maximálny efekt.
Nešpor (2010) odporúča široké využívanie krátkej intervencie pre problémy spôsobené psychoaktívnymi látkami s ohľadom na veľký počet ľudí s návykovými chorobami. V porovnaní s tým je počet odborníkov špecializovaných na liečbu návykových ochorení veľmi malý. Preto by mali lekári
rôznych odborov, zdravotné sestry, sociálni pracovníci, pedagógovia a ďalší odborníci robiť krátku intervenciu v okruhu svojej pôsobnosti.
Najznámejšie schémy krátkej intervencie pre problémy spôsobené psychoaktívnymi látkami:
- „5 A“ – ask, advise, assess, assist, arrange – t.j. pýtaj sa, poraď, posudzuj, pomôž a uprav,
· „FRAMES“ – feedback, responsibility, advice, menu, empathetic style, self-
efficacy – t.j. spätná väzba týkajúca sa rizík, zodpovednosť pacienta, rada, ako dosiahnuť zmenu, možné stratégie zmeny, vcítenie a sebestačnosť.
- Krátku intervenciu je možné poskytovať individuálne alebo
6.5. Prevencia drogových závislostí
Prevencia (z lat. praeventus = zákrok vopred) – v najširšom slova zmysle predchádzanie nejakým, spravidla škodlivým vplyvom. Najčastejšie sa tento pojem používa v medicíne, kde prevencia vlastne predstavuje súbor činností, ktoré vedú k zabráneniu vzniku chorôb, zranení a ich následkov a pomáhajú udržať optimálny stav zdravia, posilňovať ho a rozvíjať. Prevencia drogovej závislosti je aktivita vedúca k posilneniu a ochrane zdravia a k výchove k zdravému životnému štýlu.
Pri prevencii drogových závislostí ide tiež o zabránenie vzniku a šírenia javu a jeho negatívnych dôsledkov. Všeobecne sa súdi, že predchádzanie negatívnym dôsledkom niektorých nežiaducich javov je z hľadiska sociálneho, ekonomického, zdravotného a pod. výhodnejšie ako zákroky proti už vzniknutým defektom. Za optimálnu stratégiu sa považuje posilňovanie a podpora pozitívnych podmienok daného systému ako celku, čo však nie je jednoduché. Ľudské správanie nie je výlučne produktom logicky konzistentného racionálneho programu, a preto stereotyp podávania informácií a poučovania o správnom konaní a jednaní, považovaný za hlavnú metódu prevencie, často zlyháva.
Keďže sú drogy problémom, ktorý zasahuje do mnohých oblastí života, nemôžeme ho riešiť izolovane, ale na základe spolupráce viacerých rezortov a inštitúcií, pretože je nevyhnutná spolupráca rôznych zložiek spoločnosti.
Do preventívnych aktivít by mali byť zapojení vrstovníci, vláda, parlament, miestne samosprávy, významné osobnosti, zdravotnícke zariadenia, zariadenia pre liečbu závislostí, médiá, inštitúcie zaoberajúce sa výchovou a vzdelávaním, kultúrne zariadenia, pedagogicko-psychologické poradne, cirkev a jej zariadenia, sociálne služby, inštitúcie tretieho sektoru, polícia, súdy, armáda.
Cieľom prevencie drogových závislostí je ovplyvnenie základných prvkov konzumácie drog. Ide o orientáciu na zníženie spotreby návykových látok, posunutie veku začiatku konzumácie, obmedzenie dostupnosti návykových látok.
Pojem prevencia drogových závislostí, tak ako ho poznáme z oblasti a sociálnych vied, zahŕňa tri typy prevencie. Primárna prevencia má zamedziť vzniku chorôb, či sociálneho problému, sekundárna prevencia má znížiť škody nimi spôsobené a terciárna prevencia má zamedziť ďalším škodám a návratu choroby alebo problému (Nováková, 2006).
Primárna prevencia (generálna, všeobecná) sa orientuje na udržanie a podporu zdravia celej populácie. Ovplyvňujú sa mechanizmy vzniku a vývoja závislosti. Je zameraná na zdravú populáciu a motivuje ju k plnohodnotnému životu bez drog. Ide vlastne o edukačný princíp o konfliktoch, krízach a zážitkoch. Na Slovensku funguje viacero programov, napr. Peer skupiny, Škola bez alkoholu, drog a cigariet apod.
Sekundárna prevencia (adresná) je zameraná na ohrozenú osobu, skupiny obyvateľstva, t.j. zahŕňa pomoc v existujúcom nebezpečenstve závislosti. Snaží sa o to, aby sa čo najskôr rozpoznali symptómy závislosti a čo najrýchlejšie obmedziť a zmierniť následné škody pri nadmernom užívaní drog. Súčasne ponúka rozvoj životných programov bez návykových látok. Sú to programy, ktoré sa orientujú na ovplyvnenie správania a konania, ale sú orientované i na sociálnu prácu. Ich cieľom je zmeniť systémy závislosti a dosiahnuť stav zdravia vlastným pričinením.
Terciárna prevencia sa zaoberá opatreniami, ktoré zabraňujú návratu akútneho štádia závislosti, recidíve, podporujú výsledky terapie a postupné odstraňovanie dôsledkov závislosti. Ide o podporu vytvárania nového hodnotového rebríčka, aktívneho spôsobu života.