Liečivá ovplyvňujúce vegetatívny a motorický nervový systém
Liečivá ovplyvňujúce vegetatívny a motorický nervový systém
Periférny nervový systém
Periférny
nervový systém pozostáva z niekoľkých súčastí, ktoré sú anatomicky aj funkčne odlíšiteľné, ale na druhej strane sú spolu poprepájané
a navzájom sa ovplyvňujú.
Organizácia a funkcia vegetatívneho nervového systému
Vegetatívny
(autonómny, vôľou neovládaný) nervový systém pozostáva z aferentných, centrálnych a eferentných nervových
buniek. Vlákna aderentných nervových buniek prechádzajú zmiešanými nervami, ktoré zabezpečujú vnímanie bolesti a reguláciu
kardiovaskulárnych a respiračných reflexov.
Centrálne oblasti autonómnej regulácie nie sú v mozgu striktne ohraničené. Najvyššie
položenou oblasťou autonómnej regulácie je hypotalamus. Ostatné centrá sa nachádzajú v nižších častiach CNS.
Eferentné nervové vlákna vedú k periférnym orgánom a tkanivám, ktorých funkcie regulujú. Delia sa na sympatikový
nervový systém a parasympatikový autonómny nervový systém. Niektoré tkanivá sú inervované sympatikom (väčšina ciev,
slezina, potné žľazy, vlasové folikuly alebo len parasympatikom (žľazy žalúdka a pankreasu). Sympatikové a parasympatikové vlákna sú
prerušené v gangliách a majú časť preganglionovú a postganglionovú.
Prenos nervových vzruchov v synapsách
(neurotransmisia) je sprostredkovaný prenášačmi – mediátormi (neurotransmitermi). Tento prenos sa uskutočňuje tam, kde
lončí jeden a pokračuje druhý neurón (ganglión) alebo sa tam nachádza tkanivo ním ovlídané (bunky, žľazy). Pri prenose vzruchu vo
všetkých gangliách (sympatikových) aj parasympatikových a z postganglionových zakončení parasympatika na cieľový orgán (myokard, hladký
sval, žľazy) je mediátorom acetylcholín (Ach). Prenos vzruchu z postganglionových zakončení sympatika na cieľový orgán
sprostredkúva noradrenalín (NA). Zvláštne postavenie má adrenalín (A)., ktorý sa z drene nadobličky uvoľňuje do krvi a
tak sa dostáva k cieľovým tkanivám.
Každý z mediátorov je syntetizovaný v jemu zodpovedajúcich neurónoch alebo bunkách nadobličky,
uskladňovaný v cytoplazme a chránený pred inaktiváciou v intracelulárnych granulách. Po stimulovaní príslušnej bunky depolarizáciou
membrány spôsobenou akčným potenciálom sa mediátory z granúl uvoľňujú do synaptickej štrbiny, kde interagujú s príslušnými receptormi.
Tým sa vzruch prenáša na ďalší neurón v inervovanom tkanive (srdce, hladký sval čreva alebo bronchov, kostrový sval, žľaza). Ukončenie
pôsobenia mediátora sa deje jeho metabolickou inaktiváciou príslušnými enzýmami (ACh, NA, A) Enzýmy metabolizujúce katecholové amíny (NA,
A) sú monoaminooxidáza (MAO) a katechol-O-metyltransferáza (COMT). Enzýmom inaktivujúcim Ach je
acetylcholínesteráza (AChE). Okrem pravej AChE v synapsách sa v mnohých tkanivách nachádza pseudocholínesteráza, ktorá nemá
takú substratovú špecifitu ako pravá AChE a inaktivuje aj ďalšie estery ako xametónium a prokaín (lokálne anestetikum),
Na rozdiel
od ACh, ktorý je úplne inaktivovaný v synaptickej štrbine, je veľká časť NA spätne vychytávaná a znovu využitá pre ďalší prenos
vzruchu.
Organizácia a funkcia motorického nervového systému
Somatický (motorický) nervový
systém sa od vegetatívneho líši vo viacerých anatomických a funkčných vlastnostiach. Inervuje len priečne pruhované (kostrové)
svaly, nervové vlákno vedúce z CNS nie je prerušené v gangliách ani nevytvára periférne nervové pletence (plexus) a systém je úplne
ovládaný vôľou. Pre zvýšenie rýchlosti vedenia vzruchu sú nervové vlákna myelinizované, na rozdiel od vegetatívneho nervového systému,
kde sú myelinizované len pregangliónové nervové vlákna. Rovnako ako vo vegetatívnych vláknach parasympatika je aj v motorickom nervovom
systéme mediátorom Ach. To má veľký význam z hľadiska možnosti ovplyvnenia motorického nervového systému niektorými látkami, ktoré
ovplyvňujú aj vegetatívny parasympatický nervový systém.
Receptory vegetatívneho a motorického nervového
systému
Lieky ovplyvňujúce funkcie vegetatívneho nervového systému môžu pôsobiť na viacerých anatomických
úrovniach (CNC, gangliá, synapsy vo výkonných orgánoch). Okrem iného však môžu interferovať s fyziologickými mediátormi aj na viacerých
typoch receptorov, ktoré sú typické pre vegetatívny parasympatický, sympatický alebo motorický nervový systém. V gangliách vegetatívneho
NS a v synapsách neurosvalovej platničky motorického NS sa nachádzajú cholínergické nikotínové (N) receptory. V synapsách
efektorových orgánov parasympatika sa nachádzajú cholinergické muskarínové (M) receptory.
1. Látky ovplyvňujúce vegetatívny nervový systém
Liečivá, ktoré používame v klinickej praxi môžu
v zásade zvýšiť alebo znížiť aktivitu jednotlivých periférnych nervových systémov. Ak ovplyvňujú sympatikový NS, nazývame ich
sympatikotropné látky, ak parasympatikový systém, voláme ich parasympatikotropné latky. Ak zvyšujú aktivitu sú to sympatolytiká alebo
parasympatolitiká. Látky ovplyvňujúce motorický nervový systém a prenos v neuromuskulárnej platničke voláme myorelaxanciá, pretože
relaxujú až paralyzujú kostrové svaly. Neexistuje zvláštna skupina látok zvašujúcich tonus kostrových svalov. Ten sa dá zvýšiť látkami
nepriamo zvyšujúcimi obsah Ach v neuromuskulárnej platničke.
1.1 Sympatikomimetiká
Sympatikomimetiká vyvolávajú účimky podobné ako sú po pôsobení endogénneho NA a A.. Ich efekt bude výsledkom prioritného ovplyvnenia typu
a lokalizácie receptora. Prirodzené katecholové amíny neprechádzajú hematoencefalickou bariérou, preto ak sú podané do organizmu ako lieky,
ovplyvňujú len receptory v periférnych tkanivách. V CNS pôsobií len NA alebo A, ktorý tam vznikol. Syntetické látky a prirodzené alkaloidy
prechádzajú do CNS, preto ovplyvňujú aj beta- receptory v mozgu.
Sympatomimetiká delíme podľa toho, či sa priamo viažu na receptor a
aktivujú ho, na - priame, alebo nepriamo ovplyvňujú pohyb či metabolizmus mediátora, na – nepriame. Okrem
toho rozoznávame neselektívne (pôsobia na viaceré podtypy receptorov alfa- aj beta-) a selektívne (pôsobia na
jeden podtyp receptora)
Mechanizmus účinku
Sympatomimetiká pôsobia stimuláciou sympatikových receptorov
(priame) alebo ovplyvnením metabolizmu alebo spätného nasávania mediátora zo synaptickej štrbiny (nepriame). Stimulácia alfa-
receptorov znamená zvýšenie aktivity fosfolipázy s následným vtokom kalcia do bunky a aktiváciou, alebo zníženie intracelulárnej
koncentrácie cyklického adenozínmonofosfátu (cAMP), spojené s inhibíciou. Stimulácia beta- receptorov znamená zvýšenie
intracelulárnej koncentrýcie cyklického adenozínmonofosfátu, čo v niektorých tkanivách znamená stimuláciu (srdce) v iných inhibíciu
(hladký sval). Nepriamo pôsobiace látky môžu byť primárne metabolizované na „falošné mediátory“ (metyl-DOPA), ktoré cez
stimuláciu regulačných receptorov inhibuju vyplavovanie mediátora a tým činnosť sympatikového systému, a preto sa paradoxne chovajú ako
sympatolytiká.
Klinické použitie
Využitie alfa- sympatikomimetických účinkov sa uplatňuje v navodení
lokálnej alebo systémovej vyzokonstrikcie. Vyvolaním vazokonstrikcie po ich pridaní (drenalín, fenylefrín) k lokálnym anestetikám sa zníži
rezorpcia lokálnych anestetík a tým sa predĺži ich účinok a zníži ich toxicita. Vo forme kvapiek sa alfa sympatomimetiká používajú na
vyvolanie lokálnej vazokonstrikcie pri opuchu nosovej sliznice pri rhinitíde (nafazolín). Systémová vazokonstrikcia vyvoláva periférny
analeptický efekt, ktorý sa využíva v prevencii a terapii hypotenzívnych stavov, kolapsu alebo šokových stavov (noradrenalín,
efedrín, fenylefrín, hydroxyamfetamín). Podobne možno fenylefrín a hydroxyamfetamín využiť v očnom lekárstve ako mydriatiká.
V
popredí využitia beta-sympatikomimetických stojí bvronchodilatácia pri terapii záchvatu astmy alebo chronickej obštrukčnej
choroby pľúc.
Pri sínusovej bradykardii sa používa izoprenalín. Efedrín, amfetamín a metamfetamín majú stimulačné účinky na
CNS.
Nepriamo pôsobiace sympatomimetikum metyl-DOPA znižuje krvný tlak centrálnym mechanizmom. Tyramín je
súčasťou tvrdých syrov, preto je ich konzumácia v kombinácii s inhibítormi MAO kontraindikovaná.
Spôsoby
aplikácie
Prirodzené mediátory NA a A sa aplikujú výlučne parenterálne (subcutánne a intravebózne), pretože v GIT sa rýchle
rozkladajú a sú neúčinné. Efedrín ale aj syntetické látky je možné aplikovať parenterálne aj perorálne. Pre lepšiu účinnosť a
menšie nežiadúce účinky sa bronchodilatancia (salbutamol) aplikujú vo forme sprayov. Nafazolin do nosa a fenylefrín do oka (ako mydriatikum) sa
podávajú vo forme kvapiek či sprayov.
1.2 Sympatikolytiká
Sympatolytiká sú látky
blokujúce účinky prirodzených mediátorov (NA a A) alebo ostatných sympatomimetík na receptoroch rôznych tkanív, či v CNS.
1.2.1 alfa-sympatolytiká (alfa-adrenolytiká)
Hlavné pôsobenie týchto látok sa koncentruje na kardyovaskulárny systém.
Majú schopnosť konvertovať presorický efekt alfa-sympatomimetík (napr. Adrenalín) na efekt depresorický. Po ich kombinácii s noradrenalínom
dochádza k výraznej vazodilatácii. Po blokáde alfa-receptorov sa uplatní jeho účinok na beta-receptory čím sa vazodilatácia prehlbuje a
dochádza k poklesu TK. Prechádzajú cez hematoencefalickú bariéru a alfa-blokádou v CNS môžu vyvolať rôzne nežiadúce účinky (depresia,
excitácia, kŕče).
Blokádou alfa-receptorov sa mení aj sekrécia inzulínu a glukagónu. Po blokáde alfa-receptorov sa uplatní
beta-stimulačný účinok a dochádza k zvýšeniu cirkulujúceho inzulínu.
1.2.2 Nepriamo pôsobiace
sympatolytiká
Látky, ktoré zasahujú do tvorby, ukladania a uvoľňovania NA (znižujú uvedené procesy) nazývame
nepriamo pôsobiace sympatikolytiká. Medzi uvedenými sympatikolytikami nerozlišujeme alfa- resp. Beta-lytiká, lebo výsledkom ich účinku je
znížená ponuka NA na obidvoch adrenergných receptoroch (alfa aj beta). Nepriamo pôsobiace sympatikolytiká pôsobia niektorým z týchto
mechanizmov:
- Po podaní falošného prekurzora, „tvorba falošného mediátora“, ktorý je menej účinný ako
noradrenalín (metyl-DOPA).
- Deplécia noradrenalínu v zásobných granulách (guanetidín) inhibíciou vstupu NA do
granúl. V cytoplazme prítomný Naje rozkladaný tam prítomnou MAO.
- Znížené uvoľňovanie NA: - zníženie priepustnosti membrán
(guanetidín)
- aktiváciou presynapticky lokalizovaných alfa-adrenergných
receptorov (klonidín).
1.2.3
beta-sympatolytiká (beta-blokátory, beta-adrenolytiká)
Kompetetívne a reverzibilne antagonizujú účinky vyvolané
beta-sympatikomimetikami.
Tie, tie ktoré sú účinné predovšetkým v srdci, sú označované ako kardioselektívne
(atenolol, acebutolol, bisoprolol, celiprolol). Tie ktoré prevážne pôsobia aj na beta2 receptory a antagonizujú vazodilatáciu, sú
označované ako neselektívne sympatikolytiká. Väčšina sympatikolytik sú neselektívne (propranolol, timolol, karvedilol) a
sú rovnako účinné na obidva typy receptorov. Niektoré z beta-sympatikolytík majú aj čiastočnú vnútornú aktivitu -ISA (pindolol). Znižujú
frekvenciu srdca, znižujú kontraktilitu srdcového svalu a znižujú systolický objem. Pôsobia tiež antiarytmicky.
Priamy účinok
beta-sympatolytík na cievy je nevýrazný. Blokujú však vazodilatačný účinok vyvolaný beta-sympatomimetikami. Napriek tomu sa po ich podaní
vždy prejaví hypotenzívny efekt, ktorý je spôsobený účinkom na srdce a znížením renínu v obličkách.
Klinické
použite
Terapeutické použitie alfa-sympatikolytík sa osvedčilo pri terapii hypertenzie, kontrole kolísavého tlaku pri nádodre drene
nadobličky, úprave poruchy periférnej cirkulácie ale aj pri liečbe hypertofie prostaty. Lieky zo skupiny beta - sympatolytík patria k
mimoriadne dôležitým prostriedkom prevencie a úpravy funkcií kardiovaskulárneho systému. Nachádzajú veľké uplatnenie pri terapii anginy
pectoris. Sú liekmi prvej voľby pri terapii hypertenzie. Popri znížení systolického objemu hrá úlohu aj inhibícia tvorby renínu a
niektoré účinky v CNS. Ďalšou dôležitou indikáciou sú srdcové dysrytmie. Dlhodobé podávanie beta-blokátorov po prekonaní infarktu
myokardu znižuje výskyt ďalších infarktov a predlžuje prežívanie pacientov. Propranolol, , timolol a metoprolol sa využívajú aj pri liečbe
migrény a timolo aj pri liečbe glaukómu.
Spôsoby aplikácie
Sympatikolytiká je možné aplikovať perorálne aj
parenterálne. Niektoré beta-blokátory (propranolol) podliehajú po absorbcii z GIT silnej metabolizácii v pečeni ešte pred tým, ako sa dostanú
k cieľovým orgánom. Preto sa u nich líši beľkosť p.o. A i.v. Dávky až v pomere 40:1.
Nežiadúce účinky
Ortostatická hypotenzia, tachykardia, bradykardia, poruchy GIT, bronchokonstrikcia a i.
1.3 Parasympatomimetiká
(Parasympatikomimetiká)
Sú to látky, ktoré majú podobné účinky aké sa objavujú po podráždení parasympatika, t.j.
sú výsledkom pôsobenia prirodzeného mediátora acetylcholínu (ACh). Pôsobia priamo na M-receptor alebo nepriamo cez nahromadenie Ach pomocou
inhibície jeho metabolizmu enzýmom acetylcholínesterázou (AchE). K priamo pôsobiacim látkam patrí acetylcholín a jeho deriváty
(metacholín, karbachol, betanechol) alebo prirodzené alkaloidy so stimulačnými účinkami na M-receptor (pilokarpín, muskarín). K nepriamo
pôsobiacim látkam patria inhibítory AchE (fyzostigmín, neostigmín, pyridostigmín, edrofónium, organofosfáty). Podľa toho, či väzba
inhibítorov na AchE trvá len niekoľko hodín alebo či sa viaže dlhodobo, rozdeľujeme ich na reverzibilné inhibítory AchE (to sú vyššie
uvedené) a ireverzibilné inhibítory AChE (organofosfáty). Tab. II.2.8 str. 84 Základy....
Mechanizmus
účinku
Priame M- a N -cholinergné účinky má Acetylcholín. Jeho zvýšené vyplavenie do synáps kde pôsobí
(vegetatívne gangliá, nervosvalové platničky priečne pruhovaných svalov) má za následok účinky súvisiace s druhom tkaniva. Ide
predovšetkým o kardiálnu inhibíciu, periférnu vazodilatáciu, kontrakciu hladkého svalstva v GIT a bronchoch a kontrakciu kostrových svalov. V
oku vyvoláva miózu a zníženie vnútroočného tlaku. Kombináciou kardiálnej inhibície a periférnej vazodilatácie dochádza k sčervenaniu
kože, k zvýšeniu kožnej teploty a k zvýšeniu potenia. Po vdychovaní aerosolu acetylcholínu sa zjaví bronchospasmus.
Deriváty Ach
účinkujú podobne ako Ach na obidva receptory. Sú pomalšie rozkladané AchE, preto pôsobia dlhšie a dajú sa terapeuticky využiť
Alkaloidy pôsobia na M-receptor. Využíva sa pilokarpín, muskarín má iba toxikologický význam. Účinok nepriamo pôsobiacich
parasympatomimetík sa prejaví po inhibícii AchE zvýšením Ach, ktorý sprostredkuje M aj N účinky. Nakoľko mnoho z týchto látok
(hlavne organofosfáty) prenikajú dobre do CNS, prejavia sa aj centrálne účinky Ach, súvisiace s jeho nahromadením v synapsách neurónov v
mozgu. Pritom zo začiatku sa prejaví stimulačný účinok a neskôr tlmivý, účinkami na kostrové svalstvo a na vegetatívne gangliá.
Muskarínové účinky sa prejavia na žľazách a hladkom svale GIT, bronchov a maternice. Otrava ireverzibilnými inhibítormi AChE vzniká
po rezorpcii všetkými privodnými cestami a rozvíja sa v závislosti od týchto ciest. Pri rezorbcii kožou dochádza k lokalizovanému poteniu a
k svalovým zášklbom v najbližšom okolí. Po inhalácii týchto látok je na prvom mieste bronchospazmus, profúzna sekrécia nosových hlienov,
mióza oka a jeho akomodačný spazmus. Pri p.o. Podaní sa rýchlo rozvíjajú (už po 30 min.) nauzea, vracanie, hnačky, kolikové bolesti.
Neskôr sa zhoršuje dýchanie, zrak, objavujú sa mióza, kŕče, bolesti hlavy a bradykardia. Pri akútnej otrave smrť nastáva za 4-9 hod.
Zastavením dýchania. Hlavným antidotom je Atropín.
Klinické použitie
Terapeuticky sa Ach nepoužíva vzhľadom na
jeho rýchlu inaktiváciu AchE a prakticky zanedbateľne krátko trvajúci účinok. Metacholín sa podával pri spastických poruchách cirkulácie,
pri atónii čriev a retencii moču. Karbachol sa používa pri pooperačných a poúrazových atóniach čriev a retencii moču. V očnom
lekárstve sa podáva pri glaukome. Takisto aj Pilokarpín.
Fyzostigmín, popri blokáde AchE, pôsobí aj priamo na žľazové bunky
hladkého a kostrového svalstva, podobne ako Ach. Vyvoláva miózu a znižuje vnútroočný tlak. Nikotínový účinok na kostrovom svalstve sa
prejaví u pacientov s myastenia gravis zosilnením svalovej kontrakcie. Podobné účinky majú aj neostigmín, pyridostigmín a edrofónium.
Z organofosfátov sa používa iba paraoxon v očnom lekárstve ostatné majú význam iba ako insekticídy.
Spôsoby
aplikácie
Estery cholínu sa dnes už prakticky nepoužívajú. Betanechol sa aplikuje perorálne alebo subkutánne., pilokarpín vo
forme očných kvapiek. Fyzostigmín sa používa vo forme očných kvapiek. Neostigmín v p.o. A v injekčnej forme. Organofosfáty sa výborne a
veľmi rýchlo vstrebávajú po všetkych druhoch aplikácii.
Nežiadúce účinky
Hlavné nežiadúce
účinky parasypatomimetík sú: hypotenzia, zvýšené slinenie, vracanie, hnačky, bronchospazmus – hlavne astmatici.
1.4.
Parasympatolytiká (parasympatikolytiká)
Parasympatolytiká blokujú muskarínové účinky parasympatomimetík ako aj účinky
po podráždení parasympatika. Sú to kompetitívni antagonisti acetylcholínu na M receptore.
Všeobecne platí, že malé dávky
parasympatolytík blokujú cholinergnú sekréciu slinných, potných a bronchiálnych žliaz. Vyššie dávky ovplyvňujú oko (mydriáza,
akomodačná paralýza) a myokard. Na ovplyvnenie hladkých svalov vnútorných orgánov a na zníženie sekrécie žalúdočných žliaz je potrebná
vyššia dávka.
Parasympatolytiká delíme podľa chemickej štruktúry na skupinu atropínovú (atropín, homatropín, skopolamín)
a skupinu syntetických derivátov (ipratropinium, metantelín, propantelín, oxybutín, benztropín, trihexifenidyl, oxyfenónium,
oxyfensulfónium)
Mechanizmus účinku
Atropín je alkaloid s čistým antimuskarínovým účinkom, nachádzajúci sa vo
viacerých druhoch ľuľkovitých rastlín (Atropa belladonna, Hyoscyamíus niger, Datura stramonium). Už v malých dávkach tlmí sekréciu potných
žliaz. Koža po jeho podaní je suchá a teplá. Znižuje sa sekrécia slinných žliaz a objavuje sa suchosť v ústach. Znižuje sa tiež sekrécia
žliaz v dýchacích ciest.
Atropín vyvoláva mydriázu. U normálnych jedincov vnútroočný tlak nemení, ale ho zvyšuje pri
glaukóme. V GIT znižuje motilitu a tonus žalúdka a čriev, najmä tam, kde tonus a motilita boli zvýšené. Atropín relaxuje bronchiálne
svalstvo, pokiaľ kontarkcia bola vyvolaná cholinergným mechanizmom. Vyššie dávky spôsobia tachykardiu, zvýšenie systolického a zníženia
diastolického tlaku. V CNS vo vyšších dávkach vyvoláva nepokoj, dezorientáciu, halucinácie. Toxické dávky vyvolávajú útlm CNS, až
paralýzu.
Klinické použitie
Atropín sa dnes už nepoužíva ako spazmolytikum pri spazmoch v GIT pre mnoho
ďalších účinkov sprostredkovaných M receptormi, ktoré sú v tomto prípade nežiadúce. Je možné ho použiť ako mydriatikum v 0,5-1%
roztoku. Nevýhodou je dlhé pretrvávanie mydriázy (svetloplachosť). V stomatológii sa využíva na zníženie sekrécie slín. Jeho naväčšie
využitie je v podaní pred celkovou anestéziou ako súčasť premedikácie.
Otrava atropínom je možná najmä u detí (vypitie očných
kvapiek alebo požitie sladkých bobúľ ľuľkovca). Otrava sa prejavuje mydriázou, suchosťou v ústach, chrapotom, neskôr tachykardiou, poruchami
akomodácie, nepokojom až halucináciami so zvýšením telesnej teploty.
Syntetické deriváty sa používajú hlavne ako
spazmolytiká gastrointestinálneho a močového traktu.
Spôsoby aplikácie
Atropín a skopolamín sa dobre
rezorbujú perorálne aj parenterálne Väčšina atropínu sa hydrolyzuje v pečeni.
Syntetické deriváty sa podávajú perorálne a
injekčne.
2. Látky ovplyvňujúce motorický nervový systém
2.1 Myorelaxanciá
Myorelaxanciá pôsobia v synapsách zakončení motorických nervov a bunkách priečnepruhovaných (kostrových)
svalov. Tým znižujú tonus kostrového svalstva a vo vysokých dávkach znemožňujú akúkoľvek svalovú kontrakciu. Môžeme ich rozdeliť na
látky pôsobiace periférne na neuromuskulárnej platničke a pôsobiace centrálne na synapsiách CNS a v
spinálnej mieche.
Mechanizmus účinku
Klinický význam majú hlavne periférne myorelaxanciá pôsobiace
postsynapticky. Neuromuskulárnu transmisiu blokujú buď kompetitívnou inhibíciou N receptora alebo vyvolávajú trvalú depolarizáciu.. Podľa
toho ich delíme na : depolarizujúce a nedepolarizujúce (kompetirívne).
Depolarizujúce myorelaxanciá (suxametónium,
dekametónium) vyvolávajú paralýzu priečne pruhovaných svalov zložitejším mechanizmom. Na acetylcholinové receptory účinkujú ako
acetylcholin, tým znemožňujú nervový prenos. Ich účinok je kratší ako u nedepolarizujúcich . Účinok suxametónia
(SUCCINYLCHOLINJODID) je charakterizovaný tým, že pred vznikom paralýzy sa objavujú zášklby na bruchu a hrudníku (prvotná depolarizácia).
Svalová paralýza postihuje najprv svaly končatín a šije, neskôr tváre, faryngu, laryngu a dýchacích svalov.
Nedepolarizujúce (kompetetívne) myorelaxanciá – tubokurarín, alkurónium (ALLOFERIN), gallamín - sú odvodené od
alkaloidu Kurare nachádzajúceho sa v šípových jedoch.. Pôsobia kompetitívne obsadením acetylcholínových receptorov. Tým sa depolarizácia
acetylcholínu nemôže uplatniť.
Intravenózne podanie tubokurarínu vyvoláva rýchlu relaxáciu kostrových svalov. Najprv
sú postihnuté svaly okohybné a viečkové, postupne žuvacie svaly, svaly končatín a nakoniec bránica.
Aj pri úplnej svalovej paralýze
je zachované vedomie. V terapeutických dávkach znižuje TK. Spontánne zvyšuje uvoľňovanie histamínu zo žírnych buniek (bronchospazmus).
Pôsobenie nedepolarizujúcich myorelaxancií je možné ukončiť nadbytkom Ach (napr. NEOSTIGMÍN).
Klinické
použitie
Používajú sa (viac v Tab. II- 2.11. Základy....) v brušnej a hrudnej chirurgii, keď je potrebná svalová relaxácia. Je
možné ich použiť tiež na diagnózu pri myasthenia gravis, kde malé dávky provokujú svalovú slabosť. Na repozíciu fraktúr používame
kratšie účinné depolarizujúce myorelaxanciá.
Spôsoby aplikácie
Periférne myorelaxanciá sa po p.o. Podaní
neresorbujú. Najvýhodnejšia je i.v. Aplikácia. Účinok dostavuje za 1-2 minúty a trvá 30-50 minút, u depolarizujúcich iba 5-10 minút.
Nežiadúce účinky
Najzávažnejšou komplikáciou je paralýza interkostálneho svalstva a bránice s čím je
treba rátať (mať poruke zariadenie na riadené dýchanie). Pri neposkytnutí riadeného dýchania pacien zomiera pri plnom vedomí zadusením pre
paralýzu dýchacieho svalstva.
Pri nedepolarizujúcich prichádza do úvahy bronschospazmus (uvoľnenie histamínu)
3. Protizápalové látky
Protizápalové látky (antiflogistiká) sú látky ktoré inhibujú spúšťacie alebo
kontrolné mechanizmy zápalu. Všeobecne možno povedať, že sú to lieky prvej voľby v liečbe artritídy a príbuzných zápalových ochorení
pohybových ústrojov. Majú mierne analgetický antikoagulačný, antipyretický a viac protizápalový účinok. Obecne ich delíme na
nesteroidné (Tab. II-2.12 :Základy...) a steroidné.
3.1 Antiflogistiká
3.1.1 Nesteroidné antiflogistiká
Nesteroidné antiflogistiká najčastejšie obecne delíme na :
a) Salicyláty : kyselina acetylosalicylová (ACYLPYRÍN), diflunizal
b) Deriváty kyseliny acetooctovej –
INDOMETACÍN, DICLOFENAC
c) Deriváty kyseliny propiónovej – IBUPROFEN, ketoprofen, naproxen
d) Deriváty kyseliny
antranilovej – kys. Flufenamová a kys.etofenamová
e) Oxikamy – Piroxikam(PIROXIKAM, PIRABENE)
b) Pyrazolony
– fenylbutazon, ketofenylbutazon (KETONAL, KETO - spray
Klinické použitie
Nesteroidné antiflogistiká (NSA) sa
používajú pri zápalových ochoreniach cievného systému, kože, parenchymatóznych orgánov, urogenitálneho systému, ústnej dutiny a oka.
Významné miesto majú pri liečení zápalových a degeneratívnych chorôb pohybového ústrojenstva, predovšetkým reumatoidnej artritídy.
Spôsoby aplikácie
Hlavnou aplikačnou cestou je perorálne podanie. Niektoré NSA môžu byť podané aj rektálne
a injekčne, transdermálne a lokálne.
Nežiadúce účinky
Medzi najčastejšie nežiadúce účinky patrí
poškodenie GIT (dyspepsia, krvácanie, žalúdočný vred). NSA môžu znižovať niektoré renálne funkcie, následkom čoho dochádza k retencii
sodíka a vody a tvorbe edémov. Ďalej sú to alergické reakcie, bolesti hlavy, malátnosť a poškodenie pečene.
Kontraindikácie
Medzi hlavné kontraindikácie podania NSA patrí precitlivelosť na účinnú látku, žalúdočný
vred, znížená funkcia obličiek a bronchiálna astma.
3.1.2 Steroidné antiflogistiká (Glukokortikoidy)
Sú
to steroidné hormóny so širokým spektrom účinku. Jedným z nich je aj protizápalový V súčastnosti predstavujú veľkú skupinu
syntetických látok v rôznych liekových formách a preto sa nimi budeme zaoberať v inej oblasti ich použitia.
4.
Histamín a antihistaminiká
4.1 Histamnín
Histamín je endogénne syntetizovaná zlúčenina
uskladňovaná a uvoľňovaná prevážne mastocytmi. Hrá dôležitú úlohu, ako v regulácii niektorých fyziologických pochodov (regulátor
sekrécie HCL v žalúdku transmiser v CNS), tak ako mediátor niektorých patofyziologických stavov (hraje základnú rolu v častých alergických
reakciách). Jeho reakcie v početných tkanivách a orgánoch sú sprostredkovávané špecifickými receptormi typu H. V súčasnosti sú sú
najviac klinicky používané liečivá s výraznym vplyvom na H1 a H2 receptory.
H1 sú zodpovedné za väčšinu známych účinkov
histamínu a klasické antihistaminiká blokujú pôsobenie histamínu na týchto receptoroch.. H2 receptory sa podieľajú predovšetkým na
sekrécii žalúdočnej šťavy.
Hlavné účinky histamínu ovplyvňuj´kardiovaskulárny systém, hladké svalstvo, žalúdok, senzorické
nervové zakončenia ako aj gangliá. V cievach vyvoláva silnú vazodilatáciu
(H 1) artérii, kapilár a venúl so
zvýšením cievnej permeability. Pôsobenie na srdcový sval (H2) sa prejaví znížením kontraktility predsiení. Histamín vyvoláva aj kontrakcie
mnohých hladkých svalov. Bronchokonstrikčný účinok histamínu je výraznejší u ľudí s bronchiálnou astmou.
V senzorických
nervových zakončeniach uvoľnený histamín lokálne dráždi, vyvoláva svrbenie až bolesť, čo sú bežné prejavy lokálnych kožných
alergií.
Histamín sa výnimočne využíva terapeuticky a to ako diagnostikum ku zisťovanizu schopnosti žalúdočnej sekrécie.
Naproti tomu sa hojne využívajú látky blokujúce H1 a H receptory - antihistaminiká
H1- antihistaminiká
blokujú všetky histamínom vyvolané účinky sprostredkované H1 receptormi. Zabraňukú vzniku vazodilatácie, poklesu TK, edému, spazmov
bronchiálneho svalstva, spazmov GIT a rôznym alergiam (senná nádcha, zápaly spojoviek, kožná alergia).
Okrem antihistamínových
účinkov majú účinok antiemetický, anticholinergný, antiserotonínový, sedatívny až hypnotický.
H2-antihistaminiká výrazne znižujú sekréciu HCL (redukujú jej tvorbu o 80-90% v priebehu 6-8 hodín) a to kľudovú ale aj
provokovovanú.
Klinické použitie
H1-antihistaminiká sa používajú pri rôznych alergických
prejavoch (žihľavka, angioneurotické edémy, senná nádcha, liekové alergie). Sú to Dimetinden (FENISTIL), Promethazin (PROTAZIN), Cetirizin
ZYRTEC, ZODAC), Loratadin (LORANOL). Ďalej sú účinné pri kinetózach – Mefenhydrinát, mebrofenhydrinát, Embramin (MEDRIN), Moxastin
(THEADRYL).
Hlavnou indikáciou H2-antihistaminík je zníženie žalúdočnej sekrécie pri vredovej chorobe. A to ako pri vlastnej liečbe,
tak pri jej prevencii. Najčastejšie sa používajú Ranitidín (RANITIDIN, RANISAN), Famotidin (FAMOTIDIN SL, FAMOSAN).
Spôsoby
aplikácie
Antihistaminiká je možno aplikovať perorálne i parenterálne. Dobre sa absorbujú vo všetkých aplikačných formách.
Väčšina z nich pôsobí 4-6 hodín, niektoré až 24 hodín.
Nežiadúce účinky
Sedatívny účinok
H1-antihistaminík (hlavne starších) značne limituje ich indikácie, najmä pri dlhodobom používaní. Preto pri dlhodobejšej liečbe
dostáva prednosť „novší“ Loratadín, so slabším sedatívnym účinkom.
Pri H2-antihistaminikách boli len zriedkavo zaznamenané
závrate, zmätenosť, myalgie a ojedinele impotencia.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta