Priatelia (Úvaha)

Priatelia (Úvaha)

„Verného priateľa nemožno kúpiť.“ (Sir 6,15)

Ak hovoríme o láske, ktorou sme viazaní k bratovi alebo sestre, musíme hovoriť aj o láske, ktorú máme preukazovať priateľovi. Veď priateľ je brat – príbuzný v duchu!

Veľmi pekne je vyjadrená podstata priateľstva v biblickom verši v Prvej knihe Samuelovej: „A keď [Jonatán] dokončil svoj rozhovor so Šaulom, Jonatánova duša sa privinula k Dávidovej duši a Jonatán ho miloval ako seba samého.“ (18,1)

Aristoteles hovorí, že „rovnosť je dušou priateľstva“. Nech sú priatelia akokoľvek rozdielni, vo veku, v bohatstve, v postavení, vo vzdelaní, v temperamente, v nadaní, ba i v nejednom ryse charakteru, jednako v hĺbke ich bytosti musí byť naporúdzi niečo, čo sa k sebe hodí a navzájom sa spája. Voľakedy bol zvyk darovať si ako záloh priateľstva s inou osobou drevenú tabuľku rozlomenú na dve časti. To bolo výstižným symbolom priateľstva a jeho najhlbšej podstaty. Nech boli časti tabuľky hocako rozdielne a priam vo všetkých záhyboch rozlomenej plochy protichodné, jednako si boli viac podobné a zapadali do seba. Táto vnútorná podobnosť je presne to, čo srdce často cíti skôr, než ju rozum spozná, čo mimovoľne vyvoláva radosť z druhého a tým aj radosť zo spoločne tráveného času a spoločného stretnutia. Hlava a srdce sa môžu niekedy oklamať, keď veria na takú podobnosť medzi dvoma ľuďmi, ale kde raz táto viera jedného v druhého je prítomná, tam je aj vzájomná príťažlivosť. A to, čo sa potom uskutoční, teda priateľstvo, je niečo zvláštne. „Priateľ je mojím druhým ja a ja jeho!“

Priateľstvo začína tvojou snahou byť sám sebou. Nemôže byť naprogramované. Nemôže byť nanútené. Ako hovorí líška v Malom princovi: „Niet na svete predajne, kde by si mohol kúpiť priateľstvo.“ Priateľstvo je darom, ktorý ponúka jeden človek druhému.

Pamätáte sa asi na chvíle, keď ste prechádzali z jednej školy do druhej, a tým vlastne z jedného prostredia do druhého. Napríklad keď ste prechádzali na strednú školu, povedzme, zo svojej dediny, alebo teraz sem na vysokú školu do Bratislavy. Predpokladám, že ste boli vo vnútornom napätí. A jedným z dôvodov toho vášho napätia bola otázka: „Prijmú ma moji spolužiaci? Budem sa im páčiť? Budem pre nich ‚príťažlivý(á)‘? Budú stáť o moju prítomnosť? Zapadnem medzi nich?“ Samozrejme, čakanie, že iní sa priblížia k nám a budú nám priateľmi, môže skončiť fatálne. Najlepšou radou je známe príslovie: „Ak chceš mať priateľa, najprv musíš byť ním ty!“

Priateľstvo môže začať len tam, kde sa snažíš byť sám sebou, teda tým, čím si. A byť sám sebou si vyžaduje odvahu. Odkiaľ táto odvaha pochádza? Pochádza z našej minulej skúsenosti, že sme (boli) milovaní. Keď som vo svojom živote zakúsil, že ma niekto miluje – moje naozajstné ja, nie fasádu, ktorú nosím na sebe, ale moje vnútorné, často dobre skryté ja -, potom mám aj ja odvahu milovať ďalej.

Tento typ lásky nazývame bezpodmienečnou a prvé miesto, kde sme ju mali dostávať a zažívať, bola (je) rodina. Je to presne tá istá láska, ktorou nás miluje sám Boh.

Paul Hinnebusch vo svojej knihe Priateľstvo v Pánovi píše, že „Boh nás nemiluje, pretože sme dobrí. Naopak, sme dobrí, lebo nás Boh miluje. Jeho láska nás robí dobrými tak, že nás vedie k plnému rozvoju svojich schopností, ktoré on vo svojej láske v nás stvoril.Každý jeden z nás je úžasným tajomstvom jeho lásky.„

Aby sme si krásne slová, že sme stvorení na obraz a podobu Božiu, boli schopní vziať naozaj k srdcu, musíme zažiť pocit, že sme milovaní. Iba keď sami v sebe osobne prežijeme slová, ktoré hovorí Ježiš: „Vy ste moji priatelia“ (Jn 15,14) – môžeme začať budovať priateľstvá, založené na volaní k „milujte sa navzájom … ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34).

Byť priateľom

Každý z nás je na obraz Boží nielen stvorený, ale je zároveň aj jedinečným odrazom Boha. Zdá sa však, že hoci na jednej strane nemáme problémy uveriť, že každá jedna snehová vločka je jedinečná, na strane druhej fakt, že každý jeden človek je jedinečný, nám už tak samozrejmý nie je. Prijať a uznať svoju jedinečnosť bude znamenať, že začneme byť presvedčení, že v priateľstve máme čo ponúknuť; čosi, čo môžeme dať len my a nikto iný.

Prvky priateľstva

Je dôležité odlíšiť priateľstvo od iných medziľudských vzťahov, ktoré sa mu podobajú. Mnohí ľudia si pletú priateľa so zvyčajným spoločníkom. Nie je to ani kamarátstvo z náhodného kontaktu. Priateľstvo je niečo oveľa hlbšie. Prvým a dôležitým prvkom priateľstva je rovnosť. V pravom priateľstve neexistuje hierarchia, v ktorej by bolo potrebné rozlišovať medzi tým, kto dáva a kto prijíma.

Ďalším charakteristickým prvkom je nezištnosť. Chápe sa to ako nesebecký postoj. Nevyužívať priateľstvo iba na vlastné obohacovanie. Čím viac objavujeme toho druhého a spoznávame ho, tým menej ho vyhľadávame pre jeho kvality, dobré vlastnosti, či preto, čo robí, ale preto, čím je, pre neho samého. Tak nezištnosť napomáha vzájomnému obohacovaniu.

Veľmi dôležitým znakom priateľstva je mať účasť na duševnom a duchovnom živote toho druhého. Prejavuje sa to cez vzájomný rozhovor, načúvanie, čakanie, ale aj chvíle ticha, ktoré sú prejavom hlbokého a vzájomného prijatia.

Nesmie tu chýbať sloboda. Nechať tomu druhému dostatočný priestor na prejavenie jeho jedinečnosti a rešpektovať jeho jedinečnosť ako dar.

Niektoré vlastnosti, ktoré by malo mať skutočné priateľstvo

Túžiť po stretnutí – chcieť stráviť spoločný čas s človekom, na ktorom nám záleží. Prijať človeka takého, aký je, aj s chybami či so zlozvykmi. Rešpektovať jeho povahu, schopnosti, nálady a zvyky. Nekritizovať ho, ale pomáhať mu rásť. Schopnosť vcítiť sa – deliť sa o pocity, myšlienky, túžiť potešiť priateľa tým, čo má rád. Snažiť sa byť spontánnym – nepretvarovať sa a neschovávať svoje pocity. Byť maximálne úprimným – s láskou upozorniť priateľa, keď urobí chybu, ale ho aj pochváliť, ak urobí niečo dobré.

Samozrejme, priateľstvo predstavuje ešte čosi viac než jednoducho prijať a oceniť si jedinečnosť toho druhého alebo sa k nemu autenticky a korektne správať. Toto je pravdou hlavne v začiatkoch priateľstva, kde sa snažia priatelia navzájom sa objavovať a to, čo jeden na druhom objavia, si vážiť a ceniť. No ak má priateľstvo naozaj rásť, musí byť zároveň doprevádzané aj zabúdaním na seba samého. Je veľa čností, ktoré sú nevyhnutné k dobrému priateľstvu. My sa pozastavme aspoň pri troch z nich, ktoré môžu byť pre dobré a trváce priateľstvo základom: prítomnosť, trpezlivosť a vytrvalosť.

Prítomnosť

Pre jestvovanie a rast priateľstva je nevyhnutné, aby sme boli jeden druhému k dispozícii. Často povieme: „Priateľ je človek, ktorý mi je k dispozícii, o ktorého sa môžem oprieť.“ Priateľom sa samozrejme páči byť spolu. Pre to, aby boli spolu, sú schopní prinášať obete. Vo chvíľach ťažkostí si to, aby boli spolu, urobia prioritou. Samozrejme, ideálne je, aby sme boli spolu osobne. No sú okolnosti, kedy to nie je možné. Vtedy sme spolu prítomní telefonicky, e-mailom, es­emeskou.

Dôležitá je však tzv. kvalita prítomnosti. Podstatnými sú príležitosti k rozhovorom, odpočinkom alebo účasť na spoločných podujatiach. No nesmieme prehliadnuť ani dôležitosť „nekvality prítomnosti„. Jedna z najvýznamnejších dimenzií priateľstva je, že priatelia sa dosť často vidia aj v tých najslabších chvíľach svojho života alebo vo svojich slabostiach. Poznajú svoje chyby, svoje negatívne stereotypy správania i svoje úzkosti. No aj napriek tomu si jeden druhého vážia.

Trpezlivosť

V každom vzťahu sú tri aspekty: každý jeden z tých dvoch ľudí, ktorí sú vo vzťahu, a samotný vzťah. Trpezlivosť sa vzťahuje na všetky tri. V prvom rade musíme byť trpezliví sami so sebou: so svojimi neistotami, potrebami, hranicami. Tiež musíme byť trpezliví so svojimi sklonmi či dokonca potrebou sa snažiť byť pre toho druhého všetkým. Priateľstvo niekedy zlyhá preto, lebo zabudneme, že to, čo máme do priateľstva priniesť, by mala byť naša ochota zaujímať sa o toho druhého človeka. Tu má potom miesto aj trpezlivosť s chybami a slabosťami toho druhého a tiež s jeho tempom. Môžeme byť iba tým, čím sme: jedinečným človekom s jedinečnou schopnosťou zaujímať sa. Slovo trpezlivosť pochádza od slova trpieť. Ide teda o schopnosť trpieť toho človeka – jeho (jej) vrtochy, chyby, nedokonalosti -, ale aj trpieť s ním (s ňou) v jeho (jej) ťažkostiach.

Vytrvalosť

Vo vzťahoch – a v priateľských vzťahoch to platí zvlášť – sa deje všeličo. Sú tam etapy radosti, ale aj smútku, vrtochov či rozličných iných podobných postojov. Sú tam chvíle blízkosti, ale aj odstupu. Sú tu rany, a preto tu bude vždy potreba odpustenia. Bez vytrvalosti žiadne priateľstvo nebude trvať.

Priateľstvo nemôže byť formované podľa nejakých vopred naplánovaných predstáv. Každé priateľstvo je iné. Napríklad priateľstvo ktoré vzniklo medzi Ježišom a jeho učeníkmi: „V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: ‚Hľa, Boží Baránok.‘ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil, a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: ‚Čo hľadáte?‘ Oni mu povedali: ‚Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ -, kde bývaš?‘ Odpovedal im: ‚Poďte a uvidíte!‘ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.“ (Jn 1,35-39)

Priateľstvo niekedy začne prirodzene, niekedy neočakávane. Keď spomínaní dvaja učeníci z horeuvedeného úryvku odpovedali na Ježišovo pozvanie prísť a vidieť, kde žije, pravdepodobne nemali potuchy, že toto je začiatok priateľstva, ktoré radikálne zmení ich životy.

Na to, aby som bol citlivým priateľom, treba veľa energie. No je potrebné aj to, aby som mal vo veciach jasno. Správne priateľstvo je zamerané na to, aby nám pomáhalo v našom osobnom raste. V tom, aby sme sa cítili so sebou samými dobre. Aby sme neutekali pred sebou samými. Aby sme boli konečne schopní vidieť svoj potenciál a svoju hodnotu. Priateľstvo nám môže a má pomôcť nájsť sa. Avšak podstatnú časť práce na svojom živote – t. j. rozvíjanie toho, čo mi dá pocit šťastia a vyváženosti – musím už odviesť sám. To za mňa nemôže vykonať nikto iný. Konečnú zodpovednosť za to, čo so svojím životom urobím, mám ja sám. Ak toto nepochopím, potom budem neustále hľadať priateľstvá, ktoré mi nikdy nebudú schopné dať to, čo nemám.

Desatoro priateľstva

1. Prijmi druhého aj s jeho chybami.

2. Rešpektuj u neho momenty krízy.

3. Nezabudni na jeho narodeniny.

4. Pošli mu pozdrav, keď si ďaleko.

5. Ochotne mu požičaj svoje veci.

6. Nebuď žiarlivý.

7. Nemysli si, že existuješ len ty.

8. Neznevažuj ho.

9. Neporovnávaj ho s niekým iným.

10. Nikdy ho neponižuj.

John Macmurray povedal: „Byť priateľom znamená byť samým sebou pre iného človeka.“

Verím, že každý z nás nielen túži po dobrom priateľovi, ale ho raz aj bude mať. Verím a chcem veriť, že aj vďaka našim úvahám objavíme obrovskú hodnotu priateľstva, ktorá spočíva v spriaznenosti duší. To je jeho najvznešenejšia ušľachtilosť a obrovská devíza pre šťastný život.

Každé priateľstvo, čo sa rozdáva mnohým, riskuje, že sa stane plytkým. Spomedzi malého počtu priateľov by nám však nemal chýbať jeden, ktorý je naším najlepším a najvernejším priateľom – Ježiš-Boh. On má o nás záujem – On chce byť naším priateľom: „Už vás nenazývam sluhami, ale nazval som vás priateľmi.“ (Jn 15,15) On môže byť stredobodom kruhu našich priateľov. „Priateľstvo,“ modlil sa raz sv. Augustín, „je pravé iba vtedy, keď ho Ty spájaš.“ Priateľstvo, ktoré je uzavreté v Bohu, je ako sám Boh: hlboké, vrúcne, večné.