Vládnuci (Úvaha)

Vládnuci (Úvaha)

„Slúžte Pánovi, Kristovi!“(Kol 3,24)

Dnešná téma nie je vonkoncom jednoduchá. Aké dôvody nájsť preto, aby sme milovali tých, ktorí nám vládnu?

Je to veľmi široká téma. Vonkoncom nemá nič spoločné s romantikou, ale zachádza k tvrdej požiadavke lásky – milovať svojho blížneho, ktorý sa mi niekedy zdá akoby nepriateľ.

Tí, ktorí nám vládnu, sú všetci, čo stoja nad nami a na ktorých sme nejakým spôsobom závislí. Napríklad naši profesori v škole alebo nadriadení v práci, alebo naši politici. V spoločnosti sú to vo všeobecnosti „nenávidené“ skupiny. A my tu dnes máme hovoriť o láske k nim…

Možno si v duchu hovoríte: „Však ich len obraňuj, hovor v ich prospech a…“ alebo: „Veď uvidíme, čo nové na túto tému sa dá povedať…“

Sv. Pavol apoštol v Liste Kolosanom (3,23) pripomína: „čokoľvek robíte, robte z tej duše…!“

Láska, duch lásky, ktorý spoznáva v pánovi alebo nadriadenom „blížneho“ a v službe každodennej práce príležitosť k službe ľuďom a k láske k blížnemu, tento duch lásky má slúžiacich vnútorne vykupovať bez toho, aby zmenil ich vonkajší život, a znova ich navonok spútať bez toho, aby ich znova zotročil. Duch lásky k blížnemu nás má urobiť znova slobodnými a zároveň sluhami. Tento duch lásky k blížnemu dáva spoznať blížneho aj v takom nadriadenom, ktorý sa správa k svojim podriadeným ako k nepriateľom; v skutočnosti aj je ich nepriateľ, lebo rozpráva s nimi z postu človeka nad: povýšenecky, kladie tvrdé požiadavky a odopiera spravodlivú mzdu či známku. Tento duch lásky pomáha slúžiacim vedome a celkom zámerne spĺňať želania a záujmy nadriadeného. Takto duch lásky k ľuďom premení tú najponíženejšiu, najťažšiu otrockú službu na čosi vonkoncom hrdého a slobodného: na lásku k nepriateľovi.

Život a utrpenie tých, čo slúžia, sa môže duchom lásky premeniť na ešte čosi lepšieho a vznešenejšieho: na každodennú celoživotnú službu Bohu. Duch lásky nevidí v nadriadenom – predstavenom – iba neobmedzeného vládcu, ale človeka, blížneho a zasa nielen blížneho, ale aj Najvyššieho, Božiu vôľu, vôľu samého Krista; nik iný ako Boh určil každému pracujúcemu jeho služobné postavenie a jeho služobné životné povolanie; aj Boh si zjavne želá, aby robotník dochádzal denne do firmy a tu konal svoju každodennú prácu; Boh chce, aby obchodníkov zamestnanec stál denne dlhé hodiny za pultom a podľa príkazov svojho zamestnávateľa konal svoju suchopárnu, jednotvárnu prácu. Boh dokonca dopúšťa, aby človek znášal pri svojej práci aj mnohé príkoria a nadávky. V duchu takýchto myšlienok chápal a objasnil sv. Pavol postavenie slúžiacich. „Čokoľvek robíte,“ hovorí otrockému svetu svojich čias, „robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom! … Slúžte Pánovi, Kristovi!“ (Kol 3,23-24)

Aké by to bolo „super“, keby slúžiaci našich čias, všetci, čo pracujú, oduševňovali týmito myšlienkami seba a svoju prácu! Vtedy by sa všetka hlučná práca prítomnosti, kde pracujú a namáhajú sa tisíce a tisíce ľudí na rôznych poliach hospodárskeho a spoločenského života, stala jedinou službou Bohu.

I keď táto vidina sa vo všeobecnosti nikdy neuskutoční, predsa môže jednotlivý pracujúci povzniesť svoju prácu na jednoduchú službu Bohu. Zo službukonajúceho alebo jednoduchého zamestnanca sa môže povzniesť na pracujúceho alebo zamestnanca Božieho; už sa nebude pokladať za otroka ľudí alebo sluhu, ale za takého, čo je „väzeň Krista Ježiša“ (Flm 1,1). Kristove okovy a putá nerežú, nezraňujú a neroztrpčujú: „Moje jarmo je príjemné,“ hovorí Pán, „a moje bremeno ľahké.“ (Mt 11,30)

Kto sa nechce v služobnom postavení podriadiť tvrdej nevyhnutnosti alebo ľubovôli vykorisťovateľa, ale múdrej a láskavej vôli Božej, tomu nebude ťažké potlačiť nenávisť a zlosť a každú otrockú vzburu srdca a byť v trpezlivosti a láske – ako sám Bohočlovek – ako „ten, čo obsluhuje“ (Lk 22,27).

Výkon autority v duchu služby

Ak predstavení a nadriadení pokladajú výkon svojej autority za službu, potom sú hlboko presvedčení, že podriadení nie sú len nástrojom na dosahovanie cieľov, ale spolupracovníkmi, ktorí majú priamu zodpovednosť pred Bohom. Nositelia autority nie sú vybavení mocou nad druhými kvôli vlastnému prospechu, ale kvôli blahu spoločenstva a jednotlivcov, ktorým vládnu.

Despotické uplatňovanie autority je vážnym prehreškom, rovnako ako aj jej zanedbanie, nehovoriac o sebeckom zneužívaní moci. Predstavení a vodcovia obdržali svoju autoritu pre blaho spoločenstva a svojich podriadených, ktorých vedú, nie pre svoje vlastné výhody (na čo neraz zabúdajú), preto všetky ich rozhodnutia a nariadenia musia slúžiť tomuto blahu. Ak sa oň usilujú, ak sú spravodliví, ak vykonávajú autoritu v duchu služby, potom ich nie je ťažké milovať.

Učenie Katechizmu Katolíckej cirkvi

Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo podľa svojej prirodzenosti a svojho povolania. Sociálna spravodlivosť súvisí so spoločným dobrom a s vykonávaním verejnej moci.

I. Rešpektovanie ľudskej osoby

1929 Sociálnu spravodlivosť možno dosiahnuť len vtedy, keď sa rešpektuje transcendentná dôstojnosť človeka. Osoba predstavuje konečný cieľ spoločnosti; spoločnosť je zameraná na osobu:

„Obranu a rozvoj [dôstojnosti ľudskej osoby] nám zveril Stvoriteľ a v každom historickom období sú muži i ženy za ňu osobitne zodpovední podľa svojho postavenia.“ (Ján Pavol II.‚ encyklika Sollicitudo rei socialis‚ 47: AAS 80 (1988) 581.)

1930 Rešpektovanie ľudskej osoby zahŕňa v sebe rešpektovanie práv, ktoré vyplývajú z jej dôstojnosti ako stvorenia. Tieto práva jestvujú skôr ako spoločnosť a tá ich musí uznať. Sú základom morálnej oprávnenosti každej autority. Spoločnosť, ktorá ich zosmiešňuje alebo ich odmieta uznať vo svojom pozitívnom zákonodarstve, podkopáva vlastnú morálnu oprávnenosť. Ak ich autorita nerešpektuje, musí sa opierať o silu alebo o násilie, aby si vynútila poslušnosť svojich podriadených. Je úlohou Cirkvi pripomínať ľuďom dobrej vôle práva ľudskej osoby a rozlišovať ich od protiprávnych a falošných nárokov.

1931 Rešpektovanie ľudskej osoby predpokladá rešpektovanie tohto princípu: „Každý má považovať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, za ‚svoje druhé ja‘ a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne.“ (Druhý vatikánsky koncil‚ pastorálna konštitúcia Gaudium et spes‚ 27: AAS 58 (1966) 1047.) Nijaké zákonodarstvo nemôže samo osebe odstrániť obavy, predsudky, pyšné a sebecké postoje, ktoré prekážajú vytváraniu opravdivých bratských spoločností. Takéto správania odstraňuje iba láska, ktorá v každom človeku vidí „blížneho“, brata alebo sestru.

1932 Povinnosť stať sa blížnym druhému a aktívne mu slúžiť sa stáva tým naliehavejšou, čím väčšia je núdza druhého, a to v akomkoľvek ohľade. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)

1933 Táto povinnosť sa vzťahuje aj na tých, ktorí zmýšľajú alebo konajú inak ako my. Kristovo učenie ide až tak ďaleko, že vyžaduje odpustenie urážok. Rozširuje prikázanie lásky, ktoré je prikázaním nového, evanjeliového zákona, aj na všetkých nepriateľov. (Porov. Mt 5,43-44.) Oslobodenie v duchu evanjelia je nezlučiteľné s nenávisťou k nepriateľovi ako ľudskej osobe, nie však s nenávisťou k zlu, ktoré ako nepriateľ pácha. (2303 Úmyselná nenávisť protirečí láske. Nenávisť k blížnemu je hriechom, ak mu človek vedome a dobrovoľne chce zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, ak sa mu vedome a dobrovoľne želá veľká škoda. „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,44-45))

II. Rovnosť a rozdiely medzi ľuďmi

1934 Všetci ľudia, stvorení na obraz jediného Boha a obdarení rovnakou rozumovou dušou, majú rovnakú prirodzenosť a rovnaký pôvod. Vykúpení Kristovou obetou všetci sú povolaní mať účasť na tej istej Božej blaženosti: všetci majú teda rovnakú dôstojnosť.

1935 Rovnosť medzi ľuďmi sa v podstate zakladá na ich osobnej dôstojnosti a na právach, ktoré z nej vyplývajú:

„Treba prekonať a odstrániť každý druh diskriminácie týkajúcej sa základných práv osoby či už v oblasti sociálnej, alebo kultúrnej, z dôvodov pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, lebo je v rozpore s Božím plánom.“ (Druhý vatikánsky koncil‚ pastorálna konštitúcia Gaudium et spes‚ 29: AAS 58 (1966) 1048-1049.)

1936 Keď človek prichádza na svet, nemá k dispozícii všetko, čo potrebuje na rozvoj svojho telesného a duchovného života. Potrebuje druhých ľudí. Prejavia sa rozdiely súvisiace s vekom, s fyzickými schopnosťami, s rozumovými alebo morálnymi vlohami, s výhodami, ktoré každý mohol získať v styku s inými a s rozdelením bohatstva. (Porov. Druhý vatikánsky koncil‚ pastorálna konštitúcia Gaudium et spes‚ 29: AAS 58 (1966) 1048.) „Talenty“ nie sú rozdelené v rovnakej miere. (Porov. Mt 25,14-30; Lk 19,11-27.)

1937 Tieto rozdiely patria do Božieho plánu. Boh chce, aby každý dostával od druhých, čo potrebuje, a aby sa tí, čo majú osobitné „talenty“, podelili s ich dobrodeniami s tými, ktorí to potrebujú. Rozdiely pobádajú a často zaväzujú ľudí k veľkodušnosti, dobroprajnosti a podeleniu sa; podnecujú kultúry, aby sa navzájom obohacovali:

„Rozdeľujem čnosti tak rozdielne, že nedám každému všetky, ale jednu dám jednému, inú druhému… Jednému dám predovšetkým lásku, druhému spravodlivosť, jednému poníženosť, druhému živú vieru… A tak som dal mnohé dary a milosti čností a iných duchovných a časných darov tak rozdielne, že som neudelil všetko iba jednej osobe, aby ste nevyhnutne mali príležitosť preukazovať si jeden druhému lásku; … chcel som, aby jeden potreboval druhého a aby všetci boli mojimi služobníkmi pri rozdeľovaní milostí a darov, ktoré dostali odo mňa.“ (Svätá Katarína Sienská‚ Il dialogo della Divina provvidenza‚ 7: vyd. G. Cavallini (Roma 1995), s. 23-24.)

1938 Jestvujú aj nespravodlivé nerovnosti, ktoré doliehajú na milióny mužov a žien. Tie sú v zjavnom protiklade s evanjeliom:

„Rovnaká dôstojnosť osôb si vyžaduje, aby sa dospelo k ľudskejším a spravodlivejším životným podmienkam. Lebo prílišné hospodárske a sociálne nerovnosti medzi členmi alebo národmi jedinej ľudskej rodiny vyvolávajú pohoršenie a sú v protiklade so sociálnou spravodlivosťou, rovnosťou a dôstojnosťou ľudskej osoby, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.“ (Druhý vatikánsky koncil‚ pastorálna konštitúcia Gaudium et spes‚ 29: AAS 58 (1966) 1049.)

III. Ľudská solidarita

1939 Princíp solidarity, označovaný aj ako „priateľstvo“ alebo „sociálna láska“, je priamou požiadavkou ľudského a kresťanského bratstva (Porov. Ján Pavol II.‚ encyklika Sollicitudo rei socialis‚ 38-40: AAS 80 (1988) 564-569; tenže‚ encyklika Centesimus annus‚ 10: AAS 83 (1991) 805-806.):

Omyl, „ktorý sa dnes tak veľmi a nebezpečne rozšíril, je zabúdanie na ten zákon ľudskej solidarity a lásky, ktorý vyžaduje spoločný pôvod a rovnosť rozumovej prirodzenosti všetkých ľudí, nech patria ku ktorémukoľvek národu, a prikazuje vykupiteľská obeta, ktorú priniesol Kristus Pán na oltári kríža svojmu nebeskému Otcovi na vykúpenie duší.“ (Pius XII.‚ encyklika Summi Pontificatus: AAS 31 (1939) 426.)

1940 Solidarita sa prejavuje predovšetkým pri rozdeľovaní dobier a pri odmene za prácu. Predpokladá aj úsilie o spravodlivejší sociálny poriadok, v ktorom by sa na základe rokovaní mohli lepšie odstraňovať napätia a ľahšie urovnávať konflikty.

1941 Sociálno-ekonomické problémy možno riešiť iba pomocou všetkých foriem solidarity: vzájomnej solidarity medzi chudobnými, solidarity medzi bohatými a chudobnými, medzi pracujúcimi navzájom, medzi zamestnávateľmi a zamestnancami v podniku, solidarity medzi štátmi a medzi národmi. Medzinárodná solidarita je požiadavkou morálneho poriadku. Od nej čiastočne závisí svetový mier.

1942 Čnosť solidarity presahuje materiálne dobrá. Tým, že Cirkev šírila duchovné dobrá viery, podporovala aj rozvoj časných dobier, ktorému často otvárala nové cesty. Tak sa v priebehu storočí potvrdili Pánove slová: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33)

„Už dvetisíc rokov žije a pretrváva v duši Cirkvi pocit spoločnej zodpovednosti všetkých za všetkých, ktorý pobádal a pobáda až k hrdinskej láske ľudí, totiž mníchov poľnohospodárov, vysloboditeľov otrokov, ošetrovateľov chorých, tých, čo prinášajú vieru, civilizáciu a vedu všetkým generáciám a všetkým národom, aby vytvárali také sociálne podmienky, ktoré by všetkým umožňovali a uľahčovali život dôstojný človeka a kresťana.“ (Pius XII.‚ Rozhlasový prejav (1. júna 1941) : AAS 33 (1941) 204)

Zhrnutie

1943 Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo.

1944 Rešpektovanie ľudskej osoby vedie k tomu, že človek pokladá iného za „svoje druhé ja“. Predpokladá rešpektovanie základných práv, ktoré vyplývajú z vnútornej dôstojnosti ľudskej osoby.

1945 Rovnosť medzi ľuďmi sa zakladá na ich osobnej dôstojnosti a na právach, ktoré z nej vyplývajú.

1946 Rozdiely medzi ľuďmi patria do Božieho plánu. Boh chce, aby sme sa navzájom potrebovali. Rozdiely majú pobádať k láske.

1947 Rovnaká dôstojnosť všetkých ľudí vyžaduje úsilie o zredukovanie prílišných sociálnych a ekonomických nerovností. Nabáda k odstráneniu nespravodlivých nerovností.

1948 Solidarita je výrazne kresťanská čnosť. Uskutočňuje účasť na hmotných, ale ešte viac na duchovných dobrách.