Otcovia púšte (Úvaha)

Otcovia púšte (Úvaha)

Mohutné postavy, Boží hrdinovia – takto by sa dali charakterizovať tí, ktorí v samote púšte so všetkou ráznosťou bojovali proti telu a satanovi. My dnes s odstupom času môžeme už len obdivovať že i medzi týmito navonok drsnými mužmi našla chválu a pochopenie najnežnejšia a najobetavejšia dobrosrdečnosť a bratská láska.

To, ako sa usilovali spájať lásku a umŕtvovanie, ukazuje príhoda s hroznom, ktoré raz priniesli opátovi Makáriovi, keď práve dostal chuť na čerstvé ovocie. Prijal ho – a poslal ho jednému bratovi; ten ho však daroval opäť inému bratovi; ale ani ten si ho neponechal, lebo sa nazdával, že ho musí odovzdať inému. Napokon keď hrozno prešlo mnohými rukami a pustovňami, vrátilo sa k dobrému Makáriovi.

Ako si cenili lásku ako najjemnejšiu a najkrajšiu formu askézy, ukazuje aj nasledujúci príbeh. K staručkému Pasiovi, pustovníkovi v najopustenejšej púšti prišiel raz staručký Ján, predstavený istého kláštora a veľkého počtu bratov. „Čo veľkého si vykonal v tejto samote za tých 40 rokov, čo sme sa nevideli?“ pýtal sa Ján. Pustovník odpovedal: „Slnko ma nikdy nevidelo jesť“. – „A mňa“, povedal opát, „nevidelo nikdy nahnevaného“.

O opátovi Makáriovi Veľkom sa hovorilo, že je ako Boh na zemi. Lebo ako Boh prikrýva svet, tak prikrýval Makárius hriechy, ktoré videl, akoby ich nebol videl a ktoré počul, akoby ich nebol počul. Makárius si určil, vraj, toto pravidlo na dni, ktoré mal stráviť s inými bratmi: Keď je víno, pi ho kvôli bratom, a za každý pohár vína nepi potom celý deň vodu. Tak to robieval, až to jedného dňa spozoroval jeho jeden žiak a povedal bratom: „Pre Boha, nedávajte mu už viac vína, lebo sa vo svojej cele umorí na smrť smädom“!

Raz navštívil istého starého pustovníka, ktorý ležal chorý a pýtal sa ho, či by si nechcel zajesť niečo zvláštne, na čo má veľkú chuť. A keď chorý prejavil želanie, ktoré sa v biede púšte nedalo splniť, nedal sa svätec namrzieť, ale sám šiel do Alexandrie, aby žiadané priniesol. Tento čin zostal dlho utajený.

Krásna je aj tá črta nežnosti srdca, ktorá sa rozpráva o inom otcovi púšte. Raz prikázal kňaz verejne jednému bratovi, ktorý ťažko zhrešil, aby opustil chrám. Nato vstal opát Besarion, vyšiel so zahanbeným bratom a povedal: „Aj ja som hriešnik!“

Opát Pafnucius, žiak opáta Makária rozprával: Prosil som svojho otca, aby mi povedal nejaké slovo. A on povedal: „Nikoho neurážaj, nikoho nezatracuj; toto zachovávaj a budeš zachránený!“

Príbehy otcov púšte nás vedú k tomu, aby sme sa aj my v našom živote usilovali o nadobudnutie takých čností, ktoré nám pomôžu praktizovať lásku. Jednou z veľmi dôležitých čností je striedmosť. V dnešnej dobe málo populárna, ale potrebná. Priblížme si ju trochu zbližša:

Striedmosť je čnosť, ktorá človeku umožňuje vo chvíľach, keď sa v ňom telesné chúťky snažia narušiť poriadok rozumu udržať si vyváženosť..

Tieto chúťky človeka, nakoľko sú napojené na náš pud sebazáchovy, sú hlboko vtlačené do našej ľudskej prirodzenosti a môžu byť preto veľmi nebezpečné. Pud sebazáchovy sa prejavuje v dvoch úrovniach: na individuálnej úrovni vo vzťahu k jedlu a nápoju a na úrovni druhu vo vzťahu k sexu. S prvou úrovňou sa spája neresť „obžerstva“ s druhou „žiadostivosť“. Obe v sebe nesú potenciál k rozkladu integrity, t.j. celistvosti ľudskej osobnosti.

Na striedmosť by sme sa však nemali pozerať iba ako na istú formu zdržanlivosti a sebaovládania. Ani by sa nemala redukovať len na otázku množstva. Človek nedosiahne čnosť striedmosti len tým, že sa bude vyhýbať prehnanému uspokojovaniu svojich pôžitkov. Nie je pravdou, že by striedmosť bola nekompatibilná so sršaním energiou alebo s vychutnávaním dobrôt. Niektorí ľudia sa na striedmosť presne takto pozerajú. Pre nich je striedmym človekom človek, ktorý sa takmer neusmieva, za nič sa nenadchne, ničím nezahorí, nič nevychutnáva. Toto je nuda. Človek takéhoto typu robí skôr dojem, že je v kŕči. A to nie je čnosť. To je skôr znak, že človek má problém. K životu človeka patria emócie a teda aj srdečnosť, radosť, živosť, vychutnávanie dobier. Ako povedal sv. Irenej: Gloria Dei homo vivens. Slávou Boha je človek sršiaci životom! Preto je dobré vedieť sa radovať, sršať energiou, horieť nadšením, vychutnávať radosti života: ako je dobré jedlo, príjemná hudba, možnosť pohybu, hry, zábavy, rozptýlenia. Striedmosť nie je v žiadnom prípade negatívna čnosť (vlastne žiadna čnosť nie je negatívna). Striedmosť, to je skorej pozitívne usmernenie svojich telesných chutí smerom k dobru nás ako celku a dobru tých, s ktorými máme vzťah, na ktorých sme napojení.

Striedmemu človeku je jasné, že poslušnosť rozumu je väčším dobrom, ako uspokojenie nejakej svojej momentálnej chúťky. Ako povedal Cicero: „Nemôže byť statočným človek, ktorý si myslím, že bolesť je najväčším zlom. Ani striedmym ten, kto považuje pôžitok za najvyššie dobro.“ Striedmosť je teda istá forma telesnej zbožnosti, vyrastajúcej z axiómy, že poriadok celku je nadriadený oddeleniu jeho častí.

Benjamin Franklin má peknú myšlienku, ktorou nádherne popisuje konkrétnu úlohu čnosti striedmosti (temperancie) v živote človeka ako jednotlivca, ale i celej komunity. Je to, ako uvidíme, akýsi pozitívny manažment života človeka.

„Striedmosť kladie drevo do ohňa, jedlo do špajze, múku do komory, peniaze do peňaženky, dôveru vo vlasť, spokojnosť do domova, šaty na deti, vitalitu do tela, inteligenciu do mozgu, ducha do celého systému.“ Striedmosť je teda skôr „luxus“ ako nedostatok, lebo človeku umožňuje vychutnávať a tešiť sa z veľa vecí naraz. Je to skôr starostlivo zjednotená symfónia, ako napríklad sólo na gajdách. No samozrejme všetko toto v správnej miere. Lebo keď chýba miera, jedna časť života človeka je presýtená, iná hladuje, alebo jeden člen spoločenstva je presýtený, iný má nedostatok. A ako dôsledok: organizmus sa zrúti ako celok: človek sa zrúti ako celok, rodina sa zrúti ako celok, komunita sa zrúti ako celok. A to preto, lebo jedna jeho časť mala nadbytok, iná núdzu.

Príkladom je, pre človeka ako celok, alkohol. Isté japonské príslovie pekne popisuje v troch postupných krokoch deštruktívny účinok, ktorý alkohol môže mať na nestriedmeho človeka: „Najprv človek si dá pohárik. Potom pohárik si dá pohárik. A nakoniec pohárik si dá človeka.“

Istý bývalý basketbalista, člen Siene slávy, dosiahol toto poznanie, keď si uvedomil, že jeho pitie sa mu už začína vymykať z rúk. Vyznáva, že to dotiahol až tak ďaleko, že svoj deň začínal koňakom, Kahlua [2] a šľahačkou a potom odpoludnia vypil ešte takmer štyri fľaše vína. Pred osobnými vystúpeniami na koktailových večierkoch, na ktoré bol často pozývaný, sa zvykol „zahriať“, štyrmi vodkami. Tam si potom dal ešte niekoľko ďalších pohárikov. Keď si toto všetko uvedomil, rozhodol sa s pitím prestať. No – a to je pre nás dôležité – urobil to nie preto, že by videl hodnotu striedmosti, ale preto, lebo mal strach, že keď zomrie, ľudia budú na neho spomínať iba ako na alkoholika. Netreba hovoriť, že striedmosť, ktorú získal zo strachu z pošramotenia si svojej povesti, hoci iste má svoju hodnotu, nie je čnosťou. Motív je slabý. Je to skôr vypočítavosť. Aj keď Pán Boh zaplať aj zaň. No k celkovej integrite takáto striedmosť človeku málo prispeje.

Striedmosť nie je, ako sme si povedali, znakom nudy. Nie je prejavom jednotvárnej osobnosti. Striedmosť je založená skôr na uprednostňovaní disciplíny pred rozkladom, poriadku pred chaosom, vyváženosti pred jednostrannosťou. Jednoducho, striedmy človek je životaschopnejší a duchom nabitejší, ako jeho nestriedmy opak. Jeho život je plný a plnohodnotný, je spokojný a vyrovnaný, aj keď ho napríklad ignorujú médiá, alebo keď si nikto nevšíma jeho tzv. „pozoruhodné činy“. Dôsledkom je potom vyrovnanosť ducha, čo je na porazenie pre človeka, ktorému striedmosť chýba.

Tradiční moralisti považovali striedmosť za čnosť tak základnú s tak ďalekosiahlymi dôsledkami, že jej v zozname čností vyhradili významné miesto. Je jednou zo štyroch tzv. kardinálnych čností. Slovo kardinálny je odvodené od slova cardine, čo znamená pánt. Kardinálne čnosti sú ako pánty, ktoré umožňujú dverám otvoriť sa pre množstvo iných čností. Kde niet striedmosti, tam nie je možná ani čistota, ani zdržanlivosť, ani pokora, ani vnútorný pokoj ani žiadna iná čnosť. Hovorí sa, že „svini sa len o kukurici sníva“. Sviňa nie je zviera, ktoré by oplývalo striedmosťou. Skôr by sme si sviňu vybrali asi do loga opaku: nestriedmosti. Preto asi Ježiš hovorí, že „Nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali…“ (Mt 7, 6). Perly to sú iné čnosti a veľké ideály. Sviňa, lebo nemá striedmosť, si neváži nič vznešené a všetko hodnotné je pre ňu bezcenné. Toto je dôvod, prečo najväčšou prekážkou duchovnosti je konzumizmus. Konzumný človek nie je schopný otvoriť sa pre duchovno a duchovné ideály. Ba bude sa z nich ironicky vysmievať. Kardinálne čnosti medzi sebou pekne spolupracujú: rozvážnosť napríklad hodnotí realitu; spravodlivosť je zameraná na poriadok; odvaha na schopnosť vykročiť uprostred strach vzbudzujúcich nebezpečenstiev, a striedmosť je schopnosť ovládnuť sa v búrkach vášní.

Striedmosť je „nesebecký pud sebazáchovy„. Tento je radikálne odlišný od „sebeckého pudu sebazáchovy“, pretože nie je zahľadený do seba a obmedzený iba na seba. „Každý kto sa zahľadí len na seba prestane dávať svetlo“. Nesebecký pud sebazáchovy je znakom, že človek má vo svojich chutiach vnútorný poriadok. A že tento poriadok si zachováva nie preto, lebo by sa chcel stať modelom čností, alebo predmetom obdivu, ale preto, lebo túži stať sa integrovanou ľudskou bytosťou, ktorá svoje talenty a schopnosti chce ponúknuť k dobru iných. Nesebecký pud sebazáchovy dbá síce o seba, ale bez toho, že by z tohto procesu vylúčilo iných. Sebecký pud sebazáchovy tým, že sa zameriava výlučne len na svoje vlastné ja, bez toho, že by uvažovalo aj o druhých ľuďoch, logicky smeruje k sebadeštrukcii. Moderní psychológovia i súčasní spisovatelia preto opakovane zdôrazňujú, že zameranosť len na seba je základnou príčinou neurotickej úzkosti. Ježiš to tvrdí už dávno: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho…“ (Lk 17, 33)

Ako spoznať správnu mieru? Kontempláciou. To je ďalšie slovo, ktoré v sebe nesie slovíčko temp. Kontemplácia je spoznávanie správnej miery a jej prenášanie do života. Kontemplatívni ľudia spoznávajú nielen miery neba, ale i správne miery človeka a života ako takého. Aj preto odišli na púšť mnohí, ktorí sa stali svätými a my ich dnes voláme Otcami púšte.