Svätí z Assisi (Úvaha)

Svätí z Assisi (Úvaha)

Ani sv. František, ani sv. Klára nevytvorili nijaké veľké sociálne diela, nie sú hrdinami lásky v užšom zmysle a jednako sú azda najdobrotivejšími a najláskavejšími ľuďmi, ktorí žili na zemi v storočiach po Kristu.

Rozum, vôľa a myseľ, celá bytosť sv. Františka bola naplnená najčistejšou láskou: Táto bola spočiatku azda iba prirodzeným hlbokým vedomím spolupatričnosti a prejavom cítenia so svetom zvrchovane citlivo usporiadaného človeka, ale Ježišovým náboženstvom bola zušľachtená a pozdvihnutá k nádhernému preciťovaniu Boha a k ohromnej činorodosti. Nenazýval pôvodnou rečou a rýdzim citom iba slnko a vietor, vtáky a ryby, ovce a vlka svojimi bratmi a sestrami – čo je oveľa ťažšie – aj k ľuďom cítil stále vrúcnu bratskú lásku a osvedčoval ju v každodennom styku s najjemnejším taktom srdca a hrdinským seba premáhaním.

Raz v noci pochytil istého brata veľký hlad; František dal ihneď prestrieť na stôl napriek pevnému asketickému príkazu nielen pre hladného, ale aj sám veselo jedol s ostatnými bratmi, aby sa brat nehanbil. Ale nechýbajú ani väčšie prejavy jeho lásky. Ošetroval malomocných v najstrašnejšom štádiu ich choroby; daroval plášť zo svojho tela a pre chudobných predal Nový zákon z kostola v presvedčení, že sa to bude väčšmi páčiť Bohu, ako keď bude z neho čítať s bratmi; zo spoločnosti nechcel vylúčiť ani zlodejov a zbojníkov, ale chcel, aby sa s nimi zachádzalo láskavo ako s bratmi, lebo bol presvedčený, že láska má moc všetko obrátiť.

Takýmito skutkami vzbudzoval často dojem, že je skôr dieťaťom raja, ako človek drsnej triezvej skutočnosti. A jednako, nič nebolo požehnanejšie pre tento svet ako práve prekypujúca láska srdca, akú mal svätec z Assisi. Tá láska, ktorá mu dovolila milovať všetkých ľudí bez rozdielu. Rovnako Kláru, ktorá sa rozhodla rovnako ako on nasledovať Pána v duchovnom povolaní.

Od svojho narodenia r. 1182 až do svojho zajatia ako vojaka v Perugii r 1202 bol František spokojným a dobrodružstvá milujúcim mladíkom. Avšak rok strávený vo väzení a následná choroba spustili v ňom nepokoj a hneď na to aj silnú túžbu nájsť zmysel svojho života, ktorý sa objavil v jeho srdci. V r. 1206 sa František – básnik a mystik – hlboko zahľadel na ukrižovaného Krista, ktorý sa nachádzal v ruinách kostola sv. Damiána a rozhodol sa, že bude v pokore a jednoduchosti slúžiť výlučne Cirkvi a tomuto Pánovi. Na prekvapenie mnohých tento jednoduchý laik zhromaždil okolo seba r. 1209 skupinu chudobných bratov. Spoločne sa zasvätili Pani Chudobe a rozhodli sa slúžiť chudobným v ich potrebách a kázať evanjelium s novým zápalom a jednoduchosťou.

Takto sa zrodil teda zrodil „Rád menších bratov“. V istom zmysle k tomu jednoducho prišlo, bez toho, že by sa to bolo plánovalo. Duch Františka pritiahol mnohých učeníkov, ktorí túžili pripojiť sa k „úbožiačikovi“ z Assisi v jeho službe Kristovi a Cirkvi. Radosť a veselosť, ktorú získali zo slobody od dobier tohto sveta a nefalšovaný pokoj, plynúci zo srdca Krista, ktorý zaplavil týchto pár bratov pôsobil ako magnet na tých, ktorí sa s Františkom stretli alebo ktorí o ňom počuli. On a jeho osobný zážitok Krista boli centrom tohto hnutia, a skôr ako si to on sám uvedomil, množstvo tých, ktorí sa k nemu pripojili, prerástlo jednoduchosť pôvodnej inšpirácie. Stala sa nevyhnutná istá organizácia a štruktúra jeho hnutia.

R. 1209 František napísal pravidlá života – ktoré sa však nezachovali – v ktorých od seba a svojich spoločníkov požadovalabsolútnu chudobu. R. 1221 tieto pravidlá zrevidoval

Menší brat nesmel vlastniť nič, ani nesmel používal peniaze alebo iné materiálne dobrá, aby si zaistil budúcnosť. Tým, že opovrhli dobrami tohto sveta a žiadostivosťou a ambíciami, ktoré sú s týmito dobrami spojené, bratia budú zakusovať radosť a slasť, ktorú je možné nájsť jedine v Božom stvorení – v Bratovi Slnku a sestre lune. Paradoxne ten, kto nevlastnil nič v skutočnosti vlastnil všetko, že všetko mu bolo k dispozícii, Ich kázanie, neformálne a namierené tak, aby zasiahlo srdce, poukazovalo na hlavnú starosť bratov: t.j. aby ostali verní autentickému evanjeliovému posolstvu. Tento radikálny životný štýl a osobný evanjeliový zápal v žiadnom prípade však neviedol k opovrhovaniu inštitucionálnou autoritou. Františkova úcta voči hierarchii – zvlášť biskupovi Ríma – bola tak nekompromisne silná, jednoduchá a priama a to až tak, že súčasný kresťan je z nej možno až prekvapený. Pre Františka však bolo podstatné, aby bratia zostali hlboko napojení na ideál spolupráce s biskupmi Cirkvi.

Služba Kristovi a Cirkvi v duchu sv. Františka bola pre mnohých – intelektuálov, básnikov i duchovných vodcov – neodolateľnou túžbou, ktorá ich priťahovala k tomuto žobrákovi z Assisi. Je to fenomén, ktorý neopadol ani v našich časoch.

Františkovou nevestou bola Pani Chudoba. Františka a jeho rodinu, ktorú založil je však možné naplno pochopiť len cez jeho hlbokú lásku k ukrižovanému Kristovi. Ten, kto uviedol Františka do jeho romantickej záľuby k Pani Chudobe bol chudobný Kristus z evanjelia, na svojej ceste na kríž. František nakoniec ako výsledok svojich meditácii o ukrižovanom Kristovi a o jeho ranách dostal sám rany, ktoré na svojom tele nosil Kristus, tzv. stigmy. Takto Kristovo utrpenie mohol aj sám vidieť a zakúsil na svojom vlastnom tele.

František určite neplánoval založiť plnohodnotný a plnoprávny rehoľný rád. Pravdou však je, že presne to sa stalo. Sv. Klára (1193-1253), dievčina z Assisi, ktorá sa tiež pripojila k ideálu evanjeliovej jednoduchosti, radosti a slobody, sa stala zakladateľkou františkánskeho druhého rádu.

Neskôr sa zrodil ešte tretí rád, a to združenie laických nadšencov, ktorí žili vo svete, no istým spôsobom mali účasť na živote prvého a druhého rádu.