Vďačnosť (Úvaha)

Vďačnosť (Úvaha)

„Kurelekov život je jedným z najsilnejších príbehov, aký bol kedy porozprávaný.“ Takto začína oficiálny životopis Williama Kureleka, ktorý bol v období okolo svojej smrti najuznávanejším a najplodnejším kanadským maliarom jeho autorka Patricia Morleyová. „Kurelek je“, ako píše Dr. Moleyová, „jedným z najväčších maliarov, akého kedy táto krajina mala“.

Kurelekov talent zobraziť podstatu bežných ľudských skúseností viedla novinárov k tomu, že mu dali prezývku „ľudový maliar“. Maľoval scény roľníctva, mnohé zasadené do Západnej Kanady, kde vyrastal. Jeho obrazy ľudí pri práci alebo pri hre sú robené v tradícii renesančných flámskych maliarov. Bol „maliarom posolstva“ a vlastnil význačnú schopnosť premeniť svoje maľby na príbehy. Podobne ako tomu bolo u Pietera Brueghela alebo Hieronymusa Boscha, dvoch maliarov, ktorých najviac obdivoval, aj jeho zameranie bolo aj spoločenské a náboženské, ba dokonca mystické.

No Kureleková osobnosť mala aj temnú stránku. Veľká časť jeho problémov bola dôsledkom odmietnutia zo strany otca, prísneho muža pôdy, ktorý svojho syna ponižoval a pokoroval za to, že nežil podľa jeho očakávaní. Dmytro Kurelek mal málo trpezlivosti s umeleckými vlohami svojho syna a vôbec ich nechápal. Pre neho bol William obyčajným nepraktickým tupcom. Kurelek sa stal silným introvertom a táto vlastnosť ho doprevádzala celý jeho život.

V snahe vyhnať zo seba démonov sebapochybností a sebaodmietania sa Kurelek dal do písania svojho životopisu, alebo snáď lepšie akéhosi osobného meditatívneho denníka. Bol to projekt, ktorý začal, keď mal 20 rokov a pokračoval v ňom cez dve vydania a opakované revízie až do svojej smrti o 30 rokov neskôr. Aj keď toto boa pre neho silná forma sebavyjadrenia, jeho hlavným prostriedkom komunikácie s inými boli jeho maľby. Maľby boli aj jeho hlavným prostriedkom komunikácie s Bohom. Podľa slov jeho životopiskyne „odrážali jeho vďačnosť a bázeň spôsobmi, ktoré boli výrečnejšie, než slová.“

Kulekov príbeh to je odysea, ktorá sa hýbe od sebapochybností k beznádeji a potom od uzdravenia k vďačnosti. Veľmi silne je napojený na dielo Francisa Thompsona „Nebeský Chrt“, čo je báseň, ktorú Kurelek zbožňoval. Podľa Kureleka žiadna iná báseň nevyjadrovala „podstatu jeho osobného života“ dokonalejšie, ako práve táto. Zvlášť si vážil odstavec, v ktorom sa hovorí: „Príroda, táto stepná pani, nie je schopná utíšiť moje suchoty.“ Kurelek podobne ako Thompson rozpráva príbeh, ktorého hlavnými epizódami sú strach a útek, milosť a vďačnosť.

R. 1950 Kurelek raz stopoval auto do Mexika, kde si chcel nájsť učiteľa maliarstva. Nič mu však nezastavovalo. A tak chytený do chladnej noci Arizonskej púšte sa utiahol pod most a zaspal. Vo svojom životopise píše, že zrazu si uvedomil, že niekto je pri ňom; nejaký muž v dlhom bielom rúchu, a že tento muž naňho nalieha, aby vstal: „Vstaň, musíme sa postarať o ovce. Inak tu zamrzneš,“ Kurelek toto videnie či sen pokladal za presvedčivý dôkaz, že nebol sám, že Niekto bol stále s ním, Niekto, kto ho vyzval, aby „vstal, pretože je veľa práce, ktorú treba vykonať.“

Napriek tomuto silnému zážitku v Arizone sa Kurelekov osud obrátil k zlému. Dostal sa do ťažkých vnútorných stavov, čo vyústilo do toho, že skončil v nemocnici na psychiatrickej klinike, kde sa liečil z chronickej depresie a akútnej bolesti očí. Podstúpil množstvo elektrických šokov. Jeho stav sa zhoršil. V jednom bode, v hĺbke jeho mravného zúfalstva, sa pokúsil o samovraždu. Život mu zachránila skutočnosť, že práve vo chvíli, keď sa o tom pokúšal do jeho nemocničnej izby vstúpila sestra.

Udalosti, ktoré nasledovali potom viedli Kureleka na chodníček, na ktorý nikdy nezabudol. Istý terapeut ho uviedol do katolíckej viery. Po období intenzívneho štúdia a uvádzania do viery vstúpil do Katolíckej cirkvi. Naplnený vďačnosťou voči Bohu za to, že ho zachránil od zúfalstva a že mu udelil život lásky, zmyslu a úspechu sa rozhodol používať svoje talenty na šírenie Kristovho posolstva o spáse na všetky strany sveta.

Šesť nasledujúcich rokov potom strávil plánovaním a maľovaním 160 malieb, ktorými chcel ilustrovať 160 veršov „Umučenia Krista“podľa evanjelistu Matúša. Jeho výskum ho viedol k trojtýždňovému pobytu vo Svätej Zemi, kde pochodil po stopách Kristových a trojročnému intenzívnemu štúdiu Evanjelia. Svoju prácu dokončil a predstavil na Nový Rok 1960. Každý panel maľoval asi jeden týždeň. Séria obrazov bola nafotená do diapozitívov a tieto sa premietali misionárom v rozličných častiach sveta. Originálne obrazy sú dnes uložené v Múzeu a Galérii Umenia na Niagarských vodopádoch, kde sú neustále k dispozícii k nahliadnutiu.

Kurelek pokračoval vo vyjadrovaní svojej vďačnosti do konca svojho života. Chudobným daroval množstvo peňazí, ktoré dostal za predaj svojich obrazov. Adoptoval si deti, podporoval krajiny Tretieho sveta a stále pokračoval v maľovaní a skicovaní Radostnej zvesti o Kristovom vykúpení.

Komentár

Vďačnosť sa po latinsky povie gratitudo. Toto slovo je odvodené od slova gratia, milosť. Vďačnosť podľa tejto etymológie je odpoveďou na milosť. Aj keď treba byť vďační aj za dary, ktoré nám iní dávajú preto, lebo sú nám ich povinní dávať, t.j. lebo nám patria, v skutočnosti – podľa tohto významu – sa vďačnosť vzťahu najviac na zadarmo daný dar. Definícia milosti je presne taká. Milosť zo strany Boha je dar daný nám zadarmo, veľkodušne, bez nášho nároku naň. Vidieť to aj v slove gratis. Keď dáme niekomu čosi gratis, znamená to, že sme mu to dali zadarmo. Preto teda vďačnosť bude v tom najpravejšom slova zmysle odpoveďou na dar, ktorý nám niekto dá zadarmo, ako výsledok svojej veľkodušnosti. Hovorí sa, že vďačnosť je pamäť srdca. No je to zároveň aj akási sebarealizácia srdca, ktoré sa má v akte vďakovčinenia možnosť vyjadriť a prezentovať.

K vďačnosti sa dostávame po ceste. Alebo inak povedané, vďačnosť je vyvrcholením cesty. Tá začína spoznaním, to sa mení naocenenie a vrcholí to potom vďačnosťou. Prvým bodom je teda spoznanie, že čosi je dobré. Druhým je uznanie pozitívneho dopadu tohto dobra na mňa, na moju osobnosť i na môj život. Tretím bodom bude potom citové vyjadrenie vďaky za toto dobro. Vďačnosť nestačí len cítiť vo svojom vnútri. Vďačnosť sa musí vždy vyjadriť navonok. Potrebuje to ten druhý, ale potrebujeme to aj my sami. Potrebujeme to pre to, aby sme sa cítili šťastnými. Nie je možné byť skutočne šťastnými alebo cítiť sa doma v tomto našom svete, ak sa budeme považovať za siroty. Sirota, ktorá sa nikdy nevyrovnala s tým, že je sirotou, alebo ktorá nezačala hľadať aj pozitívne stránky svojho života, prežíva svoj život výčitkami a lamentovaním. Sirota nie je nikdy nikde doma. A vo svete je veľa sirôt. Nie preto, že by ich nikto nezahrňoval dobrodeniami. Sú nimi preto, lebo si nikdy tieto dobrodenia nevšimli alebo ich brali ako samozrejmosť. Sú sirotami preto, lebo nikdy nedoputovali v vďačnosti.

Cicero bol presvedčený, že vďačnosť je matkou všetkých čností a je hlavnou povinnosťou človeka. Tento koncept prvoradosti vďačnosti má významný dopad na charakterizovanie nášho vzťahu k Bohu. Podľa jednej starobylej židovskej legendy keď Boh dokončil svoje stvorenie pýtal sa anjelov, čo si o tom myslia. Jeden odpovedal, že svet je taký obrovský a tak dokonalý, že už niet čo k nemu pridať, okrem jedného: hlasu, ktorý by Bohu vzdal vďaku, ktorá mu patrí.

Podľa kresťanskej teológie základná modlitba blažených v nebi bude modlitba vďakovčinenia. Páter Martinez, peruviánsky jezuita, bol presvedčený, že vďačnosť je tak veľmi vhodná ako odpoveď na Božiu úžasnosť a dobrotu, že sa rozhodol pre zvyk modliť sa Deo Gratias (Bohu nech je vďaka) 400 krát za deň a iných povzbudzoval, aby robili to isté.

Vďačnosť je prvá vec, ktorú by človek mal urobiť ako odpoveď na poslednú vec, ktorú Boh vykoná. Tak, ako publikum reaguje spontánnym a okamžitým potleskom na poslednú sekundu dobrého výkonu hercov alebo hudobníkov, podobne by to malo byť aj v prípade chvály na Božie stvorenie. No pravdou je, že aj keď vďačnosť za dobré veci je najlogickejšou vecou, nie je to to, čo človek robí automaticky. Často sa stáva, že aj keď prijme naozaj veľký dar, na vďačnosť zaň si môže zabudnúť. Je to starý problém.

U evanjelistu Lukáša sa nachádza príbeh o Desiatich malomocných, ktorých Ježiš uzdravil (17, 12-19). Najpozoruhodnejšou vecou na príbehu nie je uzdravenie, ktoré vykonal Ježiš, ale nevďačnosť za toto uzdravenie zo strany uzdravených. Iba jeden z nich sa vrátil a Ježišovi sa za dar uzdravenia poďakoval. Ježiš sa pýta: „Či sa ich neuzdravilo desať. A tí deviati kde sú?“ V týchto jeho slovách cítime sklamanie. Sme v rozpakoch. Zdá sa nám úplne logické, že človek, ktorý sa náhle uzdraví z takej hroznej choroby, akou bolo malomocenstvo, celkom logicky príde a jeho túžbou bude sa za svoje uzdravenie poďakovať. Dokonca by sme mohli predpokladať, že takémuto človeku by to spôsobilo radosť, aby mohol poďakovať. No iba jeden tak urobil a aj to bol cudzinec, Samaritán.

Zdalo by sa, že vďačnosť bude najľahšou zo všetkých čností. Čo to stojí človeka povedať „ďakujem“ za dobro, ktoré mu niekto spôsobil? Je to tá najlepšia cenu, akú sme si mohli vyjednať. Preto neresť nevďačnosti zostane záhadou. Metafyzický básnikGeorge Herbert poukazuje na túto nepríjemnú ľudskú neresť, keď píše: „Tak veľa si mi dal. Daj mi, prosím, ešte jednu vec: vďačné srdce!“

Múdri rodičia od malička učia svoje deti poďakovať sa za všetko, čo dostanú. Ak na to deti zabudnú správni rodičia to považujú zaprehrešok, ktorý netolerujú. „Čo si, Peťko, povedal starkej za sveter, ktorý ti darovala?“ Rodičia sa nevzdajú dokiaľ sa im z dieťaťa nepodarí vyžmýkať aspoň slovné, keď už nie zo srdca vychádzajúce, vyjadrenie vďaky. A je správne, že rodičia takto konajú. Deťom by sa malo pripomínať od raného detstva, že musia myslieť na vďačnosť. Vďačnosť je prvý krok, ktorým dieťa nastolí svoj mravný vzťah s dospelými, presne tak ako veľkodušnosť mu uvedie na scénu mravný vzťah so sebou samým.

Nakoľko vďačnosť je prvá čnosť, ktorú sa rodičia snažia vyburcovať vo svojom dieťati, potom jej opak, nevďačnosť, bude znakom, že dieťaťu chýba zdravý detský duch. A táto neschopnosť vážiť si veci môže byť pre sklamaných rodičov veľmi bolestnou skúsenosťou. „Ostrejšie, ako jazyk hada je mať nevďačné dieťa“, píše Shakespeare. Môžeme sa pýtať, či aj nevďační malomocní nevyvolali snáď pocity podobnej bolesti vo svojom Majstrovi. Taktiež by sme sa mohli pýtať, či vďačnosť nie je väčšou a dokonalejšou hodnotou, ako zdravie. Zdravie je telesná alebo duševná dokonalosť, no vďačnosť je dokonalosťou na duchovnej a mravnej úrovni. A to je viac. Človek môže byť telesne zdravý, no to z neho nerobí kvalitného človeka a už vonkoncom ho to nedisponuje na život, ktorý nekončí.

Aký je vzťah medzi vďačnosťou, spravodlivosťou a veľkodušnosťou? Veľmi zaujímavý. Definícia spravodlivosti znie: dať každému to, čo mu patrí alebo vrátiť to, čo jeden človek dlhuje druhému. Vďačnosť bude potom vecou spravodlivosti, hoci na vyššej úrovni. Ak nám ktosi preukázal veľkodušnosť, podľa spravodlivosti som povinný preukázať mu vďačnosť, hoci čo len slovom. Ak tak neurobím, môžem byť k tomu – celkom oprávnene – vyzvaný alebo dokonca donútený. No niet na svete zákona, ktorý by nás donútil k prejavu vďačnosti na úrovni vnútornej. Môžeme to urobiť navonok, no vnútorne je to vec slobody. Skutočná vďačnosť bude vždy výsledkom slobody. K skutočnej vďačnosti sa donútiť nedá.

Podľa definície nikto z nás nemá právo na to, aby boli ľudia voči nemu veľkodušní. Je samozrejme milé, keď sú ľudia voči nám veľkodušní a naopak, keď nie sú, sme smutní. No treba vedieť, že veľkodušnosť je – ako si to povieme neskôr téme ďalšieho týždňa – ideálom, a ideál si nie každý volí. Nemáme teda nárok od nikoho žiadať, aby s nami zachádzal veľkodušne, tak ako nemáme právo od ľudí žiadať, aby žili podľa ideálov. Toto právo máme iba voči sebe. Na čo však máme právo je, aby s nami ľudia zachádzali spravodlivo. To znamená, aby nám dali to, čo sú nám povinní dať, aby nám dali to čo nám patrí, alebo aby nám neblokovali prísun toho, čo nám patrí. Keď sa ľudia voči nám správajú nespravodlivo, môžeme ich konfrontovať, prípadne ich dať na súd. A súd môže ich nespravodlivosť voči nám potrestať. To však neplatí o veľkodušnosti. Ak sa voči nám niekto nespráva veľkodušne, nie je možné ho konfrontovať alebo sa s ním súdiť. Lebo nikto nám nie je povinný dať to, čo nám nepatrí. Dar nám nikdy nepatrí. Dar je niečo navyše. Dar je jednoducho dar. Veľkodušnosť je vždy o dare. Samozrejme, na svete je veľa ľudí, ktorí nepraktizujú ani spravodlivosť. Preto ak sa voči nám ľudia správajú spravodlivo, to by nám už malo stačiť, lebo aj to je veľa. Keď sa však správajú aj veľkodušne, to by v nás malo vyvolať pocity povznesenej radosti. Lebo veľkodušnosť je nepovinný dar. Preto je logické, že veľkodušnosť si požaduje vďačnosť. No aj pokoru. Sú totiž ľudia, ktorí sú natoľko hrdí, že si povedia, že na veľkodušnosť iného nie sú odkázaní. A to je chyba.Veľkodušnosť, či ju potrebujeme alebo nie, by mala človeka vždy viesť k pokornému prejavu vďačnosti.

Vďačnosť celkom iste nie je taká bežná, ako by mala byť. Ľudia budú radšej lamentovať nad tým, čo nemajú, ako sa snažiť ďakovať za požehnania, ktoré majú. Budú náchylnejší frflať na tŕne na ruži, ako ďakovať za samotnú ružu medzi tŕňmi. Zvlášť si nedokážu vážiť veci, ktoré k nim prídu bez fanfár a kriku, iba takým normálnym bežným spôsobom. Väčšinu takýchto vecí – od slnečného svetla až po slnečnice – zoberú ako samozrejmosť. Takéto veci si začnú vážiť (aj to nie je isté) až keď ich stratia.

Hra Henricha Ibsena When We Dead Awaken (Keď sa my, mŕtvi, prebudíme) predstavuje dve postavy, ktoré si sotva všimnú, že sú živé. Rubek je sochár, ktorý je tak veľmi ponorený do snahy vytvoriť nejaké svoje veľké dielo, že je úplne nevšímavý voči svetu okolo seba. Irena, jeho modelka a frajerka, nerozpozná jeho lásku, pretože o­n sa zaujíma viac o akúsi tzv. ideálnu ženu, ako o ženu skutočnú. Jej osudovou chybou bude jej neochota podriadiť sa tejto myšlienke. Na konci hry Irena začne čosi Rubikovi rozprávať, no náhle prepukne do slov: „Veci, ktoré sme stratili spoznáme až vtedy…“ Rubek sa skúmavo na ňu pozrie a povzbudí ju, aby pokračovala. „Keď sa my, mŕtvi, prebudíme.“ Smutne potrasie svojou hlavou a hovorí: „A, potom, čo zistíme?“ „Zistíme“, hovorí Irena, „že sme nikdy nežili.“

Rubek a Irena neboli schopní oceniť si ani svoj život ani svoje vrodené talenty a schopnosti. Neschopnosť ďakovať za to, čo mali a čo by mohli mať ich priviedla k tomu, že začali hľadať nemožný ideál, ktorý nikdy neboli schopní dosiahnuť, pretože jednoducho nejestvoval. Podmienkou k tomu, aby sme za svoj život ďakovali je začať si ho vážiť. A podmienkou k tomu, aby sme svoj život mohli žiť autenticky je byť zaň vďační.

V tomto zmysle je pre mnohých ľudí veľkou školou strata. Človek si váži veci, až keď ich stratil: zdravie, vzťah, majetok. Mnohých takáto strata privedie k ďakovaniu za to, čo mali alebo k váženiu si toho, čo stále ešte majú. Na mnohé veci sa začnú pozerať trocha inak: nič nie je samozrejmé. Celý náš život je darom. A toto je myšlienka, s ktorou by sme mali pristupovať aj k Bohu: nič nie je samozrejmé, ani to, že sme tu, ani krásny svet, ktorý nás obklopuje, ani vzťahy, ktorých sme súčasťou, ani štúdium, na ktoré nás prijali, ani dnešné či zajtrajšie ráno. Nič. Všetko je to dar. A za dar sa ďakuje. A schopnosť ďakovať z nás robí šťastných ľudí.