Modlitba ako skutočná komunikácia (Úvaha)

Modlitba ako skutočná komunikácia (Úvaha)

Pomocou niektorých jednoduchých pravidiel sa snažíme vysvetliť, ako začať súvislú cestu modlitby, ako sa naučiť modliť. Chceme si všímať a osvojiť desať praktických pravidiel o modlitbe.

Druhé pravidlo:

Dnes sme pri druhom pravidle a možno ho formulovať takto: Modlitba je srdečná, láskavá, nežná a oddaná komunikácia s Bohom, spôsobená a podnietená Duchom.

Často môžete počuť ľudí, ako hovoria: Ja sa nemôžem modliť, nedá sa mi, som roztržitý, roztržitá, len čo sa začnem modliť, ihneď som niekde v oblakoch.

Nie je to celkom správne povedať takto, že nie sme schopní sa modliť. Motív je tento: My nosíme tajomstvo modlitby v našom vnútri. Pretože máme, vlastníme Ducha Svätého, najväčšieho Majstra modlitby.

Všetci sú schopní modliť sa, pretože všetci sú schopní robiť, keď je Majster prítomný a diktuje ako, ktorý pomáha, podporuje.

Môže dieťa povedať, že si nevie urobiť domácu úlohu, ak učiteľ sedí s ním v jeho lavici, aby mu pomohol, len čo požiada o pomoc? Čakajúci podržať mu ruku a pripravený viesť ho v ťažkostiach?

Modlitba teda je vedená Duchom. My keď hovoríme o naučení sa modlitbe, alebo o vyučovaní modlitby, nevyjadrujeme sa správne. Mali by sme povedať: Naučiť sa nechať prameniť modlitbu. Modlitba sa netvorí. Modlitba sa objavuje.

Prameň sa nerobí, prameň možno len objaviť. V nás, v našom vnútri nosíme prameň modlitby a Duch Svätý, ktorého sme dostali, modlí sa v nás, a On sa potrebuje vyjadriť prostredníctvom našej modlitby.

My by sme mali viac myslieť na to, ako nechať Ducha Svätého modliť sa v nás, než sa snažiť modliť.

Preto, aby sme to lepšie pochopili, pozrime sa na to zoširšia: Boh je čistá myseľ a čistý Duch. Nemôžem s ním inak komunikovať ako mysľou, práve prostredníctvom Ducha. Niet iného prostriedku, ako s ním komunikovať. Ja si ho nemôžem ani len predstaviť, pretože keď si ho predstavím, vytvorím si idol. Modlitba nie je výplodom fantázie, ale práca konceptu, lepšie: je činnosťou Ducha, ktorý je za mojím myslením. Myseľ a srdce sú priame nástroje, ktoré používa Duch ku komunikácii cez modlitbu s Bohom. Teda je potrebné začať dobre v modlitbe. Ak fantazírujem, ak si predstavujem, ak čítam, ak veľa hovorím, blokujem túto komunikáciu s Bohom.

S Bohom komunikujeme vtedy, keď myslíme a keď milujeme. Keď milujem podľa Ducha tak, že si nechám pomôcť od Ducha.

V Matúšovom Evanjeliu v šiestej kapitole je napísané: „…Veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv ako by ste ho prosili.“ Sú naozaj hlboké tieto Ježišove slová.

Ježiš by nám povedal, že komunikácia s Bohom je skôr, než ju my vytvoríme. Otec vie o veciach, ktoré potrebujeme, skôr ako by sme ho o ne žiadali prosili.

Od nás sa žiada len usmerniť túto modlitbu, ktorú Duch počne, tvorí v nás.

Sv. Pavol učil toto všetko. Učil, že Duch je v nás veľkým Majstrom, ba je modlitbou samou. V Liste Rimanom v ôsmej kapitole hovorí: „Duch príde na pomoc našej slabosti, lebo ani nevieme, o čo máme prosiť. Ale Duch sa prihovára za nás.“

Teda keď sa modlíme, nikdy nebuďme protagonistami – hlavnými hrdinami modlitby. Duch je hlavná postava v modlitbe.

Na inom mieste v liste Rimanom hovorí sv. Pavol že Duch sa prihovára za veriacich podľa plánu Božieho. A v Liste Galaťanom kap. 4: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá ABBA, Otče!“ Táto skutočnosť nám prináša praktické dôsledky. Predovšetkým by sme si mali vytvoriť počas dňa to, čo sme nazvali BOŽÍ KÚTIK – štvrťhodinu ticha. Potom by sme sa mali usilovať (trénovať, cvičiť) o modlitbu ticha, lebo je to ticho, ktoré nás privedie k modlitbe. Dokiaľ budeme len klebetníci, nenaučíme sa modliť. Pretože pre klebetníkov je ťažké veľa rozmýšľať.

Čítal som takúto myšlienku: „Ozvi sa len vtedy, ak si presvedčený o tom, že to, čo chceš povedať, je krajšie ako ticho!“ Zaiste je to užitočná rada aj na margo modlitby.

Modlitba je činnosť, práca ( konceptu – predstavy, pojmu, úmyslu, koncepcie, mienky) v ponechaní slobody Duchu, aby v nás komunikoval s Bohom.

Modliť sa naučí len ten, kto nemá strach z TICHA.

Táto skutočnosť, že Boh komunikuje s nami predtým, ako by sme komunikovali s ním, prináša to, že v našich modlitbách je pohľad viac Boží ako náš. Potom prináša bdelosť našej mysle. Nemali by sme stratiť kontakt s mysľou. Keď stratíme spojenie, upriamiť pozornosť na Neho, nevýbojne, pokojne. Je dôležitejšie, aby modlitbou bol On ako my s našimi problémami. Potom sa vrátim k Nemu s dobrou vôľou. Každý náš návrat k nemu je znakom Lásky. Každý návrat k nemu je modlitba. Nemali by sme ostať zastrašení našou roztržitosťou. Dôležité, aby sme štvrťhodinku strávili práve s Ním. Toto je to, čo nás zmení, čo nás transformuje. Málo slov, ale veľa srdca. A celá pozornosť upriamená na Neho. V spokojnosti, veselosti, v harmónii. Táto štvrťhodinka s Bohom by sa mala stať najkrajším momentom celého dňa. Najviac očakávaná štvrťhodina počas dňa.

Prirodzene, toto nie je možné dosiahnuť, ak nemáme dobrú vôľu. Je potrebné zvoliť si čas a vybrať si miesto. V akomkoľvek čase môžeme urobiť toto ticho s Bohom, ale predsa ho potrebujeme nájsť. Aj miesto nám môže napomôcť. Môže to byť nejaký kút v niektorom z našich kostolov. Alebo kaplnka. Alebo doma v miestnosti, kde nás nik neruší… Vziať si hlavu do dlaní a ponoriť sa do ticha s Bohom a prísť do kontaktu s ním – vojsť. My potrebujeme nájsť miesto a čas.

Ak sme vytrvalí, tento čas s Bohom – boží kútik – ovplyvní celý náš deň. Zapamätajme si však jednu dôležitú vec:NIKDY NEZAČÍNAJME MODLITBU BEZ VZÝVANIA DUCHA SVÄTÉHO. Cirkev vo svojej múdrosti nás naučila vždy začínať znakom kríža. Je to veľmi múdre. Začínať modlitbu v mene Otca, Syna, Ducha Svätého.

Nikdy nezačínajme modlitbu bez vzývania Ducha Svätého. Ani napriek únave ani suchote, nezabudnime začať vzývajúc Ducha. Potom po modlitbe poďakovať Duchu Svätému!

Prosme navzájom za seba i za všetkých ktorí patrili do nášho spoločenstva UPeCe a dnes už pracujú, alebo inde študujú, taktiež za chorých. Prosme Ducha Svätého, on je skutočná sila.