Modlitba ako ďakovanie a ako láska (Úvaha)

Modlitba ako ďakovanie a ako láska (Úvaha)

Tretie pravidlo pre modlitbu znie: najjednoduchšia cesta ako sa naučiť modliť je naučiť sa ďakovať.

Výchova k modlitbe je dôležitá, vážna práca jednej matky alebo otca rodiny, otca dieťaťa. A mnohí rodičia sa, žiaľbohu, tiež nemodlia vôbec. Mnohí rodičia veria, že deti sa vedia modliť, pretože modlitby recitujú. Ale odrecitovať modlitby ešte neznamená vedieť sa modliť. Ak syn, dieťa, mládenec, dievčina nekomunikuje s Bohom, nevie sa modliť. Nemyslite si, že sa to naučí sám. Áno, možno v určitých zvláštnych okolnostiach života príde sám k tomuto bodu, že bude komunikovať s Bohom. Je hriechom však, ak ostáva dlhý čas bez modlitby. Ak kvet nepolievate každý deň, čo sa stane? Ak dospievajúce dieťa čaká, že sa začne modliť v 15, keď bude v nejakej búrke života, ako sa zachráni keď to nebude vedieť? Obávam sa, že mnohí ľudia sa ešte nikdy nemodlili. Možno pred Bohom nie sú vinní. Vinu majú tí, ktorí ich mali naučiť modliť sa, ktorí boli povinní naučiť ich modlitbe a neurobili tak. Uspokojili sa len tým, že ich naučili formulky uveriac, že dieťa sa bude modliť, že bude pokračovať samo v modlitbe. Nie! Ak nekomunikujeme s Bohom, nemodlíme sa. A formulky nie sú tým, čo by nám pomáhalo komunikovať s ním.

Zopakujem jednu vec, ktorú už dlho hovorím. Ticho je to, čo (mi) najviac pomáha modliť sa. Nie slová. Tie slávnostne klamú modlitbu. Ale keď sme, naopak, schopní zniesť silencium Boha, sme schopní vytvoriť pravý kontakt mysle, srdca s Bohom, potom sme doslova vymrštení do modlitby a zakusujeme v našom živote moc modlitby.

Problém výuky modlitby majú všetci kresťanskí rodičia. Často sa nevie, kde začať. Jedna z jednoduchých praktických rád, ktorá je považovaná za diaľnicu modlitby znie: Naučiť sa modliť je možno tak, že sa najprv naučíme ďakovať. Je to veľmi jednoduchý a zaujímavý spôsob a nielen deti mu ihneď prídu na chuť. Prečo by sa jedna mama nemohla večer spolu s deťmi na okamih zastaviť a povedať svojim deťom: a teraz mi pomôžte (pomôžme si navzájom) nájsť všetko pekné, čo nám Pán dnes dal (všetky pekné veci), a poďakujme mu. A tu jedno dieťa nájde jednu vec, druhé ďalšiu, iné zasa ďalšiu… a za všetky veci, ktoré dieťa nájde, sa ďakuje: Ďakujem Ti, Pane, ďakujeme ti, Pane. Toto je litániová modlitba. Ten, kto sa naučí takto modliť, ihneď sa naučí kontaktu s Bohom. Nájde chuť v konverzácii srdca so srdcom, a potom sa naučí spomenúť si aj počas dňa a často toto spomenutie si počas dňa tvorí v ňom prvé kroky viery. Prvé kroky objavovania reality Boha.

Viete, že Ježiš jedného dňa postavil do centra túto modlitbu vďaky. Evanjelista Lukáš v 17 kapitole rozpráva, že iba jeden z desiatich uzdravených z malomocenstva sa vrátil, aby sa poďakoval. Ježiš položí takúto otázku tomu, čo sa vrátil poďakovať: „Či sa vás neuzdravilo všetkých desať? Ostatní deviati kde sú?“

Ježiš zdôrazňuje, že čaká vďačnosť. Nikto nemôže povedať, že nie je schopný poďakovať. My čakáme od detí, že budú vďačné skôr, ako by sa niečo naučili. Skôr ako dieťa začne chodiť do školy, čakáme, že vyjadrí svoju vďačnosť vtedy, keď niečo dostane. Ako povieš? – pýtame sa dieťaťa, keď mu niekto niečo dá a ono zabudne poďakovať. Boh by mal povedať, všetkým, všetkým nám dospelým: Ako povieš? Nepovieš ďakujem? – keď obdržíš milosť za milosťou, pretože dary, ktoré nám dáva dennodenne, sú nespočítateľné, také veľké, také výnimočné. Je ťažké, keď nás niekto volá zastaviť sa, urobiť stop, obzrieť sa dozadu a pozrieť sa, čo všetko nám Boh dal, a neísť spať bez vyjadrenia našej vďaky. Ako málo kresťanov toto robí… Bola by to taká jednoduchá vec a zároveň taká krásna, ak by niektorí kresťania, ktorí chodia za psychológmi, urobili len takúto malú kúru, každý večer vyhradiac si desať minút, štvrťhodinu, zastaviť sa. Obzrieť sa dozadu a nechať si prejsť mysľou všetky dary obdržané počas dňa a povedať Pánovi ďakujem. Som si istý, že by im toto urobilo lepšie, ako poradenstvo u psychológa. Aj ten, kto sa nikdy nemodlil je schopný ďakovať.

Boh očakáva, nárokuje si našu vďačnosť, lebo nás obdaril inteligenciou. My pred osobou, ktorá nevyjadrí svoju vďaku, keď niečo dostala, zakusujeme opovrhnutie, podráždenie, potupu. Pravdepodobne cez Božie srdce prechádza pocit nepohody, ťarchy, keď nás vidí takých nevšímavých, nevďačných. Sme zaplavení darmi od večera do rána a od rána do večera. Každá vec, ktorej sa dotýkame, je Božím darom. Každá vec, ktorú cítime je darom Božím. Každú vec, ktorú vidíme, je dar Boží. Musíme sa trénovať vo vďačnosti. Nie sú potrebné zložité veci na poďakovanie. Stačí vziať srdce a povedať slovko vďaky Bohu aj bez vyjadrenia slovami; môžme ju vyjadriť trochou radosti.

Modlitba vďaky je veľkým tréningom viery, ktorý v nás kultivuje zmysel, zážitok Boha. Stačí sa len usilovať. Keď poviem ďakujem Bohu za nejaký dar, poviem ho od srdca a temer vždy, keď to poviem od srdca, usilujem sa urobiť nejaký veľkorysý skutok, ktorý mi pomôže lepšie vyjadriť moju vďačnosť.

Teraz niektoré praktické rady k tejto modlitbe vďačnosti:

Dôležité je: Spýtať sa, ktoré veľké dary mi Pán dal? Zdá sa, že sú tri najväčšie: Život, inteligencia – rozum, viera. Týmito tromi darmi Boh začal a na týchto daroch buduje všetky ostatné. Bez života nás nemohol obdarovať rozumnosťou, bez rozumu nám nemohol darovať vieru. Život, rozum, viera sú tri stĺpy, na ktorých Boh vystavil všetku svoju nádheru v nás. Mali by sme si často pripomínať tieto tri dary. Avšak Božie dary sú nespočítateľné. Sú také dary, za ktoré sme nikdy neďakovali. Pokúste sa z času načas položiť si túto otázku: Za čo som nikdy Bohu nepoďakoval? A vždy, keď si položíte túto otázku, uvidíte, že vyjde na povrch niečo, za čo ste ešte nikdy nepoďakovali.

Ďalší postreh. Mali by sme ďakovať za tých, čo nikdy neďakujú. Všade navôkol nás je plno ľudí, ktorí nikdy neďakujú. Najskôr začnime tými, ktorí sú v našej bezprostrednej blízkosti: príbuzní, priatelia. Ak je vo vašej rodine osoba, ktorá nikdy neďakuje, toto prináša pre vás hneď problém na vyriešenie: Vy by ste mali ďakovať za ňu. Mali by ste si to vziať ako záväzok vo svojom svedomí, pretože má začať ten, kto dostal svetlo. Ak ste pochopili problém najskôr, vy musíte začať za toho, kto nezačína, a mal by. Modlite sa veľa, ďakujte veľa. Tiež je dôležité, aby sme ďakovali za naše mamy. Ďakujme za dar mamy, pretože jeden deň už to nebudeme môcť urobiť.

Štvrté pravidlo pre modlitbu znie: modlitba je predovšetkým skúsenosť lásky

– to znamená že v modlitbe je najdôležitejšou činnosťou MILOVAŤ. Všetko, čo predchádza modlitbe, by mala byť príprava milovať. A všetko, čo nasleduje po modlitbe, by mala byť kontrola lásky.

V Evanjeliu pravdepodobne môžeme nájsť nezvyčajný moment modlitby Krista, ktorý je výnimočný. Je to práve vďaka Evanjeliu, cez ktoré by sme mali pochopiť, čo je to modliť sa.

Pravdepodobne najkrajší moment Ježiša pri modlitbe je zachytený v Getsemanskej záhrade evanjelistom Markom v Mk 14, 35.

Marek takto opisuje Ježiša pri modlitbe: „Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa… Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“

V tomto okamihu Ježišovej modlitby je všetko o modlitbe. Je tu synovský vzťah. Abba znamená dôverné synovské zvolanie na Otca, niečo ako Otecko. Otecko, Otče! Dôvera dieťaťa, ktoré sa úplne zveruje do náručia svojho Otca. V rovnakom čase však Kristus vyjadruje aj svoju slabosť v geste, keď padne na zem; je vyjadrená v zvolaní plnom úzkosti: „Vezmi odo mňa tento kalich… nevládzem už viac, ale ihneď potom nasleduje akt lásky: no nie čo ja chcem, ale čo Ty. Toto je akt lásky. Ak ste zaľúbení, často hovoríte práve tieto slová-chcem presne to, čo chceš Ty.

Mohli by sme povedať, že pri tomto momente Ježišovej modlitby by sme mohli merať našu modlitbu, podrobiť ju testu. Naša modlitba by mala byť predovšetkým toto – láska. Predovšetkým skúsenosť lásky.

My sa môžeme modliť a hovoriť veľa prekrásnych slov a možno povedať, že v niektorých momentoch modlitba zo samých pekných, nádherných slov je naozaj modlitbou. Ak sú tieto slová úprimné, určite sú modlitbou, ak je to spontánny radostný rozhovor, zaiste komunikujeme s Bohom, veď môžeme s ním komunikovať mysľou, predstavivosťou… avšak hlbší spôsob – najhlbší spôsob zjednotenia sa s Bohom je tzv. „comunio“, to znamená láska.

Preto, lebo okamih, v ktorom milujem, ma ponorí do Boha, pretože Boh je láska.

Som presvedčený o tom, že láska k jednej osobe nespočíva v tom, že jej rozprávam samé pekné slová, pekné reči, nespočíva v rozprávaní, písaní, nespočíva ani v premýšľaní o druhom.

Keď sú dvaja mladí ľudia do seba zamilovaní, nemajú žiadny problém porozprávať sa, napísať si, zatelefonovať si, myslieť jeden na druhého, ale to ešte neznamená, že sa milujú. Milovať sa budú, keď budú schopní obetovať sa, znášať sa navzájom, odpúšťať jeden druhému, povzbudzovať jeden druhého, keď si budú pomáhať navzájom niesť bremená, pretože toto je láska. Láska znamená dávať, dávať to, čo najviac stojí, to čo je najakútnejšie, najpotrebnejšie. Je to poriadne rozdielna vec od hovorenia, písania, myslenia.

Aj v modlitbe by sme mali realizovať práve toto. Vstúpiť do kontaktu s Bohom cez niečo veľmi konkrétne, praktické. Pokiaľ Bohu len rozprávame, nemôžeme si byť istí, že milujeme, nemôžeme si byť ešte stále istí, že modlitba je modlitba.

Ježiš nám hovoril veľmi jasne o modlitbe ako o láske keď povedal: Nie ten, kto hovorí Pane, Pane, ale ten, kto plní vôľu môjho Otca. Teda nie ten, kto má dôverný vzťah, ale kto do neho vnáša skutky, fakty. Kto plní vôľu môjho Otca – to je milovať – to znamená skutočne naplno, naozaj milovať.

Modlitba by mala vždy byť pre nás konfrontácia s Božou vôľou. Mala by dozrievať v konkrétnych rozhodnutiach v mojom živote. Takto môžeme pochopiť to, keď často povieme, že modlitba by sa mala skôr, ako my budeme milovať, stať schopnosťou nechať sa milovať samým Bohom. V tom okamihu, keď plníme jeho vôľu, nechávame sa prakticky Ním milovať.

Tu sme pri opornom bode modlitby. Na otázku čo je to vlastne modliť sa, odpovieme iba toto: modliť sa je robiť len to, čo chce od nás Pán. Je jednoducho len plniť Božiu vôľu. Toto je modliť sa.

Vôľa Božia nie je vždy podľa našej chuti, často je proti našej chuti, opak našich želaní. Preto potrebujeme čas, aby sme klesli – padli do tejto Božej vôle, aby sme ju skúmali, aby sme ju videli zo všetkých uhlov, a aby sme našli uhol, ktorý nám pomôže milovať ju. Niekedy je to uhol viery, inokedy sa v nás ozve vďačnosť, čiste ľudská motivácia, ktorá nás donúti rozumne uvažovať. Nech sa stane Tvoja vôľa, Pane – tu je kľúčový bod našej modlitby.

Keď sa dostaneme do tohto bodu môžme si byť istí, že sme v láske, teda sme v srdci modlitby.

Niektoré praktické rady: Ak je naša prosba o rozpoznanie božej vôle úprimná a vytrvalá, zvyčajne Boh nám dá dostatok svetla, aby sme pochopili, čo od nás chce. Je však potrebné, aby sme boli úprimní. Lebo Boh nehovorí k neúprimným.

Zvyknime si byť vždy konkrétnymi, nikdy nenechajme modlitbu bez praktického rozhodnutia zlepšiť nejakú povinnosť, úlohu atď. Takto sa zbavíme magického významu modlitby a skončíme s prázdnym verbalizmom. Časom nám začnú prichádzať na um veľmi praktické veci a my si zvykneme na pravú modlitbu – na lásku, na modlitbu, ktorá hľadá plnenie vôle Božej.

Modlím sa, keď milujem. Milujem, keď dám niečo veľmi konkrétne. Keď ide o Boha, mal by som takto zmýšľať. Niečo konkrétne, čo by som mu mohol dať, čo by sa mu páčilo odo mňa, čomu by sa potešil. Vždy by som sa mal takto pýtať sám seba.

Pravá, skutočná modlitba začína vždy po modlitbe, životom. Keď sa modlím, neviem, či som sa skutočne modlil. Keď sa skončím modliť, začínam žiť bežný život a chápať, či som sa naozaj modlil. Ak moja vôľa smeruje k plneniu Božej vôle, tak som sa modlil. Nie som si nikdy celkom istý, či som sa modlil, až po modlitbe, ak som schopný naozaj milovať.