Odpúšťať – Znamená to zabúdať? (Úvaha)

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ivanus (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 29.06.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 087 slov
Počet zobrazení: 41
Tlačení: 2
Uložení: 2

Odpúšťať – Znamená to zabúdať? (Úvaha)

Mnohé zo životných situácií a náboženských dimenzií sa často skomplikujú, pretože nesprávne chápeme jeden zo základných princípov života: význam odpúšťania. Je to nevyhnutná stránka každého hodnotného vzťahu a pre kresťanský systém viery je podstatná. Bez odpúšťania niet kresťanského života.

Ak to akceptujeme, potom často máme problém preto, že nedokážeme pochopiť, aký rozdiel je medzi tým, čo znamená odpúšťať a tým, čo znamená zabúdať. Odpustiť osobe, ktorá nám ublížila, je niečo celkom iné ako zabudnúť na to, čo nám urobila. Tieto dve veci pokladáme však často nesprávne za jedno a to isté. Myslíme si, že ak sme naozaj odpustili, bezprostredne po tom by sme mali aj zabudnúť. Preto sa stávame obeťou mnohých zbytočných emočných a duchovných konfliktov. Takýto konflikt môže spôsobiť nezdravý pocit viny. To potom sťažuje náš aj tak ťažký duševný stav a dostávame sa do konfliktu sami so sebou. Pretože vieme, že chceme odpustiť, ale pritom máme stále tento negatívny pocit neodpustenia, cítime sa byť pokrytcami.

Tento zmätok, – a je to problém veľmi smutný – pretrváva takmer ako epidémia medzi veriacimi kresťanmi, tak mladými ako aj starými, vzdelanými i nevzdelanými, tradicionalistami i progresivistami.

O čo tu vlastne ide? Ľudia nie sú schopní postihnúť jednoduchý, ale veľmi dôležitý rozdiel medzi odpustením ako činom a odpustením ako citom. Ak toto nerozlíšime, ocitneme sa v zovretí zrejmej dilemy.

Akt odpustenia je presne toto: Je to voľba, rozhodnutie založené na našom kresťanskom presvedčení; je to akt vôle a intelektu, založený na našej rozumnosti. Je to vystretie ruky k človeku, pozvanie, aby sa vrátil späť do predošlého vzťahu. Môže to byť akt ťažký, ale rozhodný, môže byť chladný a nemusí ho sprevádzať vrúcnosť, pozitívne city, ale musí byť vždy pravý, nefalšovaný. Myslím si, že Kristov akt odpustenia na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia,“ bol asi takejto povahy. Je ťažké predstaviť si, že vo všetkých jeho telesných a emocionálnych mukách mal Ježiš nejaké vrelé pozitívne city!

Akt odpustenia môže už byť faktom, ale cítenie odpustenia sa môže dostaviť až po čase. Keď sa k tomuto „neodpúšťajúcemu cíteniu“ postavíme priamo, vyrovnávame sa s ním poctivo a prehrýzame sa ním, postupne sa rozplynie. Potom začína proces zabúdania. Proces zabúdania je práve proces, čo zahŕňa naše city, ktoré musíme brať do úvahy a rozumieť ich. Nemáme možnosť kontroly toho, ako cítime, ale iba kontroly toho, ako konáme a ako so svojimi citmi narábame. Dovoľujeme citom, aby ovládali nás, alebo ich ovládame my? Ovládajú nás ony,keď sa napríklad správame k inej osobe podlo,odmerane,alebo nepriateľsky.

Pokiaľ ide o city, ľudia často nemajú jasno v tom, čo je hriešne. Hriech nie je v našom cítení, ale v našom správaní. Keď manžel odpustí partnerovi, musí svojím negatívnym citom dovoliť, aby ustúpili a vrátili sa city vrúcne. Pretože aj keď odpustíme, city odporu často ešte zostávajú a to je normálne. Ale ak sa odporne správame, to je hriešne.

Zbaviť sa negatívnych citov vyžaduje čas a námahu. Koľko času a námahy je treba vynaložiť, to je rozdielne. Závisí to od našej osobnosti, temperamentu a od toho, ako veľmi sa nám ublížilo. Keď sme si však uvedomili, že city odpustenia nemusia sprevádzať každý akt odpustenia, zbavili sme sa protirečivých citov: sebaodsudzovania a mnohých vnútorných zmätkov. Takto sa môžeme vyhnúť zbytočnému pocitu viny a začať sa zaoberať skutočným previnením

Negatívne city hnevu a odporu, ktoré vyplývajú z toho že nám niekto ublížil, sú nielen normálne, ale neboli by sme ľuďmi, keby sme ich nepociťovali. Ľudia niekedy takéto city popierajú, pretože sa s nimi nechcú zaoberať. Cítia pri nich rozpaky, nespokojnosť a vinu. Tieto city sú však skutočné, hoci nie sú vždy odôvodnené. Musíme sa na ne pozrieť priamo a musíme ich prijať. Je treba, aby sme konfrontovali nerozumné city viny, ktoré sú dôsledkom našej dočasnej neschopnosti zabudnúť, aby našu situáciu nezaťažovali a nespôsobili, že sa budeme cítiť menej hodnotní.

Ľudia sa často cítia byť pokryteckí a vinní, pretože na jednej strane vyznávajú, že sú kresťania a chcú odpúšťať, avšak na druhej strane nemôžu sa svojich negatívnych citov zbaviť. Taký človek uvažuje: „Ak som tej osobe odpustil, prečo ma ťažia tie strašné city nenávisti a odporu? Asi som jej neodpustil naozaj!“

Pravda je však taká, že môžeme skutočne odpustiť, aj keď na to, aby sme zabudli a aby sa zhojili naše negatívne city, potrebujeme čas. Musíme s týmito citmi najaký čas žiť. Rozvedení, obete zločinu, nespravodlivosti, terorizmu a vojny, rodičia, ktorým ublížili a ktorých odvrhli ich deti, deti zanedbávané a zneužívané rodičmi, opomenutí starí a mladí, ktorých starí nepočúvajú všetci, ktorým sa ubližuje, ktorí trpia nepochopením a necitlivosťou každodenného života, môžu odpustiť. Musíme si však uvedomiť, že je potrebný čas, kým na to zabudnú.

Učiť sa zabúdať… znamená uzdraviť sa. Nemôžeme si naprogramovať nejaký vopred stanovený časový rámec zabúdania. každý z nás má inú, jedinečnú schopnosť uzdravovať sa. Treba použiť všetky mentálne, emocionálne a duchovno – náboženské prostriedky, aby sme pomohli sami seba uzdraviť a zabudnúť.

Keď sa niekedy ľuďom zdá, že strácajú kontrolu nad životom, vyhľadávajú špeciálnu poradenskú službu, aby im pomohla city ovládnuť, porozumieť a zhojiť ich. Na niektoré ublíženia možno niekedy nezabudneme: aj keď sa rany zhoja, jazvy často zostanú. Ale tieto jazvy, ako jazvy Kristove, môžu byť znakmi toho, že sme s jeho pomocou schopní odpustiť tak, ako odpúšťal on. Tak, ako si my doprajeme čas na odpustenie, máme byť ochotní dať čas aj tým, ktorí urazili nás. Aj keď nám odpustili, musíme im na to, aby nás mali znovu radi a aby nám zase dôverovali, poskytnúť priestor a čas. Toto sa dosť často nechápe v manželskom a rodinnom živote. Stávame sa netrpezlivými, očakávame, že sa pretrhnutý vzťah hneď navráti do normálneho stavu. Často môže byť ublíženie a následné odpustenie základom upevnenia vzťahu. Avšak, bohužiaľ, niektoré vzťahy nebudú už nikdy také, ako boli.

Iným dôležitým aspektom vzhľadom na túto tému je, že zabudnutie nemusí nevyhnutne znamenať odpustenie. Bez skúsenostného zážitku odpustenia môže byť zabudnutie spôsobom, ako sa vyhnúť zvládnutiu bolesti a zraneniu z urážky. Tým, že svoje zranené city skrývame, bránime sami sebe v tom, aby sme mohli skutočne odpustiť. Nikdy nebudeme môcť zabudnúť, ak prv nezakúsime a nepriznáme, že nám ublížili a potom neprejdeme zápasom a satisfakciou z odpustenia. Pozor na ľudí, ktorí veľmi skoro hovoria: „Zabudni na to!“ Nechávajú nás visieť v neistote o tom, čo v skutočnosti cítia. Nevieme, či nám odpustili. Keď ľudia len zabudnú, negatívne city obyčajne iba zmetú pod koberec a to môže byť veľmi nebezpečné. Skryté negatívne city sa po čase môžu prejaviť v nejakej negatívnej forme.

Akt odpustenia je jedna vec, ale umenie zabudnúť je vec iná. To vyžaduje čas. Je to ľudský proces, ktorý môže uľahčiť modlitba a uvažovanie a možno odborná porada. Tak ako Boh, aj my môžeme často odpustiť hneď. Ale iba Boh môže hneď zabudnúť.

ODPÚŠŤANIE SEBE – Nezanedbávame ho?

Slovo „kresťan“ je synonymom slova odpúšťanie. Kristus nám nezjavuje len to, že Boh nám odpúšťa a káže nám odpúšťať si nielen navzájom, ale aj samým sebe. Tento aspekt Kristovej zvesti sa nezdôrazňuje dostatočne a málo sa o ňom hovorí. Ak sa však nazývame kresťanmi, musíme vedieť odpúšťať sami sebe. Ak sme neodpustili sami sebe, nezakúsili sme plnosť vykúpenia, nezmierili sme sa so sebou, ani sme nedosiahli kresťanskú zrelosť.

To je tvrdé, ba trochu šokujúce tvrdenie, ale treba ho brať vážne. Ľudia sú niekedy ohromení, keď sa ich po tom, čo sa priznali k nejakému zlyhaniu alebo hriechu, spovedník spýta: „Veríte, že vám Boh odpustil? A odpustili ste si aj vy?“ Mnoho kresťanov o tom sotva uvažuje.

Po dlhom čase som dospel k presvedčeniu, že veľmi veľa ľudí prijíma Božie odpustenie na povrchnej úrovni .A to preto, že hlbší aspekt odpustenia, ktorý niektorí z nás nikdy neskúsia, je odpustenie sebe. Veríme, že Boh nám odpustil: vyzýva nás však, aby sme odpustili samým sebe. Aká častá je naša odpoveď: „Ja to nedokážem!“ Nepochybne, odpustiť sebe je pre mnohých ľudí ťažké a náročné. Ak však Boha vážne nevezmeme a jeho odpustenie neaplikujeme na seba tým, že si skutočne odpustíme, nebudeme mať nikdy skutočnú skúsenosť Božieho odpustenia, plnosti vykúpenia alebo zmierenia so sebou. Žijeme v protirečení toho, že prijímame Božie odpustenie, ale neprijímame svoje vlastné.

To sa vzťahuje nielen na ľudí v ústavoch mentálne postihnutých ľudí, nielen na zločincov a ľudí, ktorí majú emočné problémy, nielen na tých ktorí sa dopustili ťažkých hriechov, ale aj na obyčajných ľudí. Je možné pozorovať zrejmú nepoddajnosť urobiť toodpustiť si. Je to bežné tak u mladých ako aj u starých, u mužov tak isto ako u žien, u laikov, kňazov i .reh.

Prečo? Pretože mnohí, zdá sa, majú potrebu potrestať sa po tom, čo zhrešili. Je na to lepší spôsob ako neodpustiť si? Nie sme toho nehodní, a tak napádame svoju vlastnú hodnotu a cítime sa bezcenní.. Je to druh masochistického týrania, pri ktorom zabúdame, že Božie odpustenie nám hovorí, že sme toho hodní. „Ako sme mohli také niečo urobiť?“, spytujeme sa. Nesprávne si myslíme, že odpustiť sebe znamená prejsť ponad to, prehliadnuť to, čo sme vykonali. A tak sa iracionálne odsudzujeme. Namiesto toho, aby sme seba prijímali práve takých akí sme, so všetkými našimi obmedzeniami – ako to robí Boh – naša pýcha nás vedie k tomu, že sa považujeme za takých, akými by sme mohli alebo mali byť.

Často odmietame odpustiť si, pretože sme sami sebou sklamaní. Tým, že sa ľutujeme, že sa odsudzujeme alebo sa trestáme, volíme spôsob správania sústredeného na seba, čo končí tým, že zahatávame konečný prúd hojivého Božieho odpúšťania a lásky. Proces hlbšieho vykúpenia sa tak dostáva do polohy, v ktorej mu jednotlivec stojí v ceste.

Toto sklamanie zo seba je také strašné, že nás vťahuje do víru sústavného zlyhávania. „Tak načo je to dobré?“, reptáme. Vzdávame sa viery v seba. Odmietame zdvihnúť sa, vziať svoj kríž ľudskej krehkosti a nasledovať Ježiša.

Na druhej strane, tým, že si odpustíme, môžeme využiť naše hriechy a zlyhania pre naše dobro. Transcendujeme situáciu človeka a získavame vzácny vhľad do seba samých. Rastieme cez bolesť zlyhávania a aj tak vzdávame chválu a slávu neustálej veľkosti Božej lásky.

Ak zotrváme v tom, že si neodpustíme, hromadíme si rezervy stáleho pocitu viny, či si to uvedomujeme alebo nie. Stávame sa duchovne a emocionálne necitlivými, ba deprimovanými a ovládajú nás tieto naničhodné city. Dostávame sa do bariny znehybňujúcej beznádeje. Nie je to nerozumné, nelogické a neurotické? Napriek tomu mnohí, ináč inteligentní ľudia, trvajú na takomto spôsobe správania sa. Vtedy naša náboženská viera nepracuje pre nás, ale proti nám. A to je tragické. To spôsobuje, že naše náboženstvo je pre okolitý svet menej vieryhodné. Odpúšťať sebe je ťažké, treba, aby sme na tom pracovali, ale dokážeme to. To nie je len najvyššia výzva kresťanského vykúpenia a zmierenia, ale je to aj kľúč k mentálnemu, emocionálnemu a duchovno – naboženskému zdraviu a vyhojeniu.

Nehovorme príliš pohotovo, že nepatríme k tým, ktorí si nevedia odpustiť. Treba, aby sme boli veľmi poctiví a citliví na jemné formy, ktorými sa môže tento nedostatok prejavovať. Naše city možno nechcú zanechať nerozumné pocity viny, ale náš intelekt musí trvať na nepodmienej Božej láske k nám a hlásať odpúšťanie sebe. Keď to robíme, umožňujeme, aby do nášho života hojne vstupovalo odpustenie Božie. Začíname už teraz pociťovať skúsenosť zmŕtvychvstania.

Zdrojom mnohých emočných konfliktov je odmietanie odpustiť si. Kým si ľudia s týmito emočnými konfliktmi sami neodpustia, nikdy sa neuzdravia emocionálne alebo spirituálne a nebudú ani nikdy vedieť skutočne odpustiť svojim bratom a sestrám. „Miluj Boha a svojho blížného ako samého seba.“ Pravá láska k sebe vyžaduje odpúšťať si. Všetci odborníci v oblasti mentálneho zdravia musia byť citliví na fakt, že mnohí z ich klientov sa nikdy neuzdravia, nenájdu vnútorný pokoj, neurobia pokrok v terapii, kým nezískajú skúsenosť odpustenia sebe. Keď ju získajú, umožní to pokrok v terapii a privedie k uzdraveniu.

Pravda, aby sa to dosiahlo, treba, aby sa aktivovala a podnietila dimenzia viery jednotlivca. Škoda, že táto sa často ignoruje a nahrádza nejakou klinickou technikou.

A napokon odpúšťať sebe neznamená zbavovať sa zodpovednosti a dôsledkov za svoje činy, ale ešte viac ich zdôrazňovať. Neznamená ľutovať sa, ale cítiť zodpovednosť, kajať sa a zmeniť sa. Neznamená zmyť si hriechy alebo nevidieť ich, ale postaviť sa tvárou v tvár drsnej skutočnosti našich skutkov, zdvihnúť svoj kríž a nasledovať Ježiša.

Nemôžeme skutočne plne žiť a milovať, ak nemáme zrelú vieru, ktorá nám umožňuje odpúšťať samým sebe, bez ohľadu na to, čo všetko sme v živote „pokazili“. Vtedy sa môžeme skutočne vydať na cestu ďalej, otvoriť Bohu dvere do svojho vnútra a ďalej žiť a milovať. Odpúšťanie sebe je často to, čo odlišuje plne vykúpených od čiastočne vykúpených kresťanov, od kresťanov, ktorí sa zmierili nielen s Bohom, ale aj so sebou, kresťanov zrelých a nezrelých.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.145