Emócia hanby (Úvaha)

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ivanus (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 29.06.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 495 slov
Počet zobrazení: 44
Tlačení: 1
Uložení: 1

Emócia hanby (Úvaha)

llias je klasickým dielom gréckeho autora Homéra o trójskom víťazstve. V hlavnej scéne diela Achilles zavraždí v boji Hektora. S týmto svojím víťazstvom nad Hektorom však nie je Achilles celkom spokojný. Preto priviaže mŕtvolu svojej obete za konský povoz a vlečie ju za sebou okolo hradieb Tróje. Tento jeho nečestný čin – zneuctenie tela porazeného nepriateľa – však hlboko urazí aj jeho priateľov, aj jeho nepriateľov. Dokonca aj sami bohovia sa cítia potupení jeho surovosťou, a preto sa o Achillovi vyslovia: „Nemá hanby – dar, ktorý je smrteľníkom aj na oštaru, aj na pomoc.“

Hanba a vina sú v svojej podstate dobrodením, sú „darom, ktorý je smrteľníkom aj na oštaru, aj na pomoc.“ Každý človek cíti v sebe neukojiteľný hlad po tom, aby patril do skupiny. Túžime niekam patriť. Dychtíme po tom, aby sme boli vybratí a aby sme boli súčasťou; pritom cítime, že vlastne to, čo je tu v stávke, je naše prežitie. Opustení, bez bezpečnosti a obživy, ktorú nám môže zabezpečiť skupina, sme odsúdení a ponechaní napospas. Hanba a vina sú spoločenskými silami, ktoré dohliadajú na naše celoživotné úsilie niekam patriť. Tieto dve bolestné emócie jedna s druhou často spolupracujú a ich funkciou je striehnuť na našu spoločenskú identitu, a to tým, že nás vážne upozornia, ak osobne prestúpime niečo, čo by mohlo spôsobiť, že budeme vylúčení spomedzi tých, ku ktorým patríme.

CESTA OD HANBY K VINE

Hanba sa nachádza v centre javiska v prvom dejstve ľudskej drámy prináležania. Pre antických Grékov bola emócia hanby spoločenským svedomím, ktoré človeka upozorňovalo na to, že prestúpil to, na čom sa dohodlo spoločenstvo. V Starom zákonemudrci opakovane evokovali hanbu ako premocného strážcu zväzku, ktorý existoval medzi ľuďmi a Bohom:

„Môj Bože, pýrim sa a hanbím sa pozdvihnúť svoju tvár k tebe, môj Bože, lebo naše neprávosti nám vyčnievajú ponad hlavu a naše previnenie narástlo až po nebesá.“ (Ezd 9,6)

Číne Konfucius napojil čnosť a správne správanie sa na tú istú emóciu: „Ak sa necháš viesť čnosťou a budeš sa správne správať, budeš mať zmysel pre hanbu a budeš dobrým.“ (Analects II, č. 3)

Niekoľko storočí neskôr, krátko pred príchodom Krista, spoločenské uvedomovanie si hanby začalo byť sprevádzané prehlbujúcim sa zmyslom osobnej zodpovednosti a jeho spoločníkom, emóciou viny. Koncept viny síce ani predtým nebol neznámy, avšak toto slovo malo trocha iný význam. Vina sa poväčšine spájala so zákonným odsúdením za vykonanie niečoho zlého: človeka usvedčili z viny iní. Iba postupne sa slovo vina začalo používať na označenie vnútorného sudcu, ktorý človeka upozornil na to, že urobil niečo zlé. V tomto zmysle sa vina spája s osobným uvedomením si nášho vlastného priestupku.

Každý človek vo svojom vlastnom živote vlastne rekapituluje túto kultúrnu cestu, túto púť od hanby k vine. Morálna filozofka Sydney Callahan upozorňuje na dilemu, pred ktorou stoja rodičia: „Deti musia mať zaručenú bezpečnosť, musia byť vychovávané tak, aby ich prijala do seba väčšia spoločnosť, a musia byť povzbudzované, aby sa formovali ako jedinečné osobnosti. Tieto ciele… môžu byť naplnené iba vtedy, keď sú neochotné deti ustavične presvedčované, aby robili veci, ktoré samé robiť nechcú.“ Toto presvedčovanie prichádza zvonka postupne, ako rodičia a vychovávatelia zosilňujú pravidlá spolupatričnosti: „Na tomto mieste sa musíš správaťtakto…“ Postupne, ako sa deti učia, ako zapasovať do rodiny a do spoločnosti, pomaly si začnú tieto kedysi vonkajšie pravidlá zvnútorňovať ako svoje vlastné. Tak sa stane, že keď nesplníme to, čo sa od nás očakávalo, už nebudeme potrebovať iných, aby nám to pripomenuli. Dostali sme sa až do takého stavu, že keď tieto pravidlá nezachováme, namiesto sklamávania iných sklamávame sami seba! Hoci sa to môže zdať čudné, predsa treba povedať, že tento vývoj je v skutočnosti pokrokom. Teraz nosíme myšlienky svojej kultúry ako svoje vlastné. Najvyššie hodnoty pochádzajúce z našej rodiny, z našej viery, z nášho národa prežijú, pretože ich už nosíme vo svojom vnútri. Už nerobíme veci jednoducho len preto, aby sme sa zapáčili iným alebo aby sme iných uspokojili, a tak sa vyhli hanbe, ale robíme veci kvôli svojej osobnej zodpovednosti a kvôli svojmu svedomiu. Od hanby sme sa dostali k vine.

Vnútorný vládca viny však jednoducho nenahradí hanbu, čiže nestane sa, že by pocit hanby odišiel z nášho života a na jeho miesto prišiel pocit viny. Naopak, vina sa pripojí k hanbe ako ďalší vodca v našom procese spolupatričnosti (prináležania niekam). Hoci obe tieto emócie, aj hanba, aj vina, sú vo svojej prirodzenosti nepríjemné, predsa sú pre nás prameňom, bez ktorého nemôžeme jestvovaťLenže ak sú tieto naše vnútorné pocity ranené, potom nás môžu ľahko zviesť z cesty. V takom prípade sa môžeme stať ľuďmi, ktorí budú ustavične upriamení len na to, aby iným ulahodili, aby ich iní náhodou neodsúdili. Alebo budeme stále ustarostení tým, či sme urobili dosť, či sme nemohli urobiť ešte viac, a to všetko zo strachu, že sme si snáď celkom nesplnili svoju povinnosť. Tieto rany vlastne prekrútia, zdeformujú hanbu a vinu, ktoré nám boli dané na to, aby nám zabezpečili našu spolupatričnosť, naše prijatie do skupiny, na tyranov.

HANBA AKO MILOSŤ A AKO POTUPA

Malý Karol je rád, že prší. Konečne si bude môcť obuť žlté galoše a pekný klobúčik do dažďa, ktorý dostal minulý týždeň na narodeniny. Počas celého dňa, keď bol v škole, sa chodil každú prestávku pozerať do šatne, či tam jeho galoše ešte sú. Ako tak kráčal domov zo školy, stala sa mu nepríjemná vec. Keď už bol celkom blízko domu, zastavili ho traja piataci a začali si robiť z jeho galoší posmech. Jeden z nich mu dokonca strhol aj peknú čiapku. Avšak najhoršie bolo to, že mu ktorýsi z nich chytil tašku, ktorú mal na chrbte, otvoril ju a vysypal celý obsah von na mokrý chodník. Keď sa snažil brániť, pošmykol sa a padol rovno na zablatený trávnik. Plný zmätku a strachu začal plakať, čo u piatakov vyvolalo výsmešný pohrdlivý smiech. Kopnúc jeho čiapočku do blata, otočili sa a zmizli za inou obeťou.

Karol si pozbieral knihy a čiapku a pomaly sa uberal domov. Keď vstúpil do domu, mal červené oči a takmer sa dusil od vzlykavého plaču. Matka pribehla k nemu, objala ho a pomohla mu vyzliecť sa z mokrých a zamazaných šiat. „Si v poriadku, Karolko? Mohol by si mi povedať, čo sa stalo?“ Všetko jej vyrozprával, ako k nemu chlapci pribehli, ako sa z neho vysmievali, ako mu hodili do blata veci. Cítila, že jej synček sa cítil veľmi vystrašený a ponížený: „Tak tí chlapci ťa napadli! To je hrozné. Musel si sa iste cítiť veľmi vyľakaný. Som rada, že sa to neskončilo horšie a že si teraz už doma.“

Keď jeho otec prišiel neskôr domov, aj jemu porozprával celú situáciu. Aj on ho utešil. Potom rodičia začali rozmýšľať spolu s malým Karolom, čo by sa dalo urobiť, aby sa to nabudúce už nestalo. Najprv mysleli, že by mohol chodiť do a zo školy so svojou staršou sestrou. Alebo že by mali o tom upovedomiť riaditeľku školy a presvedčiť sa, či si spomínaní chlapci nenašli snáď aj iné obete. Alebo by mohol Karol ísť domov inou cestou, tadiaľ, kde je viacej ľudí. Táto posledná možnosť sa Karolovi videla najlepšou a rodičia súhlasili. V tú noc, s pocitom, že rodičia ho milujú, že sa o neho zaujímajú a že ho chápu, šiel do postele skorej ako obyčajne.

Na druhej strane mesta sa odohrala podobná scéna. Druhák Tomáš na svojej ceste domov tiež vrazil do starších chlapcov, ktorí mu zablokovali cestu. Aj títo chlapci, podobne ako v predchádzajúcom príbehu, Tomáša terorizovali, vysypali mu veci z tašky a hodili ho o zem. Keď sa Tomáš rozplakal, chlapcov to ešte viac povzbudilo, aby sa z neho vysmievali a aby ho posmeškami ponižovali. Odišli s posmešným: „Há, hanbi sa, veľké dieťa!“

Podobne ako Karol, aj Tomáš si pomaly pozbieral veci a pobral sa domov. Ako tak kráčal domov, spomenul si na to, čo sa nedávno odohralo v ich dome. Jeho starší brat bol zatiahnutý do bitky so staršími chlapcami z jeho štvrte. Keď prišiel domov, rodičia ho vysmiali: „Prečo si tým výrastkom dovolil, aby si s tebou robili, čo chceli?! Prečo si im to nevrátil? Si predsa dosť veľký na to, aby si si s nimi poradil. Žiaden z mojich synov,“ vravel otec, „by nemal iným dovoliť, aby s ním zaobchádzali takýmto spôsobom. Hanbím sa za to. Si zbabelec. A prestaň už plakať. Nehanbíš sa?“

Keď tak o tom Tomáš premýšľal, k jeho pocitu poníženia, ktorý práve prežíval, sa pridal ďalší bolestný pocit: jeho pocity zmätku a stratenosti sú pre jeho rodičov neprijateľné. Táto ponižujúca udalosť sa mu nemala stať. Ba čo viac, žiadne takéto pocity, ktoré teraz prežíva, by nemal mať. Tomáš sa začne hanbiť za to, že sa hanbí. A tak sa rozhodne o situácii, ktorú práve prežil, nepovedať nikomu. Nikto to predsa nemusí vedieť.

VYSTAVENIE

Hanba je emócia, ktorá sa týka vystavenia sa pred tvárou iných. Byť vystavený znamená byť v pozícii, kedy sa postavíme mimo iných, kedy sme od iných ľudí alebo vecí oddelení, odčlenení. Predstavme si vodcu procesie alebo slávnostného sprievodu, ktorý kráča rýchlejšie ako sprievod. Dostane sa do situácie, kedy je od iných oddelený, pred inými vystavený. Mnohí z nás sa cítime vystavení, keď sa vynoríme z davu, z masy. Je to situácia, kedy si nás iní všimnú, kedy pútame na seba pozornosť mnohých.Nemáme to radi. Cítime, že keby sme tak urobili, že by sa na nás upriamili pohľady iných a my by sme sa necítili príliš atraktívnymi na tom mieste, že by nás iní mohli pokladať za príliš neschopných alebo za príliš odlišných a že by nás mohli ako takých neprijať. Existuje veľa situácií, kde sa cítime vystavení. A sú to situácie, ktorým sa za každú cenu vyhýbame. Keď mám prejsť sám v sále popred dav na inú stranu, keď mám čítať v kostole lekciu alebo povedať prosbu. Neviem, z čoho pochádza slovenské slovo hanba, to by bola otázka pre etymológov. Ale anglické slovo shame pochádza zo slova chemise, čo znamená tričko alebo košeľa, ktorá nás pokrýva. Je to to, čo sa odohralo v rajskej záhrade. Keď Adam a Eva pocítili pocit hanby, zároveň pocítili potrebu zahaliť sa alebo dokonca sa skryť.

Psychológ Erik Erikson o hanbe napísal: Pocit hanby predpokladá, že človek je úplne vystavený a že si je vedomý toho, že iní sa na neho pozerajú… Človek je viditeľný, avšak nie je pripravený na to, aby bol viditeľný.

Na tejto jeho charakteristike hanby vidíme jasnú dvojznačnosť emócie hanby: na jednej strane túžime, aby nás ľudia videli, aby nás uznali, aby nás rešpektovali. Avšak sme ochotní postaviť sa do uhla pohľadu iných iba vtedy, keď sme na to pripravení. (Kedy sme ale pripravení? Pre niektorých práve v tejto otázke môže byť problém. Nie sú pripravení nikdy…)

Mladí ľudia v puberte cítia túto dvojznačnosť veľmi výrazne. Na jednej strane strašne túžia, aby ich ľudia uznali, aby ich poznali, aby ich prijali takých a pre to, akí sú. Avšak zároveň cítia hrôzu z toho, že by mali byť vystavení, t. j. že by sa mali postaviť pred týchto ľudí, po pozornosti ktorých túžia. Puberta je obdobím, kedy na tele človeka prebiehajú veľmi výrazné zmeny, kedy sa človek stáva dospelejším. Meniaca sa vonkajšia podoba robí adolescenta nápadným, viditeľnejším, či je pre to pripravený alebo nie. Cítiac, ako veľmi zraniteľný sa cíti voči pochvale iných, váha seba samého viac odhaliť. „Ešte nie,“ hovorí mu jeho pocit rozpačitosti. „Až keď zmením svoje šaty, svoje názory, svojich priateľov – až potom to bude všetko v poriadku.“

Rozpačitosť a hanblivosť je pre nás počas adolescencie a ešte dlho po nej bežnou súčasťou nášho spoločenského života. Dosť často cítime, že sme príliš blízko niekoho, že sme príliš vystrčenými alebo príliš zraniteľnými v našich kontaktoch a stykoch jedného s druhým. V týchto kritických a často veľmi bolestných chvíľach nám hanba slúži ako zdravý varujúci signál. Tým, že túto emóciu uznáme, že si ju všimneme a že sa pousilujeme pochopiť to, čo stojí za ňou, čo to bolo, čo nás priviedlo do rozpakov, sa môžeme naučiť dôležitým veciam pre svoj život. Avšak pocit hanby nie je vždy pre nás darom.

Spomeňme si na dvoch chlapcov, ktorých sme si pred chvíľou predstavili. Karolova rodina reagovala na hanbu, ktorú prežíval, s pochopením, s empatiou a s plným porozumením. Tým, že uznali jeho vnútorný zmätok, na jeho vnútornú bolesť reagovali s úctou. Ich praktický rešpekt voči jeho poníženiu začal proces uzdravovania jeho emócie hanby.

Tomášova skúsenosť bola však iná. Tým, že vopred predpokladal – na základe svojej skúsenosti s bratom –, ako budú jeho rodičia reagovať, svoje zahanbenie a poníženie cítil ako potupu. A tak mu ostalo jediné: snažil sa svoj zážitok pochovať a utajiť a skryť nielen pred inými, ale aj – ak by to bolo možné – pred sebou samým. Ak je však pocit hanby ukrytý a ak je tu snaha o jeho vygumovanie z vedomia, ak sa mu nevenuje pozornosť, potom tento normálny pocit hanby – čo je priama odpoveď na poníženie – začne hnisať. Ak sa táto šablóna stane regulárnou, bežnou odpoveďou, potom sa zdravý pocit hanby naruší a premení sa na opravdivo negatívnu emóciu – na slabosť prinášajúci pocit, ktorý doslova otrávi náš život.

Karolovi rodičia tým, že uznali oprávnenosť bolesti, ktorú ich syn cítil, zabránili jeho zdravému pocitu hanby, aby zostúpil dolu a aby sa tam premenil na deštruktívnu hanbu. Karol sa tak dozvedel, že tento hrozný pocit – pocit poníženia – nie je znakom jeho menejcennosti. Karol je tak silný a schopný, ako by vo svojom veku mal byť. Chlapci, ktorí ho prepadli, ho zneužili. Oni, a nie Karol, sú v pozícii zla.

Tomáš, ktorý sa nachádza v menej zdravom prostredí, má dojem, že jeho pocit hanby je znakom jeho vlastnej nedostatočnosti a neschopnosti. Ak by bol býval duchaplnejším, lepším alebo silnejším – myslí si –, potom by snáď tento pocit určite nemal. A nemá nikoho okolo seba, kto by mu to vyvrátil a kto by mu povedal niečo iné. Keďže nepozná žiaden iný spôsob, ako sa vyrovnať so svojím pocitom hanby, jediné, čo mu ostáva, je odtlačiť tento bolestný pocit nabok. Jediné, čomu sa Tomáš z celého tohto zážitku naučí, je, že by mal urobiť čokoľvek, čo je v jeho silách, aby sa pocitu, ako je tento, vyhol.

UZDRAVENIE NEZDRAVÉHO POCITU HANBY

Ako sme si povedali, charakteristikou deštruktívneho pocitu hanby je, že mlčí, že je skrytý. A tak, ak ho chceme uzdraviť, musíme ho vyniesť na svetlo. Je dobre sa o ňom a o jeho príčinách porozprávať: s priateľom, s pastorálnym poradcom, s duchovným vodcom, prípadne – ak ide o vážny stupeň – s kresťanským terapeutom. Keď sa hanba vynesie na svetlo, tým sa bolesť, ktorá je s ňou spojená, ešte automaticky neodstráni. Toto je postupný proces. Avšak hovorením o hanbe alebo uvedomovaním si jej prítomnosti zistíme, že ona nemá nad nami takú silnú nadvládu ako predtým. Uzdravovanie musí začať zvnútra. Autori Marilyn Mason a Merle Fossum hovoria, že ak chceme takémuto človeku, ktorý trpí na toxický pocit hanby, pomôcť, musíme mu poukázať, že jeho reakcie sú nie vrodené, ale naučenéHlboký pocit menejcennosti, ktorý títo ľudia v sebe nosia, nie je realistickou odpoveďou na ich osobnú nedostatočnosť alebo neschopnosť, ale je to skorej interpretácia, ktorej sa naučili v tvrdom a nebezpečnom prostredí, v ktorom sa pohybovali, keď rástli. Keď je človek dospelý, mal by byť schopný odložiť nabok a úplne sa vzdať takých definícií seba samého, ktoré ho degradujú a ktoré nie sú v skutočnosti pravými definíciami jeho osobnosti. Namiesto nich by si mal vytvoriť pravdivé definície seba samého.

Paradoxom je, že dokonca ani nepríjemný a bolestný pocit hanby nemusí byť vždy zlý. On nás môže niekedy veľmi verne sprevádzať na našej ceste k spolupatričnosti. Zdravý pocit hanby je diskrétnym impulzom, ktorý nás vedie k opatrnosti a váhavosti, keď sa začneme približovať k inému človeku príliš blízko. Je tento človek človekom, ktorému môžem dôverovať? Mal by som to risknúť a povedať mu o probléme, ktorý ma prenasleduje? Zdravý pocit hanby sa napríklad prejavuje vo forme zdravej predtuchy, ktorú cítime, keď máme pokušenie spýtať sa niektorého svojho známeho na niečo súkromného z jeho života, na nejakú nepríjemnú vec, ktorú práve prežil, napríklad rozvod alebo ponižujúci neúspech a pod. V takýchto prípadoch nás zdravý pocit hanby vedie k otázkam ako: Je toto správny moment opýtať sa ho na túto vec? Nebola by takáto otázka narušením jeho súkromia? Takýto pocit hanby sa v nás ozve aj vo chvíli, keď premýšľame, či sa podeliť s niektorým zo svojich známych o niektoré súkromné veci, ktoré nás práve trápia. Pýtame sa: Je tento človek dosť vhodný na to, aby som mu to povedal? Je to bezpečné?

Zdravý pocit hanby sa týka taktu, teda doslova toho, ako sa iného dotýkaťTakt je schopnosť človeka odhadnúť, ako blízko sa možno k inému človeku priblížiť, kedy sa pozerať do očí, kedy inam, kedy nechať medzi nami nejaký extra priestor a pod. Takt je neomylným hlasom, ktorý nám umožní priblížiť sa k inej osobe bez toho, že by sme sa dotkli jej integrity. Takt nám pomáha vybudovať si stratégie na priblíženie sa k iným a techniky na o­tvorenie si srdca pred inými bez toho, že by sme tým niekomu (či už sebe alebo inému) spôsobili škodu. Je jasné, že tieto stratégie a taktiky je možné používať aj ako púhu manipuláciu s inými alebo ako prostriedky útoku na iných. Avšak ak sú zrelo vyvinuté a používané, sú nevyhnutné pre budovanie intimity – blízkosti – medzi ľuďmi.

Zdravý pocit hanby nám slúži ako gyroskoppomáha nám udržať si rovnováhu upro­stred závratných nárokov spoločenského života. Je naším vodcom pri uvažovaní nad metódami, ktoré chceme použiť, a pomáha nám pri vykonávaní korekcií, opráv a úprav počas letu. Hodnotu tohto svojho vnútorného vodcu si oceníme vždy vtedy, keď spätne uvažujeme nad mnohými nepríjemnými pocitmi, ktoré sme mali pri istých spoločenských situáciách. Napríklad nám príde na um priateľ, ktorý sa k nám pridal na nedávnom plese a začal nám rozprávať o intímnych detailoch svojho súkromného života. Možno sa nám v tej chvíli ozvalo čosi vo vnútri, čo nám povedalo: „Tento rozhovor predsa nie je celkom v poriadku!“ V iných situáciách by rozprávanie o takýchto veciach bolo v poriadku, napríklad v spovednici, alebo pri duchovnom vedení, alebo pri terapii, alebo s blízkym priateľom, ale tuná, na plese, uprostred davu a ešte k tomu s pomerne neznámym človekom to nie je celkom namieste. Cítime, že tento človek sa dostal k nám príliš blízko. Jeho rozprávanie nám prezrádza o ňom viac, než je pre nás (teraz) vhodné a žiaduce, aby sme vedeli. Náš vnútorný pocit rozpakov je odpoveďou na (násilné) prekročenie našich hraníc, vyzývajúc nás, aby sme sa proti tejto votrelosti ohradili a ochránili.

ČNOSTI HANBY

Hanba je niečím omnoho viac, než len náhlym pocitom rozpačitosti alebo deštruktívnym komplexom menejcennosti. Ak sa o pocit hanby dobre staráme, ak máme jeho zdravý vývoj ustavične na zreteli, vtedy sa môže pre nás stať čnosťou, resp. prameňom mnohých čností. „Čnostnosť“ hanby závisí od schopnosti človeka stotožniť sa – zvnútorniť – s hlasom iného, ktorého pohľad na naše skutky tieto naše skutky hodnotí. Tento iný môže byť napríklad náš rodič, náš učiteľ, náš vychovávateľ, alebo všetci dohromady. Ak sa však snažíme rásť, tento iný sa môže vyvinúť a dozrieť do svedomia, v ktorom sídlia tie naše najlepšie a najcennejšie hodnoty z prostredia, v ktorom sme vyrástli a v ktorom sa tieto hodnoty spájajú do harmónie s hodnotami Božími. Toto svedomie sa potom stane pre nás nie tyranom, ale spoľahlivým a priateľským vnútorným vodcom.

Pozitívny pocit hanby prerastá do množstva prekrásnych čností. Jednou z nich, vlastne tou najpodstatnejšou, je čnosť pokory. Pokora je pravda o nás samých. Pocit hanby, ak je zdravý, nás vedie k tejto zdravej pravde o nás samých. Umožňuje nám byť pokornými bez toho, že by sme boli pokorovanými.

Je jasné, že v našej snahe milovať a pracovať mnoho ráz aj zakopneme. Toto zakopnutie nás zrazí k zemi. Od svojich vysokých ideálov, myšlienok, očakávaní a predstáv o sebe samých a o svojich schopnostiach sa dostaneme dole, k zemi. Tu vidíme svoje hranice. Toto je čas, keď sa cítime pokorenými.[1] Tým, že sme pokorení, pretože sme nespoznali svoje hranice, sme dostali dôležitú lekciu. Táto lekcia je pre nás darom pocitu pokory.

Ďalšou čnosťou pochádzajúcou zo zdravého pocitu hanby je dôstojnosť. V pocite dôstojnosti spoznávame hodnotu, ktorú ako osoby máme. Táto čnosť sa v nás vyvíja postupne, ako sa stávame viac a viac doma sami so sebou, s tým, kto sme: so svojimi darmi a hranicami, so svojimi schopnosťami a pochybnosťami. Dôstojnosť je úcta, ktorú cítime voči sebe samým. Dôstojnosť je tiež rešpektom pred sebou samými: pred tým, ako sami seba vidíme, pred tým, čím sa ako osoby postupne stávame.

Pocit dôstojnosti je opakom deštruktívneho pocitu hanby. Deštruktívny pocit hanby nás neustále upozorňuje, že sme nič, že sme bezcenní, že sme totálne nehodní. Pocit dôstojnosti nám naopak tvrdí, že sme niekto, že máme cenu a hodnotu. Ako si tak človek postupne v sebe rozvíja čnosť dôstojnosti, stane sa menej podozrievavým voči schopnosti iných zahanbiť ho alebo ponížiť. Táto čnosť bude schopná verne nás viesť dokonca aj cez ťažké a traumatické obdobia nášho života.

Pocit dôstojnosti je pocitom osobnej integrity, proti ktorému sa nebude schopná postaviť žiadna mašinéria spoločenského zahanbovania. Dôkazom toho sú mnohé procesy a traumy, ktoré prežívali u nás obete komunizmu v 50-tych a 60-tych rokoch, kedy ich predvádzali na vyšetrovanie pred ŠtB, kde ich zahanbovali a ponižovali všemožnými spôsobmi. Mnohé z týchto obetí – medzi nimi aj rehoľníci, kňazi a biskupi – prežili mnoho rokov v najťažších žalároch v úžasne ponižujúcich podmienkach, avšak aj napriek tomu nestratili zmysel pre osobnú dôstojnosť. Tu je vysvetlený význam Plutarchovej myšlienky, ktorú sme si citovali vyššie: „Človek sa môže úplne vyzliecť zo šiat, avšak pritom sa vôbec nemusí vyzliecť z pocitu hanby.“

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.038