V príbehu o cudzoložnej žene (Ján 8, 1 – 11) sa Ježiš ukazuje nielen ako múdry právny obhájca, ale aj ako psychológ s veľkou schopnosťou empatie (1). Keď sa farizeji správajú naduto ako sudcovia a porotcovia zmätenej, pri cudzoložstve prichytenej ženy, pričom o sebe si myslia, že sú bez hriechu, predstavujú tragédiu ľudských bytostí, ktoré konajú bez pohľadu do svojho vlastného života.
Niekoľko ešte zrejmejších príkladov: rozvedený muž, ktorý nedokáže vidieť svoju časť viny na rozpade manželstva, ale zvaľuje ju iba na bývalú ženu, študent, ktorý nechápe, prečo prepadá, dospievajúci chlapec, ktorý obviňuje svojich rodičov a rodinu za to, že nie je odvážny, alkoholička, ktorá nechápe, prečo pije, emočne rozháraný človek, ktorý nie je v styku so svojím cítením a vnútrom: obézna žena, ktorá používa jedlo ako únik z ťažkostí a zdroj útechy, všetci tí deprimovaní ľudia, ktorí si neuvedomujú svoj skrytý hnev, takzvaní leniví ľudia, ktorí sa boja zlyhania a nedôverujú si, emočne nezrelí, ktorí uzatvárajú manželstvo, pretože nedokážu ovládnuť svoje pudy, a nazývajú to láskou!
Ako takým ľuďom problémov pribúda, ich sebauvedomenie ubúda, alebo sa to aspoň tak zdá. Možno sa diviť , že týmto ľuďom chýba vhľad do samých seba alebo zamyslenie sa nad svojím správaním, že za svoje chyby ľahko obviňujú iných a že je im také ťažké ospravedlniť sa za niečo, alebo priznať, že urobili niečo zlé? Akoby tým, že si hocičo také priznajú, odpisovali seba alebo svoju cenu.Základom je tu strach zo zlyhania.
Ježiš farizejom ukázal, že oni sami nie sú bez hriechu. Nakoniec pochopili, čo im tým hovorí, uvedomili si svoje vlastné hriechy a zahanbene sa rozišli. Ježiš nás učí, aby sme neodsudzovali iných skôr, než sa ostro kriticky zahľadíme do seba samých.
Je veľmi ťažké počuť, ako nás odsudzuje iný. Ale zdá sa mi, že ešte ťažšie, pretože je to ešte deštruktívnejšie, je zniesť vlastné odsúdenie seba. Ježiš nám v tom, ako sa zachoval k cudzoložnej žene, zanechal dôležité ponaučenie ako milovať seba a žiť so sebou, napriek svojim hriechom a zlyhaniam. Povedal jej: „Žena, nikto ťa neodsúdil?“ „Nikto, Pane,“ odpovedala mu. Na to jej Ježiš povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš.“ Boh nás neodsudzuje ani vtedy, keď nás odsudzujú iní, alebo keď sa odsudzujeme sami. Ježiš ukazuje, že máme byť k sebe kritickí, ako to zdôrazňoval farizejom, ale neodsudzovať sa.
Medzi tým, čo je sebakritika a tým, čo je odsúdenie seba, je veľmi jemný , ale zároveň veľký rozdiel. Preto sa ľudia boja pozrieť sa na seba kriticky, majú strach, že sa odsúdia. Pokladajú sebakritiku a sebaodsúdenie za to isté. Stretol som toľkých, ináč inteligentých a nadaných ľudí, ktorí nemali správny pohľad do seba. Nepoznali sa, desili sa a odmietali akúkoľvek odbornú, ba aj priateľskú radu preskúmať svoje vnútro a poznať sa. Zdravá sebakritika má za následok vhľad a vhľad nám pomáha poznať sa a z toho vyplývajúcu možnosť zmeny a rastu.
Sebakritika je nevyhnutne potrebná na to, aby sme dosiahli emočnú a duchovnú zrelosť. Možnosť porovnania sa, ktorú ľudia majú, znamená často rozdiel medzi zdravým a chorým manželstvom, alebo zdravou a chorou rodinou. Sebakritika je pozitívna a deštruktívna. Keď sa jej prestaneme báť, môže sa stať oslobodzujúcou, povzbudivou a upokojujúcou. Vyzýva nás prijať a milovať skutočnosť toho, akými naozaj sme, nie falošný obraz toho, akými by sme chceli byť. Tým obmedzujeme svoje nerealistické očakávania a z toho vyplývajúce zbytočné frustrácie, ktoré si na seba ukladáme. Zdravá sebakritika nás nabáda k ďalším krokom ľudského a kresťanského vývinu. Čím lepšie vieme čítať seba, tým viac vieme poznávať a rozumieť iných a byť citliví na ich potreby.
Sebakritika sa zakladá na chápaní, že sme dobrí a hodnotní, že sa môžeme stať lepšími, že sme schopní učiť sa zo svojich zlyhaní a rásť, že bez zlyhania nemôžeme zmeniť seba alebo poznať seba a svoje obmedzenia. Paradoxné je, že sa meníme v zlyhaní, ktoré je súčasťou života. Podstatnou otázkou je, ako sa staviame k svojim zlyhaniam, ako na ne reagujeme.
Boh nás miluje napriek našim chybám. Ak to isté dokážeme aj my, dosiahli sme pravú lásku k sebe.
Sebaodsúdenie: Na druhej strane sebaodsúdenie nás zobrazuje ako nehodných, druhoradých preto, že zlyhávame. A pretože nie sme dokonalí, nenávidíme sa. Také sebodsudzovanie je ochromujúce a deštruktívne, patologické a nekresťanské.
Táto zhubná choroba je zjavná u mnohých perfekcionistov. (Perfekcionizmus: Etický názor pokladajúci za cieľ mravného správania snahu po maximálnej presnosti a dokonalosti.) Ľudia, ktorí upadnú do osídiel perfekcionizmu sú vždy chudáci. Nech by boli akokoľvek „úspešní“, vždy nájdu nejaký kaz. Nedokážu pocítiť dostatok, ani nijaké uspokojenie, pretože sa boja, že zlyhajú. Keď zlyhajú, napoly to očakávajú, pretože sa za takých pokladajú. To, že odmietajú prijať zlyhanie, ich iba ponára do ďalších ťažkostí. Tak v sebe vždy iba znovu opakujú bludný kruh perfekcionalizmu. Sú tvrdí k sebe a ešte tvrdšie sa im s tým žije. Predovšetkým nie sú schopní vychutnať radosť a pokoj kresťanského života, ktorý nám dáva odpúšťajúci Boh a ktorý nám káže odpúšťať sebe samým.
Sebakritika vdychuje do nás nový život a osvieženú nádej, zatiaľ čo sebaodsudzovanie prináša iba zúfalstvo a smrť. Pre kresťana, ktorý žije v tieni kríža , je sebakritika dôležitá, sebaodsudozovanie nezmyselné.
Keď Ježiš káral farizejov za to, že odsudzovvali cudzoložnú ženu, kázal im byť kritickými k sebe. Keď zasa hovoril k žene, prikázal jej, aby už nehrešila. Povedal jej, aby sa poučila zo svojho zlyhania, ale predovšetkým ju ubezpečil, že ak on ju neodsudzuje, nemá sa odsudzovať ani ona.