Láska k sebe – Konflikt záujmov?

Láska k sebe – Konflikt záujmov?

Konflikt medzi láskou k sebe a sebectvom je taký obvyklý a taký častý, že si napätie, ktoré vytvára, ani jasne neuvedomujeme. Nájdeme ho u vzdelaných i nevzdelaných, nábožných i bezbožných. Dokonca ani kňazom a rehoľníkom, u ktorých by sme predpokladali, že sa v takýchto veciach dobre vyznajú, nie je jasné, v čom je rozdiel medzi láskou k sebe a sebectvom. V tejto oblasti je veľa nejasných bodov, ktoré vedú k závažným úzkostiam a problémom v živote a ľudských vzťahoch.

Keď nám psychológovia a Ježiš hovoria, aby sme sa milovali, vyvodzujeme z toho, že hovoria o podstate emočného a duchovného vývinu. Presne tak. Ako to však robiť v praxi? Ježiš nám nedal podrobné odporúčania a psychológovia tu nehovoria vždy konkrétne a jasne, alebo v tejto veci nie vždy navzájom súhlasia. Naozaj nás niektoré psychologické systémy môžu utvrdiť v pochybnostiach, nabádajú nás k filozofii „ja-izmu“: ja prvý a každý iný až po mne. Preto je väčšina z nás, ak ide o to, ako máme konať, opatrná. Skúmame motívy nejakého svojho konkrétneho konania a pýtame sa: „Nie je to odo mňa sebecké?“ A aby sme si boli istí, že tomu nie je tak, môže sa stať, že urobíme opak toho, čo sme chceli, alebo neurobíme nič, pričom ani jedno z toho nie je nevyhnutne správne.

Klasickým príkladom je prípad sebaobetavej matky a manželky, ktorá neustále reaguje na potreby svojich detí a svojho manžela a málo dbá o svoje vlastné záujmy. Je to spôsob, akým prejavovala lásku jej matka a jej stará matka, a tak z toho uzaviera, že to je zrejme úloha dobrej matky a manželky. Pokladala by za sebecké a mala by pocity viny, keby nejaký čas venovala sebe, alebo urobila niečo pre seba. Smutný výsledok toho je, že sa vyvinú sebecké deti a na seba sústredený manžel, zatiaľ čo ona sa postupne stáva „ne – osobou“, stráca svoju osobnú identitu.

Iný, často nepozorovaný výsledok toho je, že ľudia sa v úsilí vyhovieť tomuto modelu sebaobetavého postoja stávajú v skutočnosti sústredenými na seba. Ich potreba byť milovaní je neuroticky spätá so snahou páčiť sa každému, a cítiť sa byť milovanými. Keďže nemilujú samých seba, sú úplne závislí na láske iných. Ich sebaúcta a identita sú zakladajú na tom, čo si o nich myslia a čo o nich hovoria iní.

Medzi láskou k sebe a sebectvom je tenučká deliaca čiara a práve v tom je konflikt záujmov. Ako by som mohol milovať seba bez toho, aby som nebol sebecký? Kráčať po tejto čiare a udržiavať pritom rovnováhu, je úloha na celý život.Vyžaduje poctivosť, analýzu seba a skúmanie svojich motívov. Sme šťastní, ak máme dobrého priateľa, ktorý nám môže pomôcť objasniť si svoje motívy, alebo nám ukáže, čo naozaj robíme. Môžeme požiadať o odbornú poradu, a tak dôjsť k tomu, že sa na seba pozeráme priamo a poctivo. Je to súčasť dozrievania, ale je to zároveň to, čo tvorí základ našej schopnosti milovať inú osobu.

Spoločným menovateľom, ktorý možno nájsť v problémových manželstvách, je nedostatok zdravej lásky k sebe a sebaúcty. Blízky vzťah, vzťah lásky vyžaduje úsilie a obsahuje napätie, ktoré prirodzene vzniká z rozdielov medzi mužom a ženou. Ak jeden z nich nemá zdravú lásku k sebe, ktorá zahŕňa sebaúctu, dôveru a vieru v seba samého, výsledok intímneho zbližovania bude takýto: Buď manželia budú viesť navzájom vojnu, aby si zachránili svoju identitu, pretože akýkoľvek rozdielny názor alebo nesúhlas sa pokladá za hrozbu alebo urážku znamenajúcu nedostatok lásky, alebo jedna z osôb stratí svoju identitu tým, že zaváha a poddáva sa, pričom ju ten druhý takrečeno absorbuje. Môže však ísť aj o kombináciu oboch týchto prípadov.

Rásť spolu sa pre takýchto ľudí stáva nakoniec stále nemožnejšou záležitosťou a v skutočnosti dochádza k tomu, že rastú oddelene.

V obidvoch prípadoch ide o nedostatok lásky k sebe, pretože jedna z osôb potrebuje neustále prejavy súhlasu, alebo má potrebu sústavne ovládať druhého. Netreba sa čudovať , že toľko manželstiev končí rozvodom. Mnohí rozvedení ľudia azda napokon zistia, čo je to pravá láska k sebe, až keď prejdú cez utrpenie rozvodu. Je to draho zaplatené, ale znovuzrodili sa celí iba smrťou svojho manželstva, poznali dar seba a zakúsili zdravú lásku k sebe.

Manželstvo nie je natoľko skúsenosťou byť milovaný ako skúsenosťou milovať. Byť schopný milovať znamená, že milujem seba a dokážem sa vyrovnávať s rozdielmi, nesúhlasom, nezhodou a ťažkosťami, ktoré sú v každom vzťahu. Martin Padovani hovorí: „Zmocňuje sa ma hrôza, keď niekoho počujem hovoriť“: „Cítim sa byť niekým, pretože ma ona miluje.“ Inými slovami: „Bez jej lásky som bezcenný.“

Zdravá láska k sebe dokáže zniesť bolesť a ublíženia, nevyhnutné v každom vzťahu. Možno ma zraniť, ale nemožno ma zničiť! Ježiš povedal čosi ako: „Ak ťa niekto udrie po jednom líci, nastav mu aj druhé.“ Ak milujete seba, dokážete sa s ublížením vyrovnať. Mnohí interpretujú túto Ježišovu výpoveď tak, akoby znamenala, že máme iným dovoliť, aby po nás šliapali. Môžete strpieť ublíženie, zniesť urážku alebo povzniesť sa nad vtipy na vašu adresu, ale nesmiete dovoliť ľuďom, aby vás zneuživali alebo ničili. Láska k sebe vyžaduje sebaúctu!

Padovani spomína – Často som sa pýtal žien: „Prečo ste dovolili to emočné (alebo fyzické) zneužívanie, ktorým vás manžel trápi.“ Odpoveď bola často: „Myslela som, že sa možno zmení.“ On sa však stával iba horším, pretože ona problém „živila“ a posilňovala. Inou základnou silou, ktorá tu pôsobila, bolo to, že nemala lásku k sebe, úctu k sebe, že sa nezastala seba a neodtrhla choré správanie svojho manžela už pri rannom zrode. Niekedy môže žena dokonca cítiť, že si takéto zaobchádzanie zaslúži. Preto pri zlyhaní manželstva zlyhávajú dvaja ľudia.

Povedané veľmi jednoducho, skôr než dokážem milovať iného, potrebujem milovať seba. Náš prvoradý vzťah je vzťah samých k sebe. Ak ten nie je zdravý, nemôžeme ho takým urobiť pomocou iného človeka.

Stručné vyjadrenie hlavnej kresťanskej viery je: „Miluj Boha a svojho blížneho ako seba.“ Aký skvelý psychológ bol Ježiš! Tri lásky sa tu spájajú navzájom. Jedna nemôže byť bez druhej – ináč je to láska podozrivá. Niekedy ľudia vravia, ako veľmi milujú Boha, ale ich správanie tomu protirečí: nestarajú sa o seba telesne alebo emočne.

Ľudia sa vždy usilujú nájsť kritériá, podľa ktorých by mohli rozlíšiť skutočnú lásku od lásky sebeckej a tak riešiť tento konflikt záujmov .Ťažko opísať kritériá. Uvediem všeobecné charaktetristiky, ktoré nám ich pomôžu rozlíšiť.

Predovšetkým pravá láska k sebe robí to, čo je najlepšie pre vlastné dobro. To najlepšie neznamená nevyhnutne, že je to to, čo je najľahšie, to, čo spôsobuje, že sa dobre cítime alebo čo je zábavné, alebo čo robia všetci ostatní. Často to znamená robiť niečo, čo je ťažké a čo vyžaduje čas, energiu, alebo peniaze. „Človek, ktorý stráca svoj život, ho nájde.“ To vyžaduje často sebadisciplínu a obeť, schopnosť vydržať terajšiu frustráciu pre to, čo získame neskôr. Často to znamená čeliť rozorvanosti a utrpeniu, aby sme získali väčšie uznanie nie od iných, ale od samých seba. Láska k sebe neznamená len obrátiť sa do svojho vnútra a ostať tam. To je sebecké. Naopak, znamená to vyjsť zo seba, ísť k iným a prísť do styku s nimi. Ale skôr než môžem dávať iným,musím dávať sebe. Musím vedieť poznávať svoje vlastné potreby skôr, než dokážem úspešne poznávať potreby iných. Skutočná láska k sebe nám poskytuje silu a odvahu vyjsť zo seba samého k iným. Ježiš povedal: „Ak semeno nepadne do zeme a nezomrie , nemôže priniesť úrodu.“ Semeno musí, skôr než sa objaví výhonok alebo plod, vzklíčit a premeniť sa.

Do Galilejského mora sa vlievajú čerstvé vody z rieky Jordán. Preto je to vibrujúce, živé more. Darí sa tu rybám i rastlinám. Potom sa Galilejské more svojím južným ústím vlieva do rieky Jordán, ktorá tečie zase s čerstvými vodami a nakoniec sa vlieva do Mŕtveho mora. Galilejské more je plné života, pretože nielen prijíma, vracia sa k sebe, ale sa aj vylieva a dáva zo seba znovu rieke Jordán, ktorá tečie do Mŕtveho mora. Mŕtve more iba zbiera vody Jordánu. Nič ďalej nedáva. Nemá život, nemá vegetáciu. Berie, ale nedáva. Toto sa mi zdá byť kľúčom pre porozumenie rozdielu medzi zdravou láskou k sebe a láskou sebeckou. Láska k sebe sa obracia dovnútra iba na to, aby sa potom obrátila navonok k iným. Sebectvo sa obracia dovnútra, zostáva tam – a umiera. Tu niet pohľadu zvnútra navonok, je tu iba vnútorné zaslepenie.

Tak je to aj s nami. Ak milujeme seba, budeme sa o seba starať a vyvíjať sa tak, aby sme sa mohli dostať von, k iným. Vo Svätom písme stojí, že Ježiš odišiel do hôr sám. Vedel, kedy potrebuje spomaliť krok. Bral ohľad na svoje telo. Vedel, že sa potrebuje vzdialiť do samoty, aby tak mohol z nej znovu vyjsť a priblížiť sa k iným.

Ľudia pracujúci v povolaniach, v ktorých sa pomáha iným, niekedy sa cítia „vyčerpaní“ .Dávajú iným, ale nedávajú nič sebe, vyschýňajú. Dobré mentálne zdravie znamená poznať vlastné hranice a rešpektovať ich. Dopriať si odpočinok – dobrý spánok, jedlo, voľný čas na prechádzku – to je znak toho, že sa milujem a budem schopný dávať sa iným znovu, keď sa občertvím a zregenerujem.

„Svätiť sobotný deň“, znamená povedať si: „Odpočiň si, buď dobrý k sebe, aby si mohol naďalej žiť, rozdávať a pracovať.“ Ľudia posadnutí prácou sú – tak isto ako iní – závislí, náchylní k sebadeštrukcii, nedbajú o seba. Keď si rodičia berú čas pre seba a robia niečo pre seba, učia tým svoje deti ako žiť a milovať. Správna láska k sebe poskytuje priestor na to, aby sme sa mohli pozrieť na seba, porozmýšľať o vlastnom živote, správaní a motívoch, na to, aby sme sa naučili nazrieť do seba a pochopiť.Takto potom dochádza k pôsobeniu Ducha Svätého v modlitbe alebo dialógu s iným. Takto sa dostávame k poznaniu a oceňovaniu daru seba a k ďalšiemu rozvíjaniu tohoto daru. Toto pochopenie seba vedie k pokore. Poznať vlastné dary znamená zároveň poznať vlastné obmedzenia. Keď poznáme seba a svoje obmedzenia, vieme lepšie pozerať na svet okolo nás, vnímať udalosti života a vyrovnávať sa s nimi. Toto sebapoznanie nám pomáha byť vnímavými a užitočnými pre iných.

Túto introspekciu (1) neslobodno zamieňať s nejakým druhom introverzie (2), zameriavaním sa do seba, sústredením na seba, hľadením iba dovnútra. Takejto introverzii chýba vízia, a tak ako Mŕtve more nikam nevychádza a nič nedáva ďalej. Je narcisistická – sústredená na seba, nie na iných. Necharakterizuje ju pokoj, ale úzkosť a popudlivosť. „Prečo sa sužujete?“ – pýta sa Ježiš. „Pozrite sa na vtákov pod šírym nebom. Pozrite sa na poľné ľalie. Ani nepradú, ani netkajú, ani nezhromažďujú do svojich stodôl, a predsa ich nebeský Otec sa o nich stará.“ Anxiózni ľudia sú stále nepokojní ,akoby nevedeli uniknúť zo sveta svojej vlastnej ustarostenosti. Pri zdravej láske k sebe človek pozoruje seba a vie bedlivo pozorovať iných. Zdravá láska vidí ďalej, zatiaľ čo introverzia slúži iba samému jednotlivcovi, ktorý sa na seba díva, akoby bol pupkom sveta.

Inou charakteristikou zdravej lásky k sebe je, že je rozumná. Neuskutočňuje sa na základe citov, impulzu alebo donútenia, keď sa neužíva rozum. Činy skutočnej lásky k sebe sú založené na jasnej úvahe. Osoba, ktorá miluje seba, je citlivá, a v styku so svojím vnútorným svetom, ale tento svet ju nedeterminuje. Tým, že láska k sebe je rozumná, neovláda ju skreslený pocit viny alebo nepoctivá racionalizácia, či výhovorky. Osoba s pravou láskou k sebe využíva svoju inteligenciu a usiluje sa získať najlepšie informácie alebo poznanie, ktoré prospejú jej rozhodnutiam a životu.

Inou trvalou charakteristikou pravej lásky k sebe je to, že vzbudzuje pocit hlbokého pokoja a satisfakcie. Osoba s pravou láskou k sebe koná s poznaním, že podnikla všetky kroky, aby urobila to, čo je správne, aby aj v zlej situácii urobila dobré rozhodnutie a je pripravená čeliť tlaku seberovných. Vyrovnáva sa s kritikou a koná bez ohľadu na to, či jej to iní zazlievajú: koná so sebadôverou, z presvedčenia vo viere v seba.

To je zároveň opis mravnej osoby, osoby, ktorá žije a koná s pocitom hlbokého pokoja a satisfakcie. A tak charakteristické znaky s pravou láskou k sebe sa zhodujú s charakteristikami mravnej osoby ako takej. Čím menej mravná je osoba, tým menšia je jej pravá láska k sebe. Čím menej mravná je osoba, tým nižšia je úroveň jej úcty k sebe, tým sebadeštruktívnejšie je jej správanie.

Pokoj a spokojnosť so sebou reflektujú osobné hodnoty a priority. Hodnota jednotlivca spočíva v jeho vnútri. Ak milujem seba, je moja hodnota vo mne, nie v niečom alebo v niekom mimo mňa. Moje úspechy a všetky moje dobrá môžu umocniť môj dobrý pocit seba a dodať mi istoty, ale moja základná hodnota závisí na mojej láske k sebe. Najvyšší akt viery je presvedčenie, že Boh ma miluje nepodmienene, a takého aký som, a že aj ja môžem milovať seba nepodmienene, takého aký som.

Na to, aby som sa pokúsil načrtnúť čo aj len v hlavných črtách problém lásky k sebe, by bolo treba oveľa dlhšie pojednanie. Ale mojím cieľom je zaostriť našu pozornosť na to, aké problémy môžu vzniknúť, keď si lásku k sebe pletieme so sebectvom. Dosiahnuť medzi nimi zdravú rovnováhu je celoživotná úloha. Niekedy sa nám to darí, niekedy zlyhávame, ale odstrániť konflikt medzi láskou k sebe a sebectvom je v našom vlastnom záujme. Milujeme samých seba, aby sme milovali iných a Boha. Zdravá láska k sebe je užitočná a správna a nemá nič spoločného so sebectvom alebo so sústredenosťou na seba. Ak tieto dve veci rozlíšime, odstránime neistotu, ktorá nás občas môže znepokojovať a dokážeme skutočne milovať Boha, seba a svojho blížneho.