Súcit – Záleží na ňom? Aký je jeho význam? (Úvaha)

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ivanus (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 29.06.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 989 slov
Počet zobrazení: 44
Tlačení: 2
Uložení: 2

Súcit – Záleží na ňom? Aký je jeho význam? (Úvaha)

Súcit je téma, ktorá sa krásne ako niť ťahá celým Svätým písmom. Boh sa tu zobrazuje ako ustavične súcitný, cítiaci a citlivý Boh, ktorý je stále v styku so svojím ľudom. Prorok to zhŕňa takto: „Boh sa opäť zľutuje nad nami.“ (Micheáš 7, 19). Boh sa od nás neodlúčil, ani sa od nás nevzdialil, nie je k nám ani ľahostajný, ani Boh, ktorý by sa o nás nestaral. „Boh je láska,“ hovorí sv. Ján, a láska je starostlivá. Ak pociťujeme izoláciu Boha, je to obyčajne spôsobené tým, že cítime ako sme sa vzdialili sami sebe, alebo jeden druhému. Toto naše cítenie zvykneme premietať na Boha. Ak to robíme, krivdíme Bohu a vytvárame v našom vzťahu s ním zbytočné ťažkosti a zmätok. No práve v takýchto okolnostiach môže naša viera rásť, pretože, bez ohľadu na to, ako zle sa cítime, naše vedomie Božej prítomnosti nás podopiera a utešuje.

Súcit znamená okrem iného prejaviť, čo cítim, keď vnímam to, čo cítia iní. Ukázať súcit znamená prejaviť vrchol a podstatu nášho človečenstva. Byť súcitný znamená tiež byť podobný Bohu. Sme skutočne Božími dcérami a synmi, stvorenými na obraz a podobu Božiu, keď sa v nás odráža Božia súcitnosť.

Božiu milosť môžeme vnímať ako silný magnet, ktorý z nás vyludzuje súcit a ľudskosť. V podstate sme dobrí, ale často nedokážeme túto dobrotu prehĺbiť, rozvinúť túto vzájomnú súcitnosť. Často ju nechávame zahrabanú tak, ako to urobil sluha, ktorý zahrabal svoj talent, a s ktorým Kristus nebol spokojný.

Súcitná osoba je citlivá na to, čo cítia iní, na ich bolesť, radosť, sklamanie, strach. Súcitná osoba vie vycítiť, čo ľudia cítia a prejaviť im na to svoju citovú reakciu. Druhá osoba to musí cítiť a skúsenostne poznať, lebo ako ináč by to vedela? Povedať: „Ľudia chápu, ako s nimi cítim,“ alebo: „vedia ako s nimi cítim,“ bez toho, aby sme ukázali, čo cítime, to je predsa nezmysel. Povedať na ospravedlnenie toho, že neukazujeme, ako cítime: „ja som taký,“ alebo: „tak som bol vychovaný,“ znamená prejaviť určitú neochotu zmeniť sa a určitú ľahostajnosť k iným. Toto a podobné racionalizovanie sú iba rozličnými spôsobmi, ktoré nám prekážajú pri rozvíjaní zmysluplných vzťahov s inými, vzťahov, ktoré sú hlboko spojené so skutočnosťou, že sme kresťania.

Veľký hriech dnešného sveta medzi ľuďmi, národmi, rasami skutočne vo všetkých oblastiach ľudských vzťahov, najmä v našich manželstvách a rodinách, je necitlivosť, odmietanie dať najavo inému svoje city a súcit. Znamená to byť ľahostajný, nestarať sa, nevnímať stav, v akom žijú ľudia okolo nás. V necitlivosti majú korene najohavnejšie hriechy našich čias, pretože necitlivosť podkopáva a ničí spôsob, akým by ľudia mali spolu žiť, najmä v rodinách. Necitlivosť k citom iných je ešte ničivejšia než fyzické zneužívanie a je aj častejšia. Často sa pohoršujeme nad skutočnosťou, že v dnešnom svete toľko ľudí hladuje. Dokonca aj v Amerike! Oveľa väčší je však počet ľudí, najmä v rodinách, ktorým sa strašne ubližuje, a ktorí emocionálne hladujú, pretože nik neprejavuje s nimi súcitnosť. To spôsobuje podvýživu ľudského ducha a to usmrcuje život a lásku v rodine.

Veľa, veľmi veľa ľudí ľutuje, že v ich prostredí nebolo dosť prejavov náklonnosti, a tým si sami o sebe utvorili mnoho negatívnych mienok. To poškodilo ich sebaúctu a pravdepodobne mylne – pochybovali o láske svojich rodičov. Som presvedčený, že páchateľmi mnohých zločinov, fyzického, emočného a sexuálneho zneužitia, sú osoby, ktorým sa ako deťom nedostalo súcitu a voči ktorým sa ľudia správali necitlivo. Denné správy sú plné takýchto tragických ľudských príbehov a za každým príbehom, ak sa naň pozrieme a vypočujme ho zblízka, je túžobné bolestné volanie emočne ochudobnených ľudí, napr. ľudí sexuálne úchylných.

Strach byť osobou skutočne emocionálnou a svoje emócie prejavovať ničí naše vzťahy a ohrozuje našu snahu o intímnosť. Naše vzťahy vädnú pre nedostatok vhodnej výživy. Kristovo podobenstvo o semenách, ktoré padnú na okraj cesty alebo medzi tŕnie, alebo na kamenistú pôdu nám pripomína anemické, povrchné vzťahy, ktoré sú časté v našich rodinách. Populárne heslo „radšej sa objímať ako drogy užívať“ – „Hugs are better than drugs“ ukazuje názorne potrebu emocionálnych prejavov v rodine. Ľudia, ktorí sa správajú deštruktívne, či už je to študent, ktorý nedokáže brať vážne školskú prácu, alebo žena, ktorá cudzoloží, sú obyčajne emočne deprivovaní členovia rodiny, ktorí volajú po emocionálnom živobytí. Tí, čo dožadovanie sa emocionálnej podpory členov rodiny ignorujú,pripravujú pôdu pre rakovinu,ktorá môže zničiť aj najlepšie rodiny

Počúvajte pozorne mnohých ľudí, keď rozprávajú o svojich telesných alebo emočných strastiach. Sú často obeťami necitlivých a nesúcitných vzťahov v rodine a v manželstve. Takíto ľudia žijú v emočne vyprahlých pustatinách. U niektorých sa v ich neuvedomovanej snahe získať súcit, vyvinú psychologické alebo psychosomatické ochorenia. Iní trpia zbytočnou nespokojnosťou a frustráciou, pretože sa voči nim nepristupuje dosť citlivo, zatiaľ čo ďalší vyvolávajú hádky, konflikty a nepokoje, aby vyprovokovali aspoň nejakú emočnú reakciu. Nie je vôbec zriedkavé, že sa žena začne hádať „o ničom“ (hovorí jej muž), len aby zistila, či jej muž ešte žije a aby dostala nejakú odpoveď, ktorá by ju ubezpečila, že mu na nej ešte záleží. Tento spôsob správania je často výsledkom neschopnosti jedného prejaviť, že s druhým súcití.

Súcit, ako všetky ľudské črty, treba rozvinúť, vyžaduje to úsilie, prácu a motiváciu. Ako surový materiál existuje v každom jednotlivcovi, treba ho však vydolovať a vyniesť na povrch. Niektorí z nás si to uvedomujú viac než iní. Množstvo z tohto vedomia korení v rodinnej atmosfére, v ktorej nás vychovávali. Bola naša rodina rodinou, kde sa venovala pozornosť citovým prejavom? Preukazovali členovia rodiny svoje city, svoj súcit, alebo boli emočne zdržanliví, prejavovali sa emocionálne veľmi zriedka?Je dôležité, aby sme si uvedomovali silné a pozitívne aspekty svojho rodinného prostredia, ale je takisto potrebné a dôležité, aby sme sa nebáli priznať, ak tu neboli, aj jeho emočnú chudobu a obmedzenia. Iba tak si môžeme uvedomiť potrebu rozvinúť svoju schopnosť vyjadrovať a prijímať súcit. Schopnosť rozvinúť tento ľudský potenciál má každý z nás. Dá sa rozvinúť a máme to robiť. Otázka je, či sa na túto úlohu chceme naozaj podujať. Sme ochotní na to vynaložiť potrebné úsilie? Chceme sa stať viac ľudskými? Domov je aréna, kde má každé zacvičovanie sa do citlivosti svoj počiatok. Jadro rodinného života spočíva v tom, že rodičia sú modelmi prejavovania svojich citov tak vo vzájomnom vzťahu ako aj vo vzťahu k svojim deťom. Tým v nich vyvolávajú vrelé a nežné city a vyjadrovanie emócií. Keď sa dnes hovorí o rodinnom živote, smutne sa komentuje, že mnohí rodičia nariekajú na nedostatok citlivosti zo strany svojich detí. Avšak tí istí rodičia nedokázali svoje deti nacvičovať, aby k nim boli citlivé. Je nevyhnutné, aby rodičia svojim deťom ukazovali, ako cítia, keď sa deti trestuhodne správajú alebo neuctivo hovoria. Keď matka povie: „cítim sa urazená,“ alebo: „hnevám sa, že tak príšerne rozprávaš,“ neukladá na svoje deti pocit viny, ale chce, aby sa stali citlivými.Emocionálna odozva v rodinách je dvojprúdová cesta: rodičov k deťom a detí k rodičom. Je to zodpovednosť za všetkých členov rodiny, od najmladších po najstarších. Deti sa potrebujú nacvičovať v citlivosti tak, ako vo všetkých iných aspektoch života.

Byť súcitiacou osobou znamená tiež mať zmysel pre hriech! Hrešiť znamená veľmi často ublížiť niekomu a okradnutie niekoho o prejav našich citov ho môže veľmi raniť. Všetci počúvame žalostivé sťažnosti ako: „nikdy nepovedal ani slovka o tom, ako ma urazil,“ alebo: „nikdy ma nepodoprela v práci, ktorú som robil.“ Uvedomovať si, že svojím správaním niekoho o niečo ochudobňujeme, že ho zraňujeme, je začiatok toho, ako sa stať citlivým. Čím citlivejší sme na bolesť iného a čím viac na to reagujeme tým, že sa usilujeme, aby nám odpustil, alebo tým, že sa snažíme polepšiť sa, tým viac sa stávame ozdravenie sprostredkujúcimi, citlivými ľuďmi.

Necitliví ľudia podkopávajú druhých, alebo ich ubíjajú bez toho, že by si uvedomovali, čo robia. Takíto ľudia sú nezodpovední, nestarajú sa o iných, sú sústredení na seba a žijú vo svete, ktorý je ich vlastníctvom, izolovaní od skutočnosti, že aj iní jestvujú. Keď ľudia strácajú pocit hriechu a citlivosť voči iným, stáva sa náš svet miestom hrozivejším, riskantnejším, izolovaným a psychicky nezdravým pre náš život.

Jedným z najúčinnejších spôsobov ako sa dotknúť toho, čo cítia iní, je pozorne a aktívne počúvať. Iba súcitiacim počúvaním môžeme vstúpiť do vnútra iného a dotknúť sa ho, nazrieť do jeho srdca a duše. Potom tým, že mu povieme alebo ukážeme, že s ním cítime, vyjadrujeme svoj súcit. V našich slovách ľudia cítia našu prítomnosť, náš starostlivý dotyk, našu vrúcnosť, našu blízkosť.

Kniha rabína Kushnera „Keď sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci“, je úspešná a taká výstižná preto, že autor v nej uvažuje o citlivosti a súcitnosi s trpiacimi ľuďmi. Čokoľvek robil Ježiš, robil v atmosfére súcitu. Keď sme súcitní, keď vieme cítiť s inými, sme skutočnými kresťanmi, služobníkmi Božieho zľutovania. Ľudskosť a kresťanstvo sa stretávajú na križovatkách súcitu a citlivosti. Ľudia nenachádzajú Boha v abstrakcii, ale vo vrúcnosti ľudských stretnutí.

Všetky tieto úvahy a zamyslenia o súcite a citlivosti by nestáli za mnoho, keby sme nemali správnu citlivosť voči sebe samým. Musíme byť najprv v styku so svojím vlastným vnútorným svetom – so svojou bolesťou, úzkosťami, hnevom, zranením, konfliktom, zmätkom, pochybnosťami, strachom. Ak nedokážeme skúsiť a poznať chuť týchto citov v sebe samých, nikdy nebudeme vedieť byť citliví a súcitní s inými. Musíme byť schopní smiať a radovať sa, plakať a hnevať sa na seba, byť schopní cítiť svoju vlastnú neistotu, slabosť a zahanbenie. Jednou z príčin toho, že kniha Kushnera tak úspešne oslovila ľudí, je to, že sám osobne precítil intenzívnu bolesť a emócie, ktoré v ňom vyvolala strata vlastného syna. Pretože bol v styku so sebou, vedel sa dotknúť vnútra iných.

Väčšina ľudí, ktorým chýba súcit a citlivosť pre iných, nie sú obyčajne v styku s vlastnými citmi a, keď sú, necítia sa pritom dobre. Aká škoda, že nie sú schopní skúsenostných zážitkov, bohatosti a hĺbky svojej ľudskosti. Vtedy, keď som súcitný a citlivý k sebe samému, mám skutočné skúsenostné poznávanie Boha v sebe, touto skúsenosťou sa dostávam k hlbšiemu poznaniu výroku sv. Jána, že „Boh je láska.“ Pravdepodobne jedným z najintímnejších spôsobov pociťovania tejto lásky je, keď sa sústredíme na seba vo svetle svojich hriechov, zlyhaní a nespokojnosti so sebou, a odpustíme si, pretože nás miluje Boh a odpúšťa nám.

Osoba prejavujúca súcit musí mať tiež toľko citu pre iných, že je ochotná konfrontovať sa s nimi. Konfrontácia je jedným z aspektov súcitu v tom zmysle, že spolucítiaca osoba je presvedčená, že správanie tej druhej osoby jej ubližuje alebo ju ničí. Ku konfrontácii teda dochádza preto, že súcitiacej osobe na tej druhej záleží. Dieťa, ktoré zanedbáva školské úlohy, manžel, ktorý pracuje neprimerane veľa hodín, matka, ktorá nedbá o svoje zdravie, tí, ktorí sa nestarajú o svoje telesné a emočné potreby – všetci títo a iní ľudia, ktorí sa sužujú – potrebujú niekoho, kto pociťuje ich položenie a s láskou sa postaví proti tomu, čo robia.Môže to byť tým, že sa nahneváme, že žiadame disciplínu, že im odporujeme, že ich prosíme, ba aj tým, že na nich zakričíme, hocičím, čím sa môžeme dostať k tým, o ktorých hovoríme, že ich milujeme. Je zaujímavé všimnúť si, že ľudia v stavoch úzkosti a depresie potrebujú citlivosť a súcit, ale veľmi často je tu tak isto potrebná priama konfrontácia. Potrebujú, aby nimi niekto zatriasol, alebo dostal ich zo stavu, v ktorom sú. Ježiš bol veľmi súcitný, ale cítil s inými tak hlboko, že ich často konfrontoval: bohatý mládenec, žena pri studni, ktorá bola päťkrát „vydatá“, ustráchaný Peter, ktorý sa pokúšal odhovoriť Pána od nevyhnutnosti utrpenia. Mojžiš prejavil mnoho súcitu so svojím ľudom tým, že predkladal vec svojho ľudu Bohu, ale ten istý Mojžiš s tým istým súcitom sa svojmu spurnému ľudu vzoprel. Proroci so všetkým ich súcitom s trpiacim ľudom neváhali sa postaviť proti nemu a odporovať mu, keď sa búrili proti Bohu.

Nitkami súcitu a citlivosti sú popretkávané evanjeliá i celé Sväté písmo. Sú to tie isté nite, ktoré potrebujeme votkať do svojich vlastných životov, ak máme byť skutočne citliví a ľudskí, to znamená skutoční kresťania.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Diskusia: Súcit – Záleží na ňom? Aký je jeho význam? (Úvaha)

Pridať nový komentár


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.023