Korene – Poznáte sa? (Úvaha)

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ivanus (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 29.06.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 380 slov
Počet zobrazení: 43
Tlačení: 1
Uložení: 1

Korene – Poznáte sa? (Úvaha)

Jednou z oblastí nášho života, ktorá nám pripadá ako samozrejmá, je naša minulosť, najmä rodina, z ktorej pochádzame. Všetci si spomíname na vplyvy spojené s naším rodinným prostredím, ktoré vyvolávajú city radosti alebo smútku. Avšak to neznamená, že plne chápeme význam, ktorý majú naše korene pre náš terajší život. Treba, aby sme sa usilovali o také porozumenie, v ktorom sa zozbierajú všetky kamienky záhady našej minulosti, aby sme mohli dôjsť k lepšiemu porozumeniu seba samých: kto sme, prečo sa správame, myslíme a cítime tak, ako to robíme, a kam ideme. Inými slovami: Zdá sa, že sa nemôžeme poznať tak, ako by sme sa mali poznať, bez toho, žeby sme plnšie neporozumeli svoju rodinnú históriu, svoje dedičstvo, svoje korene.

Minulosť nemôžeme jednoducho odťať alebo ju brať naľahko ako staromódny kus nábytku. Tragédiou je, že v mnohých rodinách sa opakuje to, čo sa dialo v predošlých generáciách, aj keď sa desia toho, čo tieto predošlé generácie podstúpili. Iné rodiny nedokážu využiť bohatsvo minulosti. Obidve tieto skupiny terajších rodín súvisia s minulosťou.

Jedna z klinických informácií, ktorú sme získali, je, že deti, ktoré sa dištancujú od svojich rodín, aby sa od nich odtrhli, s najväčšou pravdepodobnosťou zopakujú slabosti týchto svojich rodín. Ľudia sa raz potrebujú vyrovnať s nerozriešenými minulými konfliktmi, ináč konflikty ostanú, ba ešte sa zhoršia, a to až natoľko, že to protivné a odmietnuté rodinné prostredie sa v skutočnosti môže stať časťou vlastného životného štýlu. Pripomína mi to nápis nad bránou koncetračného tábora v Dachau: „Tí, čo zabúdajú na minulosť, sú odsúdení na to, že ju zopakujú.“

Ako sa rozpomínate na rodinu, z ktorej pochádzate? Ako realisticky sa na ňu pozeráte? Vedeli by ste to využiť v budúcnosti? Veľmi veľa ľudí z rozličných príčin celú svoju minulosť alebo jej časť vytislo z pamäti. Veľmi často je to preto, že spomínať na ňu je veľmi bolestné. Tí, čo si pamätajú iba vybrané zážitky, kým iné potláčajú, si sami robia zlú službu. Tí, čo majú skreslený obraz svojho rodinného prostredia, toto prostredie realisticky nepreskúmali.

Existuje nespočetné množstvo chybných interpretácií minulosti, ktoré sme nosili so sebou od detstva a nikdy sme si ich neobjasnili.Popretie a skreslenie minulosti sú ťažkou záťažou, ktorá nedovoľuje osobe vystúpiť vyššie: bráni jej nielen realisticky porozumieť a prijať minulosť, ale prekáža aj zmysluplnému rastu a chápaniu seba samého ako osoby.

Potrebujeme sa oboznámiť so zdravými i nezdravými modelmi a scenármi toho, ako žiť, scenármi, ktoré sme si priniesli do života dospelých, s vyrovnanými a nevyrovnanými postojmi a percepciami, ktorými dnes hľadíme na svet, s potrebami a túžbami, ktoré sa v rodine nášho pôvodu nikdy neuspokojili, potrebami a túžbami, ktoré pozitívne alebo negatívne ovplynňujú naše hľadanie intímnosti v dospelosti.

Vo svojich „Ôsmich štádiách psychosociálneho vývinu“ nazýva Erik Erikson posledné štádium „integritou“. Je to štádium, v ktorom je osoba schopná zjednotiť, sceliť do svojho terajšieho života plný obraz celého svojho života, vrátane „koreňov.“ To znamená, že osoba sa vie pozrieť dozadu na svoju minulosť, na svojich rodičov a vidieť túto minulosť a týchto rodičov takých, akí boli a akceptovať ich.

Boží dar nášho života je vytvorený z hliny našich pôvodných rodín. Ako prijímame to, kým sme, závisí od toho, ako prijímame to, z čoho sme vzišli. Je vždy odmeňujúcim zážitkom byť svedkom toho, ako osoba odkrýva prvky terajších osobných nerozriešených konfliktov tým, že sa pozerá na minulé nerozriešené konflikty a skreslené obrazy. Skutočne, ľudia, ktorí odkrývajú terajší manželský problém, zároveň obyčajne riešia konflikty ich pôvodnej rodiny, konflikty, ktoré predtým zanedbali, osobitne konflikt s rodičom, s ktorým nemali dobrý vzťah.

Korene každého manželského problému majú pôvod v nerozriešených problémoch, ktoré si ľudia priniesli zo svojich pôvodných rodín. Preto tým, čo sa pripravujú na manželstvo, tak veľmi zdôrazňujem: „To, čo vidíte, je to, čo dostanete.“ Inými slovami: Ako váš budúci manžel (manželka) zaobchádza, ako komunikuje so svojou rodinou, aký vzťah má k nej? Spôsoby, ktoré tam vidíte, sú spôsoby, ktoré on či ona prinesie do nového vzťahu, ktorý sa utvorí v manželstve. Lenže, bohužiaľ, v romantickom zápale hľadia milenci jeden druhému iba do očí a keďže sa im to nehodí, nehľadia jeden druhému do rodín, z ktorých pochádzajú. V konštatovaní „láska je slepá“, je veľa pravdy.

Prečo vynechávame minulosť? Jedným z dôvodov je skresľovanie významu lojality: svoju minulosť nekritizujeme. Jestvuje tu nelogická vina, ktorá považuje kritiku za nelojálnosť. Opravdivá lojalita sa zakladá na fakte, že svoje rodiny vidíme realisticky v svetle skutočnosti, a predsa akceptujeme tých, ktorí z nich pochádzajú. Každý musí niekedy v živote vziať zodpovednosť za vyriešenie napätia medzi bludným postojom k rodine a byť sebou samým. Je veľký rozdiel medzi uvažovaním o svojej rodine, pričom ju realisticky kriticky posudzujeme, a jej odsudzovaním. Často citovaný Sokratov názor „Život, nad ktorým sa nezamýšľame, nie je hoden žitia“, platí aj dnes.

Iný dôvod, prečo ľudia zanedbávajú preskúmanie svojej minulosti, je, že si myslia, že by neboli schopní vyrovnať sa s bolesťou a hnevom, ktoré v nej môžu byť zasypané. A potom, ak niekto vníma hnev na rodiča ako zlý, nezdravý pocit viny, ktorý z toho vyplýva, ho zatvára do tmavej cely väzenia a znemožňuje mu akýkoľvek rast. Skutočná láska a akceptácia berie ľudí takých, akí sú, alebo boli, nie takých, akých si ich skreslene idealizujeme. Keď však môžeme na svoju pôvodnú rodinu hľadieť pokojne a kriticky, a prijať ju takú, aká bola, uľahčuje nám to sebaprijímanie, lásku k sebe a zdravé prijatie našej terajšej rodiny.

Na to, aby sme sa pozreli na rodinu svojho pôvodu, treba odvahu. Odvahu však treba aj na to, aby sme pozreli, akí sme. V obidvoch prípadoch nám v tom môže brániť strach pred realitou, ktorá bolí. Avšak realita, hoci bolí, prináša zdravie, strach však dlávi rast a zrelosť. Niekedy je dobre, aby sme si pre seba napísali svoj životopis, a tak vyniesli na povrch zasypané spomienky a city ich minulosti a pôvodnej rodiny.

Hoci všetci potrebujeme preskúmať svoju pôvodnú rodinu, ešte dôležitejšie je to pre tých, ktorí pochádzajú z rodín ohrozených. Keď bol napríklad v pôvodnej rodine jeden z rodičov alkoholik, už nemôžeme povedať iba to, že jeden rodič bol alkoholik, ale že išlo o alkoholickú rodinu a že každý v tejto rodine trpel a na každého to pôsobilo. Keďže boli postihnutí všetci, všetci sa musia vyrovnávať s následkami poranení získaných v takejto atmosfére, ak chcú zahojiť rany a odstrániť jazvy, ktoré tam získali. Stopy a poruchy rodiny siahajú obyčajne dve až tri generácie dozadu. V minulosti sa nikto nepostavil k problémom priamo. Problémy, ktoré bolo treba osloviť, sa nechali nepovšimnuté, nikto ich nepriznal (alebo horšie: popieralo sa ich jestvovanie), preto problémy pretrvávali.

Pozrime sa na dve oblasti nášho života, na ktoré vo veľkej miere pôsobia skúsenostné zážitky z našej pôvodnej rodiny: identitu a komunikáciu. Najprv naša identita. Jedinečná osoba, ktorou som, má svoje korene v mojom rodinnom pozadí. Tu dochádza k základnej identifikácii žena-muž. Rodina, z ktorej pochádzame, a z ktorej odvodzujeme svoju identitu, odovzdáva svojim členom určité spoločné charakteristiky, zároveň však stvárňuje aj jedinečnosť svojich členov. Hoci u ich rodiny vidíme mnoho podobných čŕt, vnímame tak isto rozdiely v ich vývine ako jedinečných osôb.

Sú tri typy rodín, v ktorých si utvárame svoju identitu: rodina previazaná, rodina neviazaná a rodina angažovaná.

Previazaná rodina je strnulá. Nedovoľuje členom rodiny, aby boli iní, usiluje sa o absolútnu konformitu a kontrolu. Ľudia sú spútaní, alebo sa hodia všetci do jedného vreca ako rovnakí takým spôsobom, že je ťažko rozvinúť individuálnu identitu: individualita sa nepripúšťa! Je to situácia, v ktorej sú ľudia kontrolovaní a sami kontrolujú iných. Základným zákonom tu je „všetci celkom rovnako!“ Tu niet priestoru, niet tolerancie pre to, aby sa niekto vyvíjal individuálne.

V neviazanej rodine majú jej členovia vzájomný odstup. Chýba tu interakcia a súdržnosť. Rodina je rozkúskovaná, každý z členov ide iným smerom. V takýchto rodinách sa často nachádzajú osoby emočne narušené alebo osoby so sklonom k narkománii. V rodinách previazaných a v rodinách neviazaných chýbajú vzájomné vzťahy, čo je deštruktívne.

V angažovanej rodine sa dosahuje lepšia vyváženosť medzi konformitou a nezodpovednou individuálnosťou. V tomto type rodiny býva medzi členmi bahatá interakcia. Hoci niekedy sa môžu vyskytnúť problémy a znaky deštrukcie, zdravá rodina ich dokáže poopraviť. Členovia angažovanej rodiny majú pocit istoty, dôvery, vážia si svoje hodnoty. Nevyhýbajú sa primeranému hnevu a produktívnemu konfliktu. Vedia ako milovať a ako odpúšťať; vzájomné vzťahy sú zdravé. Nie sú to aj charakteristiky kresťanskej rodiny? Rodiny ktorá odzrkadľuje a ktorá do svojho života integrovala znaky, ktoré odporúčal Ježiš: lásku, úctu, dobrotu, odpúšťanie, porozumenie.

Členovia previazaných a neviazaných rodín bývajú obeťou nadmernej úzkosti, pochybností o sebe, nedôvery v seba a v iných, pocitov bezcennosti a nízkej sebaúcty. Previazaná rodina neposkytuje jednotlivcom atmosféru, v ktorej by mohli rozvíjať alebo rozširovať svoje jedinečné osobné schopnosti. Preto sa tu emočne dusia, nie sú si istí sebou a zostávajú nezrelí. Členovia neviazanej rodiny sa navzájom citovo nepodporujú, pretože sú si emočne vzdialení a vzájomne cudzí, bez pociťovania toho, že ich iní milujú. Takéto rodiny nezakúsili, čo je to vykúpenie alebo uzdravenie.

Základný pocit identity každého dieťaťa v každej rodine ovplyvňuje pocit identity, ktorý každý rodič odráža ako osoba. Má otec dobrý pocit zo seba ako muža, matka zo seba ako ženy? Cítia, že sú zdraví, istí a že si dôverujú? Aký je ich vzájomný vzťah a ako sa vzájomne správajú v svojich rolách manžela a manželky? Aké vzťahy majú so svojimi deťmi? Všetky tieto otázky zahŕňajú fakt, že zdravá alebo nezdravá identita detí ako osôb sa utvára podľa charakteristík, ktoré preukazujú rodičia. To sú črty, ktoré si deti prinášajú do vlastných životov, a ktoré prežívajú v ich vlastných vzťahoch. Teda, korene identity každého jednotlivca, či už celej alebo jej zlomkov, sa začínajú vyvíjať v ranom veku v pôvodnej rodine.

Iná dôležitá oblasť rodinného života, ktorá pôsobí na náš vývin, je kvalita (nie kvantita) komunikácie v rodine. Komunikácia je bez pochýb kľúčom k zdravej rodine a osobnostnému vývinu. Oproti tomu nedostatok komunikácie je základnou príčinou manželských a rodinných problémov ako aj osobnostných nedostatkov. Nie je otázkou, ktorá rodina má problémy a ktorá ich nemá, ale ktorá rodina dokáže o týchto problémoch komunikovať a ktorá to nedokáže. Zdravá rodina dokáže problémy a rozpory prediskutovať, a tým ich alebo vyriešiť, alebo sa naučiť, ako s nimi žiť. Ak rodina dokáže komunikovať, dokáže využiť príležitosť žiť, byť, stávať sa, vytvárať vzťahy.

Komunikovať sa učíme v rodine. Dôležité otázky ohľadom komunikácie v rodine sú: Ako navzájom komunikovali naši rodičia? Rozprávali sme sa v našich rodinách o svojich plánoch a citoch voľne, otvorene a pravdivo? Prejavovali sme spontánne svoju vzájomnú náklonnosť? Smeli sme nesúhlasiť s iným? Prejavoval sa vhodným spôsobom konflikt? Ako sme prejavovali svoj hnev? Spôsob, akým sme komunikovali s členmi svojej pôvodnej rodiny, determinuje, ako komunikujeme s ľuďmi mimo rodiny, najmä v blízkych vzťahoch.

Keď uvažujeme o vybavenosti ľudskej osoby, vidíme, že fyziologický a psychologický ráz osoby je zameraný na komunikáciu. Fyziologicky sme stvorení s ústami, jazykom, svalmi tváre, hlasovou skrinkou a ušami – to všetko sú zložky nášho ľudského komunikačného systému. Sme vystrojení vyjadriť myšlienky a city, ktoré v nás vznikajú. Psychologicky sa usilujeme o blízkosť s inými tým, že s nimi otvorene a pravdivo sa delíme o najhlbšie poryvy nášho emocionálneho sveta.

Prečo sa však tejto potrebe komunikovať tak často bránime, prečo často nie je vyvinutá, alebo prečo ju potláčame ? Keď to naozaj robíme, nemôžeme v rodine žiť zdravo. Boli sme sformovaní tak, aby sme sa prejavili; Boh sa zjavil nám: aj my sa máme vyjaviť jeden druhému.

Na rozvinutie umenia komunikovať treba celý život. Nikdy ho nemožno pokladať za hotové; vyžaduje sústavnú prax a nepretržitú starostlivosť o jeho prehodnocovanie. Znamená to hovoriť spontánne, bez obáv povedať to, čo si myslím, takže to, čo osoba o sebe cíti, sa od najranejších rokov riadi systémom komunikácie v rodine. Ako sa členovia rodiny rozprávajú, aké nepríjemnosti si vzájomne hovoria a ako správne alebo nesprávne jeden druhého počúvajú, určuje to, ako cítim, čo si o sebe myslím a ako sa vnímam. Môj obraz o sebe a moje cítenie môžu byť negatívne alebo pozitívne, ale to závisí od kvality komunikácie v mojej rodine.

Je jasné, že treba zdôrazniť naše vedomie toho, aká dôležitá bola pre nás naša pôvodná rodina a toho, ako nás zdravo alebo nezdravo ovplyvnilo správanie jej členov. Je dôležité rozmýšľať hlbšie než len o povrchných rozmeroch našej minulej histórie tak, aby sme sa, okrem iného, vedeli zbaviť strachu a pocitov viny, ktoré nám bránia vidieť sa úplnejšie a svoju minulosť hodnotiť priaznivejšie a realistickejšie.

Nemyslím, že by sme mali obviňovať alebo odsudzovať členov rodiny, ale mali by sme sa snažiť chápať ich a o to viac ich milovať takých, akými sú. Je potrebné nechať vyplávať na povrch a potom objasniť a opraviť mnohé chybné vysvetlenia, ktoré sa v nás počas rokov rodinného života nahromadili, chybné vysvetlenia, ktoré nás od seba oddelili a zabránili nám poznať pravdivo samých seba, aby sme potom boli v stave vziať zodpovednosť za svoj život a ísť ďalej.

Tak ako Písmo sústavne prihliada na prostredie ľudí (všimnime si, ako často sa v Svätom písme popisujú rodokmene jednotlivcov), musíme aj my brať do úvahy a hodnotiť dedičstvo našej vlastnej rodiny, ktoré je darom od Boha. Naše dedičstvo, hoci poškodené hriechom a zlyhaním, je aj plné dobroty, talentu a ľudského potenciálu, ktorý sme ešte nevyužili, pretože sme ho nedokázali poznať, a tak z generácie na generáciu sme samých seba neprerastali.

Po prečítaní týchto niekoľkých myšlienok môže sa niekto stať pesimistickým alebo fatalistickým a povedať si: „Načo je to dobré?“

Sme chytení do pasce a determinovaní našou minulosťou? Nie! Nie sme. Výzva, ktorej čelíme, je vyrásť nad svoje rodinné pozadie tým, že ho pochopíme a niečo sa z toho naučíme. Naozaj sa môžeme dostať ďalej za toto pozadie. Môžeme rozvinúť jeho neprebádané bohatstvá a zdroje. Je to vec motivácie. To je to, k čomu nás volá Písmo a Ježiš: prerásť seba. Pre veriaceho človeka je to možné. V hlinených nádobách seba uchovávame poklady, ktoré siahajú ďaleko za hranice nášho chápania. To je to, čo znamená byť ľudom nádeje, byť ochotný prijať túto výzvu. Nespočíva duchovný život práve v ochote rásť ponad seba? Rásť do plnosti Krista?

Ako napísal Franz Werfel v úvode k Piesni o Bernadete: „Tým, čo veria, netreba nič vysvetľovať. Tým, čo neveria, nič vysvetliť nemožno.“ Tak ako biblický ľud sme povolaní zmeniť sa a my veríme, že to dokážeme. Neváhajme teda preskúmať to, v čom uspela, aj to, v čom zlyhala naša pôvodná rodina, ktorej vplyv v hlbinách našich sŕdc a myslí zvoľna prečkáva.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.018