Slovo „amen“ hovoríme tak často a skoro automaticky, najmä na konci našich modlitieb, že pre nás už takmer stratilo význam. Ale tak ako väčšina bežných slov a činov, ktoré pokladáme za samozrejmé, ono význam má. „Amen“ je naša odpoveď na modlitbu, ktorú sme sústredene počúvali. Potvrdzujeme svoj súhlas s obsahom modlitby. Hovoríme: „Nech sa tak stane, to je správne, súhlasím.“ Nielenže si uvedomujeme modlitbu samotnú a jej posolstvo, ale s ňou súhlasíme a potvrdzujeme skutočnosť, že súhlasíme s osobou, ktorá sa predmodlieva .Veľmi často si však neuvedomujeme dôležitosť toho, že hovoríme „amen“. Ak človek, čo sa modlí v mene skupiny, nepočuje našu odpoveď, môže pocítiť neistotu či modlitba je prijateľná alebo nie. Súhlasia s modlitbou ostatní? Preto, ak má byť modlitba účinná , je potvrdzujúce „amen“ ako odpoveď na niečiu modlitbu potrebné.
To isté dotvrdenie je ešte potrebnejšie v živote a v ľudských vzťahoch. Obyčajne ideme životom neuvedomujúc si všetko plne, mnoho vecí berieme ako samozrejmé, najmä jeden druhého. Pri načúvaní mnohým ľuďom som si uvedomil ich trvalú potrebu uznania, uistenia, súhlasu, alebo nejakého gesta, ktoré ich ubezpečuje, že je dobré, keď existujú a že sú cenní. Túto potrebu ľudia väčšinou nevyjadrujú mnohými slovami, ale ak počúvate príbehy ich života, stane sa vám táto potreba zrejmá. Je skutočne taká evidentná, že vzbudzuje až strach, a to v tom zmysle, že ak nie je zdravo uspokojená, uspokojuje sa nevedomým, náhradným alebo deštruktívnym nezdravým spôsobom. Niektorí ľudia zostávajú chronicky chorí, pretože to je spôsob, ktorým získavajú pozornosť iných.
Potreba kladného uznania či „pohladkania“ je nevyhnutná, ak máme zostať emočne zdravými ľuďmi. Musíme si uvedomiť, že túto potrebu máme všetci. Potrebujeme byť v styku so svojím vnútorným svetom, v ktorom cítime tento smäd po uznaní a priznať si ho. Treba, aby sme vedeli prijať túto normálnu, zdravú ľudskú potrebu bez toho, žeby sme ju pokladali za povahovú slabosť, bez toho, že by sme sa cítili vinnými alebo čudákmi. Je to normálna a užitočná vlastnosť.
Naše potreby nemajú vlastný rozum, a preto naša inteligencia musí kontrolovať ako, kedy a prečo ich uspokojovať, ináč sa zameriava na ovládanie nášho života a jeho kontrolu. Vyvinúť si v živote zdravé riadenie rozumom, čo je súčasťou dozrievania; vyvinúť vnútornú disciplínu je časťou našej životnej úlohy slobodne si voliť alternatívne spôsoby uspokojovania svojich potrieb zdravým spôsobom.
Hnevám sa vždy, keď počujem ľudí hovoriť, že oni nepotrebujú uznanie a afirmáciu, alebo keď zvysoka poznamenávajú: „To je pre deti.“ Mnohým ľuďom sa toho v ich rodinách asi nikdy nedostalo. Ak osoba popiera takúto potrebu, popiera vlastne svoju ľudskosť. Je to také nezmyselné ako popierať smäd alebo hlad. Ak niekto popiera, že má sexuálne potreby, hovoríme, že je alebo asexuálny, alebo neurotik. Osoba, ktorá popiera potrebu po uznaní a uistení, buď nehovorí pravdu, alebo je veľmi chladná a mimo styku so sebou. Život takejto osoby by bol patologický.
Niekedy nám naše rodinné pozadie alebo skreslené chápanie náboženstva tvrdí, že takú potrebu treba zavrhnúť ako nehodnú dobrého človeka, alebo že túžiť po uznaní znamená byť egocentrický a pyšný. To všetko sú prvky dehumanizujúceho prístupu k životu, ktorému sme sa mnohí učili. O našom kresťanstve, ak ho správne chápeme, predpokladáme, že nás poľudšťuje, pomáha nám poznávať naše potreby a city, a ponúka nám dôstojné spôsoby, ako s nimi narábať.
Sväté písmo nám káže modliť sa a ďakovať Bohu. Boh otvorene vyjadril pochvalu za chválu a uznanie, ktoré mu vzdávali Ábel, Abrahám, Mojžiš, Dávid, Ján Krstiteľ, Ježiš. Ježiš sústavne vyjadroval uznanie a uistenie iným; tým, čo potrebovali vedieť, že sú dobrými ľuďmi-napr. cudzoložnici. Ježiš vie o potrebe človeka byť uznávaný a chce ju plniť.
Okrem ľudí, ktorí popierajú uznanie, potvrdenie, alebo ktorým sa protiví potreba uznania, či už vlastná alebo iných, existuje aj druhý extrém: ľudia s nadmernou potrebou po uznaní alebo chvále. Pre tých nie je ani príliš veľa dosť. Títo poľutovaniahodní ľudia môžu iných veľmi dráždiť a emočne vyčerpávať, pretože čím viac ich chválime, čím viac uznania im prejavujeme, tým viac si ho vyžadujú. Zdá sa, že nikdy ich nemôžeme presvedčiť, bez ohľadu na to, koľko ich ubezpečujeme, že sú dobrí, potrební, cenní. Majú chorobne emočné dožadovanie sa uznania, niekedy aj za každú cenu. Akoby vôbec nemali sebaúcty a vedomia svojej hodnoty.
Ľudia, ktorí majú nadmernú potrebu uznania, ubezpečenia, pochádzajú často z emočne deprivovaného prostredia. Emočná deprivácia je iná forma emočného zneužitia. Je pasívna, ale je aj zároveň deštruktívna, ako rakovina, ktorá rozožiera sebaúctu. V rodinnej atmosfére emočného ticha, ktoré samo o sebe podporuje pochybnosti o sebe, človek sa udivene spytuje: „Čo mi chýba?“ Pochybuje o svojej hodnote, o svojej cene. Ticho iba spôsobuje, že jeho neúspech, sarkazmus, kritiku a nesúhlasné poznámky, ktoré ho odsudzujú, sú oveľa väčšie, než v skutočnosti sú.
Ľadové ticho a nedostatok odozvy v akomkoľvek vzťahu vedie ľudí k tomu, že si o vzťahu vytvoria nesprávne a negatívne predstavy. Niekedy sa ľudia snažia získať uznanie tým, že konajú negatívne a výsledné potrestanie a kritika ich negatívny pojem o sebe iba posilnia. Takíto ľudia majú však takú potrebu získať pozornosť iných, že aj „negatívne uznanie“ je lepšie než nijaké, nech by bolo akokoľvek zhubné.
Človek, ktorý veľmi túži, aby sa mu dostalo pozornosti a uznania, je ako narkoman: cíti sa pod tlakom hľadať uznanie za každú cenu. Občas je „na dne“, občas sa „vznáša“, ale nikdy nemá dosť. Spustošenie, ktoré vzniklo z toho, že človekovi sa ako dieťaťu nedostalo uznania, môže v ňom zanechať trvalú pochybnosť o sebe, trvalú jazvu na jeho živote.
Človek, ktorý potrebu uznania popiera, mal pravdepodobne prostredie podobné tomu, ktoré sme práve opísali, ale potrebu uznania popiera a povznesene ňou opovrhuje, pretože sa tým bráni bolesti a pochybnosti, ktoré na dne jeho duše číhajú. Rodiny, v ktorých chýba uznanie, môžu jeho absenciu sledovať po celé predošlé generácie. Tu by sa bolo treba spýtať: Nechceme zmeniť tento návykom získaný model a vykročiť z minulosti? Nechceme začať uvedomovať si potrebu uznávať a vyjadrovať svoj súhlas? Nechceme začať uvedomovať si, že je to v prospech ľudskej rodiny a že rodina bez toho umiera? Nehovorím o „zlých“ rodinách, ale o „obyčajných“ rodinách. Nedostatok uznania je porucha, ktorá, hoci k nej došlo v minulosti, môže v nás učinkovať aj teraz.
Potrebe uznania ešte neprikladáme takú dôležitosť, akú pre nás v skutočnosti má. Ľudia vychádzajúci z prostredí, v ktorých boli osoby s psychickými poruchami, ju pociťujú vo veľkej miere. Všetkých nás teda vyzýva minulosť, najmä tá, ktorá súvisí s našimi významnými vzťahmi a so vzťahmi v našich rodinach. Jednou zo sťažností, ktorú poradcovia sústavne počujú je, že títo ľudia neboli milovaní, uznávaní, že v detstve nikomu na nich nezáležalo, nikto o nich nedbal; a to v nich zanechalo pretrvávajúce pochybnosti o svojej vlastnej hodnote.
Obyčajne tu neide o to, že by týchto ľudí ich rodičia neboli milovali, pretože ich pravdepodobne naozaj milovali, ale oni túto lásku nejako nepocítili, nepočuli o nej hovoriť alebo ju nevnímali. Nevyjadrili im ju láskyplnými slovami, nedokázali skutkami. Nie je nič zvláštne počuť niekoho povedať: „Viem, že môjmu otcovi na mne záležalo, že ma mal rád, ale nikdy mi to nepovedal.“ Ticho je strašná atmosféra pre opravdivý život. Sú v nej negatíva, závady, skreslené závery alebo nesprávne interpretácie tak o sebe, ako aj o iných. A človek žije s týmito nesprávnymi závermi – závermi, ktoré vedú k negatívnemu obrazu o sebe.
Aby sme tomuto negatívnemu vnímaniu zamedzili, je dôležité jasne si uvedomiť, že potreba súhlasu, potvrdenia, uznania iných je základnou ľudskou potrebou. Predovšetkým uvedomenie si tejto potreby nás privedie k tomu, že sa pritom budeme príjemne citiť, a že k nej zaujmeme zdravý postoj. To znamená, že bude treba odstrániť všetky skreslené myšlienky a city spojené s tým, že takéto potreby vôbec máme: nosili sme ich v sebe pravdepodobne celé roky naprogramované naším prostredím .Treba, aby sme vyrástli poza hranice svojho rodinného pozadia. To neznamená tvrdiť, že naša rodina nebola dobrou rodinou, alebo že sme neboli milovaní alebo uznávaní. Znamená to iba to, že nám lásku a uznanie dostatočne neprejavovali, možno preto, lebo sa báli, že by sme spyšneli, keby nás chválili.
Ak si svoju potrebu a túžbu po súhlase uvedomíme a priznáme, budeme lepšie chápať, že potrebu súhlasu a uznania majú aj iní ľudia. Nemusia sa jej dožadovať alebo ukazovať, že ju očakávajú, ale majú ju, môžu ju dokonca popierať, ale ona v nich jestvuje. Aj keď nedobre znášajú, keď ich chvália, keď sa pritom napr. červenajú, alebo je im to nepríjemné, táto potreba tam je. Naša zodpovednosť ako citlivých ľudských bytostí je stať sa citlivejšími na ich potreby tým, že sa staneme citlivými na potreby svoje.
Ďalším krokom je preniesť toto uvedomenie do praxe. A to vyžaduje úsilie, ba aj plánovanie. Môže sa to zdať umelé. Veď či k prejavu uznania nedochádza prirodzene? To je mylná predstava. Každý dobrý zvyk, vrátane zvyku afirmácie, vyžaduje jeho rozvinutie, disciplínu. Niekto musí prelomiť zvyk nechváliť, ktorý v rodine nášho pôvodu bol, a ktorý sme zdelili. Ináč prejde tento zvyk do nasledujúcej generácie. Kedykoľvek začneme uskutočňovať niečo nové, necítime sa pritom spočiatku dobre, ale nakoniec sa to stane zvykom, našou druhou prirodzenosťou.
Keď iných pochválime, keď im prejavíme uznanie, hrejú nás ich vďačné odpovede, ktoré z nich vyžarujú: ich úsmevy, ich pozitívne city k sebe samým. Keď vidíme dobro, ktoré sa tým spôsobuje iným, posilňuje to našu potrebu pokračovať v tom. „Ďakujem ti“, „Výborne“, „Mám ťa rád“, „Gratulujem“, „Dobre rozmýšľaš“, „Tvoje známky ukazujú, že sa naozaj snažíš“ – takéto a mnohé iné vyjadrenia uznania sa vyslovujú tak ľahko. Ale vyjadrovať takéto konštatovania vyžaduje, aby sme si to uvedomili, cvičili sa v tom, opakovali a sústavne v sebe posilňovali.
Rodičia, manželia, ba aj deti hovoria o sebe navzájom: „Veď, oni vedia, že ich mám rád,“ alebo „Oni vedia, že som im vďačný a že si ich vážim.“ Nie, nevedia to. Nevedia, kým sa tieto city nevyjadria! „Oni vedia, že mi na nich záleží“, je jeden z takých falošných predpokladov. Výsledkom toho je, že žijeme spolu, a pritom nevieme, či tomu druhému na nás skutočne záleží alebo nie. Potreba vyjadrovať uznanie sa musí zakladať na našom presvedčení.
Uznania nemôže byť nikdy dosť. Ak je jeho miera v živote niekoho vyvážená, dostáva sa výživy jeho úcte k sebe a tento človek môže zas živiť iných. Treba nám vedieť, že nás milujú a že milujeme niekoho. Žijeme vo svete, ktorý neustále spochybňuje a znevažuje ľudskú dobrotu. Počúvame vyčítavé výroky zatrpknutých ľudí: „Nikomu nemožno dôverovať,“ „všetci dookola spia,“ „Každý len hľadí zarobiť.“ Všetci sa denne stretávame s kritikou, oprávnenou alebo neoprávnenou. Bez uznania od tých, ktorí sú pre nás dôležití, by nás kritika a negatívne posudzovania mohli premôcť a nakoniec by sa nám mohli zdať neúmerne veľké. Keď sa nestretávame s nijakým prejavom súhlasu, uznania, keď počujeme vždy len kritiku a to, čo je negatívne, spytujeme sa: „V čom som zlyhal?“ Okrem toho keď si navzájom vyjadrujeme uznanie, môžeme byť vieryhodnejšími, keď príde čas na úprimnú kritiku, alebo na nesúhlas s niečím. Vyváženosť pochvaly a zdravej kritiky prospieva dobrej komunikácii, a tak aj dobrému vzťahu.
Keď sa navzájom uznávame, odkrývame opravdivú a nepodmienenú lásku, o ktorej sa tvrdí, že Boh ju má k nám všetkým. Uznávať, uistiť, pochváliť iného znamená vnášať kresťanskú zvesť do tohoto bolesť zapríčiňujúceho sveta hmatateľným, praktickým a účinným spôsobom. Nepodmienená Božia láska sa prejavuje cez ľudí, najmä keď sa navzájom uznávajú.
Afirmácia má ešte jeden životne dôležitý aspekt, hoci sa o ňom málo hovorí: potrebu seba-afirmácie.To je najdôležitejší problém súvisiaci s uznaním, ktorého sa nám dostáva, alebo ktoré vyjadrujeme iným my. Sebaafirmáciou rozumieme to, že si poctivo priznávame, čo dobrého robíme, svoje úspechy a výkony, svoje dobré vlastnosti. To nám pomáha vidieť správne aj svoje slabosti, obmedzenia a zlyhania. Ľudia nás často berú ako samozrejmosť; veľa z toho dobrého, čo robíme, alebo naše dobré vlastnosti ostávajú nepovšimnuté. Treba, aby sme sa cítili dobre vtedy, keď máme potrebu sebauznania, zaslúžime si z času na čas potľapkať sa po pleci. Potrebujeme poďakovať sa Bohu za to, čím sme a za to, čo máme. Niet lepšieho spôsobu uznania darov, ktoré nám Boh dal, než denne o tom seba samých presviedčať a Jeho chváliť.
Pojem sebauznávanie sa môže zdať veľmi nebezpečným. Ľudia si ho vysvetľujú ako sebectvo alebo ako egocentrizmus. Predpokladajú, že taký sebapochvaľujúci človek sa stane namysleným, bude sa vystatovať a že sa uňho objavia všetky druhy neurotických prejavov. Nie je to znak našej všetko prenikajúcej neochoty veriť v seba a dôverovať si? Ako ináč by sme mohli vôbec veriť, že to, čo Boh stvoril, je veľmi dobré? Zdravé uznávanie seba sa odvodzuje z realistického obrazu o sebe a z poctivosti nášho vlastného pohľadu na to, čím sme.
Ak uznávame samých seba, sme viac schopní uznávať iných. Uznávanie seba je spojené s ústredným kresťanským príkazom milovať Boha a svojho blížneho ako samého seba. „Kedy som ťa videl hladného, smädného, nahého…?“ Aj keď Pán hovorí o telesných potrebách, existuje aj emočný hlad a smäd, ktorý treba uspokojiť: hlad a smäd po láske, náklonnosti, porozumení a uznaní.