Vzájomná starostlivosť II (Úvaha)

Vzájomná starostlivosť II (Úvaha)

Existujú dve podobné veci, ktoré sa na seba veľmi ponášajú, no medzi ktorými je v skutočnosti veľký rozdiel: starostlivosťa kontrolovanie. Byť oporou a udúšať nie je to isté. V našej túžbe zavďačiť sa ľuďom a vo všetkom im vždy a za každú cenu vyhovieť, alebo mať istotu, že sme prijímaní, alebo uspokojovať svoju vlastnú potrebu byť potrebovanými môžeme často stratiť perspektívu ohľadom toho, aký je skutočný zmysel zdravého záujmu o druhého, a tiež aj to, aký je zmysel kresťanskej starostlivosti ako takej. Toto môže byť prípad napríklad prehnane starostlivého rodiča, žiarlivého priateľa alebo dominantného partnera.

Opravdivo starostlivá osoba vie rozpoznať strednú cestu skutočnej starostlivosti, ktorá sa vyhýba na jednej strane chladu a strane druhej kontrolovaniu. Druhí v prítomnosti takejto osoby zažívajú pocit slobody. Sú schopní byť autormi svojho vlastného života, a nie zajatcami uväznenými v sieti vlastníctva toho druhého. Cítia, že ten druhý sa o nich stará bez toho, že by nad nimi vládol, a že si ich ctí bez toho, že by ich zbožňoval. Vedia, že druhý sa o nich stará bez toho, že by ich vlastnil.

Sú ľudia, ktorí sa o druhých zaujímajú až do takého extrému, že ich starostlivosť je viac zbláznením sa do toho druhého, ako starostlivosťou o neho. Vytrvalo čakajú v stave pohotovosti, úzkostliví pomôcť bez ohľadu na to, či ich pomoc ten druhý potrebuje alebo nie. Správanie takýchto ľudí je dosť bežné na to, aby sme mohli vytvoriť istý druh šablóny či stereotypu, ktorý by ho presne popisoval.Tento syndróm sanazýva doting syndrome,al.: materinský syndróm. Obsahuje isté charakteristiky, ktoré nie je ťažké rozpoznať. Vždy držia dvere, aby druhí mohli prejsť, a vždy idú poslední. Vždy si sadnú do poslednej lavice (alebo lepšie: na posledné miesto). Vždy sa postavia na koniec radu. Uvaria napríklad obed, ale nikdy z neho nejedia, až kým celkom nevychladne, pretože sú totálne zamestnaní lietaním hore-dolu, aby pridali ešte čosi viac na tanier, aby doliali kávu, prípadne odpratali zo stola nepotrebné nádoby. Toto je tzv. či-sa-ti-páči-alebo-nie,-tu-som postoj; vždy pre niečo odbiehajú, nepretržite kohosi obsluhujú, uspokojujú potreby každého, často za cenu vážnej ujmy na vlastných potrebách. Ak nie sú v pozícii obsluhujúcich, necítia sa dobre. Byť hosťom, ktorého niekto obsluhuje, je pre nich doslova bolestná skúsenosť.

Roky takejto služby, v ktorej oni sami nemajú miesto, si nakoniec prevezmú svoju daň. Veľké množstvo potlačeného hnevu,depresia, množstvo telesných symptómov, toto všetko sú bežné problémy takýchto jedincov, zvlášť po štyridsiatke. Ľudia, ktorí sú takto nasmerovaní na pomáhanie druhým až do tej miery, že si zabudnú všímať svoje vlastné potreby a že sa prestanú totálne starať o seba samých, nie sú obyčajne úspešní vo vzťahoch. Ich správanie má tendenciu druhých iritovať a ich necitlivo vnucovačné spôsoby ľudí odpudzovať.

Pravá starostlivosť ľudí nevyčerpáva a neodpudzuje. Nevedie k pocitu, že sa niekto do ich života vnucuje. Nevytvára dusnú atmosféru. Nevytvára v iných pocit bezmocnosti alebo neschopnosti postarať sa o seba. Nevedie k popieraniu seba samého.

Pravá starostlivosť je citlivá a vnímavá. Dokáže vycítiť, ako sú ľudia, ktorí majú byť jej predmetom, naladení. Či ju prijímajú alebo nie. Vie brať do úvahy aj danú situáciu a konkrétne okolnosti. Vie vycítiť, kedy je možné priblížiť sa bližšie a kedy je treba odstúpiť. Nevbehne nikdy zhurta do života druhého, aby za nich vykonala to, čo si mohli alebo mali urobiť pre seba oni sami.

Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno (Lk 10, 42)

Biblickou postavou, na ktorej je najjasnejšie viditeľný extrém prílišnej starostlivosti, je Marta z Lukášovho evanjelia:

Marta bola nesporne dobrou ženou, ktorej záležalo na iných. Možno aj toto bol dôvod, prečo Ježiš k nej a k jej súrodencom, Márii a Lazárovi, tak rád chodieval aj so svojimi učeníkmi. Rada sa o ľudí starala a rada ich hostila. Potreby druhých neboli pre ňu ľahostajné. No z evanjeliového príbehu je evidentné, že vo svojej potrebe poslúžiť druhým nebola slobodná. Na lepšie pochopenie toho, čo sa v ten deň v Betánii stalo, skúsme si jej príbeh parafrázovať.

Ježiš bol unavený. Aj jeho učeníci boli unavení. Možno boli unavení viac duševne než telesne. Možno ani nepotrebovali tak veľmi pokrm telesný, ako duševný: dobré slovo, postoj náklonnosti, opory a povzbudenia. Marta však, keď zazrela Ježiša, chcela aj jemu, aj jeho sprievodu poslúžiť tak, ako najlepšie vedela: jedlom. Preto sa rozhodla pripraviť niečo, čo by ich všetkých občerstvilo. Mária, jej sestra, sa rozhodla pre inú službu: počúvať ho, načúvať jeho slovám, myšlienkam, pocitom a možno aj starostiam.

Martina starostlivosť sa však po chvíli ukázala ako nie celkom opravdivá. Jej hnev voči Márii bol dôkazom toho, že vo svojom srdci nebola so svojou službou stotožnená. Možno očakávala aj od Ježiša a jeho sprievodu a aj od svojej sestry niečo iné. Napríklad, že si pri nej sadnú a budú pozorovať jej šikovné ruky, ako pripravujú jedlo. Alebo že ju budú chváliť a obdivovať za jej ochotu a láskavosť. Nič z toho sa nestalo. Navyše ju možno prenikol aj pocit žiarlivosti voči sestre, ktorá počula, čo Ježiš hovorí, kým ona to nepočula.

Toto všetko viedlo k hnevu. A hnev k útoku. Ježiš ju musel na to upozorniť. On si jej službu cenil. No nechcel službu, ktorá by bola vykonávaná v hneve. Marta sa rozhodla buď nezodpovedne, alebo svoje rozhodnutie nedomyslela. Z Ježišových slov sa dá vydedukovať aj takáto rada: „Marta, rozhodla si sa nám poslúžiť, urob to teda s láskou. Ak to nemá byť s láskou, nechaj to tak. My môžeme byť aj hladní. Ak ti tvoja služba má uškodiť, nechaj ju tak.“

Ježiš viedol Martu k zrelej starostlivosti. Zrelá starostlivosť je však možná len vtedy, keď je dotiahnutá o dimenziu kontemplácie. Mária kontemplovala pri Ježišových nohách. Mária načúvala. Mária si vybrala presne ten postoj, o ktorom sme uvažovali v druhej kapitole našich úvah. Ak by bola aj Marta kontemplovala predtým, než sa rozhodla slúžiť, alebo aj počas svojej služby, keď ju prenikli emócie hnevu, nebola by sa na Máriu rozčúlila.

Ježiš vedie Máriu k zrelému rozhodnutiu: slúžiť a starať sa, ale bez hnevu. Ak tam má byť hnev, potom radšej neslúžiť. Hnev škodí obom stránkam. Tomu, čo slúži, škodí tak, že ho vnútorne rozkladá. Tomu, ktorému posluhujeme, náš hnev škodí tak, že náš vzťah voči nemu je manipulačný. A takýto vzťah ľudí dusí.

Psychológovia nazývajú tento proces, v ktorom je starostlivosť sprevádzaná hnevom, slovom spoluzávislosť (kodependencia). Jej prvkami sú: pomáhanie; pocit, že som obeť; prenasledovanie.

Všetky tri roly sú rolami toho, kto sa stará. Tento človek sa rozhodne ako Marta pomáhať a posluhovať. No zakrátko ho naplní hnev, lebo sa bude cítiť zneužitý alebo nedocenený, a začne sa cítiť ako obeť. A toho, komu pomáha, začne prenasledovať. No po čase ho hnev prejde a znova sa naštylizuje do pozície pomáhača, nakoľko nič iné nevie. A trojuholník sa znova roztočí a príbeh sa opakuje.

Tento proces sa nazýva spoluzávislosťou, lebo obe stránky sú na sebe navzájom závislé, a to nezdravým spôsobom. (Samozrejme, všetci sa potrebujeme navzájom, a tak byť na sebe závislými je nevyhnutné. No zdravá závislosť vyzerá inak. V nej sú obe stránky slobodné. Vzťah má priestor aj na dýchanie. Zdravá závislosť sa nazýva interdependencia.) Tak ako parazit od rastliny, na ktorej parazituje. Ten, ktorému sa pomáha, je závislý tým spôsobom, že nie je samostatný. On túto pomoc potrebuje. Sám si veci vykonať nevie (lebo je závislý). Ten, ktorý pomáha, je závislý na dávaní pomoci. Potrebuje byť potrebovaný. Starostlivosť a pomáhanie je jeho identita. Keby sa nestaral, jeho život by sa stal prázdnym. Toto je viditeľné napríklad na manželskom páre, v ktorom jeden člen – najčastejšie muž – je závislý napríklad na alkohole. Často príde k takémuto paradoxu: muž sa rozhodne s alkoholom skoncovať. Žena sa na to teší, nakoľko je už unavená zo starostlivosti o svojho muža, ktorý sa o seba už nevie v ničom postarať, lebo alkohol ho totálne zničil. Keby sa to ale stalo a on by sa z alkoholizmu vymanil, žena by sa stala/bola zrazu nešťastná, pretože by stratila svoju identitu. Uzdravený manžel by sa zrazu vedel postarať o seba samého a ju by nepotreboval. Čo by ale robila ona? Ona nič iné robiť nevie. Pre ňu starať sa o alkoholika je hlavná náplň jej života. Preto spoluzávislosť (kodependencia) je forma závislosti, ktorú musí ten, kto na ňu trpí, vážne riešiť, ak chce, aby sa závislý partner zo závislosti nadobro vymanil.

Toto isté sa môže stať aj v iných vzťahoch: napríklad matka a dospievajúce (alebo dospelé) deti, rodičia a ich handicapované dieťa, dospelá dcéra a jej zostarnutý na pomoc odkázaný rodič. Starostlivosť s hnevom ani v takýchto prípadoch nie je k ničomu. Čo ale robiť, ak sa neviem postarať bez vnútorného pocitu hnevu? Nechať zostarnutého rodiča zomrieť bez pomoci a v osamelosti? Alebo sa handicapovaného dieťaťa zbaviť a dať ho do špeciálnej inštitúcie? Pre kresťana toto nemôže byť riešením. Riešením je to, čo Ježiš poradil Marte: „Potrebné je len jedno. Mária si zvolila lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ Teda vo svojej starostlivosti pátrať po zmysle. A hľadať hĺbku lásky. Láska slúži aj vtedy, keď nedostávame nič ako protihodnotu. A takáto láska musí byť obsahom každej opravdivej starostlivosti.

Opačný extrém: neschopnosť postarať sa

Hoci extrém materinského alebo kontrolujúceho starania sa o iných je vo vzťahoch veľmi častý, rovnako častý je aj opak. Nestarať sa o potreby druhého alebo byť k nim necitlivý znamená nemať záujem reagovať na potreby druhého. Byť nestarostlivý znamená necítiť nič a nerobiť nič vo vzťahoch voči iným. Nestarostliví ľudia nie sú emocionálne priťahovaní voči ľuďom. V ich očiach badať odstupa v ich srdciach chlad. Ich prítomnosť nezahrieva nikoho.

Ľudia, ktorí nie sú schopní postarať sa o druhých, sú často ľuďmi, ktorí sami vo svojom živote nezakúsili starostlivosť zo strany iných. Môžu to byť ľudia, ktorí boli počas detstva zanedbávaní a zraňovaní vo vzťahoch. Takto si postupne osvojili presvedčenie, že starostlivosť bolí, a na základe toho sa vo svojom podvedomí rozhodli, že to nestojí za to. Namiesto hýbania sa smerom k iným sa radšej v mene sebaochrany hýbu od nich preč. Navonok môžu vyzerať hanbliví alebo utiahnutí; môžu reagovať nešetrne alebo agresívne. Môžu používať humor, alebo alkohol, alebo prácu, aby si držali ľudí emocionálne od seba. No nech k tomu, aby svoje pocity a emócie priklincovali na stenu a aby tak isto urobili s emóciami iných, používajú akýkoľvek psychologický mechanizmus, ich svet je svetom osamelosti. Voči sebe samým sú emocionálne rovnako bez záujmu, ako sú bez záujmu o emocionálnu blízkosť voči iným. Hoci sú vyhladovaní po obžive a ubolení po srdečnosti ľudskej blízkosti, ich uvedomovanie si týchto potrieb je vygumované a takmer neexistuje. Nakoľko ich starostlivosť o seba nikdy nie je bez príchute sebaochrany, v starostlivosti o druhých budú mať vždy problémy.

Starostlivosť o iných – urobiť krok smerom k ľuďom, ktorý by bol preniknutý úctou a nabitý pocitmi – je krok rovnako kresťanský, ako aj zdravý. Bez neho žiadny človek nemôže o sebe povedať, že je človekom zdravo integrovaným, naplno a celistvo dozretým. Bez neho žiaden jedinec nemôže vyhlásiť, že je verný posolstvu evanjelia – že je na ceste k svätosti.

Opravdivá starostlivosť ľudí mení. Vedie k rastu a tomuto rastu asistuje. Bytiu človeka dáva pevný základ. Pozýva ľudí, aby našli svoju cestu do domova svojej vlastnej pravdy. V biblickom rozprávaní o Ježišovom živote a službe je možné vidieť taký štýl starostlivosti, ktorý ľuďom dodával silu a energiu. Jeho kontakty a interakcie s ľuďmi viedli k ich rastu. Stávali sa silnejšími, vernejšími, schopnými stáť na vlastných nohách, schopnými prísť k novým chápaniam vecí:

Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. (Lk 13, 11-13)Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ …Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“

Starať sa o ľudí znamená uschopňovať ich stáť vzpriamene. Znamená to odstrániť prekážky, ktoré ich tlačia k zemi a ktoré ichudržujú v stave bezmocnosti. Znamená to mať s nimi vzťah a kontakt z tváre do tváre, z očí do očí. Rozprávať sa s nimi ako soseberovnými. Dotýkať sa ich pravdou a napĺňať ich pocitom, že majú hodnotu; pocitom, ktorý sa preleje aj do všetkých ich ostatných vzťahov. Znamená to stáť vedľa cesty a dovoliť im, aby sa tešili z vlastnej slávy.Srdeční ľudia. Zaujímajúci sa ľudia. Precítení ľudia. Cítiaci s inými. Hýbuci sa smerom k nim. Kŕmiaci srdcia a podopierajúci životy iných svojou prítomnosťou. Toto sú ľudia, ktorí námhovoria o učeníctve a ktorí nám dokazujú, že kresťanstvo je možné. Ľudia, ktorí sa starajú. A ktorí sú pre nás obrazom Boha, ktorý sa tiež stará.