Sebaprijatie a otváranie sa vo vzťahoch (Úvaha)

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ivanus (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 29.06.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 502 slov
Počet zobrazení: 46
Tlačení: 4
Uložení: 2

Sebaprijatie a otváranie sa vo vzťahoch (Úvaha)

„Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“ Pavol písal tieto slová v kontexte ranokresťanského hymnu na Kristovo totálne prijatie jeho ľudskosti a jeho vernosti voči svojmu ľudskému stavu. Ježiš sa zriekol všetkého, čo by mu bránilo byť naplno človekom vo svete. Interpretovať Ježišovu kenózu ako totálne popretie jeho vlastných ľudských potrieb alebo ako odmietnutie akejkoľvek ľudskej dimenzie, ktorú potreboval k tomu, aby bol opravdivo a naplno človekom, by znamenalo zdeformovať najhlbší zmysel jeho obety.

Pravá Ježišova kenóza nespočíva v sebapopretí, ale v sebaobjatí, vo vyslovení dôsledného a úprimného „áno“ všetkým požiadavkám, ktoré vyplynuli z toho, že sa stal človekom. „Nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,“ píše Pavol. Nedržal seba samého vysoko nad človečenstvom v žiadnej z jeho dimenzií. Nepridŕžal sa svojho božstva, aby mu poskytovalo spôsob, ako urobiť človečenstvo ľahším pre Boha. Nedišpenzoval sa od potrieb, alebo pocitov, alebo túžob, alebo od zápasov a bolestí, ktoré sú sprievodcami človečenstva. Nepriľnul k transcendentnu alebo neskočil do preduchovnelej existencie na úkor svojho človečenstva. Namiesto toho on sa radšej vyprázdnil. A toto jeho vyprázdnenie malo dva prejavy: úplné sebaprijatie a radikálne sebaodhalenie (otvorenie sa).

KENÓZA AKO SEBAPRIJATIE

Aké bolo to „seba“ (ja), ktoré Ježiš z Nazareta prijal? Čo tvorilo jeho sebaprijatie?

Ježiš bol Žid. Jeho pôvod bol nízky. Hovoril aramejsky. Stal sa robotníkom. Mal istú výšku, váhu, typ postavy a telesný výzor. Mal temperament, jedinečný ako každý, a jasné a výrazné charakterové vlastnosti. Narodil sa v Palestíne počas rímskej okupácie, čo je skutočnosť, ktorá ho v mladosti vystavovala politickým a náboženským nepokojom. Podobne ako každý iný človek, aj Ježiš mal svoje silné stránky, ba mal i slabšie stránky, mal svoje dary, ale i hranice.

Toto všetko tvorilo to „seba“ (ja), ktoré Ježiš prijal. Žil so svojím židovským dedičstvom a so svojou mužskou identitou. Prijal príslušnosť k svojej spoločenskej vrstve, objal životný štýl syna tesára a naplno vstúpil do svojej vlastnej doby v rámci dejín. Prijal hranice svojej ľudskej osobnosti. A zomrel, keď sa jeho čas naplnil.

Pre Ježiša, ako pre každého človeka, sebaprijatie začína vecami úplne základnými: plným prijatím toho, čo sme osobne, duchovne, telesne, kultúrne, spoločensky, vzdelanostne, intelektuálne, historicky. Lenže tu sa to nezastaví. Pravé sebaprijatie je niečo o­mnoho viac, než len púhe uznanie toho, čo je zrejmé, alebo statické objatie terajšej prítomnosti. Ono nás tlačí k tomu, aby sme objali to, čo sme, vzali na cestu. Aby sme sa vybrali s týmto svojím „ja“ na púť. A ťahá nás na púšť. Pozýva nás milovať seba samých tak veľmi, aby sme sebe samým nedovolili byť niečím menej, než čím sme schopní byť. Sebaprijatie je ochota prihlásiť sa k tomu, čo sme, a toto, čo sme, milovať. Je to tiež rozhodnutie a záväzok k tomu, že túto sebadefiníciu sa budeme snažiť rozvinúť k tým najväčším možným možnostiam. A presne tento záväzok, toto rozhodnutie k maximálnemu rozvoju je to, čo si vyžaduje, aby sme sa vyprázdnili zo seba (t. j. aby sme vykonali kenózu).

Keď sebaprijatie je až také silné, že nás núti, aby sme sa vyprázdnili zo všetkého, čo stojí v ceste nášmu autentickému osobnému rastu, vtedy je v nás prítomná dimenzia pravej kenózy, o ktorej hovorí Písmo. Pavlova veta z listu Filipanom pripomína kresťanom presne tento fakt.

Ježiš prijal seba samého tým, že sa vyprázdnil zo všetkého, čím sa ľudia snažia ujsť zo svojho tela. Vyprázdnil sa z ospravedlňovaní, hier, úloh, taktík, prázdnych táraní a povrchných poznámok, ktoré ľudia tak často používajú, aby sa udržali v bezpečí. Vyprázdnil sa od útekov do božstva vtedy, keď by sa s „byť človekom“ nebol cítil dobre. Vyprázdnil sa z bežného pokušenia skrývať svoje pocity, hľadať sebaochranu a bezpečnosť v ohradení sa múrom a v izolácii. Vyprázdnil sa z kompromisnej poslušnosti voči náboženským vodcom, s ktorými nesúhlasil v podstatných otázkach. Vyprázdnil sa z praktík zachovávania obradov a zákonov, ktoré robili prísne zachovávania náboženských predpisov dôležitejšími ako potreby, životné skúsenosti a zážitky ľudí. Vyprázdnil sa dokonca aj z pokušenia priľnúť k Bohu, a tak sa zbaviť prevzatia plnej zodpovednosti za svoj život a za svoje rozhodnutia.

Ježiš sa nevyprázdnil preto, aby bol prázdny. Každým činom sebavyprázdnenia zároveň objal čosi iné, čo bolo bližšie srdcu človeka. Vždy, keď Ježiš z Nazareta povedal „nie“ povrchnému preletu ponad svoje človečenstvo, povedal zároveň „áno“ prijatiu tohto človečenstva spôsobom omnoho hlbším a s dôstojnosťou a úctou omnoho silnejšou, než to kedy urobil ktokoľvek iný pred ním. Jeho sebaprijatie siahalo do hĺbky jeho ľudskej identity, poháňajúc ho k tomu, aby prijal každý znak a skúsenosť svojho človečenstva ako dar i ako zodpovednosť.

Totálne prijatie jeho ľudských emócií mu dalo schopnosť žialiť tak, že to cítil až vo svojich vnútornostiach, a plakať na verejnosti. Jeho prijatie ľudských hraníc mu umožnilo zakúsiť až takú do kostí prechádzajúcu únavu, že ho dokonca napríklad zo spánku na lodičke nedokázala zobudiť ani silná búrka, ktorá lodičkou kmásala z boka na bok. Jeho prijatie ľudských interakcií ho urobilo prítomným tak, že každá jedna žilka v jeho ľudskom tele cítila moc, ktoré prechádzala jeho telom vždy, keď sa stretol s človekom, ktorý potreboval pomoc. Jeho prijatie ľudského hladu stvorilo v ňom takú silnú bolesť, že ho hnala uprostred noci, aby hľadal posilňujúcu prítomnosť Boha. Tým, že prijal svoju vlastnú pravdu, dôveru vo svoju vlastnú víziu, dostal silu bojovať o obe, a to dokonca tvárou v tvár náboženskej opozícii voči sebe.

Kenóza (sebavyprázdnenie) Ježišova bola úplná. Tak úplná, že v ňom bolo dosť priestoru pre všetky vyjadrenia jeho človečenstva, aby tak našiel plnosť a integráciu.

Takéto úplné sebavyprázdnenie však nevedie k sebaponižujúcemu správaniu. Presne naopak. Každé pokušenie a každé ospravedlnenie, z ktorých sa Ježiš vyprázdnil, spočívalo v odmietnutí prekážky, ktorá by stála na ceste k plnému sebarozvoju, sebarozvoju v tom najlepšom kresťanskom zmysle slova. Takýto sebarozvoj nie je to isté ako sebavyvyšovanie alebo egoistické sebanapĺňanie. So žiadnou z týchto vecí to nemá nič spoločné. Je to skôr skutočný rozvoj seba, rozvoj, ktorý je aj úplný (integrálny), aj svätý. Tento rozvoj v sebe obsahuje pohyb smerom k najväčšiemu prikázaniu – k prikázaniu lásky k sebe a lásky k blížnemu a k prijatiu tohto prikázania naplno do svojho života.

Hýbať sa hlbšie smerom k sebaprijatiu znamená automaticky sa hýbať smerom k zážitku pravej dobroty, ktorá sa nachádza v človečenstve; v človečenstve nášho blížneho, ako aj v človečenstvo našom vlastnom. Sebavyprázdnenie sa teda stáva postupnou elimináciou všetkých prekážok, ktoré nám stoja na ceste k tomu, aby sme najhlbším možným spôsobom zažili to, čo je v človeku najlepšie: potenciál k deleniu sa, k dávaniu a prijímaniu lásky, k pretrvávajúcim vzťahom, k prejavom kreativity a generativity, k osobnému rastu smerom k integrite a svätosti.

Často sa nám zdôrazňuje, že nie je možné milovať blížneho, ak nemilujeme zároveň aj seba samých. Dramatické príklady lásky nasmerovanej na iných, ktorá je tak veľmi viditeľná u Ježiša, sú dôkazom toho, že Ježiš miloval aj seba a že sám seba prijímal a že táto jeho láska k sebe samému a prijímanie seba samého tvorili jadro jeho života. Jeho láska vychádzala z plnosti jeho človečenstva, nie z vyprázdnenia sa z neho. Ježiš prijímal iných s totálnym spolucítením iba preto, lebo na svoje vlastné človečenstvo hľadel s úctou.

Písmo je plné výziev k praktizovaniu sebadarujúcej lásky. Biblia predpokladá a psychológia výslovne vyhlasuje, že u človeka musí jestvovať rozumne a dobre definované „ja“, aby tak sebadarujúca láska mala svoj východiskový bod. Podstatným prvkom v povolaní ku kenóze je povolanie k sebaprijatiu. Pokus o darovanie seba (svojho „ja“), ktoré sme my sami však nikdy nespoznali, by bolo to isté, ako dať niekomu dar bez toho, že by sme vedeli, čo sa nachádza v krabici, a bez toho, že by sme vedeli, či tento náš dar niekoho náhodou nezraní alebo či mu vôbec bude na úžitok. Podobne, darovanie seba druhým, takého seba (svojho „ja“), ktoré sme my sami nikdy neprijali, by bolo to isté, ako dať niekomu niečo, čo sa nám samým nepáči. Takáto ponuka bude obdarovanému iba veľmi zriedka pripadať ako dar, ba dokonca môže prísť až k jeho odmietnutiu (alebo dokonca i k urážke). Toto je dôvod, prečo mnohí jedinci s nízkym stupňom sebaprijatia zažívajú opakujúce odmietanie, keď sa snažia iným ponúknuť seba samých v priateľstve. Chýbajúce sebaprijatie sa prejavuje mnohými neviditeľnými a rafinovanými spôsobmi. Snaha o jeho ukrytie ľudí neo­klame. Usmievanie sa, konanie akoby s pocitom viditeľného šťastia na povrchu a konanie vecí pre iných pripadá ľuďom povrchné, ak to nie je zakorenené v podstatnom sebaprijatí.

Cesta k väčšiemu sebaprijatiu začína v našom živote presne tak, ako začala v živote Ježišovom: vedomým odmietnutím chytiť sa ľahšej cesty, ktorá by nepočítala s ľudskou prirodzenosťou. Toto si bude vyžadovať, aby sme urobili jasné rozhodnutie vstúpiť do svojho tela, priznať sa k svojmu dedičstvu namiesto toho, aby sme sa naň sťažovali alebo od neho utekali. Bude to znamenať byť pravdiví voči svojim skutočným pocitom. Pozýva nás to hlboko sa nadýchnuť a zahryznúť sa do skutočnej práce na realizácii našich možností a do nasmerovania našich energií smerom k tomu, aby sme priviedli k uskutočneniu tú najlepšiu definíciu seba samých, ktorú máme.

KENÓZA AKO OTVORENIE SA (SEBAODHALENIE)

Ak jedna z dimenzií Ježišovej kenózy spočívala v sebaprijatí, potom tou druhou bude sebaodhalenie (otvorenie svojho vnútra). Ježiš sa nielen vyprázdnil. On sa zároveň pripravil a otvoril pre niečo nové. Vylial zo seba to, čím bol, pred tvárou iných ľudských bytostí, s ktorými zdieľal to isté telo. Vylial zo seba svoje slová, svoju víziu, svoje pocity, svoje myšlienky bez toho, že by si čosi nechal pre seba. Otvoril sa. Dovolil iným, aby vstúpili do jeho vnútra. Plný rozsah jeho sebaodhalenia je vyjadrený v Jánovom evanjeliu:

„Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15, 15)

„Všetko, čo som počul od svojho Otca.“ Toto je veta, ktorá v sebe nesie nebezpečenstvo, že sa bude chápať príliš preduchovnelo. Môže viesť k tomu, že si napríklad predstavíme Ježiša, ako učí svojich apoštolov hlbokým teologickým pravdám, ako medzi nimi stojí v pozícií odborníka, ktorý vie všetko o nebeských veciach. Môžeme si ho predstaviť ako toho, ktorý svojim, po nebeskej múdrosti túžiacim nasledovníkom dáva dogmy, ktoré dostal priamo zhora, od Boha. Lenže, bol by toto pravdivý popis priateľstva? Keď jeden človek jednostranne odovzdá druhému nejakú informáciu, upevní sa tým medzi nimi zväzok lásky, zväzok, ktorý by bol tak silný, že by bol schopný zniesť násilie ukrižovania a riziko smrti? Je možné, aby vo vzťahu, kde jeden človek je odborník a ten druhý prijímateľ, rástol ich medziosobný záväzok až do tej miery, že sa ich životy zmenia navždy?

Nie. Priateľstvo je výsledkom delenia sa o to, čo sa nachádza v srdci, nie delenia sa o informácie. Ak pisatelia evanjelií pamätali na Ježiša ako na toho, ktorý si so svojimi nasledovníkmi budoval zväzky priateľstva, potom sme si istí, že sa voči nim správal nie ako odborník, ktorý im je stále k dispozícii, aby im vysvetlil, čo im nie je jasné, ale ako zraniteľný spoločník.

Pravé priateľstvo nevznikne, keď sú medzi ľuďmi skutočné alebo pomyselné formy nerovnosti. Nevznikne a nebude rásť ani tam, kde jedna zo stránok má vzťah pod kontrolou. Nevznikne a nebude rásť ani tam, kde bude založené na „vyjavovaní“ si informácií, avšak nie na sebavyjavovaní. Ak Ježiš a jeho učeníci rástli v láske jedného k druhému a ak sa pokladali za priateľov, potom je isté, že im Ježiš zjavil omnoho viac, než len abstraktné teologické pravdy a kognitívne myšlienky o jeho kráľovstve. Vieme, že tým, ktorí sa stali jeho najbližšími priateľmi, zjavil seba samého – svoje vlastné holé človečenstvo.

„Všetko, čo som počul od svojho Otca.“ Čo to bolo to „všetko“, čo im Ježiš zjavil, a ako sa toto „všetko“ on sám od svojho Otca dozvedel? Väčšina vecí, ktoré Ježiš dával druhým vedieť počas svojho života, sa týkala presvedčení súvisiacimi s Božím kráľovstvom. Ježiš k týmto presvedčeniam o Kráľovstve dospel postupne na základe kontaktu s tromi zdrojmi: uvažoval nad Písmom, uvažoval nad svojím životom a svojimi životnými skúsenosťami a zážitkami a stretával sa s Bohom v modlitbe. Toto všetko bol však proces. Bol to proces, o ktorom veril, že jeho prameňom je Boh. Prvkami tohto procesu boli námaha, hľadanie, frustrácia. Bolo to všetko toto, čo obsahovalo to slovíčko „všetko“, čo Ježiš oznámil svojim učeníkom a svojim priateľom počas svojho života: rastúce presvedčenia, momenty nadšenia, pocity znechutenia, otázky, názory, objavy. Bola to komunikácia tohto „všetkého“, ktorá spôsobila, že zo vzťahu pán – sluha sa stal vzťah priateľ – priateľ.

Pre Ježiša rozdiel medzi sluhovstvom a priateľstvom bol ten istý, ako rozdiel medzi povrchnosťou a blízkosťou. Sluha je človek, ktorý nepozná život pána. Sluha je udržovaný vo tme. Sluha nezažíva ten typ otvorenia sa, ktoré spôsobuje poznanie toho najhlbšieho „ja“ v tom druhom, a tak sluha sa nemôže stať priateľom. Najlepšou cestou, ako sa vyhnúť priateľstvu, je teda vyhnúť sa otvoreniu sa (sebaodhaleniu). Vyhnutie sa sebaodhaleniu je tiež veľmi efektívnou metódou, ako utláčať ľudí. Toto ich drží v otroctve; robí ich to zajatcami tajomstva a obeťami mlčania.

Naopak priateľ je ten, ktorý vie „všetko“, čo sa nachádza v srdci toho druhého. Priateľ je vo svetle. Priateľ je ten, kto načúva myšlienkam, ktorý má účasť na nadšení, ktorý kráča cez tmu, slávi radosť, cíti bolesť, ochutnáva slzy. Priateľ je ten, kto zažíva jadro toho druhého, a takto potom spoznáva niečo zo skutočnej podstaty vízie Kráľovstva. To, čo premieňa známych na priateľov, je sebaodhalenie (otvorenie sa).

Niekedy, so snahou o položenie dôrazu na tajomstvo v náboženstve, je jednoduché identifikovať Ježiša z Nazareta jednoducho ako jednu z ďalších náboženských postáv, ktoré sú zahalené v tajomstve, ako človeka, ktorý je príliš svätý na to, aby sme ho boli schopní poznať. V takomto prípade nám však unikne, aký bol Ježiš v skutočnosti „priehľadný“ v styku so svojimi priateľmi. Hoci ho často neboli schopní naplno pochopiť, jeho snaha otvoriť sa im pokračovala až do jeho smrti.

Evanjelisti rozprávajú množstvo príbehov Ježiša z Nazareta, v ktorých sa delí so svojimi priateľmi o svoje bezprostredné vnútorné zážitky. Ich spomienky nás vedú k presvedčeniu, že Ježiš naozaj vlastnil a praktizoval presne takú formu odhaľovania svojho vnútra, ktorá viedla k tomu typu priateľstva, aký sám propagoval:

Vzal so sebou Petra a oboch Zebedejových synov. I doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť.“ (Mt 26, 37-38)

Udalosť v Matúšovom evanjeliu svedčí o tom, že Ježiš sa cítil smutný a plný úzkosti. Akonáhle si uvedomil svoje pocity, podelil sa o ne so svojimi priateľmi. Je to príklad tzv. priebežnosti: podelenie sa o vnútorné reakcie s tými, ktorí majú právo poznať ich priebežne, v momente, v ktorom sa odohrávajú.

Scéna, pri ktorej sa to deje, nie je scénou, kde by Ježiš bol v pozícii učiteľa. Nejde tu o výuku náboženstva alebo o snahu vysvetliť nejaký teologický problém. Ježiš je jednoducho sám so svojimi priateľmi. Cíti sa sám a plný úzkosti. Chce, aby to vedeli. Nesnaží sa nasadiť si na svoju smutnú tvár masku silnej mesiánskej tváre alebo hrať pred nimi rolu, ktorú by sme mohli charakterizovať ako „MusímByťPredNimiSilný“. Ani sa nesnaží svoju bolesť podceňovať. Je zasiahnutý bolesťou až „k smrti“. A tak sa rozhodne nie pre tajnostkárstvo, ale pre otvorenosť. Nie pre bravúrnosť, ale pre zraniteľnosť.

A až po tomto Ježiš odchádza, aby sa modlil. Až po tom, čo sa dostal do kontaktu so svojou pravdou a čo sa priznal k svojej agónii, toto všetko obetuje Bohu. Nebeží na nejaké opustené miesto, aby svoje pocity odovzdal Bohu. Urobí tak až potom, čo ich najprv odovzdal svojim priateľom. V úprimnosti sebaotvorenia sa nachádza svätosť transcendencie. Autentická modlitba prichádza z hĺbky vnútra jeho vlastného stavu bytia a cítenia.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.016